Západ Slnka nad Jazerom OUTLAW
"Len blázon by spochybnil, že existuje niečo horšie, ako stratiť nádej a zmysel života v okamihu sekundy. Presne tak sa začína niečo, čo sa takmer ani nezačalo."
Ešte je ticho, počuť iba občasné zahúkanie sovy v diaľke košatých korún stromov a šum lístia, ktoré preberá k životu silný vietor.
Vidno, možno tak, na pol druha metra a okolie je dosť nebezpečné, zdobí ho len tma a prázdnota v hĺbke bez dna.
Terén je zradný a málo schodný (minulý rok sa tu stratil chlapec, našli ho po troch dňoch, úplne na smrť vystrašeného a premrznutého), čo si pripisuje k svojmu ďalšiemu triumfu les, miestnymi legendami natoľko ospievaný, že len málo kto tam vkročí bez sprievodcu a dobre vybaveného inventára.
Miesto, ktoré tak naháňa strach z počutia miestnych rybárov, si človek vybaví pustú horu bez bezpečného východu s množstvom nástrah a iných zradných miest.
Presne tak to opisuje aj príručka pre skautov, či hubárov. Rôzne metódy, ako sa vyhýbať nebezpečenstvu, ako nájsť na oblohe severku, či určiť stopu lesnej zvery podľa teploty a výraznosti odtlačku.
Je bezvýhradne, viac než pozoruhodné, ako sa človek v núdzi dokáže stratiť v množstve myšlienok typu: "Čo teraz? , "Kde to som?" , a podobne.
Viac, než pravdepodobne nastáva panika a pod zvýšeným adrenalínom človek siaha po starých-dobrých radách svojich rodičov, či priateľov. Intuične nasleduje to, čo ho práve napadne, práve to bude považovať za bezvýchodiskovú alternatívu, i keď nie vždy je to práve tá najvhodnejšia!
"Každý z nás má šancu, niečo dokázať, realizovať svoje myšlienky - premeniť ich v dielo, či naučiť sa počúvať hlas svojho srdca, ktoré je tak neskrotné, planúce plameňom túžby, pochopiť..."
".... no nie každý má také šťastie, chápať....cítiť, či dotýkať sa."
Niekde na východnej strane lesa, kde vedie iba jediná cestička, o ktorú sa stará miestny horár, starší človek, no s dobrým srdcom a citom pre krásu obyčaja, ktorú vidí len neobyčajný človek, akým je práve on.
Obyčajný človek s neobyčajne dobrým srdcom. Ľudia, čo ho poznali si ho ctili a mali ho radi, pretože nikto nebol tak láskavý a prijateľný vo svetonázore ako on. Mal všetko,... všetko až na chorobu, ktorá ho sprevádzala na neľahkej ceste svojim životom, bol autista.
"Osobnosť je tak hrdá, že si niekedy nedokáže uvedomiť, aká je krása v prostosti a v jednoduchosti. Väčšinou krásu vyhľadáva v bežných veciach, no i v láske, či šťastí, ktoré tvoria jeden celok k úplnej harmónii."
No Louise si nenavyberal, narodil sa tak, i napriek tomu bol najšťastnejším človekom na svete. Šťastím preňho bolo to keď mu ráno slnečné lúče šteklili obrysy tváre, keď ho ráno teplé papuče vítali s otvorenou náručou, či ranný pohľad na neupravené vlasy v zrkadle. Vedel sa rozosmiať takmer nad všetkým, v prítmí svojho ducha sa prenášal cez rôzne prekážky a hlas srdca ho viedol ďalej, než kohokoľvek iného. Mal svoje zásady, rešpektoval iných, pracoval s odhodlaním a žil si náramne prakticky vo svojom tajuplnom svete plnom harmónie a neporozumiteľného deja.
Jedným z Louiseových kamarátov bol jeho verný pes Freddy, ktorý býval sním ďaleko od iných a pomáhal mu učiť sa zvykom prírody. Boli ako dve zápästia späté v jedno klbko. Jeden od druhého sa neodlučovali,... Jeden bez druhého by si nevedeli rady.
Každé ráno, keď Louise vstal, tak Freddymu naplnil misku toho, čo mal akurát po ruke, "no v každom prípade si nežili príliš najlepšie, mali iba jeden druhého a žili v skromných pomeroch", Freddy sa mu zase na oplátku odvďačoval tým, že každé ráno išiel do miestnej dedinky s košíkom do obchodu, kde ho už dôverne poznali,.. Štandardným nákupom bol chlieb, tri páriky párkov, mlieko a občas i nejaký ten med. Louise ho zbožňoval, nevedel sa ho nabažiť a tak isto aj Freddy. Psík bol po dedine tak známy, že vždy keď odchádzal z obchodu, tak mu miestny ľudia pohodili kúsok chleba, či plátok salámy.
Louise, miestny horár, zvaný: "Starček z pod Gaštanového lista", mal svoje zázemie v chalupe v miestnom lese, pri jazere Outlaw, pretože už ako malý chlapec sa rád túlal po lese bez dozoru. Je známe, že jedine on pozná každý kúsok toho lesa a nedbajúc sa vydá na huby aj za hmly, či neskoršej hodiny.
Starček Louise si vybral svoje zázemie, pretože si myslel, že les mu dáva akúsi energiu, ktorá ho posilňuje a dodáva mu silu vstávať vždy na rovné nohy, bez toho, aby ho ktokoľvek musel mať na starosti,... On a jeho psík Freddy si žili prosto, žili s Louiseovho dôchodku a to im bohato stačilo,..
Neraz Louiseovy miestny starosta ponúkol lacný prenájom, ale on vždy len zdvorilo odmietol a pousmial sa s výhovorkou: "Óóó, ďakujem Vám pán starosta, vážime si vašu ponuku, ale viete, moja chalupa,.. Je to môj domov, a les? On mi naslúcha, nedokázal by som sa sním rozlúčiť..., a tie moje staré kosti? Tiež ma už akosi neposlúchajú a myslím, že ako starší človek by som chcel splynúť s týmto svetom dôstojne,..tam kde som sa "narodil", tam chcem aj skonať...
Nikto Louiseho nechápal, jeho domnienky, rozhodnutia, no ani jeho dobrácku povahu, ktorou očaril už z diaľky, no mali ho radi. Charizma starčeka bola natoľko chrabrá, že si svoj pokoj zaslúžil a nič mu nechýba, ba ani civilizácia,... Už od malička, pokým mu neumreli rodičia, chodieval do toho lesa, vždy plný euforických zážitkov a platonickej lásky k miestu. Neraz si domov doniesol veveričku so zranenou labkou, či straku so zlomeným krídlom,.. ranené zvieratká, staral sa o ne zo všetkou precíznosťou a láskou, až kým neboli schopné postaviť sa na svoje nohy.
"Postaviť sa na nohy je príliš ľahké, no ťažšie je na nich sa udržať"
Už dlhé roky Lousie býva v prítmí miestneho lesa zvaného: "Outlaw Forest", už príliš dlho na to, aby to nebolo nikomu čudné, ba nápadné ísť preskúmať, ako vôbec takáto existencia funguje, "bez ničoho a bez nikoho", zdá sa, že to príde nezmyselné nie len starostovi, ale aj širšej verejnosti, tak práve preto sa tam chcú vydať miestny na prieskum tejto "záhady"...
"...Primitívnosť vždy bola primárnou chybou ľudstva, no nedokázali si uvedomiť, že aj primitívny človek dokázal z mokrého dreva vyrobiť plameň bez zápaliek..."
"Sila, vytrvalosť, odhodlanosť ,a koncentrácia - základné potreby pre prežitie,... no pravým opakom sú temperament, chaos a zápal v boji."
"Záhubou ľudstva je nevyrovnanosť so skutočnosťou, existenčné problémy a nedokonalý systém"
"...Tieto základné veci šľachtia človeka, stáva sa lepším, zdatnejším a vyrovnanejším zo zovňajškom, presne tak pojíma problém Louise, no nie som si istý, že to tak aj berie. Narodil sa tak a jeho charakter mu zostane navždy, bez okolkov, bez toho, že by sa niekto musel presviedčať o tom, že je správny človek,.."
Srdce hory sa rozplýva nádherným spevom navôkol celého kraja, vietor svižne láme konáre vo výške, počuť praskot vetvičiek a občasné padnutie niečoho masívneho na vlhkú mokradinu. Skaly sa lesknú od prudkého dažďa, a víchor nechce ustať,.. hora sa nevie skrotiť, neustále priberá na masívnosti efektu akým premáha les. Hmla sa tiahne až navonok lesa, až to pripomína hororový film,... niekto by si možno myslel, že sa počasie zbláznilo, no niekto zasa hovorí, že už bolo načase, aspoň bude úroda, miestny meteorológovia zas tvrdia, že v tejto pokojnej nížine zas nič také už dlho nezažili, toľko elementov naraz a v takom prívale ... Nezdalo sa to byť obvyklé, na prvý pohľad strhujúce, no ľudia doma sedeli ticho pri krbe a popíjali niečo na zahriatie tela..
V tom istom čase, niekde uprostred hory, v chalupe, kde žil Louise so svojim psíkom Freddym sa počasie správalo úplne inak. Kto vie, či to bolo hustotou porastu a konárov, že sa vietor nedostal až pod koruny stromov, nuž pohľad, ktorý stál za tisíce pohľadov.
Lousie, starček, ktorý býval v chalupe len nehybne sedel v jeho obľúbenom kresle, húpal sa a niečo si mumlal popod nos, nezrozumiteľné slová a občas sa ťažko zasmial a zakašlal. Freddy, jeho psík gánil naňho očami, nechápajúc čo sa deje, pretože Louise taký nikdy nebol. Vždy si ho zobral na kolená a húpali sa spolu a Louise mu zľahka hladkal srsť.., ale teraz..
Louise nevypadal že by jeho stav bol akosi inak vážni od obvyklého každodenného, ale niečo nebolo v poriadku, Freddy to vycítil. Začal zúfalo obehovať okolo kresla, na ktorom sedel jeho pán a občas zakňučal. Lousie sa naňho iba pozrel a usmial sa...(nežne a optimisticky, ako to robil vždy ráno keď zbadal, že sa slniečko opiera o hladinu jazera).
"Zrazu.., ruka ťažkým svojvoľným pádom opustila pozíciu opierky kresla a dostala sa do zvislého uhlu kde aj zostala, nehybná - milujúca , hlavu mu podopierala opierka kresla, a úsmev na tvári značil, že je všetko v najlepšom poriadku, presne tak ako aj vždy bolo.
"Po lese sa ozýval žalostný štekot psíka, ktorého opustil jeho pán, všetko utíchlo, počasie sa udobrilo a vyšlo na oblohu slnko".
"Les si vzal svojho služobníka, toho, ktorého mal najradšej zo všetkých, a jediného, ktorý sa ho nebál"
"Dôstojná rozlúčka, ktorú si Louise tak prial sa premenila na skutočnosť, no nikdy naňho nezabudneme. Starček z pod gaštana zostane navždy v našich srdciach a neostáva nám veriť, že duch jeho chrabrej duše bude naveky strážiť miestnych pútnikov po tak ťažkom a hlbokom lese plného nástrah a zloby aká je na tomto svete....
RE: :)
(Luminka, 19. 4. 2010 18:26)