Mojimi očami

Prečo sa bojíme do lesa?

...neoficiálna verzia, prečo má človek strach z temného lesa

Pred tisíc rokmi, ešte predtým, než sa v krajine usídlil strach, žil starý nemilosrdný gróf. Každučké ráno sadal do koča, aby sa previezol po svojom panstve. Rok čo rok k nemu kupoval ďalšie a ďalšie pozemky. No čím ich mal viac, tým väčšmi túžil vlastniť každučké miesto na zemi. Šesť dní v týždni drábi vyháňali poddaní ľud na panskô, aby tam dreli do zotmenia. Občas sa ktosi vzbúril a hneď s ním na dereš! Jedného dňa opäť nasadol do svojho kočiaru aby našiel pekné miesto, ktoré by mohol kúpiť. Koč sa trmácal trávnatou krajinou až naraz sa cesta skončila pred hustým mohutným lesom.

„Ktovie čo môže za ním byť!“, pomyslel si. „Kúpim ho a aj tú krajinu za ním!“ – rozhodol sa. Hneď ten deň tak aj urobil.

Nasledujúce ráno už drevorubači cezeň vyrubovali cestu, aby sa gróf mohol znova vybrať na prehliadku. Keď boli už v polovici, z lesa sa vyrútil veľký medveď. Ľudia sa rozutekali, len jeden jediný tam stál a od strachu sa nemohol pohnúť. Medveď naňho prehovoril mohutným ľudským hlasom: „Ako sa opovažujete rúbať môj les?“ Je ho hlas sa trikrát vrátil ako ozvena, no bez odpovede. Ešte raz zručal a to sa už vyplašený drevorubač spamätal a vyrozprával medveďovi všetko o grófovi. Vtedy sa medveď ešte viac nahneval. „Nikto nám nemôže kradnúť naše príbytky! Odkáž grófovi, že ak sa tu ešte raz niekto ukáže, pošle na jeho panstvo ducha lesa menom PAN, obra, aby spustošil jeho príbytok!“

Keď sa drevorubač vrátil, rozpovedal grófovi celú príhodu. Gróf sa chytal za brucho: „Vraj medveď, čo rozpráva ľudskou rečou!... Mne sa nik vysmievať nebude!“, zakričal nakoniec ako pomätený a dal chudáka zbičovať.

Na druhý deň tam opäť poslal výpravu a tentoraz, že sa sám pôjde pozrieť, ako idú práce. No sotva vyšli na cestu, od lesa sa vyrútil obor. Z nosa sa mu valil hustý dym a štipľavý uhoľný zápach. Čo krok, to zem sa triasla. Ľudia pod ním vyzerali ako mravce. Gróf, uvelebený v koči, práve popíjal hriatô,  keď začul dunenie a od záchvevov sa div neoblial. „Búrka? Či som si viacej odpil?“, čuduje sa. No sotva to dopovedal na pitvor dopadla obrova noha. Zámok sa otriasol tak mohutne, že gróf spadol až na podlahu. Vydeseným pohľadom pozrel na tú horu stojacu pred ním. „Namôj veru! Tuším som sa opil!“, skríkol, no keď ho obor zdrapol a zdvihol do výšky, bolo mu všetko jasné. „Ach, prosím, zmilujte sa!“, kričal, no len čo to dopovedal plameň ho spiekol na popol. Ľudia sa rozutekali zo zámku na všetky strany. Vtedy sa obor rozohnal a jedným úderom zmietol z povrchu zámok, akoby zametal metličkou prach na parapete. Horúci dych potom spálil všetko, čoho sa plameň dotkol. Jediné, čo ostalo, bolo meno strážcu lesa PAN, ktoré ľudia utekajúc kričali, a ktoré sa tradovalo v legendách. Tak zachovalo sa v jazyku, v slovnom spojení Panický strach, i keď už ľudia zabudli na legendy. Ostal len zvláštny strach ísť do temného lesa :)