Ťažkosti, s akými sa vedci stretávajú pri rekonštrukcii vzniku našej planéty, dobre dokumentuje aj vývoj teórií, ktoré vysvetľujú vznik Mesiaca. Pritom je to náš najbližší vesmírny sused a ľudia sa na jeho povrch dokonca už aj pozreli a nazberali tam vzorky. Aj keď dnes prevažujú stúpenci teórie “veľkého impaktu”, nejasností je stále viac než dosť.
Mesiac je syn Zeme
S touto teóriou prišiel Charles Howard Darwin (1845-1912), jeden zo synov slávneho prírodovedca (Darwinovci mali až 10 detí). Uvedomil si, že ak sa Mesiac od Zeme vzďaľuje, musel byť kedysi jej súčasťou. Vďaka veľkej rotácii Zeme a tým aj značnej odstredivej sile sa mal Mesiac odtrhnúť od materskej planéty. V roku 1907 americký astrofyzik William Henry Pickering (1858-1938) doplnil túto teóriu o myšlienku, že “k odtrhnutiu prišlo v oblasti Tichého oceána a spôsobilo to aj odtrhnutie Európy od Ameriky.” Dnes však už vieme, že Mesiac “synom” Zeme byť nemôže, pretože pre tento scenár by musela Zem rotovať oveľa rýchlejšie. V dobe vzniku tejto teórie takisto nebolo známe, že oceánske panvy sú veľmi mladé.
Mesiac je brat Zeme
Táto veľmi jednoduchá hypotéza predpokladá, že Mesiac aj Zem vznikli súčasne. A to tak, že náš satelit sa pozlepoval z pevných častíc, ktoré boli v blízkosti Zeme a obiehali okolo hmotného stredu rodiaceho sa dvojsystému Zem-Mesiac. Jednou z najvýraznejších trhlín tejto teórie je fakt, že Mesiac a Zem majú rozdielnu hustotu.
Mesiac je manželom Zeme
Myšlienka, že Zem si svojou gravitáciou zachytila veľký asteroid a už ho nepustila, sa objavila v roku 1955. Podľa tejto teórie asteroid alebo iné teleso najprv samostatne obiehalo okolo Slnka a až neskôr bolo zachytené Zemou. Hypotézu ale považujú vedci za nepravdepodobnú, a to z dôvodu, že samotný jav zachytenia je veľmi nepravdepodobný. Schopnosť zachytiť iné teleso veľkosti Mesiaca majú totiž v našej sústave iba veľké planéty so silnejšou gravitáciou – najmä Jupiter a Saturn.
Veľký impakt
Aj keď vedci nemajú “katastrofické” scenáre príliš v obľube, tento sa ukázal ako neobyčajne životaschopný. Od roku 1974, kedy s ním nezávisle na sebe prišli dva nemecké tými, ho podporuje čoraz viac dôkazov. A.G.W. Cameron a William R. Ward z Harwardovej Univerzity v Cambridge svoju hypotézu založili na veľkom momente zotrvačnosti, ktorý systém Zem-Mesiac má. Je totiž najväčší zo všetkých planét a mesiacov v slnečnej sústave. William K. Hartmann a Donald R. Davis z Planetary Sciences Institute v Tuscone k rovnakému záveru prišli pri skúmaní, prečo je na Mesiaci tak málo (oproti Zemi) železa. A k čomu teda oba tými dospeli?
Môže za to Thea?
Naša planéta sa v období svojho formovania (teda asi pred 4,5 miliardami rokov) mala zraziť s inou, menšou planetesimálou. Obrie teleso zhruba s veľkosťou Marsu (polovičná veľkosť Zeme) sa malo rýchlosťou vyše 40 000km/h prirútiť k Zemi a “otrieť” sa o ňu z boku. Tým sa urýchlila rotácia Zeme a zmenil sa sklon rotačnej osi. Aj keď išlo iba o štuchanec, teleso, ktoré dostalo názov Thea, sa už z gravitačného poľa Zeme nedostalo. Thea jeden krát obletela Zem a potom sa definitívne zaborila do jej kôry. Prišlo ku gigantickej explózii. Primitívna atmosféra rodiacej sa Zeme sa vyparila a jej povrch sa ohrial na teplotu 10 000°C. Okolo Zeme sa vytvoril disk žeravých pár a roztavených hornín. Disk sa sformoval do oblaku, z ktorého sa v priebehu niekoľkých desiatok tisícov rokov vytvoril Mesiac. Táto teória, na rozdiel od iných, veľmi dobre vysvetľuje rozdielnu hustotu Zeme a Mesiaca. (Zem 5520kg/m³, Mesiac 3340kg/m³). Mesiac totiž pri pretavení stratil tekuté látky a obohatil sa materiálom z They, zatiaľ čo Zem získala jej jadro. Zároveň je to aj odpoveď na otázku, prečo Mesiac takmer neobsahuje železo – vznikol totiž z vonkajších vrstiev Zeme, keď už železo kleslo k zemskému jadru.