2 Petrův 3:9 Pán neotálí splnit svá zaslíbení

"Niet rozdielu"
Je len jedno telo človeka (1 Kor 15,39), lebo všetci obyvatelia zeme sú potomkami
jedného páru – Adama a Evy. "Hriech vošiel do sveta skrze jedného človeka" (Rim 5,12),
takže každý hriech, ktorý je vo svete, je spoločný každému telu. V pláne spásy "niet rozdielu
medzi Židom a Grékom: lebo ten istý je Pán nad všetkými, bohatý pre všetkých, ktorí ho
vzývajú" (Rim 10,12. Pozri aj Rim 3,21-24). Nik na zemi sa nemôže honosiť nad druhého
alebo mať právo opovrhovať druhým kvôli jeho hriešnemu, zvrhlému stavu. Keď v
niektorých ľuďoch vidíme alebo rozpoznáme nízke neresti, namiesto toho, aby sme
pociťovali sebauspokojenie nad našou vyššou morálkou, malo by nás to naplniť smútkom a
hanbou. Je to iba pripomienka, aká je naša ľudská prirodzenosť. Skutky, ktoré sa prejavujú v
tom vrahovi, pijanovi alebo prepustencovi sú jednoducho skutky nášho tela. Telo ľudstva
nemá vo svojej sile nič iné, ako práve také zlé skutky, ako sú tuná popísané.
Niektoré zo skutkov tela sa všeobecne uznávajú ako veľmi zlé alebo za každú cenu
neprijateľné, kým iné sú bežne považované za ľahké hriechy, ak nie absolútne cnosti.
Všimnite si však slová "a tomu podobné“, ktoré naznačujú, že všetky tu vymenované veci sú
v podstate totožné. Písmo nám vraví, že nenávisť je vražda. "Každý, kto nenávidí svojho
brata, je vrah" (1 J 3,15). A čo viac, hnev je tiež vražda, ako to ukazuje Spasiteľ u Mt
5,21.22. Závisť, ktorá je bežná, tiež v sebe obsahuje vraždu. Kto ju však považuje za hriešnu?
V krajnosti sa zďaleka nepokladá za hriech a tak sa pestuje v celej našej spoločnosti. A predsa
nás Božie Slovo presviedča, že je rovnakého druhu ako cudzoložstvo, smilstvo, vražda alebo
opilstvo
a že tí, ktorí robia také veci, nezdedia Božie kráľovstvo. Nie je to hrozné?
Láska k sebe a túžba po nadvláde je zdrojom všetkých ostatných spomínaných
hriechov. Z nej vyrástli bezpočetné vraždy. Ohavné skutky tela číhajú tam, kde to mnohí
najmenej tušia! Sú všade tam, kde je ľudské telo a v takej či onakej forme sa prejavujú všade,
kde telo nie je ukrižované. "Hriech leží pri dverách“.
Telo a duch v konflikte
Telo a Boží Duch nemajú nič spoločné. "Navzájom si protirečia“, čiže konajú jeden
proti druhému ako dvaja nepriatelia, pričom každý dychtivo vyzerá príležitosť, aby toho
druhého zničil. Telo je skazenosť. Nemôže zdediť Božie kráľovstvo, lebo porušiteľné nededí
neporušiteľné (1 Kor 15,50). Telo sa nedá obrátiť. Musí sa ukrižovať. "Telesná myseľ je
nepriateľstvom proti Bohu: lebo sa nepodriaďuje Božiemu zákonu, ani sa nemôže. Tak tí, ktorí
sú v tele, nemôžu sa páčiť Bohu" (Rim 8,7.8).
Tu je tajomstvo odpadnutia Galaťanov a ťažkostí, ktoré mnohí nachádzajú v
kresťanskom živote. Galaťania začali v Duchu, ale mysleli si, že dokonalosť sa dá dosiahnuť
skrze telo (Gal 3,3), čo je práve také nemožné ako dočiahnuť na hviezdy tým, že sa budeme
vŕtať v zemi. Toľko ľudí chce robiť dobre, ale pretože sa definitívne a plne nepoddali Duchu,
nemôžu robiť veci, ktoré by chceli. Duch s nimi zápasí a buď má čiastočnú vládu alebo sa mu
občas úplne poddajú a majú bohatú skúsenosť. Potom je Duch zarmútený, telo sa presadí a
javia sa ako iní ľudia. Niekedy sú ovládaní mysľou Ducha a inokedy zmietaní mysľou tela
(Rim 8,6). A tak, súc dvojitej mysle, sú nestáli na všetkých svojich cestách (Jk 1,8). Je to to
najneuspokojujúcejšie postavenie, v akom môžeme byť.
66 6. kapitola – Sláva kríža
Duch a zákon
"Ak ste vedení Duchom, nie ste pod zákonom" (Gal 5,18). "Vieme, že zákon je
duchovný. Ale ja som telesný, predaný hriechu" (Rim 7,14). Telo a Duch si odporujú, ale proti
ovociu Ducha "niet zákona" (Gal 5,22.23). Preto je zákon proti skutkom tela. Telesná myseľ
sa "nepodriaďuje Božiemu zákonu“. Tak tí, ktorí sú v tele, nemôžu sa páčiť Bohu, ale sú "pod
zákonom“. Je to ďalší jasný dôkaz, že "byť pod zákonom" znamená byť jeho priestupníkom.
"Zákon je duchovný“. Preto všetci, ktorí sú vedení Duchom, sú v úplnom súlade so zákonom
a tak nie pod ním.
Znovu tu vidíme, že spor sa netýkal toho, či by sa zákon mal alebo nemal zachovávať,
ale ako sa dá splniť. Galatskí boli zvádzaní z cesty lichotivým učením, že sami majú moc
naplniť zákon, kým nebom poslaný apoštol zanietene trval na tom, že sa to dá len skrze
Ducha. Dokázal to z Písiem, z príbehu Abraháma a zo skúsenosti samotných Galaťanov.
Začali v Duchu a kým tak pokračovali, bežali dobre. Keď však Ducha nahradili sebou,
okamžite sa začali prejavovať skutky celkom v rozpore so zákonom.
Svätý Duch je Boží život, Boh je láska, láska je naplnením zákona, zákon je
duchovný. Preto každý, kto chce byť duchovný, musí sa podriadiť Božej spravodlivosti, ktorú
zákon “dosvedčuje”, ale získava sa len skrze vieru Ježiša Krista. Každý, kto je vedený
Duchom, musí zachovávať zákon, nie ako podmienku prijatia Ducha, ale ako nutný následok.
Často nájdeme ľudí, ktorí vyznávajú, že sú duchovní, tak úplne vedení Duchom, že
nepotrebujú zachovávať zákon. Pripúšťajú, že zákon nedodržiavajú, ale hovoria, že je to
Duch, ktorý ich vedie, aby konali tak ako konajú. Preto – ako dôvodia – to nemôže byť
hriech, hoci to protirečí zákonu. Takí robia hroznú chybu, keď nahrádzajú myseľ Ducha
svojou vlastnou telesnou mysľou. Poplietli si telo s Duchom a tak sa postavili na Božie
miesto. Hovoriť proti Božiemu zákonu znamená hovoriť proti Duchu. Sú strašne zaslepení a
mali by sa modliť: "Otvor mi oči, aby som videl zázraky tvojho zákona" (Ž 119,18).
22. Ale ovocím Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, dobrota, dobrotivosť, vernosť,
krotkosť a zdržanlivosť; 23. proti takým veciam nieto zákona.
Prvým ovocím Ducha je láska a "láska je naplnením zákona". Nasleduje radosť a
pokoj, lebo "súc ospravedlnení vierou, máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista“.
"A nielen to, ale sa tiež radujeme v Bohu skrze nášho Pána Ježiša Krista" (Rim 5,1.11).
Kristus bol pomazaný Svätým Duchom (Sk 10,38), alebo – ako je uvedené na inom mieste –
"olejom radosti" (Žid 1,9). Služba Bohu je radostná. Božie kráľovstvo je "spravodlivosť,
pokoj a radosť v Duchu Svätom" (Rim 14,17). Ten, kto nie je radostný pri nepriazni osudu,
nepozná ešte Pána tak ako by mal. Kristove slová vedú k plnosti radosti (J 15,11).
Láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, trpezlivosť, láskavosť, dobrota, vernosť, krotkosť
a zdržanlivosť musia vyjsť zo srdca pravého Kristovho nasledovníka spontánne, nedajú sa
vynútiť. Neprebývajú v nás však od prírody. Pri oponovaní je nám prirodzené, aby sme
namiesto krotkých a dlhozhovievavých boli zlostní a podráždení. Všimnite si protiklad medzi
skutkami tela a ovocím Ducha. To prvé prichádza prirodzene, preto aby sa urodilo dobré
ovocie, musíme byť prerobení na úplne nové stvorenia. "Dobrý človek vynáša dobro
z dobrého pokladu srdca" (Lk 6,45). Dobrota nepochádza zo žiadneho človeka, ale z
Kristovho Ducha, ktorý v ňom ustavične prebýva.
24. A tí, ktorí sú Kristovi, ukrižovali svoje telo s jeho vášňami a žiadosťami.
"Náš starý človek bol spolu s Ním ukrižovaný, aby bolo zničené telo hriechu, aby sme
už viac neboli otrokmi hriechu. Lebo kto zomrel, je oslobodený od hriechu" (Rim 6,6.7). "Už
nežijem ja, ale žije vo mne Kristus. A to, čo teraz žijem v tele, žijem vierou Syna Božieho,
6. kapitola – Sláva kríža 67
ktorý si ma zamiloval a seba samého vydal za mňa" (Gal 2,20). Toto je skúsenosť každého
pravého Božieho dieťaťa. "Ak je niekto v Kristovi, je novým stvorením" (2 Kor 5,17). Ešte
stále žije v tele, podľa vonkajšieho vzhľadu je rovnaký ako iní ľudia, a predsa je v Duchu
a nie v tele (Rim 8,9). Žije v tele život, ktorý nie je z tela a telo nemá nad ním moc. Ale čo sa
jeho skutkov týka, je mŕtvy. "Telo je mŕtve kvôli hriechu, ale Duch je život kvôli
spravodlivosti" (Rim 8,10).
25. Ak žijeme Duchom, Duchom i choďme. 26. Nebuďme žiadostiví prázdnej chvály navzájom sa
vyzývajúc, jedni druhým závidiac.
Je tu nejaká pochybnosť, či Pavel veril tomu, že kresťania žijú
v Duchu? Ani v najmenšom! Žiadna pochybnosť nie je ani len naznačená! Pretože žijeme v
Duchu, sme povinní podriadiť sa Mu. Človek môže žiť len z moci Ducha, toho istého Ducha,
ktorý sa na počiatku vznášal nad hlbinou a vyviedol poriadok z chaosu. "Duch Boha ma učinil
a dych Všemohúceho mi dal život" (Jób 33,4). Tým istým dychom boli stvorené nebesia (Ž
33,6). Boží Duch je životom vesmíru. Duch je univerzálna prítomnosť Boha, v ktorom
"žijeme, hýbeme sa a sme" (Sk 17,28). Sme závislí od Ducha, aby nám dal život, preto by sme
mali podľa Ducha chodiť alebo byť Ním vedení. To je naša "rozumná služba“.
Aký podivuhodný život je tu vykreslený! Žiť v tele, akoby telo bolo duch. "Je
prirodzené telo a je duchovné telo“. "Ale nie prv duchovné, ale prirodzené, a potom to, ktoré
je duchovné" (1 Kor 15,44.46). Prirodzené telo máme teraz. Duchovné telo prijmú všetci
praví nasledovníci Krista pri vzkriesení (pozri 1 Kor 15,42-44.50-53). A predsa v tomto
živote, v prirodzenom tele, majú byť ľudia duchovní – majú žiť tak, ako budú žiť v
budúcnosti
v tele duchovnom. "Nie ste v tele, ste v Duchu, ak Boží Duch skutočne prebýva vo vás" (Rim
8,9).
"Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je duch" (J 3,6). Prirodzeným
narodením dedíme všetky zlá vymenované v tejto 5. kapitole listu Galatským, "a tomu
podobné“. Sme telesní. Ovláda nás skazenosť. Znovuzrodením dedíme plnosť Boha, súc
učinení "účastníkmi Božej prirodzenosti, keď sme unikli skaze, ktorá je vo svete skrze
žiadostivosť" (2 Pt 1,4). "Starý človek, ktorý je skazený podľa klamných žiadostí" (Ef 4,22) je
ukrižovaný alebo vyzlečený, "aby bolo zničené telo hriechu, aby ste už neslúžili hriechu"
(Rim 6,6).
Keď prebývame v Duchu a chodíme v Ňom, telo so svojimi žiadosťami nemá už nad
nami viac moc, než keby sme boli skutočne mŕtvi a vo svojich hroboch. Je to potom už len
samotný Boží Duch, ktorý oživuje telo. Duch používa telo ako nástroj spravodlivosti. Telo je
ešte stále pominuteľné, plné žiadostivosti, ešte stále pripravené búriť sa proti Duchu, ale kým
poddávame svoju vôľu Bohu, Duch drží telo pod kontrolou. Ak zakolíšeme, ak sa v srdci
vraciame späť do Egypta, alebo ak sa staneme sebaistými a tak poľavíme vo svojej závislosti
na Duchu, znovu staviame to, čo sme zničili a robíme zo seba priestupníkov (pozri Gal 2,18).
Ale to nemusí byť. Kristus má "moc nad každým telom" a dokázal svoju schopnosť žiť
duchovným životom v ľudskom tele.
Toto je Slovo, ktoré sa stalo telom, Boh zjavený v tele. Je to zjavenie "Kristovej lásky,
ktorá prevyšuje poznanie, aby sme boli naplnení celou plnosťou Božou" (Ef 3,19). Keď nám
bude vládnuť tento Duch lásky a pokory, nebudeme žiadostiví samoľúbosti, provokujúc sa
navzájom a jeden druhému závidiaci. Všetko bude z Boha a bude to uznávané, takže nik
nebude mať sklon chvastať sa pred druhými.
Tento Duch života v Kristovi – Kristov život – je daný zdarma všetkým. "Kto chce,
nech berie zadarmo vody života" (Zj 22,17). "Ten život sa zjavil; my sme videli, dosvedčujeme
68 6. kapitola – Sláva kríža
a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám" (1 J 1,2). "Vďaka Bohu za
Jeho nevýslovný dar!" (2 Kor 9,15).
6. kapitola – Sláva kríža
Unáhlení čitatelia si pravdepodobne myslia, že medzi 5. a 6. kapitolou je rozdelenie a
že druhá časť pojednáva o praktickom, duchovnom živote, kým prvá sa venuje teoretickým
učeniam. Je to veľký omyl.
Zámer tohto listu jasne vidíme v tejto záverečnej časti. Nemá dať základ pre spor, ale
má spor utíšiť tým, že čitateľov vedie k poddaniu sa Duchu. Jeho cieľom je opäť si získať
tých, ktorí hrešia proti Bohu snahou slúžiť Mu svojím vlastným slabým spôsobom
a viesť ich, aby slúžili skutočne v novote Ducha. Každý takzvaný argument v predchádzajúcej
časti listu je iba dôkazom toho, že "skutkom tela“, ktoré sú hriechom, sa dá uniknúť len
"obriezkou" Kristovho kríža – službou Bohu v Duchu, nemajúc dôveru v telo.
1. Bratia, keby aj bol človek zachvátený nejakým pokleskom, vy duchovní napravte takého v
duchu krotkosti a každý hľaď sám na seba, aby si aj ty nebol pokušený.
Keď ľudia začnú robiť samých seba spravodlivými, pýcha, chvastanie a kritika vedú k
častým hádkam. Tak to bolo aj s Galaťanmi a vždy to tak bude. Nemôže to byť inak. Každý
človek chápe zákon po svojom. Ak sa rozhodol, že bude ospravedlnený podľa zákona,
zredukuje ho na úroveň svojej vlastnej mysle, aby on mohol byť sudcom. Nemôže odolať
skúmaniu svojich bratov, ako i samého seba, aby videl, či dosahujú jeho kritérium. Ak jeho
kritické oko odhalí niekoho, kto nechodí podľa jeho pravidiel, okamžite začne s previnilcom
vyjednávať. Samospravodliví ustanovujú samých seba za dozorcov svojho brata až do tej
miery, že ho nevpúšťajú do svojej spoločnosti, aby sa stykom s ním nepoškvrnili. V zjavnom
protiklade s týmto duchom, ktorý je v cirkvi až príliš bežný, je výzva, ktorou sa otvára táto
kapitola. Namiesto vyhľadávania chýb, aby sme ich odsúdili, máme vyhľadávať hriešnikov,
aby sme ich zachránili.
Kainovi Boh povedal: "Či, keď budeš dobre robiť, nebudeš prijatý? A keď nebudeš
dobre robiť, hriech leží pri dverách a jeho túžba sa nesie po tebe. Ale ty budeš panovať nad
ním!" (1 Moj 4,7). Hriech je dravé zviera, číhajúce v ústraní, striehnuce na každú príležitosť,
aby skočilo na nedbanlivých a premohlo ich. Jeho túžba sa nesie po nás, ale bola nám daná
sila na jeho ovládnutie. "Nech teda hriech nevládne vo vašich smrteľných telách" (Rim 6,12).
Jednako je možné (nie nutné), aby aj tí najzanietenejší boli zaskočení. "Toto vám píšem, aby
ste nehrešili. Ale ak niekto zhreší, máme u Otca obhajcu – Ježiša Krista, spravodlivého. On je
obeťou zmierenia za naše hriechy, no nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta" (1 J
2,1.2). Hoci sa človek môže potknúť, má byť navrátený, nie odsotený ešte ďalej.
Pán predstavuje svoje pôsobenie ako úlohu pastiera, ktorý hľadá jednu zablúdenú
ovcu. Pôsobenie evanjelia je individuálne. Hoci ho pri kázaní následkom jednej prednášky
prijmú tisíce, úspešné je kvôli svojmu vplyvu na srdce každého jednotlivca. Keď kazateľ
hovorí k tisícom a oslovuje každého osobitne, koná Kristovu prácu. Ak je teda človek
prichytený pri chybe, uzdravte ho v duchu krotkosti. Čas žiadneho človeka nie je taký vzácny,
že by bol premárnený, keď sa venuje spáse jedného jediného človeka. Niektoré z
najdôležitejších
a najnádhernejších právd, ktoré máme zaznamenané z Kristových úst, boli adresované iba
jednému poslucháčovi. Ten, kto sa stará o jednotlivé baránky stáda a opatruje ich, je dobrý
pastier.
6. kapitola – Sláva kríža 69
"Boh bol v Kristovi a zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich previnenia a zveril
nám slovo zmierenia" (2 Kor 5,19). "On sám vyniesol naše hriechy na svojom tele" (1 Pt
2,24). Nepripočítal nám naše prestúpenia, ale všetky ich vzal na seba. "Krotká odpoveď
odvracia hnev" (Pr 15,1). Kristus, aby si nás získal, prichádza k nám
s láskavými slovami, nie s príkrym karhaním. Volá nás, aby sme prišli k Nemu a našli
odpočinutie, aby sme vymenili svoje otrocké jarmo a ťažké bremeno za Jeho ľahké jarmo a
ľahké bremeno.
Všetci kresťania sú jedno v Kristovi, Zástupcovi človeka. Preto "aký je On, takí sme aj
my na tomto svete" (1 J 4,17). Kristus bol na tomto svete ako príklad toho, čím by mali byť
ľudia, toho, čím budú Jeho nasledovníci, keď sa Mu celkom posvätia. Svojím učeníkom
hovorí: "Tak ako Otec mňa poslal, tak ja posielam vás" (J 20,21). Pre tento zámer ich odieva
svojou vlastnou mocou skrze Ducha. "Boh neposlal svojho Syna na svet, aby ho odsúdil, ale
aby svet bol spasený skrze Neho" (J 3,17). Preto nemáme odsudzovať, ale zachraňovať. A
preto sa príkaz "ak je niekto prichytený pri priestupku ... napravte ho“ nemá obmedzovať na
tých, ktorí sú s nami spojení v cirkvi. Ako Kristovi veľvyslanci sme poslaní, aby sme ľudí
úpenlivo prosili, nech sa zmieria s Bohom (2 Kor 5,20). Na nebi alebo na zemi niet vyššieho
úradu ako byť Kristovým veľvyslancom – a je to úrad i toho najponíženejšieho a
najopovrhovanejšieho človeka, ktorý je zmierený s Bohom.
"Vy, ktorí ste duchovní"
Len takí sú vyzývaní, aby navracali chybujúcich. Nikto iný to nemôže urobiť. Len
Svätý Duch musí hovoriť skrze tých, ktorí by chceli karhať a napomínať. Dielo, ktoré sa má
vykonať, je dielom samotného Krista a Jeho svedkami môžeme byť len mocou Ducha.
Ale nebola by to potom veľká trúfalosť, ísť a navracať brata? Neznamenalo by to
vlastne tvrdiť o sebe, že som duchovný?
Skutočne to nie je povrchná záležitosť, stáť na Kristovom mieste pre hociktorého
padlého človeka. Je Božím zámerom, aby si každý všímal sám seba: "Hľaďte sami na seba,
aby ste tiež neboli pokušení“. Toto pravidlo má spôsobiť oživenie v cirkvi. Akonáhle je
človek prichytený pri chybe, povinnosťou každého jedného nie je hneď o ňom s niekým
hovoriť, ba ani ísť priamo za samotným chybujúcim, ale spýtať sa samého seba: "Ako stojím
ja? Neprevinil som sa tým istým alebo niečím rovnako zlým? Nemôže to byť tak, že by
nejaká chyba vo mne viedla k jeho pádu? Chodím v Duchu, aby som ho zaviedol späť a nie
ho zahnal ešte ďalej?" Malo by to za následok úplnú nápravu v cirkvi a mohlo by sa stať, že
kým sa iní dostanú do stavu, aby šli k chybujúcemu, on sám by sa tiež mohol dostať z osídla
diabla.
Keď Spasiteľ dával pokyny, ako jednať s niekým, kto spáchal priestupok (Mt 18,5-18),
povedal: "Amen, hovorím vám: Čokoľvek zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čokoľvek
rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi" (v. 18). Znamená to, že sa Boh zaručuje, že bude
viazaný akýmkoľvek rozhodnutím, ktoré urobí akákoľvek spoločnosť ľudí, nazývajúcich sa
Jeho cirkvou? Určite nie. Nič z toho, čo sa urobí na zemi, nemôže zmeniť Božiu vôľu.
Takmer dvetisícročné dejiny cirkvi sú záznamom o omyloch a chybách, sebavyvýšení a
kladení seba na miesto Boha.
Čo tým teda Kristus myslel? Presne to, čo povedal. Jeho pokyn ukazuje, že mal na
mysli, že cirkev by mala byť duchovná, naplnená duchom pokory a že každý, kto hovorí, by
mal "hovoriť výroky Božie“. V srdci a ústach všetkých, ktorí jednajú s priestupníkom, by malo
byť len Kristovo slovo. Ak je to tak, vyplýva z toho (pretože Božie slovo je naveky usadené v
nebi), že všetko, čo je zviazané na zemi, musí byť nutne zviazané aj v nebi. Nebude to však
tak, ak Písma nebudú striktne dodržiavané v litere a v duchu.
70 6. kapitola – Sláva kríža
2. Jedni druhých bremená neste a tak naplňte zákon Kristov.
"Kristov zákon" je naplnený vzájomným nesením bremien, pretože zákonom
Kristovho života je niesť bremená. "Istotne vzal na seba naše choroby a niesol naše bolesti"
(Iz 53,4). Každý, kto chce naplniť Jeho zákon, musí pre zblúdených a padlých stále konať tú
istú prácu.
"Preto musel byť vo všetkom učinený podobným bratom... A pretože sám trpel, keď bol
pokúšaný, môže pomáhať tým, čo sú pokúšaní" (Žid 2,17.18). Vie, aké to je, byť kruto
pokúšaný a vie, ako zvíťaziť. Hoci "nepoznal hriech“, bol učinený hriechom za nás, aby sme
sa my v Ňom mohli stať Božou spravodlivosťou (2 Kor 5,21). Vzal každý z našich hriechov a
vyznal ho pred Bohom ako svoj vlastný.
Presne tak prichádza k nám. Namiesto toho, aby nám náš hriech zazlieval, otvára nám
svoje srdce a hovorí nám, ako znášal tie isté útrapy, bolesť, smútok a hanbu. Tak si získava
našu dôveru. Keď vieme, že prešiel tou istou skúsenosťou, že bol celkom dolu v hlbinách,
sme ochotní počúvať Ho, keď hovorí o únikovej ceste. Vieme, že hovorí zo skúsenosti.
Najväčšou časťou práce na spáse hriešnikov je ukázať im, že sme jedno s nimi.
Druhých zachraňujeme vyznaním svojich vlastných chýb. Človek, ktorý sa cíti byť bez
hriechu, nenavráti hriešnika. Ak poviete niekomu prichytenému pri priestupku: "Ako si vôbec
mohol niečo také urobiť? Ja som v živote nič také nespravil! Nechápem, ako niečo také môže
urobiť niekto, kto má aký-taký zmysel pre sebaúctu“, mohli ste radšej zostať doma. Boh si za
apoštola vybral jedného farizeja, a len jedného. A vyslaný nebol skôr, kým neuznal, že je
hlavným hriešnikom.
Je ponižujúce vyznať hriech, ale cesta záchrany je cestou kríža. Kristus mohol byť
Spasiteľom hriešnikov len skrze neho. Ak teda chceme mať podiel na Kristovej radosti,
musíme s Ním pretrpieť kríž a opovrhnúť hanbou. Pamätajte na toto: len vyznaním našich
vlastných hriechov môžeme zachrániť druhých z ich hriechov. Len tak im môžeme ukázať
cestu spásy, lebo ten, kto vyznáva svoje hriechy je od nich očistený a tak môže viesť k žriedlu
druhých.
3. Lebo ak niekto myslí, že je niečím nie súc ničím, sám seba zvádza.
4. Ale každý nech skúša svoje vlastné dielo a potom bude mať chválu vzťahom na samého seba
a nie vzťahom na iného.
Všimnite si slová "súc ničím“. Neznamenajú, že by sme si o sebe nemali myslieť, že
niečo sme, kým niečím nebudeme. Nie. Je to vyhlásenie faktu, že my sme nič. Nielen ako
jednotlivci, ale celé národy sú pred Pánom nič. Ak si niekedy o sebe myslíme, že niečím sme,
klameme sami seba. A robíme to často a maríme tak Pánovo pôsobenie.
Spomeňte si na "Kristov zákon“. Hoci bol všetkým, "zmaril sám seba", aby sa mohlo
vykonať Božie dielo. "Sluha nie je väčší ako jeho pán" (J 13,16). Jedine Boh je veľký.
"Každý človek, čo ako pevne stojí, je len márnosť" (Ž 39,6). Jedine Boh je pravdivý, ale
každý človek je klamár. Keď to uznáme a žijeme s tým vedomím, sme tam, kde nás môže
naplniť Boží Duch a potom môže Boh pôsobiť skrze nás. "Človekom hriechu" je ten, kto sa
povyšuje (2 Tes 2,3.4). Božím dieťaťom je ten, kto sa pokoruje.
5. Lebo každý ponesie svoje vlastné bremeno.
Je to protirečením 2. verša? Vôbec nie. Keď nám Písmo vraví, že si máme vzájomne
niesť bremená, nehovorí, aby sme ich hádzali jeden na druhého. Každý má svoje bremeno
uvaliť na Pána (Ž 55,22). On nesie bremená celého ľudstva, nie hromadne, ale za každého
jednotlivo. Svoje bremená na Neho nehádžeme tak, že by sme ich zovreli do rúk alebo
6. kapitola – Sláva kríža 71
pozbierali svojou mysľou a vrhli ich od seba k tomu, kto je v diaľke. To sa nedá. Mnohí sa
pokúšali zbaviť svojho bremena hriechu, bolesti, starostí a smútku, ale zlyhali. Cítili, ako sa
valí späť na ich vlastné hlavy, ťažšie než kedykoľvek predtým, až kým v zúfalstve takmer
neklesli. V čom bol problém? Jednoducho považovali Krista za vzdialeného od seba a mali
pocit, že sami musia premostiť priepasť. Nie je to možné. Človek, ktorý je "bez sily", nemôže
vrhnúť svoje bremeno ani na dĺžku svojho ramena. Kým si Pána ponechávame na dĺžku
ramena, nepoznáme odpočinok od ťažkého nákladu. Až keď Ho uznáme a vyznáme ako našu
jedinú oporu, náš život, ako Toho, ktorého moc vykonáva každý pohyb a tak vyznáme, že sme
nič a mizneme z dohľadu, vtedy nechávame bremená spočívať na Kristovi. On vie, čo si s
nimi počať. A keď sa s Ním zapriahneme do jarma, naučíme sa od Neho, ako niesť bremená
druhých.
Ako je to teda s nesením našich vlastných bremien? Nesie ich božská "moc, ktorá
pôsobí v nás"! "Ukrižovaný som s Kristom: už nežijem ja, ale Kristus žije vo mne" (Gal 2,20).
Som to ja, a predsa nie ja, ale Kristus.
Tak teraz som sa dozvedel tajomstvo. Nebudem niekoho unavovať príbehom o svojom
bremene, ale ponesiem ho sám. Nie však ja, ale Kristus vo mne. Na svete je dosť ľudí, ktorí
sa to od Krista ešte nenaučili, takže každé Božie dieťa vždy nájde bremená druhých, ktoré
ponesie. Svoje vlastné zverí Pánovi. Či to nie je nádherné, mať "Toho, ktorý je mocný" a vždy
nesie naše bremeno?
Toto ponaučenie máme z Kristovho života. Chodil a dobre robil, lebo Boh bol s Ním.
Utešoval žalostiacich, obväzoval skrúšených srdcom, uzdravoval všetkých, ktorých utláčal
diabol. Nik z tých, ktorí za ním prišli so smutným príbehom alebo vyčerpávajúcou chorobou
nezostal nepovšimnutý a bez pomoci. "Aby sa splnilo to, čo povedal prorok Izaiáš: On vzal na
seba naše slabosti a niesol naše choroby" (Mt 8,17).
A keď noc poslala zástupy na ich lôžka, vyhľadal vrch alebo les, aby v spoločenstve s
Otcom, skrze ktorého žil, našiel čerstvú zásobu života a sily pre svoju vlastnú dušu. "Nech
každý skúša svoje vlastné dielo“. "Samých seba vyskúšajte, či ste vo viere; sami seba
preskúmajte! Či nepoznávate na sebe, že Ježiš Kristus je vo vás? Iba ak by ste sa nedokázali"
(2 Kor 13,5). "Bol ukrižovaný v slabosti, ale žije z moci Boha. Aj my sme slabí v Ňom, a
predsa v styku s vami budeme žiť s Ním Božou mocou" (v. 4). Ak nám teda naša viera
dosvedčuje, že Kristus je v nás (a viera nám dokazuje, že je to tak), radujeme sa v sebe, nie v
druhom. Radujeme sa v Bohu skrze nášho Pána Ježiša Krista a naša radosť nezávisí od
žiadneho iného človeka na svete. I keby všetci zlyhali a boli zastrašení, my môžeme stáť, lebo
"pevný Boží základ" – Kristus – "stojí" (2 Tim 2,19).
Nech sa teda nikto, kto sám seba nazýva kresťanom, neuspokojí s tým, že sa oprie o
niekoho iného. I keby bol najslabší zo slabých, nech je nosičom bremien, Božím
spolupracovníkom, ktorý v Kristovi nesie pokojne a bez sťažovania svoje vlastné bremená i
bremená svojich blížnych. Môže objaviť niektoré z bremien svojho nesťažujúceho sa brata a
niesť ich a ten druhý urobí podobne. A slabí sa budú radovať: "Hospodin Boh je mojou silou
a mojou piesňou, On sa mi stal spasením" (Iz 12,2).
6. A ten, kto je vyučovaný v slove, nech sa zdieľa s tým, kto ho vyučuje, so všetkým dobrým.
Niet pochybností o tom, že toto sa týka hlavne svetskej pomoci. Ak sa človek plne
oddá službe Slova, je zjavné, že veci potrebné na živobytie musia prísť od vyučovaných. To
však zďaleka nevyčerpáva význam tohto príkazu. Ten, kto je vyučovaný v Slove, sa s
učiteľom musí deliť o "všetko dobré“. Ťažiskom tejto kapitoly je vzájomná pomoc. "Jedni
druhých bremená neste“. I učiteľ, podporovaný tými, ktorí sú vyučovaní, má svoje peniaze
použiť na pomoc druhým. Kristus a apoštoli, ktorí sami nemali nič – lebo Kristus bol
72 6. kapitola – Sláva kríža
najchudobnejší z chudobných a učeníci všetko opustili, aby Ho nasledovali – jednako
rozdávali chudobným zo svojej malej pokladnice (pozri J 13,29).
Keď učeníci povedali Ježišovi, aby poslal hladné zástupy preč, nech si kúpia jedlo,
povedal: "Nemusia nikam chodiť, vy im dajte jesť" (Mt 14,16). Nezahrával sa s nimi. To, čo
povedal, myslel vážne. Vedel, že nemajú ľudu čo dať, ale mali presne toľko, koľko mal On.
Nechápali moc Jeho slov, tak sám vzal tých niekoľko bochníkov a rozdával učeníkom a tak
skutočne nasýtili hladný ľud. Jeho slová pre nich znamenali, že by mali robiť presne to, čo
On. Koľkokrát nám náš vlastný nedostatok viery v Kristove slová zabránil v konaní dobra a
delení sa o to, čo máme (Žid 13,16), obete, ktoré sa páčia Bohu.
Tak ako sa učitelia delia nielen o Slovo, ale dávajú i časnú pomoc, tak tí, ktorí sú
vyučovaní v Slove, by nemali svoju štedrosť obmedzovať len na pozemské veci. Je omylom
domnievať sa, že kazatelia evanjelia nikdy nepotrebujú duchovné občerstvenie alebo že ho
nemôžu prijať od najslabšieho v stáde. Nikto nikdy nedokáže povedať, ako veľmi sú duše
učiteľov povzbudené svedectvami viery a radosti v Pánovi, prichádzajúcich z úst tých, ktorí
počuli Slovo. Nejde iba o to, že učiteľ vidí, že jeho práca nie je márna. Svedectvo možno
nemá nič spoločné s prácou, ktorú odviedol. Ale radostné rozprávanie pokornej duše o tom,
čo Boh pre ňu vykonal bude skrze občerstvenie, ktoré dá učiteľovi Slova, prostriedkom
posilnenia stoviek duší.
7. Nemýľte sa, Bohu sa nebude nikto posmievať. Lebo čokoľvek seje človek, to bude i žať. 8.
Lebo ten, kto seje v svoje telo, z tela bude žať porušenie; a ten, kto seje v Ducha, z Ducha bude
žať večný život.
Toto vyhlásenie skutočnosti neurobí jasnejším žiadne rečnenie. Žatva na konci sveta
zjaví, či bola zasiata pšenica alebo kúkoľ. "Sejte si v spravodlivosti, žnite v milosti, zorte si
úhor! Lebo je čas hľadať Hospodina, kým nepríde a dá, aby na vás pršala spravodlivosť"
(Hoz 10,12). "Ten, kto sa nadeje na svoje srdce, je blázon" (Pr 28,26) a podobne pochabý je
ten, kto sa spolieha na iných ľudí, ako to ukazuje Hoz 10,13: "Ale vy ste orali bezbožnosť, žali
ste neprávosť a jedli ste ovocie klamstva, lebo ste sa nádejali na svoju cestu, na množstvo
svojich silákov“. Nech je prekliaty človek, ktorý dúfa v človeka a robí telo svojím ramenom,
či už je to telo jeho vlastné alebo nejakého iného človeka. "Požehnaný muž, ktorý sa nadeje
na Hospodina a ktorého nádejou je Hospodin" (Jer 17,5.7).
Všetko trvalé pochádza od Ducha. Telo je skazené a kazí. Ten, kto sa radí iba so
svojím vlastným potešením a napĺňa túžby tela a mysle, zožne skazu a smrť. Ale "Duch je
život kvôli spravodlivosti" (Rim 8,10) a ten, kto sa radí len s mysľou Ducha, zožne večnú
slávu. "Lebo ak žijete podľa tela, zomriete; ale ak Duchom umŕtvujete skutky tela, budete žiť"
(Rim 8,13). Podivuhodné! Ak žijeme, zomierame. Ak zomierame, žijeme! Toto je Ježišovo
svedectvo: "Lebo kto by chcel zachrániť svoj život, stratí ho a kto by stratil svoj život pre
mňa, nájde ho" (Mt 16,25).
Neznamená to stratu všetkej radosti v prítomnosti. Neznamená to ustavičné strádanie a
pokánie, aby sme chodili bez čohosi, po čom túžime, aby sme onedlho dostali čosi iné.
Neznamená to, že súčasný život má byť živou smrťou, predlžovanou agóniou. Vôbec nie. To
je krutá a falošná predstava o kresťanskom živote, živote, ktorý sa nachádza v smrti. Nie.
Každý, kto príde ku Kristovi a pije z Ducha, má v sebe "prameň vody vytekajúcej do večného
života" (J 4,14). Už teraz mu patrí radosť večnosti a je úplná deň čo deň. Je nadmieru
spokojný s "tučnotou Božieho domu“, pije z rieky Božieho vlastného potešenia. Má všetko,
po čom túži, lebo jeho srdce a telo volajú len po Bohu, v ktorom je všetka plnosť. Kedysi si
myslel, že "vidí život“, ale teraz vie, že vtedy len uprene hľadel do hrobu, jamy skazy. Teraz
začína skutočne žiť a radosť z nového života je "nevýslovná a plná slávy“.
A tak spieva:
6. kapitola – Sláva kríža 73
"Len Kristus môže uspokojiť a nik iný,
Žiadne iné meno pre mňa.
V Tebe, Pane Ježišu,
je láska, život a stála radosť“.
Prefíkaný generál sa vždy snaží zmocniť najsilnejších pozícií. Takže všade tam, kde je
pre veriacich skryté bohaté zasľúbenie, sa Satan snaží prekrútiť ho, aby z neho urobil zdroj
zmalomyseľnenia. Preto mnohých primäl k viere, že slová "ten, kto seje v svoje telo,
z tela bude žať porušenie" znamenajú, že po celý svoj život, i po zrodení z Ducha, musia
znášať následky svojho niekdajšieho hriešneho života. Niektorí predpokladali, že i vo
večnosti budú musieť nosiť jazvy svojich starých hriechov a vraveli: "Nemôžem dúfať, že
niekedy budem tým, čím by som bol, keby som nikdy nezhrešil“.
Aký to hanopis na Božie milosrdenstvo a vykúpenie v Kristovi Ježišovi! To nie je
sloboda, ktorou nás oslobodzuje Kristus. Výzva znie: "Veď ako ste vydávali svoje údy do
služby nečistote a neprávosti na páchanie neprávosti, tak teraz vydávajte svoje údy do služby
spravodlivosti na posvätenie" (Rim 6,19). Ak však ten, kto sa takto poddáva spravodlivosti,
musí byť vždy postihnutý svojimi bývalými zlozvykmi, dokazovalo by to, že moc
spravodlivosti je menšia než moc hriechu. Lenže Božia milosť je mocná ako nebesia.
Vezmime si človeka, ktorý bol za závažné zločiny odsúdený na doživotné väzenie. Po
niekoľkých rokoch vo väznici dostane milosť a je prepustený na slobodu. Po určitom čase ho
stretneme a vidíme, že k nohe má veľkou reťazou priviazanú 20-kilovú kanónovú guľu, takže
sa môže pohybovať len s obrovskými ťažkosťami. "A toto je čo? Ako to?" pýtame sa
prekvapene. "Či ti nebola daná sloboda?"
"Ale áno“, odvetí, "som slobodný, ale túto guľu a reťaz musím nosiť ako pripomienku
mojich predošlých zločinov“.
Každá modlitba vdýchnutá Svätým Duchom je Božím zasľúbením. Jednou
z najpôvabnejších je táto: "Nespomínaj na hriechy mojej mladosti a na moje prestúpenia.
Pamätaj na mňa svojou milosťou, lebo si dobrotivý, Hospodine!" (Ž 25,7).
Keď Boh odpúšťa a zabúda naše hriechy, dáva nám takú moc uniknúť im, že budeme,
akoby sme nikdy nezhrešili. Skrze "nadmieru veľké a vzácne zasľúbenia" sme učinení
"účastníkmi Božej prirodzenosti, uniknúc skaze, ktorú vo svete pôsobí žiadostivosť"
(2 Pt 1,4). Človek padol, lebo jedol zo stromu poznania dobrého a zlého. Evanjelium
predstavuje také vykúpenie z pádu, že všetky čierne spomienky hriechu sú vymazané.
Vykúpení sa dozvedajú len dobré, tak ako Kristus, "ktorý nepoznal hriech“.
Tí, ktorí sejú v telo, z tela zožnú skazu, ako sme všetci dokázali sami v sebe. "Ale vy
nie ste v tele, ale v Duchu, ak Boží Duch skutočne prebýva vo vás" (Rim 8,9). Duch má moc
oslobodiť nás od hriechov tela a od všetkých ich dôsledkov. Kristus "miloval cirkev a dal sám
seba za ňu, aby ju posvätil a očistil obmytím vody skrze Slovo, aby ju sám sebe predstavil ako
slávnu cirkev, bez poškvrny alebo vrásky alebo niečoho takého, ale aby bola svätá a bez
vady" (Ef 5,25-27). "Jeho jazvami sme uzdravení“. Spomienka na hriech, nie na jednotlivé
hriechy, bude vo večnosti žiť len v jazvách na rukách, nohách a boku Krista. Tie sú znakom
nášho dokonalého vykúpenia.
9. A činiac dobré neustávajme, lebo svojím časom budeme žať, ak nestratíme odvahu.
Tak ľahko sa unavíme zo svojej dobročinnosti, keď sa nepozeráme na Ježiša! Máme
radi malé prestávky, pretože ustavičné konanie dobra sa nám zdá byť príliš namáhavé. Lenže
to len vtedy, keď sme sa celkom nenaučili Pánovej radosti, sile, ktorá nás chráni pred únavou.
74 6. kapitola – Sláva kríža
"Tí, ktorí čakajú na Hospodina, nadobúdajú novú silu; vznášajú sa na perutiach ako orli;
bežia a nezomdlievajú, chodia a neustávajú" (Iz 40,31).
Ako však ukazuje kontext, nejde tu ani tak o odolávanie pokušeniu v našom vlastnom
tele ako o pomoc druhým. Tu sa potrebujeme podučiť od Krista, ktorý "nezlyhá a nestratí
odvahu, kým neustanoví právo na zemi" (Iz 42,4). Hoci mnohí z tých, ktorým pomohol,
neprejavili ani najmenší náznak ocenenia, nevadilo Mu to. Prišiel, aby robil dobre, nie na to,
aby bol oceňovaný. Preto "za rána sej svoje semeno a večer nedaj odpočinutia svojej ruke,
lebo nevieš, ktorému sa bude lepšie dariť, tomuto a či tamtomu, alebo či je oboje jednako
dobré" (Kaz 11,6).
Nevieme povedať, koľko zožneme, ani z ktorého semena, ktoré zasejeme. Niektoré
môžu padnúť vedľa cesty a byť uchytené skôr, než sa stihnú zakoreniť, iné zase na skalnatú
pôdu, kde uschnú a zase ďalšie medzi tŕne a byť tam udusené. Jedno je však isté: že všetci
budeme žať. Nevieme, či sa vydarí ranné alebo večerné siatie alebo či bude oboje rovnako
dobré, ale nie je možné, aby boli obidve zlé. Jedno alebo druhé môže prekvitať alebo oboje
môže byť dobré.
Nie je to dostatočne povzbudzujúce, aby sme sa neukonali v robení dobrého? Pôda sa
môže zdať chudobná a obdobie nepriaznivé. Vyhliadka úrody môže byť veľmi nesľubná a
môžeme byť v pokušení myslieť si, že všetka naša práca bola premárnená. Nie tak! "Lebo
svojím časom budeme žať, ak nestratíme odvahu“. "A tak, bratia moji milovaní, buďte pevní,
nepohnuteľní, rozhojňujte sa neustále v diele Pánovom, vediac, že vaša námaha nie je márna
v Pánovi" (1 Kor 15,58).
10. A tak teda, kým máme čas, robme dobre všetkým a najviac domácim viery.
Vidíme, že apoštol hovorí o pozemskej pomoci, lebo nepotrebujeme žiadny zvláštny
príkaz, aby sme kázali Slovo tým, ktorí nie sú z rodiny viery. Práve im sa má zvlášť kázať.
Existuje však prirodzený sklon – hovorím prirodzený, nie duchovný – obmedzovať
dobročinnosť na tých, ktorí si to podľa nás "zaslúžia“. Veľa počujeme o "zasluhujúcich si
chudobných“. Ale my všetci sme nehodní i toho najmenšieho z Božích požehnaní, a predsa
nás nimi ustavične obsypáva. "Ak robíte dobre len tým, čo vám dobre robia, akú odmenu by
ste si zaslúžili? Veď to isté robia aj hriešnici. A ak požičiavate tým, od ktorých čakávate, že
vám to vrátia, akúže máte zásluhu? Aj hriešnici požičiavajú hriešnikom, aby to zase dostali
späť. Ale milujte svojich nepriateľov! Robte im dobre! Požičiavajte a nič za to nečakajte. Tak
bude vaša odmena hojná. Ba budete synmi Najvyššieho, lebo On je dobrý aj k nevďačným a
zlým" (Lk 6,33-35).
Robiť dobre druhým treba považovať za prednosť, z ktorej sa máme tešiť, nie za
únavnú povinnosť, ktorú treba splniť. Ľudia nehovoria o nepríjemných veciach ako o
príležitostiach. Nikto nehovorí, že mal príležitosť zraniť sa alebo stratiť peniaze. Naopak,
hovorí o príležitosti zarobiť si alebo uniknúť hroziacemu nebezpečenstvu. Presne takto isto
máme posudzovať robenie dobra núdznym.
Lenže príležitosti sa vždy vyhľadávajú. Ľudia vyzerajú šancu, ako zarobiť. Apoštol
nás učí, že by sme mali vyhľadávať príležitosti, ako pomôcť. To robil Kristus. On "chodil a
dobre robil“. Peši cestoval po krajine a hľadal príležitosti, ako byť niekomu dajako prospešný
– a našiel takých. Robil dobre, "lebo Boh bol s Ním“. Jeho meno je Immanuel, čo znamená
"Boh s nami“. A pretože je s nami po všetky dni až do skonania sveta, je s nami i Boh a robí
nám dobre, aby sme aj my mohli robiť dobre.
6. kapitola – Sláva kríža 75
11. Vidzte, akými veľkými písmenami som vám napísal vlastnou rukou!
Spaľujúcu horlivosť apoštola Pavla pri písaní je vidno v tom, že na rozdiel od svojho
obvyklého zvyku chytil pero a napísal list alebo jeho časť svojou vlastnou rukou. Podľa
správy v 4. kapitole trápili apoštola slabé oči. To mu veľmi bránilo v práci alebo bolo by mu
to bránilo, keby na ňom nespočívala Božia moc. Bolo potrebné, aby mal vždy pri sebe
niekoho, kto by mu slúžil. Niekto to zneužil a písal listy zborom v Pavlovom mene, čo bratov
znepokojovalo (pozri 2 Tes 2,2). Ale v 2 Tes im Pavel ukázal, ako môžu spoznať epištolu,
ktorá pochádza od neho. Nezáležalo na tom, kto napísal hlavnú časť, on napísal pozdrav a
podpis vlastnou rukou. V tomto prípade to však bolo také nutné, že možno napísal celý list
sám.
12. Všetci, ktorí chcú byť pekní v tele, tí vás nútia obrezovať sa, len aby neboli prenasledovaní
pre Kristov kríž.
Boha nemôžeme oklamať a je zbytočné klamať samých seba alebo druhých.
"Hospodin nevidí tak ako človek. Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však
hľadí na srdce" (1 Sam 16,7). Obriezka, o ktorej sa "falošní bratia" snažili presvedčiť
Galaťanov, znamenala samospravodlivosť namiesto spravodlivosti z viery. Zákon mali len
ako "formu spravodlivosti a pravdy“. Svojimi skutkami chceli byť "pekní v tele", ale bol to
len planý dojem, bez skutočnosti. Mohli sa zdať spravodlivými bez toho, aby znášali
prenasledovanie pre Kristov kríž.
13. Lebo ani sami tí, ktorí sa to obrezujú, nezachovávajú zákon, ale chcú, aby ste sa obrezovali,
aby sa pochválili vaším telom.
Zákon v skutočnosti nezachovávali – nijakým činom. Telo sa stavia proti zákonu
Ducha a "tí, čo sú v tele, sa nemôžu páčiť Bohu“. Oni si však želali obrátených k "našej
viere“, ako toľkí nazývajú zvláštne teórie, ktoré zastávajú. Kristus povedal: "Beda vám,
zákonníci a farizeji, pokrytci! Obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca, a
keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla, dva razy horšieho ako ste sami" (Mt 23,15). Takí
učitelia sa chvália telom svojich "obrátených“. Keď môžu počítať toľkých, ktorí patria k
"našej denominácii“, toľkých "získaných" v minulom roku, cítia sa oprávnene šťastní.
14. Ale odo mňa nech je to preč, aby som sa chválil okrem krížom nášho Pána Ježiša Krista,
skrze ktorého mi je svet ukrižovaný a ja svetu.
Prečo sa chváliť krížom? Lebo skrze neho je svet ukrižovaný pre nás a my pre svet.
List sa končí tam, kde sa začína: vyslobodením z "tohto prítomného zlého sveta“.
Vyslobodenie je dokonané len skrze kríž. On je symbolom pokorenia. Preto sa ním chválime.
Boh zjavený v kríži
"Nechváľ sa, múdry, svojou múdrosťou! Nechváľ sa, silák, svojou silou! Nechváľ sa,
boháč, svojím bohatstvom!" (Jer 9,22).
Prečo by sa múdry nemal chváliť svojou múdrosťou? Lebo pokiaľ je to jeho múdrosť,
je bláznovstvom. "Múdrosť tohto sveta je pred Bohom bláznovstvom" (1 Kor 3,19). Žiadny
človek nemá múdrosť, ktorou by sa mohol chváliť, lebo jeho vlastná múdrosť je
bláznovstvom. Múdrosť, ktorú dáva Boh, spôsobuje pokoru namiesto pýchy.
76 6. kapitola – Sláva kríža
A čo moc? "Všetko telo je tráva" (Iz 40,6). "Každý človek je prinajlepšom márnosť" (Ž
39,6). "Ľudia nízkeho pôvodu sú márnosťou a ľudia vysokého pôvodu lžou: na váhach sú
všetci ľahší než márnosť“. Ale "Bohu patrí moc" (Ž 62,10.12).
Čo sa bohatstva týka, je "neisté" (1 Tim 6,17). Človek "hromadí, hoci nevie, kto to
poberie" (Ž 39,7). "Bohatstvo spraví si krídla, odletí sťa orol k nebesiam" (Pr 23,5). Len v
Kristovi sa nachádza nevyskúmateľné a trvalé bohatstvo.
Človek teda nemá absolútne nič, čím by sa mohol chváliť. Čo zostane z človeka, keď
nemá nič, čo sa dá nazvať bohatstvom, žiadnu múdrosť a absolútne žiadnu silu? Všetko, čím
je alebo čo má pochádza od Pána. Preto ten, kto sa chváli, má sa chváliť Pánom
(1 Kor 1,31).
Dajte si tento text dokopy s Gal 6,14. Obidva inšpiroval ten istý Duch, niet v nich
protirečenia. Jeden hovorí, že sa máme chváliť len poznaním Pána. Druhý, že chváliť sa
máme len krížom nášho Pána Ježiša Krista. Záverom teda je, že v kríži nachádzame poznanie
Boha. Poznať Boha je večný život a život pre ľudstvo je len skrze Kristov kríž. Tak znovu
jasne vidíme, že všetko, čo sa dá poznať o Bohu, je zjavené v kríži. Bez neho niet poznania
Boha.
Opäť nám to ukazuje, že kríž vidno vo všetkom stvorení. Božia večná moc a božstvo,
všetko, čo sa dá o Ňom vedieť, vidno vo veciach, ktoré stvoril. Boh zo slabosti vyvádza silu.
Zachraňuje ľudí smrťou, aby aj mŕtvi mohli odpočívať v nádeji. Žiadny človek nemôže byť
taký chudobný, taký slabý, hriešny, degradovaný a opovrhovaný, aby sa nemohol chváliť
krížom. Kríž ho berie práve tam, kde je, lebo je symbolom hanby a degradácie. Zjavuje v ňom
Božiu moc a je základom večnej slávy.