2 Petrův 3:9 Pán neotálí splnit svá zaslíbení

Nie. Môžete vy dosiahnuť spravodlivosť, ktorá bude na niečo mne? Nie. Predpokladajme, že
jeden človek by mohol konať spravodlivé skutky, ktoré by boli dané na jeho účet ako také,
ktoré ho robia spravodlivým – kto to bude? Ja to nemôžem urobiť pre vás a ani vy pre mňa.
Kto je teda ten človek? Ježiš Kristus nazaretský!
To rieši otázku, či ospravedlnenie z viery prichádza cez zákon. Poslušnosťou Krista sú
mnohí učinení spravodlivými alebo poslušnými. Spravodlivosť je poslušnosť zákonu. Už ste
niekedy čítali alebo počuli o človeku, ktorý dokonale dodržal zákon? Alebo ste už počuli
o niekom, nech už mal kritérium postavené akokoľvek vysoko, kto nad ním nenašiel ešte
niečo, čo nedosiahol? Aj svetskí ľudia majú často svoj ideál, ale čím viac sa k nemu približujú,
tým väčší nedostatok v sebe vidia. Každý, kto sa úprimne snaží dosiahnuť vysokú úroveň,
zazrie po jej dosiahnutí ešte niečo nad ňou.
Je jeden nepoškvrnený život. Je jeden človek, človek Kristus Ježiš, ktorý úspešne
odolával všetkým silám hriechu, keď bol tuná na zemi. Bol stelesneným Slovom. Boh
v Kristovi zmieril svet so sebou. Mohol stáť pred svetom a vyzvať kohokoľvek, aby Ho
usvedčil z hriechu. V jeho ústach nebolo ľsti. Bol "svätý, nevinný, nepoškvrnený, oddelený od
hriešnikov a učinený vyšším ako nebesia". A Jeho poslušnosťou sa mnohí stanú spravodlivými.
Príde otázka: Ako je to možné? To isté sa spýtali Židia Krista, keď povedal: "Ak
nebudete jesť moje telo a piť moju krv, nebudete mať v sebe života." Oni na to: "Ako nám
môže tento dať jesť svoje telo?" Dnes sa mnohí môžu pýtať tú istú otázku, keď hovoria: ako
môžem mať Jeho život alebo Jeho spravodlivosť? Mohol im Ježiš vysvetliť, ako im môže dať
svoje telo? Nie, iba ak slovami, ktoré im povedal – sú duch a sú život. Plán spásy sa človeku
nedá vysvetliť. Vytvorila ho nekonečne veľká bytosť a my ho nemôžeme pochopiť. Nevieme,
ako sa to deje. Po celú večnosť nebudeme rozumieť, ako sa to urobilo. Môže alebo mohla to
urobiť len nekonečná moc a pochopiť iba nekonečná múdrosť.
Ak budeme jesť Kristovo telo a piť Jeho krv, budeme mať Kristov život. Ak máme
Jeho život, máme spravodlivý život. Jeho poslušnosť pôsobí v nás a robí nás spravodlivými. To
nenecháva žiadne miesto tvrdeniu, že Kristus poslúchal za nás a preto si môžeme robiť, čo sa
nám zapáči a Jeho spravodlivosť nám bude beztak pripočítaná. Jeho poslušnosť sa v nás musí
prejavovať deň čo deň. Pôsobí v nás Kristova, nie naša poslušnosť. Tými "nadmieru veľkými a
vzácnymi zasľúbeniami" berieme do seba božský život. Život, ktorý žijeme, je život Božieho
Syna. On za nás zomrel a miloval nás láskou, ktorú nedokážeme zmerať. Spravodlivosť, ktorú
máme, je Jeho. Vďaka Bohu za ten nevýslovný dar! Dovoľuje, aby sme mali z tej poslušnosti
všetok osoh, pretože sme po nej prejavili veľkú túžbu. Preto nám ju dáva.
Keď idete k Bohu, vezmite si do úst tieto slová Písma: "Budeme zachránení Jeho
životom." "Poslušnosťou jedného mnohí sa stanú spravodlivými." Vezmite ich Bohu na
modlitbe. Sú pravdivé, lebo tak povedal sám Pán. Ako môžeme získať tieto požehnania?
Vierou! Chopte sa ich vierou a sú vaše a nik vám ich nemôže vziať. Potom ich budete mať,
hoci nerozumiete, ako sa to dá. Keď ich máte, máte život. Aký život? Boží život. Keď potom
príde čas pokušenia, čas, kedy ste zvyčajne padli, môžete Satanovi povedať, že vás nemôže
donútiť, aby ste pod tým pokušením padli, lebo to už nie ste vy, kto vo vás prebýva, ale
Kristus.
V živote žiadneho človeka nebol nikdy čas, keď by mal sám silu odolať pokušeniu.
Nedokážeme to urobiť. To dokazuje, že musíme mať život odlišný od nášho prirodzeného
života, aby sme vôbec odolali hriechu. Musí to byť život, ktorého sa hriech nikdy nedotkol
a ani nemôže. Znovu a znovu si opakujte tieto slávne slová: "Jeho život je môj, nemôže sa ma
dotknúť hriech. Jeho sila je mojou silou, Jeho poslušnosť mojou poslušnosťou a Jeho život
mojím životom. Bol to bezhriešny život a mám ho vierou, držím sa ho, lebo je môj a hriech sa
ho nemôže dotknúť." Je to jediný spôsob, ako odolať a bude úspešný v každom čase.
27
20. K tomu ešte pristúpil zákon, aby sa rozmnožil priestupok. Kde sa však rozmnožil hriech, tam
sa ešte viac rozmnožila milosť, 21. aby rovnako, ako hriech začal vládnuť a viedol k smrti, tak aby
aj milosť vládla skrze spravodlivosť a viedla k večnému životu skrze Ježiša Krista, nášho Pána.
Zákon vošiel, keď bol vyhlásený zo Sínaja. Vošiel, aby mohol hojnieť priestupok alebo
hriech. Ale kde hojnel hriech, milosť hojnela oveľa viac. Hriech bol vo svete skôr, ako bol
zákon vyhlásený zo Sínaja. Zákon tu preto bol ešte pred vyhlásením zo Sínaja. Boh ho vyslovil
spôsobom vzbudzujúcim posvätnú úctu a v hromových tónoch z vrchu, aby sa hriech zdal ešte
väčším. Urobil to preto, aby ľudia uvideli hriech väčšmi tak, ako ho videl Boh.
Tieto veci boli napísané nám na osoh. Vyslovenie zákona hromovým hlasom a s takou
slávnostnou monumentálnou kulisou má na nás zapôsobiť rovnako ako na Izraelitov. Máme
vidieť búrkové oblaky a blesky a tie nás majú naplniť hrôzou.
Okrem toho: ten, kto sa vrchu dotkol, mal zomrieť. Čo to malo znamenať? Všetko
malo poukázať na vznešenosť zákona. Bol daný takým spôsobom, aby ľudia pochopili jeho
úžasnú vznešenosť a tiež, že skrze neho žiadny človek nemôže dostať život. Bol taký veľký, že
žiadny človek ho nedokázal zachovať. Všetko spojené s jeho vyhlásením malo ukázať človeku,
že podľa zákona môže dostať len smrť. Bol taký veľký, taký nevýslovne veľký, že nikdy
nemohli dosiahnuť jeho výšiny. Bol daný tak, aby ľuďom ukázal, že v ňom majú len smrť a
odsúdenie.
Nebol teda zákon daný len na zastrašenie ľudí? Nie. Vráťme sa k Abrahámovi
a uvidíme, čomu inému nás ešte vyhlásenie zákona učí. Abrahámovi a jeho spravodlivému
semenu bolo zasľúbené spravodlivé dedičstvo. Stalo sa tak prísahou samotného Boha. Boh sa
svojou vlastnou existenciou zaručil, že budú existovať spravodliví ľudia – ľudia, ktorých
spravodlivosť by mala byť rovná spravodlivosti zákona. Lenže bol tu zákon, taký hrozne
vznešený, že z neho sa spravodlivosť získať nedala. Mal byť jediným meradlom. A teraz si
dajme tieto dve veci dokopy: zákon je vo svojich nárokoch taký svätý, že žiadny človek z neho
nemôže získať spravodlivosť, ako to bolo ukázané pri jeho vyhlásení. Ale Boh prisahal, že by
mali byť ľudia, ktorí budú mať celú spravodlivosť požadovanú zákonom. Preto samotné
vyhlásenie zákona malo poslúžiť na to, aby ľuďom ukázalo, že musí byť a aj je iná cesta, ako
tú istú spravodlivosť získať.
Keď teda Boh dával hromovým hlasom zákon, dával aj evanjelium. Spravodlivosť
a pokoj prebývajú spoločne v plnosti v Kristovi. V Ňom je život. Odsúdenie je zákon, ale
zákon je v Kristovi a Kristus je tiež život. V Kristovi dostávame spravodlivosť zákona Jeho
životom. Hlas, ktorý vyhlásil zákon zo Sínaja, patril Kristovi, bol to hlas Toho, ktorý mal túto
spravodlivosť udeliť.
Teraz sa pozrime na moc Mojžišových slov v 5 Moj 33,2.3: "... a riekol: Hospodin
prišiel od Sinai a vzišiel im od Seira ako svetlo rána, zaskvel sa od vrchu Fárana a prišiel
z myriád svätých. Z Jeho pravice im svietil oheň zákona. Ako veľmi miluješ ľudí!"
Udelenie zákona ľudu bolo jedným z najväčších možných prejavov lásky, pretože mu
silným hlasom hlásalo, že v Kristovi je život. Ten, ktorý im dal zákon, bol Ten, ktorý ich
vyviedol z Egypta. Bol to Ten, ktorý prisahal Abrahámovi, že on a jeho semeno by mali byť
spravodliví a toto im ukázalo, že spravodlivosť nemôžu získať zo zákona, ale skrze Krista. Bol
to teda nadbytok milosti, lebo tam, kde daním zákona hojnel hriech, oveľa viac hojnela milosť.
Odohrá sa to vždy, keď sa hriešnik obráti. Pred obrátením si neuvedomuje hriešnosť svojich
hriechov. Potom prichádza zákon a ukazuje mu, aké sú tie hriechy hrozné, ale prichádza aj
nežný Kristov hlas, v ktorom je milosť a život.
Aké je to drahocenné, keď nám je do srdca zoslané usvedčenie z hriechu, lebo vieme,
že súčasťou práce Utešiteľa, ktorého Boh posiela na svet, je usvedčovať z hriechu. Súčasťou
Božej útechy je usvedčiť z hriechu, pretože tá istá ruka, ktorá usviedča z hriechu, drží aj
28
odpustenie, aby tak ako hriech vládol na smrť, mohla aj milosť vládnuť skrze spravodlivosť na
večný život skrze Ježiša Krista, nášho Pána. V tejto milosti máme znovu tie vzácne slová –
oveľa viac. Tam, kde hojnie hriech, oveľa viac hojnie milosť.
Pán skúma srdce a pozná naše hriechy. Máme azda chodiť dookola, nariekať, vzdychať
a hovoriť, že naše hriechy sú také veľké, že Boh nemôže odpustiť takým hriešnikom ako sme
my? Niektorí ľudia akoby si mysleli, že Boh nikdy nevedel, že majú nejaké hriechy. Potom
hovoria, že nie sú hodní, aby ich odňal. Nechápu, ako ich môže zachrániť. Kto spôsobuje, že sa
cítime hriešnymi? Kto nám ukazuje našu nehodnosť? Ako zisťujeme, že sme zhrešili? To Boh
nám ukazuje naše hriechy. Po celý čas o nich vie. Či neuvažujeme o tom, že On ich dopredu
pozná a je to On, kto nám ich po prvýkrát ukáže, keď sme Ním usvedčení z hriechu?
Keď Boh pripravil plán záchrany, vedel, čo robí. Poznal ľudské srdce. Tak ako žiadny
človek poznal hĺbku degradácie, do ktorej ľudstvo upadne. Svojím zákonom nám v srdci
objasňuje naše hriechy a hriech potom hojnie v takom rozsahu, v akom by mal. Predtým bol
v našich očiach malý, ale On spôsobí, že ho vidíme Jeho očami.
Pamätajte, že je to Utešiteľ, kto usviedča. Pamätajte, že keď vo vašom srdci alebo
mysli hojnie hriech, tak oveľa viac hojnie milosť. Milosť sa pri odnímaní hriechu stáva účinnou
prostredníctvom vašej pevnej viery. Kristus môže dokonale spasiť toho, kto prichádza k Bohu
skrze Neho. Nemôžete od Neho žiadať nič také dobré alebo také veľké, čo by nedokázal
urobiť a – oveľa viac.
Boh nemusí vziať meradlo na milosť a prezrieť si svet, aby zistil, koľko je v ňom
takých, medzi ktorými ju bude musieť rozdeliť a potom ísť a podeliť ju, aby mu pri obchôdzke
vystačila. Dáva nám mieru písma, utlačenú, utrasenú a pretekajúcu. Nezáleží na tom, aké veľké
sú hriechy, ktoré treba pokryť, milosti je na to viac než dosť. Smrteľný človek môže byť
prikrytý Kristovou spravodlivosťou ako rúchom. Nože si teda vierou vezmime Kristov život
a žime novým životom.
Štúdia č. 10: Rim 6
6. kapitola sa začína pokračovaním argumentu z 5. kapitoly. Ten sa zaoberá tým, že
Kristov život nám je daný na naše ospravedlnenie. Milosť vládne skrze spravodlivosť na večný
život skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Milosť je priazeň a žalmista nám hovorí, že v Jeho
priazni je život. A tak "byť ospravedlnení zdarma Jeho milosťou" znamená, že je nám udelený
Kristov život. Je to bezhriešny život. Kristus v nás poslúcha a Jeho poslušnosťou sa stávame
spravodlivými.
1. Čo teda povieme? Máme zotrvať v hriechu, aby sa rozmnožila milosť? 2. Určite nie! My, ktorí
sme zomreli hriechu, ako v ňom budeme ešte žiť? 3. Alebo či neviete, že všetci, čo sme boli
pokrstení v Krista Ježiša, v Jeho smrť sme boli pokrstení? 4. Krstom sme teda spolu s Ním boli
pochovaní do smrti, aby rovnako, ako Kristus bol slávou Otca vzkriesený z mŕtvych, sme aj my
chodili v novote života. 5. Lebo ak sme s Ním zrástli podobnosťou Jeho smrti, budeme jedno
s Ním aj podobnosťou vzkriesenia.
Táto kapitola nám ukazuje, ako nadviažeme spojenie s Kristom a čo to spojenie pre nás
robí. V predchádzajúcej kapitole sme sa dozvedeli, že súd prešiel na všetkých ľudí na
odsúdenie a že rozsudok smrti prešiel na každého človeka na tomto svete. Bol vyhlásený
rozsudok smrti a v ľuďoch pôsobí smrť. Prečo? Čo je to tá zvláštna moc smrti? Hriech!
"Osteň smrti je hriech." Preto hriech pôsobiaci v ľuďoch je jednoducho v nich pôsobiaca smrť.
Ľudí, ktorí sú hriešnici, bodla smrť. Smrť je už v nich, pokračuje vo svojom diele a je to iba
29
otázka času, kedy ich naveky zovrie vo svojom objatí. Kým však pokračuje skúšobná doba,
ľudia môžu tomu ostňu a výkonu trestu uniknúť. Boh však musí byť spravodlivý, hoci
ospravedlňuje toho, kto v Neho verí. Nad každým človekom bol vyhlásený rozsudok smrti
a ten bude vykonaný. Každý človek musí zomrieť, lebo všetci ľudia zhrešili.
Každý človek si však môže vybrať, kedy zomrie. Kristus zomrel za všetkých ľudí.
Môžeme uznať Jeho smrť a zomrieť v Ňom a tak dostať jeho život, alebo na druhej strane
môžeme, ak chceme, odmietnuť uznať Ho a zomrieť sami v sebe. Zomrieť však musíme. Smrť
prešla na všetkých ľudí a všetci musia zomrieť. Život každého človeka prepadol. Sami v sebe
nemáme vôbec žiadny život.
Písmo jasne hovorí: "Ten, kto nemá Syna Božieho, nemá život" (1 J 5,12). Keď teda
vidíme, že sme v stave, keď si smrť nárokuje to, čo jej prepadlo, čo urobíme? Či nevidíte, že
sme zostali bez života? Ak dlhujem tisíc dolárov a presne toľko mám, po splatení dlhu
zostanem bez haliera, je tak? Podobne je to i s naším životom. Všetci tu vlastníme život, ale ten
nám nepatrí. Prepadol zákonu. Vôbec nám nepatrí. Keď zákon vymáha to, čo prepadlo a náš
život sa pominie, nezostane nám nič, len večná smrť.
Ale Kristus, Boží Syn, má v sebe toľko života, že ho môže dať každému človeku
a stále mu zostane rovnako veľa. Nič Ho nezaväzovalo k tomu, aby prišiel na zem a prešiel
skúsenosťou, ktorou prešiel. V nebi mal slávu. Klaňali sa Mu anjeli. Mal bohatstvo a moc, ale
všetko to opustil, ba vzdal sa svojej slávy a cti. Prišiel na zem ako chudobný človek, vzal na
seba podobu sluhu a stal sa vo všetkom podobným tým, ktorých prišiel zachrániť.
Vydobyl spravodlivosť tuná v tele. Prečo to urobil? Pre seba? Nie. Nepotreboval to.
Mal bohatstvo. Keď bol v nebi, mal všetko, čo mohol mať. Ale tuná na zemi ako človek
vydobyl spravodlivosť a večné vykúpenie, aby ich mohol dať nám. To je jediný dôvod, ktorý
Ho priviedol na svet. Má všetku spravodlivosť, ktorú tuná vydobyl a dáva ju ľuďom. Tak
zaplatil trest zákona. Pre seba? Nie! Nemal hriechu, zákon teda nemal na Neho žiadny nárok.
V 2 Kor 5,21 hovorí apoštol Pavel: "Toho, ktorý nepoznal hriech, kvôli nám urobil
hriechom, aby sme sa v Ňom stali Božou spravodlivosťou." Ak teda pretrpel trest, tak nie za
seba, ale za nás. Keď sa vierou chytíme Krista a spojíme sa s Ním, takže sme s Ním stotožnení,
potom máme ten život, ktorý nám udeľuje.
Zaplatiť pokutu a strpieť konfiškáciu však musíme. Lebo zákon bude vymáhať, čo mu
prepadlo. Ale ako som predtým povedal, máme na výber, či počkáme a dovolíme zákonu, aby
si od nás vzal, čo mu prepadlo a v čase, keď nám potom nič nezostane, alebo či ten prepadnutý
život odovzdáme až vtedy, keď budeme môcť vziať život Krista, ktorý nám po zaplatení
zostane.
Ako sa zmocníme Krista? Ako nám môže prospieť Jeho spravodlivý život? V akte
smrti. V ktorom bode sa Krista dotkneme a nadviažeme spojenie? V ktorom bode svojej služby
sa nás Kristus dotýka a nadväzuje spojenie? V tom najnižšom možnom bode, kde sa človeka
možno dotknúť – a tým je smrť. Vo všetkom sa stal podobným svojim bratom, takže ide až do
toho najnižšieho bodu – bodu smrti – a tam, keď sme skutočne mŕtvi, vstúpime do Neho.
Obrad krstu je symbolom Kristovej smrti a vzkriesenia. Pavel hovorí u Gal 3,27: "Veď
všetci, čo ste boli pokrstení v Krista, Krista ste si obliekli." V liste Rimanom vraví: "Krstom
sme teda spolu s Ním boli pochovaní do smrti." Ale ak sme zomreli s Kristom, máme
povinnosť a istotu, že budeme žiť znovu, lebo Kristus žije. Tu môžeme pôsobivo použiť
Petrove slová v Sk 2,24: "Boh Ho vzkriesil a zbavil múk smrti; veď predsa nebolo možné, aby
Ho smrť držala vo svojej moci." Bolo načisto nemožné, aby smrť držala Krista. Preto ak sme
zomreli s Ním a sme s Ním v našej smrti spojení, budeme s Ním tiež žiť. Celá Biblia sa
sústreďuje okolo veľkej myšlienky smrti a vzkriesenia s Kristom. Ak s Ním zomrieme, budeme
znovu žiť.
30
Zomierame s Ním – kedy? Teraz! Keď uznáme, že náš život prepadol a vzdáme sa
všetkých nárokov naň a všetkého, čo je s ním spojené, presne v tom istom okamihu zomierame
s Kristom. Čo je to vzdanie sa nášho života? Život predstavuje všetko, čo človek má. Je to
všetko, čo sa života týka. Čo sa teda týka života a čo prirodzene v sebe máme? Hriech!
Žiadosť tela, žiadosť očí a pýcha života. Závisť, zloba, ohováranie, zlé myšlienky – toto všetko
vytvára prirodzený život, lebo vidíme, že každý človek, ktorý má prirodzený život, má tieto
veci. Sú súčasťou jeho života. Vstupujú do života každého človeka na zemi.
Keď dospejeme až tak ďaleko, že uvidíme, že tie veci máme a sme ochotní vzdať sa ich
a zaplatiť pokutu, vtedy môžeme zomrieť s Kristom a vziať namiesto nich Jeho bezhriešny
život. Keď sa zriekneme tohto nášho života, vzdáme sa všetkých týchto vecí a keď sa tak
stalo, sme mŕtvi s Kristom. Ale práve tak isto ako sa ich zriekame a zomierame s Kristom,
práve tak isto musíme byť znovu vzkriesení, lebo Kristus je vzkriesený a vtedy kráčame
v novote života. Ten nový život – tá novota života, ktorú máme, je Kristov život – a je to
bezhriešny život. Vieme, "že náš starý človek bol spolu s Ním ukrižovaný, aby bolo
zneškodnené telo hriechu, aby sme už viac neboli otrokmi hriechu" (Rim 6,6).
Tu je tajomstvo misijnej snahy: keď človek dospeje do bodu, kde sa skutočne
domnieva, že nemá vlastný život a vzdáva sa zhabaného života, ktorý mal a život, ktorý žije
v tele, žije vierou v Syna Božieho. Vtedy je Kristus jeho životom a jeho život je "skrytý
s Kristom
v Bohu." Bol vzkriesený do novoty života vierou v Božie pôsobenie. Čoho sa môže človek
báť, že mu môže urobiť človek? Čoho sa bude báť, že o ňom človek povie? Povie si: nie som
to ja, ale Kristus, ktorý žije vo mne.
Čo mu bude záležať na tom, ak ho povolajú, aby šiel do nezdravej lokality? Života sa
už vzdal, takže smrť preňho nie je hrozná. Ide ochotne, "neberie svoj život do svojej ruky," ale
necháva ho v úschove Krista v Bohu. Ak si Kristus, v ktorom je skrytý život, želá dovoliť mu,
aby si chvíľu pospal, je to v poriadku. Okrem toho ho neodradia ťažkosti v práci, ktorú mu
pridelil Kristus, lebo prakticky pozná Kristovu moc a vie, že Ten, ktorý zvrhol vysoké veci, čo
sa v srdci vyvyšovali proti Nemu, si môže podmaniť všetko pre seba. Život, ktorý žije, je
Kristovým životom len za predpokladu, že sa v každom okamihu života poddáva a je
posvätený tak úplne ako v čase, keď zomrel.
Je nutné, aby sme ustavične zomierali a ustavične poznávali moc Boha a Kristovho
vzkriesenia, lebo "sme spasení Jeho životom." Musíme poznať a zakúšať tú istú moc, ktorou
Boh pôsobil v Kristovi, keď Ho vzkriesil z mŕtvych. Ako tú moc berieme? "Pochovaní s Ním
v krste. Spolu s Ním ste boli aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý Ho vzkriesil z mŕtvych"
(Kol 2,12).
Ide jednoducho o to, aby sme Kristovo vzkriesenie urobili praktickou vecou v našich
vlastných životoch. Znamená to jednoducho veriť, že to, čo mohol Boh urobiť pre Krista, keď
ležal v hrobe, môže urobiť aj pre nás. Tá moc, ktorá vyviedla Krista z mŕtvych, môže oživovať
aj nás. Ak máme Kristov život a ten v nás pôsobí, musí pre nás urobiť všetko to, čo robil pre
Neho, keď bol v Galileji a v Judsku.
Aká vzácna myšlienka, že naše životy nie sú naše vlastné. Máme len Kristov život. Je to
myšlienka, vďaka ktorej človek jasá ešte aj v smrti. Prečo? Osteň smrti sa pominul! Smrť
nebodne spravodlivého človeka, lebo je oslobodený od hriechu. Práve toto poznanie umožnilo
mučeníkom ako bol Jerome a Hus, aby šli na hranicu s jasajúcim a víťazným spevom. "Nebojte
sa tých, ktorí zabíjajú telo, ale nemôžu zabiť dušu, ale sa skôr bojte toho, kto môže dušu i telo
zatratiť v pekle."
Naše životy sú skryté s Kristom v Bohu, takže sa nebojíme moci bezbožníkov alebo
samotného diabla. Keď sme sa oddali Kristovi a náš život je skrytý u Neho, čo záleží na tom, či
31
bude tento život skoro uťatý alebo nie? Chodíme s Kristom a On riadi naše životy. Bezbožní
alebo diabli sa nášho života nemôžu dotknúť o nič viac ako mohli zadržať Krista v hrobe.
Ach, kiežby sme cítili moc toho života a vedeli, že sme Jeho! Keď to naozaj
dosiahneme, Božia moc bude sprevádzať posolstvo, keď vyjdeme, aby sme ho niesli. Čo na
tom záleží, keď ľudia vŕšia na nás výčitky. Sme mŕtvi a náš život je skrytý s Kristom v Bohu
a život, ktorý žijeme, žijeme v Ňom a skrze vieru v Neho. To je moc evanjelia a nádej, ktorá
spôsobí, že kresťan jasá i v smrti. Je to nádej vzkriesenia, lebo keď je človek povolaný, aby si
ľahol a spal, spí v Ježišovi. Jeho život je práve taký bezpečný, ba istejší, než keď bol nažive na
zemi. Jeho skúšobná doba je ukončená. Bojoval dobrý boj, dokonal beh a zachoval vieru.
Apoštol mohol právom povedať, že nesmúti pre tých, ktorí spia, ako pre takých, ktorí nemajú
nádej.
Ak Božia cirkev a Boží služobníci naozaj zomreli a vzdali sa všetkého, čo sa týka ich
vlastného života, budú patriť Kristovi v skutku a pravde. Ak nám chce Kristus zveriť niektoré
z týchto vecí, ak máme byť na chvíľu ušetrení na zemi, je to v poriadku. Ak si na druhej strane
myslí, že je lepšie zobrať nás preč, aj to je v poriadku. Nezáleží na tom, či budeme spať
v hrobe alebo pracovať pre Pána na zemi, lebo po celý čas je to Kristus.
Keď sa chopíme týchto myšlienok a privlastníme si ich, môžeme ich mať kedykoľvek sa
nám zapáči a sú nám vzácne. Keď sme si spočítali, čo nás stálo vzdanie sa všetkých tých vecí,
nám tak drahých, ak sme pripravení považovať ich všetky len za stratu v porovnaní
s výnimočnosťou poznania Ježiša Krista, nášho Pána, potom sa môžeme Kristovi celkom
poddať. Akonáhle sme ochotní spočítať si náklady a nechať sa ukrižovať s Kristom tým, že sa
vzdáme pýchy života, žiadosti tela a všetkých tých vecí, ktoré sa týkali nášho starého života,
nerobiac si rezervu pre telo, vtedy na nás príde Kristova moc. Lenže ešte žijeme na zemi! Áno,
ale vzdali sme sa svojho života a je len Kristus, pôsobiaci v nás.
V okamihu, keď človek odmietne všetko, čo sa týka tela, môže povedať, že Kristus je
jeho a má Kristov život. Ako to vie? Skrze vieru v pôsobenie Toho, ktorý vzkriesil Krista z
mŕtvych!
6. Veď vieme, že náš starý človek bol spolu s Ním ukrižovaný, aby bolo zneškodnené telo
hriechu, aby sme už viac neboli otrokmi hriechu. 7. Lebo kto zomrel, stal sa slobodným od
hriechu. 8. Veríme, že ak sme zomreli s Kristom, spolu s Ním budeme aj žiť. 9. Veď vieme, že
Kristus, vzkriesený z mŕtvych, už viac nezomiera, smrť už viac nad Ním nepanuje.
Kristov život je večný. Dobrovoľne šiel pod vládu smrti a tým dokázal svoju moc na
ňou. Zišiel do hrobu, aby nám ukázal, že presne tam, kým bol zviazaný reťazami väznice
samotného hrobu, mal moc rozlomiť tie okovy a vyjsť slobodný a ako víťaz. Preto – nakoľko
už nezomrie a berieme si Jeho bezhriešny život – môžeme sa považovať za mŕtvych hriechu,
ale živých Bohu skrze Ježiša Krista, nášho Pána. Tak ako smrť nemôže mať vládu nad Ním,
tak hriech, ktorý je ostňom smrti, nemôže mať vládu nad nami.
Môže padnúť otázka: "Dokazujete tu, že by sme už nikdy viac nemali zhrešiť –
nenechávate žiadne miesto pre hriech." Ale či presne to nehovorí Biblia?
14. Lebo hriech nebude panovať nad vami, veď nie ste pod zákonom, ale pod milosťou.
Patríme Pánovi Ježišovi Kristovi. Ako? Smrťou. Nerobíme si rezervy pre telo, aby sme
plnili jeho žiadosti. Existuje čosi také ako úplné poddanie sa Kristovi – keď sa vzdáme
všetkého a potom dôverujeme Jeho moci, že nás v tom stave zachová. A ďakujem Bohu, že to
dokáže urobiť.
32
Ľudia sa vydávajú na nebezpečné expedície. Niektorí idú dobyť nejakú krajinu a keď sa
do nej dostanú, spália člny, v ktorých prišli, aby sa nemohli vrátiť, keď si to budú želať. Je
správne, aby sme si dobre spočítali náklady. Nemá význam skočiť po hlave do bitky. Prezrite si
celý terén. Tu je potešenie a pôžitkárstvo. Môžem sa ich vzdať? Boli mi veľmi drahé; ovinuli
sa okolo môjho života. Sú so mnou stotožnené, takže sa ukazujú v mojej tvári. Sú zapustené
do mojej samotnej povahy a sú mojou súčasťou. Lipol som na nich tak, ako na samotnom
živote. Ale Kristus v nich nebol, vôbec nemajú príchuť Jeho života. Lebo pre radosť, ktorá
bola pred Ním, pretrpel kríž. Môžem ja pretrpieť ten kríž, aby som mal účasť na tej radosti?
Dokážem sa načas vzdať potešenia hriechu, aby som mal podiel na Kristových bohatstvách
a radosti Jeho spásy? To sú otázky, ktoré musíme položiť sami sebe.
Vzhliadnite hore a uprite oči na Krista a na radosť prítomnej spásy. Sú protiľahlými
stranami obrazu. Tam je radosť z toho, že v nás pôsobí nekonečná moc. Pre tú radosť, ktorú
teraz môžeme mať, sme ochotní vzdať sa všetkého a mať podiel na Kristových utrpeniach, na
Jeho smrti a na moci Jeho vzkriesenia? Je to radosť, ktorá potrvá naveky, tak spáľme za sebou
člny a mosty! Môžeme sa vzdať všetkých týchto vecí, ktoré sú nám také drahé? Môžeme sa ich
vzdať navždy? Je to ťažká úloha.
Niekto povie: "Už predtým som skúšal vzdať sa ich a znovu som padol. Ako teraz
viem, že sa to znovu nestane?" Ach nie, tentoraz nerobíte nové rozhodnutie, neobraciate nový
list a nehovoríte, že si budete počínať lepšie. Jednoducho nechávate starý život a všetky
predsavzatia ísť. Jednoducho povedzte: "Ja viem, že v Bohu je moc. A tej istej moci, ktorá
slovom stvorila svet, tej istej moci, ktorá vyviedla Krista z hrobu – do jej rúk vydávam sám
seba a dovolím jej, aby ma podopierala a udržiavala v novom živote." A keď to robíme deň za
dňom, naše srdcia budú pretekať vďačnosťou Bohu za Jeho zázračnú moc.
Nemáme robiť opatrenia pre telo v jeho žiadostiach, ale musíme vykročiť a zmocniť sa
Kristovho života a cítiť, že v nás pôsobí Božia moc. Keď vidíme jej pôsobenie – ten zázrak
pôsobiaci v nás – tak pokušenia, ktorým sme často podľahli, a hriešne zvyky, ktorým sme
povolili, budú prekonané a povznesieme sa nad ne. Potom budeme môcť vyjsť do sveta
v Kristovej moci a niesť posolstvo tak ako nikdy predtým.
Ako to, že budeme mať viac moci? Lebo vieme, že ak Boh môže urobiť ten zázrak pre
nás, môže ho urobiť pre kohokoľvek. Naša práca je z ľudského hľadiska nemožná. Na každom
kroku sa objavujú ťažkosti. Lenže máme poznanie, čo môže urobiť Božia moc a preto vyjdeme
vo viere, že ten, ktorý môže zvrhnúť predstavy v našich srdciach a každú vysokú vec, ktorá sa
povyšuje proti poznaniu Boha, a ktorý môže každú myšlienku uviesť do zajatia Kristovej
poslušnosti, môže urobiť to isté pre iných, pretože to urobil pre nás. Tá istá moc spôsobila pád
múrov Jericha pred Božím ľudom. Som taký vďačný, že Boh, ktorý nás povolal za svojich
služobníkov, je Bohom nekonečnej moci. Chopte sa jej a sami ju vyskúšajte.
11. Podobne považujte sami seba za mŕtvych hriechu, že však žijete Bohu v Kristu Ježišovi.
"Podobne." – Ako čo? Tak ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych, aby mŕtvym už nebol,
tak podobne považujte samých seba za mŕtvych hriechu, aby ste už nehrešili. Je to pravda?
Dobre si všimnite: aby hriech už nevládol nad vami. To hovorí Biblia. Už nie sme pod
zákonom, ale pod milosťou. Už nie sme pod odsúdením, ale spočíva na nás Božia milosť. Je
s nami duch slávy a milosti.
V Kristovi je moc. Čo je to za moc? Všimnite si: milosť je priazeň! V Božej priazni je
život. Čo je to teda moc Kristovej milosti? Moc nekonečného života. Ak ľudia skutočne veria,
že Kristus vstal z mŕtvych, môžu veriť, že sú mŕtvi hriechu, ale živí Bohu a vyslobodení
z hriechu. Myslí tým apoštol oslobodený od hriechu? Je to závažná, ale nádherná myšlienka.
Akí vďační by mali byť ľudia, že môžu mať dôveru v Božiu moc skrze Krista, že smú bez
33
nejakých duševných výhrad vziať túto kapitolu a uveriť jej. Áno, uveriť týmto slovám: "Ten,
kto je mŕtvy, je oslobodený od hriechu... považujte sami seba za skutočne mŕtvych hriechu, ale
živých Bohu skrze Ježiša Krista."
Je to však pravda, že človek môže žiť bez hriechu? V poslednej časti kapitoly čítame:
20. Lebo keď ste boli sluhami hriechu, boli ste zbavení spravodlivosti.
Všetci vieme, čo to znamená. Naša minulá skúsenosť nie je taká príjemná, aby sme sa
za ňou obzerali. Nevidíme v nej nič dobré. Prečo sme teda boli zbavení spravodlivosti? Lebo
sme boli Satanovými sluhami. "Teraz však, oslobodení od hriechu, stali ste sa služobníkmi
spravodlivosti" (Rim 6,18). Kristus je pôvodca spravodlivosti. Jemu patrí naša služba. Čo sme:
sluhovia Krista alebo Satana? Keď sme boli Satanovými služobníkmi, nerobili sme spravodlivo.
Ale teraz slúžime Bohu. "Oddajte sa Bohu ako tí, čo vstali z mŕtvych a žijú, a svoje údy
poskytujte Bohu ako nástroje spravodlivosti" (Rim 6,13). "Či neviete, že ak sa niekomu
oddávate za poslušných sluhov, ste sluhami toho, koho poslúchate? Buď sluhami hriechu,
ktorý vedie k smrti, alebo sluhami poslušnosti, ktorá vedie k spravodlivosti?“ (Rim 6,16).
Sú len dva druhy služby. Služba Satanovi, ktorá je službou hriechu na smrť, a Kristova
služba, ktorá je z poslušnosti na spravodlivosť. Človek nemôže slúžiť dvom pánom. Všetci
tomu veria. Nedá sa teda slúžiť hriechu a spravodlivosti súčasne. Hovoríme si kresťania. Čo to
znamená? Kristovi nasledovníci! Ale vo všetkej našej skúsenosti sme tu a tam nechali malé
medzery pre hriech. Nikdy sme sa neodvážili dospieť až tam, kde uveríme, že kresťanský život
by mal byť bezhriešny. Neodvážili sme sa uveriť tomu alebo kázať to. Ale v tom prípade
nemôžeme plne kázať Boží zákon. Prečo nie? Lebo nerozumieme moci ospravedlnenia z viery.
Bez ospravedlnenia z viery nie je možné kázať Boží zákon v plnom rozsahu. Kázanie
ospravedlnenia z viery teda Boží zákon nezľahčuje alebo neznižuje, ale je tým jediným, čo ho
vyvyšuje.
Ako môžeme byť Kristovými služobníkmi a pritom páchať hriechy a starať sa o telo,
aby sme naplnili jeho žiadosti? Je Kristus služobníkom hriechu? Čí sluhovia sme, kým páchame
hriech? Sluhovia hriechu – a hriech je od Satana. Ak teda kresťan (?) určitý čas pácha hriech
a zvyšný čas koná spravodlivo, musí to znamenať, že Satan a Kristus sú partneri, takže má len
jedného pána, lebo dvom slúžiť nemôže.
Lenže medzi svetlom a tmou – Kristom a Beliálom – niet zhody. Sú nepriateľmi na
smrť. Stoja jeden proti druhému a bojovali až na smrť. Ani na jednej strane niet milosti. Je teda
úplne nemožné, aby človek slúžil týmto dvom pánom. Musí byť na jednej alebo na druhej
strane. "Či neviete, že ak sa niekomu oddávate za poslušných sluhov, ste sluhami toho, koho
poslúchate? Buď sluhami hriechu, ktorý vedie k smrti, alebo sluhami poslušnosti, ktorá vedie
k spravodlivosti?" (Rim 6,16). Vieme dosť o tom, aké je to byť sluhami hriechu. Ako nástroje
nespravodlivosti sme sa poddali hriechu.
Teraz prichádza otázka: Ako sa stanem služobníkom Krista, aby som mohol zomrieť
svojmu starému životu? "Komu sa oddávate za poslušných sluhov, toho služobníkmi ste."
Slovo preložené ako „sluha“ v skutočnosti znamená „otrok“. V okamihu, keď sa poddám
Kristovi, aby som sa stal Jeho sluhom, som Jeho otrokom. V tom okamihu Mu patrím. Ako
viem, že Kristus prijme moju službu, ak Mu ju naozaj dám? Lebo si ju kúpil a zaplatil za ňu.
A po celé tie roky, keď som sa ako sluha poddával hriechu, oberal som Ho o Jeho právo. Ale
po celý tento čas, kým som zadržiaval moju službu, On chodil okolo, hľadal ma a snažil sa ma
pritiahnuť k sebe. A keď povieme: "Tu, Pane, tu som. Dávam Ti seba samého," v tom okamihu
nás Kristus našiel, lebo nás hľadal a sme Jeho sluhami.
Ako však vieme, že budeme v Jeho službe pokračovať? Ako vieme, že môžeme žiť
Kristov život? Presne tak isto, ako vieme, že sme žili hriešnym životom. Keď zoberieme do
34
úvahy, čí sluhovia budeme, uvažujme aj o moci tých dvoch pánov. Keď sme boli sluhami
hriechu, nemali sme spravodlivosť, lebo Satan nás ovládal a používal ako chcel. Boli sme
vydaní na nemilosť jeho moci.
Je hriech mocnejší ako spravodlivosť? Je Satan silnejší ako Kristus? Nie! Ako teda
Kristus dokázal, že je silnejší z tých dvoch a že práve tak istotne, ako keď sme boli otrokmi
hriechu a hriech mal moc udržať nás bez spravodlivosti, tak keď sa vydáme ako otroci Jemu,
má moc uchrániť nás pred hriechom? Boj nie je náš, je Boží. Povedal som, že Kristus a Satan
nie sú partneri, ale že je medzi nimi úhlavné nepriateľstvo.
Všetci poznajú slová: "Veľký spor medzi Kristom a Satanom." Je to naša domáca
fráza. O čo v tomto spore ide? O duše ľudí a o miesto ich prebývania. Kto bude mať tvoju
a moju službu? O túto otázku bojujú. Spor prebieha medzi Kristom a Satanom. Nielenže sú
v ňom hlavní, ale celý spor je len a len medzi nimi.
Môžeme povedať toľkoto: ani jeden z nich nemôže vziať našu službu proti našej vôli.
Sami od seba nemáme žiadnu moc, aby sme obstáli proti Satanovi. Už sme to skúšali. Nemáme
silu čeliť mu, nemôžeme sa mu postaviť a premôcť ho. Nemáme vôbec žiadnu silu, ale súčasne
vieme, že nechceme byť jeho sluhami. Áno, a nielenže povieme: nechcem byť jeho sluha, ale
tiež nebudem jeho sluha. Takže namiesto toho, aby sme si proti Satanovi obliekli svoju silu,
poddáme sa Kristovi a znovu a znovu opakujeme tak ako žalmista Dávid: "Hospodine, som
tvoj služobník, som tvoj služobník, syn tvojej služobnice. Rozviazal si mi putá" (Ž 116,16).
Čo? Bol som Satanovým otrokom, ale v okamihu, keď som povedal Kristovi: "Budem
tvoj sluha," uvoľnil moje okovy a vzal na seba zodpovednosť za moju ochranu pred Satanom,
ktorý na mňa nemá žiadny nárok. Keď Satan príde, aby ma vzal späť a urobil znovu svojím
otrokom, postaví sa mu Kristus, tak ako to urobil tuná na zemi. Jednoducho povedzte svojmu
vlastnému srdcu a Satanovi, že ste Kristov a že On rozviazal vaše putá. Potom ste skutočne
prepustení. Spočítali ste si náklady a teraz beriete Dávidove slová a znovu a znovu si ich
opakujete.
Váš život už nie je váš, je to Kristov život. Jeho život, Jeho samotná existencia, je
postavená proti Satanovi. Boj prebieha nad našimi hlavami, lebo sme mŕtvi a náš život je skrytý
s Kristom v Bohu. Žalmista hovorí: "Zachováš ich v tajnosti tvojej prítomnosti pred pýchou
človeka. Ty ich zachováš tajne v stánku pred zvadou jazykov". Zápas medzi Kristom
a Satanom sa odohráva nad našimi hlavami a sme skrytí v tajnom stáne. To je to víťazstvo,
ktoré prekonáva svet. Lebo Kristus vydobyl víťazstvo nad Satanom a keď sa vierou chopíme
Jeho zasľúbení a pridržíme Jeho života, víťazstvo nad Satanom je naše.
Či Kristus nehovorí, že Mu je daná všetka moc na nebi a na zemi? Všimnite si
predchádzajúce slová u Ef 1,19-21: "A aká nesmierne veľká je Jeho moc pre nás, ktorí veríme
tak, ako v nás pôsobí Jeho mocná sila. Tú dokázal na Kristovi, keď Ho vzkriesil z mŕtvych a
posadil v nebi po svojej pravici nad každé kniežatstvo, moc, silu a panstvo, a nad každé meno,
ktorí sa spomína".
Čo pre nás urobila tá istá moc, ktorá Ho dosadila do toho vyvýšeného postavenia,
vysoko nad každé kniežatstvo? "Spolu s Ním nás vzkriesil a spolu s ním nás posadil
v nebesiach v Kristu Ježišovi" (Ef 2,6). Kde sme umiestnení? "Nad každé kniežatstvo a moc."
Víťazstvo je teda naše v Kristovi a On ho už vydobyl. Vydobyl nám pokoj. Tak isto
ako nám dáva svoj pokoj, vydobyl nám víťazstvo. V hodine skúšky máme víťazstvo, ktoré už
bolo vybojované. Právom teda môžeme povedať, že boj prebieha nad našimi hlavami a veľký je
náš pokoj. Po celý čas je pokoj.
Sila kresťana spočíva v poddávaní sa a víťazstvo v oddaní sa Kristovi, aby nás mohol
zachovať vo svojej prítomnosti a ukryť vo svojom stáne pred svárom jazykov. Ak máme
Krista, nezáleží na veľkosti skúšky. V srdci budeme mať pokoj.
35
Ach, kiežby bol každý v tomto dome naplnený túžbou mať Krista a Jeho spravodlivosť,
kiežby sme túto noc vzali Jeho slovo a nechali sa ním inšpirovať a potom budeme mať Kristov
život a budeme schopní žiť ho! Potom budeme môcť chodiť ako Kristovi poslovia a robiť
dobre. Keď vezmeme moc, ktorú máme vierou v Neho, nepotrvá dlho, kým sa dielo skráti
v spravodlivosti a uvidíme Toho, ktorého milujeme, hoci sme Ho nevideli.
Štúdia č. 11: Rim 7
1. Či neviete, bratia – veď hovorím tým, ktorí poznajú zákon, - že zákon panuje nad človekom,
kým žije? 2. Vydatá žena je zákonom viazaná k svojmu mužovi, kým je živý. Keď však muž
zomrie, žena je oslobodená od zákona, ktorý ju viazal k mužovi. 3. A tak teda ak sa oddá inému
mužovi, kým žije jej muž, bude sa nazývať cudzoložnicou. Keď však jej muž zomrie, je slobodná
od zákona, a nie je cudzoložnicou, ak sa vydá za iného. 4. Tak aj vy, bratia moji, zomreli ste
zákonu skrze telo Kristovo, aby ste patrili inému, Tomu, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych, aby sme
prinášali ovocie Bohu. 5. Lebo keď sme boli v tele, pôsobili v našich údoch hriešne vášne
vyvolané zákonom, aby sme smrti prinášali ovocie. 6. Ale teraz sme boli oslobodení od zákona,
pretože sme zomreli tomu, čo nás zväzovalo, takže teraz slúžime novým spôsobom ducha a nie
starým spôsobom litery.
Oblasť pokrytú 7. kapitolou sme prešli už dvakrát. Prvá časť nám predkladá obsiahle
fakty, druhá zachádza do podrobností toho, čo bolo uvedené na počiatku.
V šiestich veršoch, ktoré sme čítali, máme ilustráciu a aplikáciu. Ilustrácia je ľahko
pochopiteľná a jednoduchá a týka sa svadby. Žena, ktorá má manžela, je s ním zviazaná, kým
žije. Čím? Zákonom. Je protizákonné, aby mala naraz dvoch manželov, ale ak je prvý mŕtvy,
ten istý zákon jej dovolí, aby sa vydala za druhého. Je to len jednoduchá ilustrácia a ak na ňu
budeme pamätať po celý čas štúdia tejto kapitoly, veľmi nám pomôže, aby sme jej porozumeli.
V tejto kapitole netreba žiadny argument pre večnosť zákona, lebo to nie je predmetom
úvahy. Apoštol neuvádza zvláštny argument, aby dokázal, že zákon nie je zrušený. Začína
z bodu, ktorý je už vyriešený a ukazuje praktické pôsobenie zákona v jednotlivých prípadoch.
Priamo do sŕdc ľudí uvádza, že sú pod zákonom a ak sú pod ním, ako sa dá zrušiť? Pripomína
nároky zákona na srdcia ľudí a prostredníctvom Božieho Ducha cítia pôsobenie jeho moci na
nich a preto vedia, že nie je zrušený.
Všimnite si, ktorej triede ľudí Pavel píše: "Hovorím tým, ktorí poznajú zákon" (Rim
7,1). Táto epištola je adresovaná tým, čo vyznávajú, že sú Kristovými nasledovníkmi. Nájdeme
to v 2. kapitole, počnúc 17. veršom: "Ak sa ty nazývaš Židom a spoliehaš sa na zákon, chváliš
sa Bohom."
Teraz k ilustrácii: hoci zákon nedovolí žene, aby sa pripojila k dvom manželom naraz,
dvoch po sebe jej dovolí. Je to zákon, ktorý jej dovoľuje, a zákon, ktorý ju uvoľňuje. Ten istý
zákon, ktorý ju spája s prvým manželom, jej dovoľuje, aby sa spojila s druhým, keď prvý
zomrel. Je to ľahko pochopiteľné a netreba o tom viac uvažovať.
A teraz k aplikácii: "Preto, bratia moji, zomreli ste zákonu skrze telo Kristovo, aby ste
patrili inému, Tomu, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych, aby ste prinášali ovocie Bohu." Môžeme
určiť, kto sú tí dvaja manželia, ak začneme druhým. Ten „druhý“, ktorého si máme zobrať, je
Ten, ktorý bol vzkriesený z mŕtvych, a tým je Kristus. Sme jednou zo strán v druhom
manželstve a Kristus je tou druhou. On je druhý manžel.
Teraz vyvstáva otázka: kto bol ten prvý manžel, ktorý zomrel, aby sme sa mohli
pripojiť k druhému? Odpovedala nám na to 6. kapitola. Porovnaj Rim 7,5 s Rim 6: "Lebo keď
sme boli v tele, pôsobili v našich údoch hriešne vášne vyvolané zákonom, aby sme smrti
36
prinášali ovocie." Zákon nás držal v prvom zväzku a k čomu sme boli pripojení? V čom sme
boli? Vo zväzku s telom. V 6. kapitole sme zistili, že telo hriechu je zničené Kristom. Ako?
Ukrižovaním človeka s Kristom.
Na prvom mieste sme pripojení k hriechu – k hriešnemu telu. Nemôžeme slúžiť dvom
pánom. Sú tu dva obrazy. Sme sluhami jedného pána – pripojení k jednému manželovi.
Nemôžeme slúžiť dvom pánom súčasne. Môžeme však byť pripojení k dvom po sebe. Prvým
z tých, ku ktorým sme boli pripojení, je telo hriechu. Druhým je Kristus, vzkriesený z mŕtvych.
Povstáva otázka, čo sa myslí tým, že sme mŕtvi zákonu skrze telo Kristovo? Privádza
nás to do bodu, kde ilustrácia zlyháva. Prečo? Lebo je načisto nemožné, aby sme v živote našli
niečo, čo by v každom detaile správne predstavilo božie veci. Neexistuje ilustrácia, ktorá by
poslúžila v každej podrobnosti. Preto máme toľko predobrazov Krista. Žiadny jeden človek by
nemohol poslúžiť ako Jeho úplný predobraz. Na jednom mieste máme ako Kristov predobraz
Adama. Máme Ábela, Mojžiša, Árona, Dávida a Melchizedeka a mnohých iných, ktorí
predstavujú rozdielne fázy Krista, pretože ani jeden z nich Ho nemôže predstaviť v každom
detaile.
Keď chce teda apoštol predstaviť zväzok všetkých ľudí s domom Izraela, hovorí:
"Nechcem totiž, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo" (Rim 11,25). Je to tajomstvo, čosi
neprirodzené. Hovorí, že je to proces štepenia, ale opačný než pri prirodzenej metóde. Preto
túto ilustráciu o manželstve nemôžeme považovať za úplnú v každej podrobnosti. A predsa
napokon ilustrácia nezlyháva, ak sa rozhodneme považovať zväzok s prvým manželom za
zločinné spojenie. V aplikácii je to tak. Tí, ktorí sú spojení s telom, sa previnili hrdelným
trestným činom. Zákon ich drží v tom spojení, t. j. nedovolí im, aby ho ľahko zrušili a obišli,
akoby sa nič nestalo, ale vyžaduje si ich život. S týmto vysvetlením môžeme porozumieť tomu,
čo nasleduje.
Zisťujeme, že sme spojení s hriechom a telom hriechu. Vtedy k nám prichádza Kristus
a predstavuje sa ako celkom ľúbivý. A On je v skutočnosti jediným, kto má na nás skutočný
nárok. "Mám niečo proti tebe, že si opustil svoju prvú lásku." Apoštol píše tým, ktorí poznajú
zákon a ktorí opustili svoju prvú lásku, a to, čo sa týka ich, bude platiť v širšom meradle pre
tých zo sveta. Kristus prichádza k dverám našich sŕdc, klope a prosí, aby sme prišli k Nemu.
Po celý čas vystiera svoje ruky k vzdorovitému ľudu, "ktorí chodia cestou nie dobrou, za
svojimi myšlienkami" (Iz 65,2). Aká hlboká, aká nezmerná je Božia láska!
U Jer 3,1 čítame: "Vraj keby niektorý muž poslal preč svoju ženu, a keby odišla od
neho a bola by ženou inému, či sa ešte navráti kedy k nej? Či by sa nepoškvrnila hrozne tá
zem? A ty si smilnila s mnohými druhmi, ale navráť sa ku mne! hovorí Hospodin". Keď Pavel
píše Korinťanom, vraví: "Zasnúbil som si vás jednému mužovi, aby som vás predstavil a oddal
ako čistú pannu Kristovi" (2 Kor 11,2).
Túžime po kráse charakteru, ktorú môžeme nájsť len v Kristovi. Zisťujeme, že tento
zväzok s telom, v ktorom sme držaní, nie je príjemný. Manžel, s ktorým sme zosobášení, je
dozorca, tyran, ktorý nás kvári, takže nemáme slobody. Telo je tyranské, obmedzuje nás a núti
robiť nie to, čo chceme my, ale čo chce ono. Keď s Kristovou pomocou začneme cítiť, že
tento zväzok je na nervy idúcim otroctvom, uvedomíme si svoj skutočný stav a tiež to, že hoci
nás to určitý čas uspokojovalo, teraz to nenávidíme, túžime zbaviť sa toho a spojiť sa
s Kristom.
Lenže tu prichádza problém. Je vyjadrený u Jk 4,4: "Cudzoložníci a cudzoložnice, či
neviete, že priateľstvo so svetom je nepriateľstvom proti Bohu? Kto teda chce byť priateľom
sveta, prejavuje sa ako nepriateľ Boha." Myslíte si, že Kristus darmo povedal: "Aké
spoločenstvo má svetlo s tmou? A aký je súlad medzi Kristom a Beliálom?" (2 Kor 6,14.15)
Hoci stále zostávame v tele, túžime vziať Kristovo meno. Samozrejme, nie je možné, aby sme
boli skutočne spojení s Kristom a stále lipli na tele hriechu, hoci navonok sa nám to môže
37
dariť. Nemôžeme byť skutočne spojení s Kristom a svetom súčasne. Nemôžeme mať Krista za
manžela a súčasne žiť so svetom.
Môžeme však vziať meno Kristovo a súčasne si ponechať hriechy tela. Ibaže zákon
neospravedlní človeka, ktorý to urobí – ktorý vezme meno jedného muža a súčasne žije
s druhým. Boží zákon nás neospravedlňuje, keď prijmeme Kristovo meno a žijeme v spojení
s telom hriechu? Nie, istotne nie.
Znovu tu zisťujeme, ako je zákon v tejto veci ospravedlnenia vierou v Krista
zabezpečený na každom kroku. Je odstránená akákoľvek možnosť, aby človek povedal: ja som
Kristov a Kristus je môj a nezáleží na tom, čo robím, lebo je to Kristus, ktorý to robí vo mne.
Nie, nie je to tak! Kristovi nemôžeme pripísať žiadny hriech. Za žiadny nie je zodpovedný, lebo
zákon nás neospravedlňuje, keď nejaký páchame. Takže vidíme, že ospravedlnenie z viery nie
je nič iné ako uvedenie človeka do dokonalého súladu so zákonom. Ospravedlnenie z viery
neobhajuje prestúpenie zákona.
Pokročíme ďalej a budeme uvažovať o prípade tých, ktorí si nároky zákona
neuvedomujú, hoci vyznávajú, že áno. Pavel hovorí k tým, ktorí poznajú zákon, chvastajú sa
ním a vyhlasujú, že ho vyvyšujú a súčasne sú voči jeho požiadavkám takí slepí, že si myslia, že
môžu vyznávať Krista a žiť v hriechu. Tí, čo tvrdia, že sa boja, že česť zákona bude znížená, si
nie vždy plne uvedomujú jeho nároky. Niektorí dokonca hlásali zákon a domnievali sa, že si
môžu hovieť a povoľovať žiadostiam tela a pritom si myslieť, že sú spojení s Kristom.
Bol pred nás postavený Kristus a vidíme, že nemôžeme byť naraz spojený s Ním i telom
hriechu. Vtedy povieme, že sa vzdáme toho prvého manžela – tela hriechu a spojíme sa
s Kristom. Lenže ako sa môžeme oslobodiť od tohto tela hriechu – prvého manžela? Jeho smrť
nemôžeme zapríčiniť tým, že jednoducho povieme, že chceme, aby bolo mŕtve. Žena, ktorá
v srdci prechováva odpor k svojmu manželovi, lebo je to surový tyran, sa od neho neodlúči iba
tým, že si to želá. Je to dobrá vec, chcieť slúžiť Kristovi, ak sme si spočítali náklady a vieme,
že sme zo starého života chorí a unavení a chceme začať nový a žiť s Kristom, lebo keď
dospejeme až do toho bodu, ľahko zistíme, ako sa to dá urobiť.
Kristus prichádza k nám a ponúka nám manželstvo. Je to zákonné, lebo je tým jediným,
kto má na nás skutočné právo. Preto kým žijeme v tomto prízemnom spojení s telom hriechu,
môže k nám oprávnene prísť a prosiť, aby sme boli spojení s Ním. Lenže sme tu, spojení
s týmto telom hriechu a kým ono nie je mŕtve, zákon nás neospravedlní, keď sa spojíme
s Kristom.
Znovu si všimnite, čo je zahrnuté v obraze manželstva. Keď sú v ňom dvaja ľudia
spojení, stávajú sa jedným telom. Je to tajomstvo. Pavel hovorí, že "preto muž zanechá otca i
matku a pripojí sa k svojej žene. A tí dvaja budú jedným telom. Toto tajomstvo je veľké, ale ja
ho vzťahujem na Krista a na cirkev" (Ef 5,31.32). Presne túto myšlienku nám predkladá toto
podobenstvo o manželstve. Lebo my dvaja – my sami a telo – sme tak úplne spojení, že už nie
sme dvaja, ale jedno telo a náš život je len jeden.
Obzrite sa vidzte, či v ňom bol niekedy čas, keď ste boli odlúčení od hriechu. Je to
život hriechu. Hriech bol vždy súčasťou vášho života. Máme len jeden život a ten bol hriešny.
S hriechom sme boli spojení tak tesne, že bol medzi nami len jeden život – my dvaja sme boli
jedno telo. Jediný spôsob, ako sa môžeme zbaviť tohto tela hriechu – ktoré je jedno s nami – je
zomrieť tiež. Tak to je, keď apoštol vraví, že sme zomreli zákonu skrze telo Kristovo. Lebo
ten zväzok s telom bol skutočne nezákonný a zákon mal kvôli nemu na nás nárok. Kvôli nemu
nás zákon vydá na smrť. Sme mŕtvi v Kristovi a telo hriechu zomiera tiež.
V 6. kapitole čítame: "Náš starý človek bol spolu s Ním ukrižovaný, aby bolo zničené
telo hriechu" (Rim 6,6). Kristus vo svojom vlastnom tele vyniesol naše hriechy na drevo. Berie
naše hriechy, aby boli ukrižované s Ním, aby mohlo byť zničené telo hriechu. Privoľujeme, že
zomrieme. Uznávame, že náš život prepadol zákonu a že zákon má na nás opodstatnený nárok.
38
Dobrovoľne sa vzdávame svojich životov, aby toto nenávidené telo hriechu mohlo zomrieť.
Spojenie s ním sa nám tak protiví, že sme ochotní zomrieť, aby ono mohlo zomrieť tiež.
"Krstom sme teda spolu s Ním boli pochovaní do smrti, aby rovnako, ako Kristus bol
slávou Otca vzkriesený z mŕtvych, sme aj my chodili v novote života" (Rim 6,4). Preto keď
zomrieme s Kristom, sme s Ním tiež vzkriesení. Lenže Kristus nie je služobníkom hriechu,
takže hoci telo hriechu ukrižuje, znovu ho nevzkriesi a je zničené. Tak vstaneme s dokonaným
zväzkom medzi nami a Kristom, aby sme od toho času prinášali ovocie Bohu.
6. Teraz sme boli oslobodení od zákona, pretože sme zomreli tomu, čo nás zväzovalo.
Čo je mŕtve? Telo hriechu! Zákon mal niečo proti nám, lebo sme boli s tým telom
hriechu spojení. Všimnite si: Boh k nám neprechováva nenávisť. Netúži nás potrestať, ale
nemôže strpieť hriech. Jeho zákon musí odsúdiť hriech a pretože sme sa s hriechom stotožnili,
takže sme s ním jedno, keď odsúdil hriech, nevyhnutne odsúdil aj nás a kým sme žili v tele
hriechu, to odsúdenie nutne spočívalo na nás. Ako sme však už ukázali, máme na výber, kedy
chceme zomrieť. Dobrovoľne sme si zvolili vydať Mu svoje životy a namiesto toho môžeme
mať jeho život.
Keď boli naše životy vydané zákonu, bol uspokojený nárok, ktorý mal zákon voči nám,
lebo teraz je telo hriechu mŕtve a sme oslobodení od zákona, práve tak ako žena, ktorej manžel
je mŕtvy, je od neho zákonom uvoľnená, takže sa môže spojiť s druhým. Ale ten istý zákon,
ktorý ju držal pri prvom manželovi, spája ju s druhým. Tak je to aj v tomto prípade. Ten istý
zákon, ktorý nás viazal k telu hriechu, svedčí teraz o našom spojení s Kristom (Rim 3,21). Ten
dokonalý zákon svedčí o zväzku s Kristom a ospravedlňuje ho. A kým zostávame v Kristovi,
ospravedlňuje nás v tom zväzku a ukazuje, že spojenie s Ním je v súlade so zákonom.
A moc Kristova nás dokáže v tom zväzku udržať. "Ak sme zomreli s Kristom, spolu s
Ním budeme aj žiť " (Rim 6,8). S Kristom sa spájame v akte smrti. Tou smrťou bolo zlomené
puto, ktoré nás spájalo s naším prvým manželom – telom hriechu. To bolo zničené a teraz
vstávame s Kristom.
Veríme, že budeme s Ním žiť? Prečo sa ľudia sobášia? Aby spolu žili. A pretože sme
boli smrťou spojení s Kristom, veríme, že teraz, nakoľko sme s Ním vstali, budeme s Ním žiť.
Všimnite si ďalej: keď sú dvaja spojení, už nie sú dvaja, ale jedno telo. Kristus "v sebe z dvoch
stvoril jedného nového človeka, nastoľujúc pokoj" (Ef 2,15). Sme Jeho, Kristus a my sme
jedno, a preto spolu tvoríme jedného nového človeka. A kto je ten jeden? Kristus.
Pavel mohol oprávnene povedať: "S Kristom som ukrižovaný. Už nežijem ja, ale žije vo
mne Kristus" (Gal 2,19.20). Teraz je to Kristus, nie my. Sme Jeho predstaviteľmi na zemi.
Preto sa Kristus vo svojej modlitbe v záhrade modlil, aby "boli dokonalí v jedno, aby svet
vedel, že si ma ty poslal, a že si ich miloval ako si mňa miloval" (J 17,23).
Ako to svet môže poznať? Z Biblie? Nie, lebo ju nečíta a preto Boh postavil do sveta
nás ako svetlo sveta. Biblia je svetlo a svieca, ale nie pre tých, ktorí ju neprijímajú. My berieme
Kristovo slovo. Sýtime sa ním v duchu, privádzame Krista do našich sŕdc a tak spôsobujeme
spojenie a vtedy svetlo vyžaruje na svet a svet pozná, že Kristus bol poslaný ako božský
Spasiteľ.
Prejdeme niekoľko veršov. Apoštol ukazuje, že kým hnutia hriechu boli zo zákona, nie
je to preto, že zákon je hriešny, ale preto, že je svätý. Zo zákona je poznanie hriechu. Pavel bol
kedysi živý v telesnej istote a myslel si, že slúži Bohu, ale keď prišlo prikázanie, hriech zhojnel
a on zomrel. A zistil, že tento zákon, ktorý bol ustanovený pre život, lebo ospravedlňuje
poslušných, nemá pre neho nič iné, len smrť, lebo ho skutočne neposlúchal. Preto hovorí:
12. A zákon je svätý, aj prikázanie je sväté, spravodlivé a dobré.
39
Ale všimnite si: Pavel si predtým zákon ctil, chvastal sa ním, a preto píše tým, ktorí
zákon poznajú – tým, ktorí sa ho z celej sily snažia zachovávať a predsa musia byť od neho
oslobodení. Prečo? Lebo zatiaľ čo sa zákonom chvastajú, jeho porušovaním zneucťujú Boha.
Slúžiť teda máme – ale ako? Nie tak ako predtým, v starobe litery, ale v novote ducha.
To znamená, že samotná naša služba zákonu je čosi, od čoho musíme byť oslobodení. Prečo?
Lebo to bola jednoducho vynútená služba, staroba litery. Nebol v nej duch a život. Nebola
Kristova, preto bola hriechom. Chvastali sme sa zákonom a vyznávali, že ho zachovávame,
a predsa tá služba bola hriechom a z toho druhu služby zákonu musíme byť vyslobodení, aby
sme slúžili správnym spôsobom. Tak teraz slúžime v novote ducha a nie v starobe litery.
V 2. časti kapitoly ukazuje apoštol, odkiaľ je tá staroba litery, od ktorej musíme byť
oslobodení. "Som telesný, predaný hriechu." Na apoštolovi Pavlovi, tom svätom mužovi,
páchame veľké násilie, ak hovoríme, že tu popisuje svoju vlastnú kresťanskú skúsenosť
z terajška, keď je spojený s Kristom. Nie. Popisuje skúsenosť tých, ktorí slúžia, ale v starobe
litery, a hoci vyznávajú, že slúžia Bohu, sú telesní a predaní hriechu.
Človek predaný do otroctva je otrok. Čo je dôkazom jeho otroctva?
15. Nerobím totiž to, čo chcem, ale robím to, čo nenávidím... 19. Robím totiž nie to dobré, čo chcem,
ale konám zlé, čo nechcem.
Mali sme už v našom takzvanom kresťanskom prežívaní niekedy takúto skúsenosť?
Áno. Bojovali sme, ale dodržali sme zákon pri všetkom tom zápasení? Nie. Dosiahli sme len
prehru a tá je zapísaná na každej stránke našich životov. Je to ustavičná služba, ale súčasne tiež
ustavičné zlyhávanie.
Zlyhám, urobím nové predsavzatie, poruším ho a potom stratím odvahu. Urobím ďalšie
a znovu ho nedodržím. Nemôžeme sa donútiť urobiť vec, ktorú chceme, tým, že si dáme
predsavzatie. Nechceme hrešiť, ale po celý čas to robíme. Rozhodneme sa, že znovu
nepodľahneme pokušeniu, a je tak – až kým sa znovu neobjaví a padneme tak ako predtým.
Keď sme v tomto stave, či môžeme povedať, že máme nádej a že sa "radujeme v nádeji
Božej slávy"? Nepočujeme také svedectvá – len to, čo robiť chceme a čo sa nám nepodarilo,
ale čo v budúcnosti zamýšľame urobiť. Ak má človek pred sebou zákon, ak uznáva, že je
dobrý a predsa jeho nariadenia nezachováva, je azda v Božích očiach jeho hriech menší ako
hriech človeka, ktorý sa o zákon nestará? Nie.
Aký je rozdiel medzi zdanlivým kresťanom, ktorý zákon pozná, ale nedodržiava ho
a svetákom, ktorý ho nezachováva, ani neuznáva, že je dobrý? Len tento: my sme
nedobrovoľní otroci a oni dobrovoľní. Po celý čas sme znepokojení a smutní a zo života
nemáme nič, kým sveták sa ani prinajmenšom neznepokojuje.
Ak niekto bude hrešiť, či nie je lepšie byť svetákom, ktorý nevie, že existuje čosi také
ako sloboda, než človekom, ktorý vie, že sloboda existuje, ale nemôže ju získať? Ak to už
musí byť otroctvo, ak musíme žiť v hriechoch sveta, potom je lepšie byť vo svete a
zúčastňovať sa na jeho potešeniach, než byť v bezútešnom otroctve a nemať nádej na budúci
život.
Ale, vďaka Bohu, môžeme mať slobodu. Keď sa život stane kvôli otroctvu hriechu
neznesiteľným, vtedy smieme mať nádej, lebo to vedie k otázke: "Ja úbohý človek! Kto ma
vytrhne z tohto tela smrti?" (Rim 7,24). Všimnite si: existuje vyslobodenie. "Ale vďaka Bohu
skrze Ježiša Krista, nášho Pána." Kristus prišiel, aby sme mali život. V Ňom je život. Je plný
života a keď sme z tohto tela smrti takí chorí, že chceme zomrieť, aby sme sa ho zbavili, vtedy
sa môžeme poddať Kristovi a zomrieť v Ňom a to telo smrti zomrie s nami. Potom sme
40
vzkriesení s Kristom, aby sme chodili v novote života. Lenže Kristus, ktorý nie je služobníkom
hriechu, nevzkriesi telo hriechu, takže je zničené a my sme slobodní.
Nechajte všetky hriešne vášne odísť a verte, že Kristus vám dá niečo o toľko lepšie ako
ony, že sa budete nevýslovne radovať. A radosť bude nielen teraz, ale po celú večnosť.
Radostná pieseň za vzácny dar, ktorý dal.
Kristus odsúdil hriech v tele a vierou Ho prijímame a žijeme s Ním. Je to požehnaný
život. Vierou sa chopte Krista a žite s Ním!
Štúdia č. 12: Rim 8,1-16
Nesmieme zabudnúť, že jediným cieľom tohto štúdia Biblie by malo byť to, aby sme
boli pritiahnutí bližšie k Bohu. Môžeme sa naučiť, že Božie Slovo mieni presne to, čo hovorí,
a že to, čo hovorí, je Boží hlas, ktorý sa nám prihovára každému osobitne. Vezmite Slovo
a stavajte na ňom.
Minulú noc sme spomenuli jednu myšlienku, ktorú by som vám chcel vštepiť do
pamäte: náš zväzok s Kristom a Jeho spravodlivosťou môže byť a aj by mal byť práve taký
tesný a úplný ako kedysi naše spojenie s hriechom. Obraz manželstva ukazuje, že je to tak. Boli
sme držaní v spojení s hriechom – zosobášení so starým človekom – telom hriechu. Bolo to
nezákonné spojenie, teda telo hriechu bolo pre nás telom smrti, lebo nás od neho mohla odlúčiť
len smrť. To telo a my sme boli totožní – boli sme zosobášení. Preto sme boli jedno a
riadiacim vplyvom v tom zväzku bolo telo hriechu: vládlo nad všetkým.
Teraz k nám prichádza Kristus a keď sa Mu poddáme, uvoľní putá, ktorý nás viazali
k telu hriechu. Vtedy vstupujeme s naším Pánom Ježišom Kristom do toho istého intímneho
vzťahu, aký sme predtým udržiavali s telom hriechu. Stávame sa spojenými s Kristom – sme
s Ním zosobášení – a vtedy sme jedno. A tak ako v tom prvom prípade, keď bolo riadiacim
vplyvom telo hriechu, v tomto druhom manželstve je ním Kristus.
Všimnite si, ako dokonale je realizovaný obraz manželstva. Sme predstavení ako žena.
Hlavou rodiny je manžel a tak je Kristus našou hlavou a my sa Mu poddávame. Sme s Ním
jedno. Aká to vzácna myšlienka, že sme jedno telo s Kristom! Vidíme v nej znovu zjavené
tajomstvo vtelenia. Ak uveríme, že Kristus bol v tele, Boh vtelený v Kristovi, môžeme uveriť
tomuto: že Kristus prebýva v nás a pôsobí skrze nás, skrze naše telo, práve tak isto, ako keď
vzal na seba telo a ovládal ho. Je to tajomstvo, ktorému neporozumieme, ale uznávame ho a to
nám dáva slobodu.
Dnes večer sme spievali: "Moje hriechy sú pribité na Jeho kríž." Ježiš hovorí, že náš
starý človek bol ukrižovaný s Ním. Je to pravda, ale s Ním nevstal. Kristus prišiel slúžiť a nie
nechať si slúžiť, ale prišiel slúžiť nám a nie hriechu. Preto keď sme my a telo hriechu spolu
s Ním ukrižovaní a spolu pochovaní, sme vzkriesení, aby sme chodili v novote života, ale telo
hriechu zostáva pochované, takže sme od neho slobodní. Čo teda nasleduje?
1. A tak teraz už niet odsúdenia pre tých, ktorí sú v Kristovi Ježišovi, ktorí nechodia podľa tela,
ale podľa Ducha. 2. Lebo zákon Ducha života v Kristovi Ježišovi ma oslobodil od zákona hriechu
a smrti. 3. Lebo to, čo zákon nemohol urobiť, lebo bol slabý skrze telo, to vykonal Boh pošlúc
svojho vlastného Syna v podobe hriešneho tela a odsúdil hriech v tele: 4. aby spravodlivosť
zákona mohla byť zjavená v nás, ktorí nechodíme podľa tela, ale podľa Ducha. 5. Lebo tí, ktorí sú
podľa tela, myslia na veci tela; ale tí, ktorí sú podľa Ducha, na veci Ducha.