SONP

 Frankie

„Vy ste poserovia. To neviete prejsť cez cintorín? Však čo tam na vás vybafne? Vlkolak? Pochybujem. Možno tak nejaká babka, čo tam bola zapáliť sviečku,“ doberám si kamošov. Do jedného mali v klube husté reči a teraz, keď stojíme pred bránou miestneho cintorínu, tak sú odrazu všetci vydesení.

„Ale je halloween, to majú duchovia povolené vyjsť medzi ľudí a toto miesto je ich plné,“ ozve sa Greg. Odfrknem si.

„Fajn, idem tam. Obíďte si to a počkajte pri druhom východe. Keď neprídem, pochovali ma za živa,“ rozosmejem sa. Ostatní zblednú a nútene sa usmejú. Zapálim si cigaretu a preleziem bránu.

„Neviem si predstaviť, že by to nejaká babka preliezala, keď si hovoril, že by sme stretli len ju,“ poznamená Ivo. Mám čo robiť, aby som nezletel na zem, ako sa smejem.

„Ty si idiot. Chceš ma zabiť skôr, než tam vôbec vkročím, že?“ Obviním ho. Zoskočím na zem. Narovnám sa, potiahnem si z cigarety a kývnem im. Otočím sa čelom k cestičke, ktorou sa mám vybrať.

„Je to len miesto, kde odpočívajú mŕtvi. Prečo by som sa mal báť? Keď na mňa niekto vybafne, hneď ho tak nakopem, že si navždy bude pamätať, kto je Frankie,“ poviem drsne, ale v kútiku duše dúfam, že nič také sa nestane.

Stefan

„Prosím, ja tu chcem ostať,“ narieka duch mŕtveho podnikateľa.

„Je mi ľúto, váš čas už prišiel, musíte ísť ďalej,“ poviem trpezlivo. Zakaždým je to to isté. Sprevádzanie duší na druhú stranu je taká nuda. Chcel by som zažiť nejaké dobrodružstvo. Niečo, čo mi rozprúdi krv v tele a nie počúvať urevaných duchov, ktorý chcú ostať medzi živými.

„Ale čo keď pôjdem do pekla? Čo potom?“ Opýta sa ustráchane. Potlačím povzdychnutie.

„Nemusíte sa báť, tam na druhej strane vás čaká rodina. Nevidíte to svetlo?“ Spýtam sa zvedavo. Ja sám ho nikdy nevidím. Iba oni. Ja ich musím len presvedčiť, že je dobré do neho vstúpiť.

Sledujem, ako sa zadíva na jedno miesto. Oči sa mu rozžiaria.

„Vidím otca a mamu, ako na mňa kývajú. Vychádza odtiaľ také príjemné teplo. Cítite to?“ Pozrie na mňa. Usmejem sa a prikývnem.

„Tak už bežte, isto sa ich neviete dočkať,“ povzbudím ho.

„Zbohom a ďakujem. Za všetko,“ rozlúči sa a zmizne. Chvíľu sa pozerám na miesto, kde ešte stál, potom sa otočím a kráčam preč.

„Ďalšia duša našla pokoj,“ poviem do ticha. Vytiahnem mobil, aby som sa pozrel koľko je hodín. V tento deň je najviac duší, čo potrebuje pomôcť.

„Žiadny signál. Že ma to neprekvapuje,“ zamumlem a vydýchnem teplý vzduch, ktorý sa mení na paru. Dosť sa už ochladzuje. Zadívam sa na oblohu. Možno bude snežiť. Chladno je nato dosť. Strasiem sa a pokračujem ďalej. Už by som chcel byť doma v teple. Ale na druhú stranu nikto ma tam nečaká. S mojím darom, kto by ma aj chcel? Už aj tak si myslia, že som blázon, keď sa zhováram sám so sebou.

„Každý z nás má niekde svoju druhú polovičku, len ju musíš nájsť. Žiadna duša nie je na svete sama. To len niektorí vzdajú hľadanie a uspokoja sa so samotou. Ty predsa medzi nich nepatríš.“

Vybavia sa mi slová starkého. Tak moc mi chýba. Mal som iba jeho a teraz už nemám nikoho.

Frankie

Pozviecham sa zo zeme. Je tu taká tma, že si nevidím pod nohy a už dvakrát sa moje telo stretlo s chodníkom. Šťastie, že všetci boli tak zbabelí, aby so mnou šli. Teraz by sa mi tu isto smiali ako šialení a zobudili by mŕtvych. Predstava, že tu pochodujú zombíci ma rozosmeje.

„Maj nejakú slušnosť. Tu sa odpočíva,“ ozve sa hlas odniekiaľ. Zastanem a poobzerám sa.

„Kde si? Vylez,“ zakričím. Nemám rád záhadné hlasy bez tela.

„Si snáď slepý?“ Ozve sa vedľa mňa. Trhnem sebou, až skončím znova na zemi. Dotyčná osoba stojí nado mnou ako boh pomsty.

„Sakra, kámo, to nemáš čo robiť? Skoro som vypustil dušu,“ zamračím sa na neho a natiahnem k nemu ruku, aby mi pomohol na nohy. Ale to on očividne nepochopil.

„Načo čakáš? Pomôž mi na nohy.“

„Neviem prečo. Si snáď invalid, že to nezvládneš sám?“ Tomu vravím ochota. Naštvane sa postavím a oprášim si zadok.

„Vďaka tebe som tam skončil, tak by ti ruka neupadla, keby si mi pomohol. Čo tu vlastne robíš? Bobríka odvahy?“ Rypnem si.

Poriadne si ho prezriem. Je mi nejaký povedomý. Červené dlhé vlasy mu trčia z čiapky, vyťahaná mikina, džiny s ošúchanými kolenami. Ale tie jeho oči. Ľadovo modré. Isto som už ich videl.

„To, že si posera a zľakneš sa kade čoho ma nejako nezaujíma Frankie,“ uškrnie sa. Prižmúrim oči.

„Odkiaľ ťa poznám?“ Nemôžem si spomenúť.

„Si kretén či senilný? Možno prechlastaný mozog. Chodíme spolu na prednášky. Sedím za tebou,“ povie znudene. Konečne sa mi rozsvieti.

„Správne, idiot trpiaci samomluvou. Jasné. Takže to si nehovoril na mňa, ale pre seba, čo?“ Neodpustím si.

Pretočí tie krásne oči a obíde ma, aby pokračoval v ceste.

„Hej, kam si myslíš, že ideš?“ Skríknem na neho. Nie, že by som sa bál, ale radšej budem s ním, ako tu pochodovať sám.

„Domov, kam inam? A to je tým smerom,“ kývne hlavou. Povzdychnem si.

„Kamoši ma čakajú pri druhom vchode, ale tuším som nesprávne odbočil. Nemohol by si mi ukázať kade ísť?“ Skúsim prvé, čo mi napadne. Zastane a otočí sa na mňa.

„Ideš správne, pôjdeš asi 50 metrov, odbočíš doprava a budeš kráčať, kým nenatrafíš na lavičku, pri nej je rázcestie. Pôjdeš doľava a dostaneš sa k druhej bráne. Veľa šťastia,“ dokončí a pokračuje v ceste. Mňa z neho snáď porazí. To nevie čítať medzi riadkami?

„Hej, ty...ehm...“ akože sa to volá?

„Stevie,“ skúsim streliť na slepo. Isto to bolo niečo podobné.

„Stefan,“ opraví ma. Plesknem sa po čele. Správne.

„Stefan, tak čakaj. Nemôžeš ísť so mnou? Prechádzať sa tu sám ako idiot sa mi nezdá moc zábavne,“ zamumlem.

„Tak sa tu budeme prechádzať ako dvaja idioti?“ Povie sarkasticky. Povzdychnem si.

„No vždy lepšie ako ísť sám,“ uškrniem sa. Chvíľu tam stojí. Asi to zvažuje.

„Môžeš sa potom pridať k nám. Pôjdeme sa zabaviť do baru,“ lákam ho. Očividne to pomôže, lebo sa otočí a pomaly podíde ku mne.

„Tak dobre,“ súhlasí. Usmejem sa. S ním po boku vykročím, na čo sa hneď potknem a padám dolu. Skôr, ako sa moja tvár stretne s chodníkom ma Stefan chytí za ruku a zastaví môj pád.

„Ty si fakt nemehlo,“ poznamená.

„Ďakujem, v tej tme nič nevidím.  By sa tu zišli nejaké lampy,“ zamumlem.

„Len by prekážali. V noci tu nikto nemá čo hľadať,“ povie dosť jasný fakt. Odfrknem si.

„Tak prečo si tu ty?“ Vytiahnem cigaretu a zapálim si. Chodník na chvíľu ožiari svetlo zo zapaľovača. Trochu sebou trhnem, ale potom zatrasiem hlavou. Musel som mať halucinácie. Nie je možné, aby som videl, ako sa tiene snažia utiecť od svetla. Ako živé.

„To isté sa môžem opýtať ja teba, nemyslíš?“ Začína ma štvať s tým svojím odmeraným hlasom.

„V klube sme sa stavili s chalanmi, že sa nebojíme prejsť cez cintorín v tento deň. Lenže, keď sme sem prišli všetkých odvaha opustila a šiel som nakoniec sám. Oni ma čakajú pri druhom vchode, čo som ti už spomínal. Tak a teraz ty.“ Zvedavosť v sebe nezapriem.

„Nepamätám si, že by sme mali dohodu tvoje za moje,“ odmietne mi povedať svoj dôvod. Šokovane sa na neho pozriem a potom si potiahnem z cigarety. Vtiahnem blahodarný nikotín do pľúc a po chvíli vypustím z úst von.

„Len mi nepovedz, že si tu bol vykrádať hroby, alebo si vyvolával duchov?“ Rozosmejem sa. Ostane ticho a mne sklapne.

„To ako vážne?“ Zastanem a šokovane sa na neho dívam. Pozrie na mňa so zdvihnutým obočím a uškrnie sa.

„Tomu nemôžeš uveriť, alebo áno?“ Doberá si ma. Odvrátim od neho pohľad.

„Ako keby si mi to nemohol povedať. Nebudem sa ti smiať. No dobre, možno budem, ak to bude hovadina,“ priznám sa.

„Rád sa tu prechádzam. Je tu ticho a môžem dať priechod svojim myšlienkam,“ povie. Pochybovačne sa na neho pozriem a drgnem do neho.

„No jasne, to ti tak verím. Polnočné prechádzky cintorínom, lebo chceš mať pokoj? Aby si si prevetral hlavu? To sa môžeš prejsť aj parkom. O takomto čase tam nenájdeš ani túlavého psa,“ nenechám sa obalamutiť.

„Ver alebo never. Ja ťa nemusím o ničom presviedčať,“ pridá do kroku. Tuším som ho naštval. Teraz ma už fakt začína zaujímať, čo tu robil. Pridám do kroku a chytím ho za lakeť.

„Tak čakaj. Nemusíš sa hneď čertiť. Bol som zvedavý. Však uznaj, že keď stretneš človeka po polnoci na cintoríne, tak si zvedavý, čo tam robil, nie? Ak to nie je vrah, ktorý tu bol zakopať svoju obeť,“ žartujem.

„Pozri sa, Frankie. Neviem, či si si to všimol, ale ja s ľuďmi dobre nevychádzam. V škole nemám žiadnych priateľov, dokonca ma ani susedia nezdravia. Nemyslíš si, že keby som chcel, aby si vedel môj dôvod prechádzky pri mesiaci medzi náhrobkami, tak by som ti to povedal? Tak prestaň láskavo dobiedzať, odprevadím ťa ku kamošom a každý pôjdeme svojou cestou. Tak zmĺkni a dívaj sa pred seba. Z chodníka ťa zoškrabovať nebudem,“ vyletí na mňa ako klaun z naťahovacej krabičky.

Stefan

Kriste, je horší ako decko, ktoré sa neustále pýta „a prečo?“ a ešte k tomu ten divný pocit. Už chcem byť odtiaľto preč.

Nenápadne sa na neho pozriem.

Frankie má okolo seba vždy niekoho. Nikdy som ho nevidel bez priateľov či obdivovateliek. Závidel som mu. Vždy sa niekto smial na jeho vtipoch, povzbudil ho, keď bol smutný, dokonca mu dali svoje jedlo, keď si zabudol peniaze na obed. Ja som sa mohol spoľahnúť iba na seba.

Keby aspoň nevyzeral tak dobre. Piercingy v nose a pere. Polodlhé čierne vlasy a tá jeho neustála štýlová čiapka. Zaujímalo by ma, či v nej aj spí. Ja čiapku nosím, len keď je vážne zima a on aj v lete. Keby sa niekto ako on o mňa zaujímal aspoň ako o kamaráta, tak by som vyskočil z kože. Ale skúsenosti mi hovoria, že po čase by ma opustil aj on. Nikdy mi žiadny kamarát nevydržal dlho. Všetci ma začali považovať za podivína a nechceli sa so mnou ťahať. O vzťahu ani nehovorím. Sex na jednu noc ma neláka. Chcem niekoho, kto by ma doma čakal s teplým jedlom. Kto by ma objal, keď to budem potrebovať a hlavne, kto by ma miloval aj s mojim darom.

„Čo si tak zmĺkol? Stále sa hneváš?“ Pretne hrobové ticho jeho hlas. Pokrútim hlavou a povzdychnem si.

„Len uvažujem, že už mám dosť samoty,“ zamumlem.

„Samoty? Jaj, hovoril si, že nemáš priateľov. Ale ako je to možné, náhodou si v pohode chalan. No až na tu úchylku s prechádzkami po cintorínoch,“ dodá. Neudržím sa a rozosmejem sa.

„Hej, to je pravda.“ Odsúhlasím mu to.

„Však sa pridaj k nám, zabavíš sa a isto si s niekým padneš do noty,“ navrhne veselo.

„Nie, radšej nie. Ďalšie sklamanie by som asi nezvládol,“ šepnem.

„Nechápem. Aké sklamanie?“ Zastaví sa a prepaľuje ma pohľadom.

„Ja som mal priateľov, ale postupne ma všetci opustili. Nehovor mi, že sa k tebe nedostalo, že som divný. Nikto sa nechce priateliť s podivínom,“ trhnem ramenom.

„Tak to počkaj. Áno, hovorí sa, že si podivín, ale aj, že sa okolo teba dejú divné veci,“ vyhŕkne. Pozdvihnem obočie.

„Tak vidíš, tak sa potom nečuduj, že som sám. Nie každý je taký ohromný ako ty,“ poviem bez rozmyslu a znova sa rozídem.

„Ty si myslíš, že som ohromný?“ Hneď sa chytí. Potlačím pretočenie očí. To musí neustále počúvať o sebe, aký je úžasný?

„Povedal som to nie?“

„Páčim sa ti?“ Opýta sa ma nečakane. Takmer mi zabehne slina.

„To že poviem, že si ohromný, neznamená hneď, že sa mi páčiš. Ako si prišiel nato, že som gay?“

„A nie si? Lebo ja kopem za oba tými,“ oznámi mi. Pobavene si odfrnknem.

„Ako keby som to nevedel, že? Ani sa nesnažíš to utajiť. Na chodbe sa oblizuješ buď s babou alebo chalanom. Slepý ešte nie som. Viem rozoznať či postava má prsia alebo pevnú hruď.“ Anatómia človeka mi nie je tak vzdialená. A pišťavý hlas sa nedá pomýliť s chraptivým zvukom hlasu chalana, ktorý si to náramne užíva.

„Takže si gay,“ skonštatuje. Radšej mu na to nič nepoviem.

„Mlčanie znamená súhlas. Tak fajn, dáme si spolu rande,“ rozhodne.

Šokovane sa na neho pozriem a potom sa rozosmejem.

„To ti vyšlo. Dobrý vtip,“ utriem si slzy.

„Ale ja nežartujem. Myslím to vážne. No môj typ práve nie si, ale páčiš sa mi,“ presviedča ma. Prečo mi to robí?

„Netrep hovadiny. Nemám záujem, aby si si urobil ďalší zárez na posteli s mojím menom,“ poviem chladne.

„No dovoľ. To si snáď myslíš, že sa vyspím s každým hneď na prvom rande?“ povie urazene. Zdvihnem obočie a zadívam sa na neho v jasnej odpovedi.

„Tak teraz si ma urazil,“ založí si ruky na hrudi a otočí sa mi chrbtom. Mám čo robiť, aby som sa nezasmial. Chytím ho za rameno, aby som ho otočil k sebe čelom, ale za ním zbadám ducha. Zaškrípem zubami. Teraz nato nemám čas.

„Ako sa opovažujete rušiť spánok mŕtvych? Ako si dovoľujete vstúpiť na posvätné miesto?! Zaplatíte zato. Dnešným dňom mám silu na pomstu. Vám, čo nectíte nás, čo už dávno vydýchli naposledy. Budete trpieť za hanobenie našich náhrobkov! Ja Ábel Hrozný vás potrestám!“

Dívam sa na neho s otvorenými ústami. Okolo neho je zvláštna tmavá aura.

„Počkaj, my nič neničíme. Len prechádzame. My nie sme tí, čo nectia mŕtve duše,“ snažím sa ho zastaviť. Ale nepočúva ma. Rozplynie sa mi pred očami. Toto nie je dobré.

„Čo si to trepal? A s kým si sa to rozprával? Bolo jasné, že to nehovoríš mne,“ otočí sa na mňa Frankie. Nevenujem mu pozornosť. Pozriem sa na dookola, či toho ducha neuvidím. Ale nič. Tiene stromov, ktoré vytvára mesačné svetlo, sa nejako divne pohybujú. Čapnem Frankieho za ruku a začnem s ním utekať.

„Musíme preč. Hneď,“ poviem panicky.

„Stefan, stoj, sakra. Čo sa deje? Čo ťa tak vyplašilo?“ Snaží sa ma zastaviť. Nenechám sa. Čím dlhšie tu ostávame, tým väčšiu má duch šancu vykonať svoju pomstu.

„Videl si snáď ducha?“ Lapá po dychu. Zastavím sa, lebo sa mi zdá, že okolo toho náhrobku sme už šli. Snáď nebežíme v kruhu.

„Predstav si, že videl. Frankie, kedy si fajčil naposledy?“ Opýtam sa, keď zbadám na zemi nedopalok.

„Ja neviem, asi štvrť hodinu dozadu, možno,“ zamyslí sa a snaží sa vydýchať.

„Povedz, že to predo mnou nie je od teba,“ ukážem na nedopalok. Frankie sa pozrie a uškrnie sa.

„Myslíš si, že som jediný na svete, čo fajčí?“ Pristúpi k nemu a čupne si. Vezme ho do ruky a prezerá si ho.

„To je nemožné,“ zamumle.

„Čo?“ To nemôže hovoriť jasnejšie?

„Je môj, pozri sa sem. Obyčajne, keď dofajčím, tak zakusnem do filtra. A je to aj moja značka. Ale to znamená, že sme tadeto už šli, nie? Sakra, však si povedal, že vieš ktorým smerom je druhá brána,“ pozrie na mňa zamračene. Prikývnem a znova sa obzriem. Potrebujem záchytný bod. Ale odrazu všetko vyzerá úplne inak. Ako je to možné? Žeby ilúzia?

„Neviem, kde sme. Niečo je inak.“ V hlase mám náznak menšej paniky. Začujem praskanie konárov stromov a divné našľapovanie. Ako keby sa k nám niečo blížilo.

„Čo je to za zvuk?“ Otočí sa Frankie tým smerom, odkiaľ sa to ozýva.

„Buď ticho. Mŕtvy sú rozhnevaní,“ šepnem a začnem pomaly ustupovať. Z tieňov stromov začnú vystupovať postavy.

„Chalani, to nie je vtipné,“ zakričí Frankie. Šokovane na neho pozriem.

„Si myslíš, že to robia oni? Si sa zbláznil,“ poviem naštvane.

„A kto iný by to bol?“ Vezme zo zeme kameň a hodí ho do jednej postavy. Ona sa rozplynie a o kúsok ďalej sa znova zhmotní.

„Pochybujem, že by toto zvládli,“ zavrčím. Postavím sa pred neho a pevne sa na démonov pozriem. Neviem, ako inak ich nazvať.

„Som sprievodca duchov. Môžem vám pomôcť vojsť do svetla. Povedzte mi, čo vás trápi,“ skúsim. Tiene sa začnú desivo usmievať. Nemajú zuby. V ich úsmeve je prázdnota.

„Pomôcť, pomôcť, pomôc.,“ Začne sa ozývať zo všetkých strán.

„My nepotrebujeme pomôcť, sprievodca. My chceme ublížiť, umučiť. Pomstiť.“

„Pomsta, pomsta, pomsta.“ Zlovestne sa ozýva. Prejde mi mráz po chrbte. Ja sa obyčajne duchov nebojím, ale toto je niečo iné. Starký ma síce na niečo také pripravoval, ale ešte som nezažil nič podobné.

„Smrť, smrť vám obom. SMRŤ!“

Viac nepotrebujem vedieť. Znova čapnem Frankieho za ruku a rozbehneme sa bohvie kam. To mám zato, že som si prial viac adrenalínu. Teraz ho mám viac ako dostatok.

Frankie

Bežím za Stefanom a sem tam sa obzriem, či nás sledujú, ale nie. Zastavím sa a tým zastavím aj Stefana. Nechápavo sa na mňa pozrie.

„Nie sú tam,“ kývnem hlavou. Zamračí sa.

„To chceš na nich počkať? Musíme odísť. Ty asi nechápeš, čo sa tu deje,“ pustí mi ruku a vraždí ma pohľadom.

„O nejaký žart nás vydesiť k smrti?“ Skúsim.

„Ty si kretén. To ti nestačilo, čo si videl? To nie je nejaký žart, čo vymysleli tvoji podarení kamoši. Toto je rozzúrený duch, ktorý si myslí, že nemáme úctu k mŕtvym, čo tu odpočívajú,“ rozhodí rukami.

„To vieš ako? A čo ta tvoja reč, aký sprievodca a svetlo?“ Napadnú mi jeho slová, čo rozprával k tým tieňom. Povzdychne si a pretrie si tvár.

„Vieš, prečo sa so mnou nikto nebaví? Pretože vidím duchov. Tí, čo tu ostali uväznený a nevedia nájsť cestu do neba, to je to svetlo. Ja im pomáham zistiť, čo ich tu drží a odpútať ich. Potom ich jemne postrčím, aby vošli do svetla. To je moje poslanie. Je mi jedno, že mi neveríš, to ani tí pred tebou. Ale teraz máme naozaj problém. Motáme sa tu v kruhu. Vidíš tie náhrobky? Tá lavička nebola pri nich. A keď sa pozrieš poriadne, tak nevidieť v diaľke ani svetlá mesta. Všade je hmla. Ako keby sme boli zajatí v nejakej ilúzii. Dnes majú duchovia viac moci ako počas celého roka. Preto sme v nebezpečenstve. Ak sa rýchlo nedostaneme k východu, nemusí to s nami dopadnúť dobre. Rozumieš?“ Vysvetľuje mi. Ťažko tomu môžem veriť, ale keď sa odniekiaľ ozve hysterický smiech ako z hororu, tak logiku hodím za hlavu a prikývnem, že mu rozumiem a verím.

„Musíme vymyslieť nejaký plán. Keď tu budeme pobehovať, tak sa len unavíme a oni nás dostanú, nech je to čokoľvek. Ducha vidím ja, ale ty nie. Tých tienistých démonov si videl, pravda?“

„Hej, videl som ich. Nedali sa prehliadnuť,“ poviem priškrtene.

„Počuj, nezdá sa ti, že svetlo nejako ubúda?“ Opýtam sa mierne vystrašene. Okolie mi príde desivejšie. Stefan pozrie na oblohu.

„Mesiac. Mračná ho zakrývajú. Do šľaka,“ zavrčí. Čupne si a začne si niečo mumlať. Kľaknem si k nemu, aby som mu aspoň niečo rozumel.

„Mali by sme vyprovokovať toho ducha, nie?“ Skúsim.

„A to už prečo?“

„No zavinil to on, ako si povedal. Tak keby sa ukázal a ty by si ho presvedčil, aby šiel do toho svetla, tak by všetko skončilo, nie?“ Zdá sa mi to logické. Stefan sa zasmeje.

„To nie je také ľahké, ako si myslíš. A on nie je len tak obyčajný. Duchovia normálne nezvládnu vytvoriť ilúziu či nejakých démonov. On ma okolo seba desivú auru. Ale nápad vylákať ho, aby sa ukázal, nie je zlý. Aspoň si na ňom niečo vyskúšam. Som sprievodca. Čo znamená, že nie len sprevádzam ľudí do neba, ale aj do pekla. A tento očividne patrí do pekla. Jeho duša prepadla temnote a takú už nemožno očistiť. Len poslať kam patrí,“ povie rozhodne. Zadívam sa na neho.

„Kto ty, sakra, si?“ Opýtam sa šokovane.

„Stefan Gabayan, sprievodca duší mŕtvych ľudí. Teší ma,“ uškrnie sa. Keby sme neboli v tejto situácii, tak sa začnem smiať.

„Teraz už chápem, čo si tu robil,“ usmejem sa.

„Fajn, teraz vymyslieť, ako ho vyprovokovať, aby sa ukázal,“ prejde rovno k veci. Začnem premýšľať. Ako vyprovokovať šialeného ducha, ktorý ovláda tiene a bohvie čo ešte?

„Prečo to vlastne robí?“ Opýtam sa.

„Neúcta k mŕtvym, hanobenie náhrobkov, ja neviem presne. Chce našu smrť,“ povie dosť stručne.

„Takže, keby sme nejako poškodili jeho hrob, myslíš, že by to bola dostatočná provokácia?“ Na tvári sa mi objaví úškrn.

„To by šlo. Len ho nájsť,“ povie pochybovačne.

„Vedieť tak jeho meno, tak by sme potom z tabule, kde je mapa celého cintorínu, snáď našli, kde je pochovaný.“

„Ale ja ho viem. Povedal ho. Ako to len bolo?“ Začne premýšľať. Znova sa začnú ozývať kroky. Dobehli nás.

„Viem, Ábel Hrozný,“ povie šťastne. Zadržím smiech.

„Fakt originálne. Dobre, teraz tá tabula s mapou. Ako sa k nej dostaneme, keď tu blúdime v kruhu?“

„Ak si dobre pamätám, tak bola pri kaplnke a tú by nedokázal zakryť ilúziou. Takže budeme hľadať na slepo,“ navrhne.

„Asi nemáme moc na výber, čo?“ Postavím sa a pomôžem aj jemu na nohy.

„Nie, to nemáme. Pripravený?“ Povzdychnem si a pevnejšie chytím jeho ruku.

„Teraz už hej,“ poviem s úsmevom. Stisne ma a prikývne. Som rozhodnutý odtiaľto sa dostať a potom s ním zažiť úžasné rande. Moja motivácia je dostatočná pre nás oboch. Dúfam.

Stefan

„Dávaj bacha“ zakričím na Frankieho a strčím do neho, aby ho nezavalil konár, ktorý sa ulomil. Keby ho zavalil, tak by ho buď vážne zranil, alebo zabil.

„Tuším, to myslí vážne s tou smrťou,“ zamumle bledý Frankie. Rýchlo sa zorientujem. Oči sa mi rozžiaria, keď zbadám kúsok od nás tabulu.

„Rýchlo, tam je,“ vykríknem a rozbehnem sa tam. Hneď začnem hľadať to správne meno. Je však tma a mne sa zle lúštia tie malé písmenká.

„Tu,“ zasvieti Frankie mobilom.

„Bez signálu, už som sa díval,“ povie skôr, ako sa stihnem opýtať. Mohol som to čakať, keď môj vlastný je bez signálu. Tiež ho vytiahnem, nech máme toho svetla viac.

„Tu. Severná časť, rad G, štvrtý hrob. Ten je jeho,“ konečne ho objavíme. Bolo na čase. Sklo na tabuli začína praskať. Rýchlo od neho odskočíme a ono sa rozletí. Jeden črep mi preletí blízko tváre a škrabne ma na líci.

„Si v poriadku?“ Dobehne ku mne Frankie. Prikývnem.

„Tak poď. Ak som správne pochopil, tak blúdime dokola, len keď sa priblížime k východu. Nemal by byť problém to nájsť.“ Som prekvapený, aký je vnímavý. Práve som mu to chcel povedať.

Pomocou svetla z našich mobilov hľadáme tú správnu cestu.

„Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť, Smrť.“

„Isto sme blízko. Predtým sa to neozývalo,“ konštatuje Frankie.

„Tu je,“ povieme obaja. Odrazu sa zo zeme začnú zhmotňovať tiene.

„Sprav s ním niečo, ja ich zabavím,“ rozkážem Frankiemu a otočím sa na tiene. Na moment zavriem oči a keď ich otvorím, amulet na mojom krku začne žiariť. O chvíľu sa ozve kvílivý zvuk a tiene sa stiahnu. Otočím sa za hlukom, čo robí Frankie.

„Zabijem vás, umučím, budete prosiť o milosť. Prestaňte!“

Konečne sa objaví ten, koho najviac chceme vidieť. Je snáď desivejší než pred tým.

„Je tu?“ Opýta sa ma Frankie. Prikývnem a prstom ukážem, kde stojí. Chytím ho za ruku.

„Oh môj bože, ten je odporný,“ ozve sa zrazu. Prekvapene sa na neho pozriem.

„Ty ho vidíš? Ako je to možné?“ Nechápem. Však ho doteraz nevidel. Potom ma niečo napadne a pustím jeho ruku.

„Znova ho nevidím,“ presne ako som si myslel. Asi keď ho držím, tak mu prepožičiam svoju silu vidieť duchov. Opäť ho chytím a prepletiem si s ním prsty.

„Je čas ho poslať tam, kam patrí,“ poviem pevne.

„Už sa neviem dočkať,“ počujem vo Frankieho hlase úsmev a vzrušenie.

„Mňa nemôžete zastaviť. Som nepremožiteľný.“

Začne sa šialene smiať a zdvihne ruky nad seba. Kvádre zeme sa začnú vznášať.

„A sakra, čo teraz?“ Zavrčí Frankie.

„Neboj, to zvládnem,“ usmejem sa a začnem sa sústrediť. Nastal čas použiť aj druhý dar, čo som dostal do vienka pri narodení.

Pred nami sa objaví moja duchovná časť s brnením a mečom.

„No páni. Prečo si to nespravil pred tým?“

„Ešte to nemám vypilované. Zatiaľ to dokážem použiť len raz za deň,“ vysvetlím namáhavo.

„Zomrite!!!“

Vykríkne duch - démon a pošle na nás lietajúce kvádre. Moje duchovné ja sa s mečom rozpaží a jedným seknutím ich zničí a ešte aj zasiahne démona, ktorý šokovane hladí na žiarivý prierez na svojej hrudi.

„Nie, Nie, NIEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEEE!“

Vyčerpane sa zložím Frankiemu do náručia a spolu s ním sledujem, ako sa za démonom objaví brána z pekiel a otvorí sa. Z nej vystrelia reťaze, ktoré démona spútajú a stiahnu dnu. Potom sa zavrie a znova zmizne.

„Páni, tam by som nechcel skončiť,“ poznamená Frankie.

„Tak to sme dvaja,“ usmejem sa. Až keď sa na neho pozriem, uvedomím si, že mu ležím v náručí a on sa ku mne skláňa. Prekvapene zažmurkám, keď ma začne bozkávať.

„Chcem s tebou chodiť. S tebou sa nebudem nudiť,“ povie, keď sa odtiahne. Pery mi brnia a srdce mi ide vyskočiť z hrude. Nechápem, ako môže chcieť so mnou chodiť, po tom všetkom čo sme práve prežili.

„No nedívaj sa tak. S nikým dlho nevydržím, lebo zapadnem do rutiny a ja chcem žiť. S tebou rutinu isto nezažijem. S tebou bude každý deň zážitok,“ povie nadšene. Posmutniem.

„To ma chceš len kvôli tomu?“ Nestojím o taký vzťah. Aj keď chcem, aby ma môj partner akceptoval aj s mojimi darmi.

„Blázniš? Vzrušuješ ma. Nepamätáš si? Pozval som ťa na rande pred tým, než som toto všetko vedel,“ usmeje sa a znova ma pobozká, ale teraz je ten bozk hlbší a vášnivejší. Opätujem mu ho.

„Vieš o tom, že zo psychologického hľadiska, vzťah založený za dramatických podmienok, dlho nevydrží,“ doberám si ho. Pomaly sa ku mne perami znova približuje.

„Rád tento poznatok vyvrátim,“ šepne mi do pier. Objímem ho okolo krku a náruživo mu bozk oplácam.

Nový deň začína. Ale nás vychádzajúce slnko nezaujíma. Ani to, že jeho priatelia sú strachom bez seba, že ho možno niekto zavraždil. Momentálne nie je nič dôležitejšie ako obrať jeden druhého o dych.

Koniec