Rose Venicia - 1. kapitola
„Hľadáme dievča menom Alessia Ombra. Vraj sa tu zdržuje...“
Krčmár mykol plecami. „Neviem, seňor. Nepoznám ju.“
„Takže rozumiem vám dobre, ak poviem, že sme sem prišli skôr, blúdili benátskymi kanálmi, kde sa bez mapy takmer nedá orientovať, a to všetko len preto, aby ste mi povedali, že tu nie je?!“ Alain zvraštil obočie a prepaľoval krčmára nie príliš priateľským pohľadom. Skinner si zatiaľ laškovne prezeral dámy prítomné v bare. Poväčšine to boli všetko ľahké ženy, ale... „Ale niektoré ujdú,“ zamrmlal si pre seba a uchechtol sa.
Vtedy si všimol opálenú krásku, ktorá si to mierila rovno k nemu. Nebola to kurtizána, na to bola oblečená priveľmi stroho. Nevinne biele úzke šaty s rozšíreným a bohato nazberaným spodkom šiat doplňoval len šperk v tvare ruže na jej krku a rovnaký kvet, ale živý, zdobil jej uhľovočierne vlasy. Skinnerove okuliare sa zošmykli na špičku neviditeľného nosa, aby na ňu lepšie videl.
„Ale, tak toto tu nevidíme často,“ uškrnula sa pri pohľade naňho. Jej slová sprevádzal rozkošný španielsky prízvuk, tu v Benátkach nezvyčajný.
„Seňorina, je ešte veľa vecí, ktoré sa tu často nevidia, pravda?“ odvetil jej a usmial sa, aj keď to ona nemohla vidieť.
„Áno. A ešte menej ich je počuť. Napríklad už dvadsať rokov som nepočula, že by niekto hľadal mňa, ako ma teraz hľadáte vy dvaja,“ kývla hlavou ku Quatermainovi.
„Nehľadáme vás, seňorina,“ uchechtol sa Skinner, „aj keď možno by som vás hľadal, keby som sa o vás dopočul,“ dodal zvodným tónom.
„Ale áno, hľadáte ma. Len o tom ešte neviete. Keby niečo...“ siahla do výstrihu šiat a Skinner pocítil, ako ho oblieva horúčava. Vytiahla malú kartičku s adresou. „Cez deň ale doma nebývam a večer behám kade možne Treba prísť v noci,“ pošepla mu, blysla bielymi zubami v úsmeve, zvrtla sa na opätku a vyšla z baru.
Skinner sa okamžite otočil k Alainovi.
„Už tu nemusíte strácať čas, priateľu. Máme, čo sme chceli.“
Dievčina v bielych šatách a ružou vo vlasoch došla na okraj mesta. Z tieňa pozorovala ponorku kapitána Nema s nostalgickým úsmevom. Zrazu sa zamračila. Zbadala neveľmi obľúbenú osobu.
„Mína Harker,“ zasyčala ticho a tmavé oči sčerveneli. Nebadane sa vytratila od benátskych kanálov a zamierila k svojmu bytu.
Skinner nahnevane skrížil ruky na hrudi a jeho inak pokojná povaha bola ta tam.
„Milý Alain, mal som nemálo milostných pletiek, no uisťujem vás, že ani do jednej som nebol bezhlavo zaľúbený. Tak neviem, prečo by to malo začať práve teraz!“ vyhlásil rezolútne a jeho tvár, teraz natretá mejkapom, sa stiahla v hrozivej grimase.
„Skinner, asi by ste len tak hocikomu neverili hneď na prvom stretnutí, a ešte k tomu náhodnom, keby ste sa nezamilovali! Mám predsa oči!“
Rodneyho Skinnera dopálil Quatermainov provokačný úškrn a prudko zvolal:
„Tak fajn, Quatermain! Ak mi neveríte, pokojne sa môžeme ísť presvedčiť! Tu je adresa!“
Alain nadvihol obočie, ale napokon len mykol plecami a vykročil do uličiek. Skinner sa držal tesne za ním a potichu soptil. Toto starkému len tak neprejde!
„Ako vlastne vyzerala?“ vyzvedal Quatermain.
„Načo to chcete vedieť?“
„No, aby som si aspoň ja pamätal, s kým vleziete do postele, Skinner, a tým vás uchránil od trápneho výstupu v budúcnosti.“
Skinner sa rozhodol pre túto chvíľu nenechať sa vytočiť.
„Vysoká tmavovláska, opálená, tmavé oči, španielsky prízvuk. Mala biele šaty a ružu vo vlasoch,“ odrapkal a na jeho tvári nebolo nič znať.
„Tak už viem, čo na nej vidíte. Exotika, všakže?“
„Alain, sklapnite,“ zavrčal Rodney naštvane a pridal do kroku. Spravil však chybu, obaja v spleti ulíc zablúdili.
„Čistá práca, Skinner. To ste zas vyriešili,“ odfrkol Quatermain.
Zlodej sa už chystal čosi farbisté odseknúť, keď sa im spoza chrbtov ozvalo:
„Buenas noches, señores.“
Obaja sa zvrtli a Skinner sa víťazne usmial.
„Buenas noches, señorita,“ odvetil a nadvihol klobúk. „Dobre, že ste tu. Tuto pán Quatermain mi nechcel veriť, že vy, benátska ruža, ste tou, ktorú hľadáme.“
„Sí, tomu sa ťažko verí. Mladá, krásna, úspešná, ako by mohla mať čosi spoločné s mnohými bojmi ostrieľanou osôbkou?“
Dievčina s ružou vo vlasoch sa mrazivo zasmiala. „Zdanie klame, seňori.“
„Tak dosť,“ zarazil ju Alain, „hľadáme istú Alessiu Ombra. Ste to vy?“
Chvíľu bolo ticho. A do toho ticha sa ozval hlas ako bodnutie nožom.
„Áno, ja som Alessia.“
Komentáře
Přehled komentářů
Páni, slovenská fanfikce. Nevěděla jsem, že na tenhle fandom jsou i nějaké, co nejsou anglicky. Hezký příběh, Alessia je mi překvapivě sympatická.
LXG
(Juk, 29. 1. 2021 1:01)