Cheryl

Keď som bola malá, veľmi som (aj so sestrou Monikou) túžila po psíkovi. A takmer sme ho aj mali. Stredného fúzača. Ale to je iný príbeh.

Keď som vyrástla, mala som lepšiu predstavu o tom, čo starostlivosť o psa obnáša. Chodil k nám totiž susedov pudlík Andy do "pionierskeho tábora", keď boli susedia odcestovaní. Keďže to bolo väčšinou cez prázdniny, keď boli rodičia i Monika v práci, bola starostlivosť o psa na mne. Niekedy mi to ako správnej puberťáčke s úplne iným naplánovaným programom aj trochu prekážalo...

Keď mi moja vtedy asi 12-ročná dcéra Viki začala "píliť uši" s tým, že by chcela psíka - asi ovplyvnená kamoškami, s ktorými po škole venčila ich štvornohých miláčikov - kategoricky som to odmietla s logickým odôvodnením: 1. máme malý byt, 2. chováme potkaníkov (v tom čase 9 kúskov v 4 veľkých klietkach), ktorých opatera stojí čas a peniaze a 3. kvôli práci a ďalším povinnostiam by som už starostlivosť o psa nezvládala. Viki, samozrejme, nasľubovala všetko možné, že bude doma pomáhať, dobre sa učiť a celú starostlivosť o psa vezme na seba (vrátane úhrady dane za psa ;o) ).

Vyriešila som to tým, že sme začali chodiť venčiť psíkov do Slobody zvierat na Polianky. Vlastne ma k tomu motivovala Monika, s ktorou sme tam prvýkrát šli zaniesť šteniatko, ktoré našla (nechať si ho nemohla, pretože už mala troch psov a v tom čase asi "iba" 9 mačiek...). V paneláku...

Šteňa bolo zlatunké - malá biela gulička. Priznám sa - bola som vtedy poriadne nalomená. Psík vyzeral byť malá rasa, to by sa k nám ešte vošiel... Hoci mne sa vždy páčili skôr veľkí psi. Takže som mraučaniu Vikiny hrdinsky odolala... Najmä, keď sme mu priamo v Slobode zvierat našli novú majiteľku (snáď si ho dievčina mohla nechať a má sa u nej dobre).

Takto sme chodili venčiť niekedy každý víkend, niekedy s väčším odstupom času, takmer dva roky. Až potom raz, v polovici septembra 2009, sme na venčenie dostali dvoch psíkov - Kocku ;o) a meno druhého si už, žiaľ, nepamätám...

Boli sme na dlhej prechádzke, počasie bolo pekné, psíci boli zlatí a dobrí - neťahali, poslúchali. Skrátka príjemný relax, ktorý sme si všetci užívali. Všetko bolo perfektné, až na záver, kedy sme sa vrátili do útulku a mali psíkov vrátiť. Vždy sme sa so psíkmi rozlúčili a tí šli bez problémov do výbehu. Ale vtedy to bolo iné. Jeden šiel poslušne "domov", ale Kocka sedela nalepená na Viki, upierala na ňu oči a keď ju pracovníčka volala, tak sa ani nepohla. Tak ju chytila za obojok a ťahala dnu. Kocka sa bránila, kňučala a viac sa tlačila k Viki. To už mala Viki slzy v očiach. Obe na mňa upierali zúfalý pohľad a ja som mala čo robiť sama so sebou... Psík sa mi páčil, ale myslela som si, že je to ešte šteňa vlčiaka a narastie aspoň o tretinu... Predstava veľkého chlpáča v našom malom byte bola dosť hrozivá... Opäť tu však bola tá veta: "Mama, zoberme si ju, veď vidíš, že nechce ísť dnu, chce byť s nami, ona si nás vybrala! To jej predsa nemôžeme spraviť!" Nakoniec ju pracovníčka útulku musela vziať na ruky a odniesť do výbehu, lebo keď sa ju snažila odtaihnuť, tak Kocka trhala betón, ako brzdila všetkými štyrmi.

Vydržala som to po prijímaciu kanceláriu, kde sme si boli zobrať venčiarsky preukaz. Popýtali sme sa na základné informácie o psíkovi a aký je postup, ak by sme si ho chceli zobrať. Okrem iného sme zistili, že Kocka je fenka (mysleli sme si, že pes) a je už dospelá, takže viac neporastie, čo jednoznačne hralo v jej prospech ;o). Dohodli sme sa, že si ju vezmeme na ďalší víkend na tzv. dlhé venčenie a uvidíme. Ako najväčší problém som videla spolužitie psa a potkaníkov. Od rýchlosti ich skamarátenia záviselo, či u nás bude môcť zostať. Potkaníci boli predsa len prví...

Ešte kým sme sa vybrali pre nášho zatiaľ víkendového psíka, rozmýšľala som nad menom. Už som sa počula, ako po sídlisku vykrikujem: "Kocka, ku mne!" a videla tie pohľady... Ale nešlo len o to samotné meno, skôr o to, že naňho vôbec nereagovala. Chcela som jej nechať aspoň prvé písmenko rovnaké, rozhodne som však nechcela žiadne ľudské alebo inak otrepané meno. Tak som si spomenula, na čo celý čas pozerám z hokejbalovej striedačky pri zápasoch: Casey. Možno sponzor, ale je aj taká (alebo aspoň bola) diskotéka v Karlovke. Zdalo sa mi to dostatočne neotrepané na meno pre nášho psa. A keďže už dávam zvieratám dvojslovné mená, tak pribudlo aj Jo, čo sa mi jediné k tomu hodilo. Takže Casey Jo /čítaj: kejsi džou/. Neskôr som zistila, že Casey je vlastne mužské meno, ale to je jedno. Dôležité bolo, že na to meno ihneď reagovala - zdvihla hlavu a pribehla. Takže sme uznali, že sa jej páči.  ;o)

Keď sme celé nadšené prišli do útulku, bola práve karanténa a zákaz venčenia do odvolania. Domov nám ju však dovolili zobrať. Vypísali sme papiere, priviedli nám psíka, psík nás nadšene vyoblizoval a všetky tri sme natešené šli k autu. Naložiť Casey do auta bola prvá vážna prekážka. Nechcela ísť. Najprv sme ju nechali samu, potom vliezla Viki dnu a volala ju. Nešlo to. Nechcela som ju tam strkať násilne, bolo vidieť, že aj by chcela, ale sa bojí... Nakoniec s malou pomocou naskočila. Cesta bola v pohode. Druhý vážny problém bol vchod do domu. Vlastne sa jej ani nečudujem, že sa jej nepozdával, v tom čase ešte vyzeral strašne (viď Mesto tieňov, tuším druhý diel, kde naháňali takého feťáka - náš vchod ako stvorený!). Horšie bolo nastúpiť do výťahu, ako na potvoru práve premával iba malý... Do bytu sa však už ťahala vábená lákavou vôňou potkaníkov ;o). V chodbe bola "stopka" - treba umyť packy. Po vzore nášho "pioniersko-táborového" pudlíka Andyho som milú Casey chytila na ruky (na povel šup do vane na mňa totiž pozerala s výrazom: "To ako ja? Robíš si srandu?!") a naložila ju do vane. Sabovčík je nič proti tomu, čo tam v momente predviedla, takže som ju rovno opäť chytila a vyložila, aby si náhodou neublížila. Pre tentokrát musela stačiť mokrá handra. Následne začalo korčuľovanie po celom byte, resp. od jednej klietky k druhej a k tretej... Vyskakovanie dopĺňané kňučaním. Bolo to dosť hrozné, len neviem, pre koho najviac. Pre Casey, ktorá si nevedela skoordinovať nohy, aby šli jedným smerom, a nevedela pochopiť, prečo jej nejakú chlaptú guľu nevyberieme na hranie von. Pre potkaníkov, ktorí zaujali rôzny postoj, podľa pohlavia. Zvedavé dievčatá všetky nalepené na mrežiach okukávali tú prerastenú "myš" na druhej strane a možno si mysleli: "Snáď nám ju len nechce narvať do klietky." Odvážni chlapci, klasika, leteli ako strely s patričným rachotom schovať sa do domčekov a vystrčili nošteky, až keď bola Casey pri babskej klietke. A my dve s Viki sme nevedeli koho skôr ratovať, kto má väčší stres - pes, potkaníci alebo my. Pre pokoj (mojej) duše a všeobecné blaho som sa rozhodla odsťahovať potkaníkov na balkón (boli tam prvý a posledný raz). Našťastie bolo vonku ešte príjemne teplo, ale už nie slnečno, koniec septembra, tak sa dalo.

Pokračovanie nabudúce...