The legend about a wicked castle builder
4. 2. 2012
Slovak version, sent by Nika Lietavová, 12, from Zvolen
Povesť o pustom hrade
To bolo vtedy, keď na hrad prišiel mladý staviteľ, odkiaľsi z Talianska. V dedine sa o nikom inom nehovorilo, len o ňom. Všetky dievčence sa doňho pobláznili. Len Zuzka, Zuzka na mladého pána ani nepomyslela. A prečo aj ? Siroty môžu myslieť len na svoju biedu. Až jedného dňa na brehu rieky skladala bielizeň a išla s ňou hore kopcom k svojej chatrči. Pán ju po celý čas sledoval i išiel za ňou. Keď už bola skoro celkom hore, ľahol si medzi skaly a začal kričať o pomoc. Zuzka začula krik a keď ho zbadala, hneď sa k nemu rozbehla, pýtajúc sa: „Pane, čo vám je?“
„Chytil som sa do pasce. Spadol som z koňa. Prekliaty jeleň,“ odpovedal jej on.
„Pane, ste ranený! Nemôžete ďalej. Poďte so mnou!“ Vzala ho a spolu išli k jej chatrči. Tam ho položila na lavicu a išla po vodu. „Už je vám lepšie, pane? Tíško ležte.“
„Bývaš tu sama? Kde máš rodičov?“
„Nikoho nemám. Otca v hore zavalilo. Matka do roka za ním pošla. Ostala som sama, samučičká.“
„Nebojíš sa sama v tejto chatrči?“
„Chytil som sa do pasce. Spadol som z koňa. Prekliaty jeleň,“ odpovedal jej on.
„Pane, ste ranený! Nemôžete ďalej. Poďte so mnou!“ Vzala ho a spolu išli k jej chatrči. Tam ho položila na lavicu a išla po vodu. „Už je vám lepšie, pane? Tíško ležte.“
„Bývaš tu sama? Kde máš rodičov?“
„Nikoho nemám. Otca v hore zavalilo. Matka do roka za ním pošla. Ostala som sama, samučičká.“
„Nebojíš sa sama v tejto chatrči?“
„Koho sa mám báť? Kto by mi chcel ublížiť, sirote? Veď nič nemám.“
„Ale máš. Si mladá, krásna, máš dobré srdce.“
„A vy ste veľký lichotník pane. Prestaňte pane, celá sa červeniem.“
„Ani lístok bez vetra sa nepohne. Čo je pravda, je pravda.“
„Všetky dievčatá v dedine len o vás hovoria.“
„Čo také rozprávajú?“
„Vraj ste veľký záletník. A oči máte ohnivé ako diabol. Teraz vidím, že mali pravdu.“
„Len šteboc ty môj škovránok. Spievaj kým môžeš. Najlepšie by ti bolo v zlatej klietke. Tam by sa ti ináč spievalo.“
„O čom to rozprávate, pane!“
„Vravím len, že tam hore, na hrade, by sa ti lepšie bývalo ako tu v deravej chatrči.“
„Prestaňte pane. Nerobte žarty.“
„Páčiš sa mi. Je v tebe oheň,“ silno ju chytí za ruku.
„Puste pane, to bolí.“
„Dobre. Ale ja, vždy si zoberiem čo sa mi páči. A ty, ty sa mi dievča páčiš! Zbohom.“ Odíde preč.
„Ale máš. Si mladá, krásna, máš dobré srdce.“
„A vy ste veľký lichotník pane. Prestaňte pane, celá sa červeniem.“
„Ani lístok bez vetra sa nepohne. Čo je pravda, je pravda.“
„Všetky dievčatá v dedine len o vás hovoria.“
„Čo také rozprávajú?“
„Vraj ste veľký záletník. A oči máte ohnivé ako diabol. Teraz vidím, že mali pravdu.“
„Len šteboc ty môj škovránok. Spievaj kým môžeš. Najlepšie by ti bolo v zlatej klietke. Tam by sa ti ináč spievalo.“
„O čom to rozprávate, pane!“
„Vravím len, že tam hore, na hrade, by sa ti lepšie bývalo ako tu v deravej chatrči.“
„Prestaňte pane. Nerobte žarty.“
„Páčiš sa mi. Je v tebe oheň,“ silno ju chytí za ruku.
„Puste pane, to bolí.“
„Dobre. Ale ja, vždy si zoberiem čo sa mi páči. A ty, ty sa mi dievča páčiš! Zbohom.“ Odíde preč.
Mladý pán staviteľ myslel na Zuzku, či na hradbách, alebo vo veži, kam sa len pohol, všade ju videl pred očami. Stále na ňu myslel. „Čo sa to len so mnou porobilo. Prešiel som celý svet, žien som mal koľko len chcel a teraz nemôžem na jednu, jedinú zabudnúť. Čo sa to so mnou deje?“
„Chodím za tebou už tretí týždeň a ty? Ani sa len neusmeješ! Hláska zo seba nevydáš. Iná by sa od šťastia už dávno zbláznila. Ale ty? Povedz, ale pravdu. Ty niekoho máš?“
„Nikoho nemám. Ale vy ste pán z hradu. A ja, len úbohá sirota. Netrápte ma prosím.“
„To ty ma trápiš, keď sa ani len neusmeješ.“
„Všetci v dedine si už na mňa prstom ukazujú.“
„Nech si ukazujú. Ha- ha- ha. Keď budeš moja, budú ti závidieť. Odídeš so mnou na cesty ako ten vták. Uvidíš aký je tam život.“
„Netrápte ma pán môj. Nechajte ma na pokoji.“
„Keby som chcel, zoberiem si čo mi patrí, aj šálok belavý aj závoj biely, ale nechcem. Sama musíš prísť.“
„Už som vám povedala, nemôžem. Vy patríte na hrad a ja sem do chatrče. Odpustite, ale nemôžem byť vašou.“
„Áno už viem, niekoho máš a ten niekto ti bráni. Rozmysli si dievča. Môžeš mať všetko alebo nič. Rozmysli si to. Ešte raz sa prídem opýtať. Zbohom.“
Odíde a sám sebe hovorí. „Počarila si mi dievka, počarila, počarila. Trocha ťa postraším a hneď budeš inak spievať. Takto v úvahách sa dostane až k hradu, pri ktorom sedí a pije hradný pán, ktorý sa mu prihovorí. „Priateľ môj, hrad už pomaly stojí a ty namiesto toho, aby si sa radoval, sa len mračíš. Čo sa to s tebou deje?“
„Poviem ti, ale nesmieš nikomu prezradiť ak chceš, aby tvoj hrad bol silný a pevný ako žula, aby ho nerozbili hordy vojakov, aby pretrval večne musíš urobiť čosi, čo ho navždy ubráni.“
„A čo je to?“
„Neviem, je to starý zvyk a už možno dávno neplatí.“
„No len vrav, vrav.“
„Do múrov hradu zamuruj dievča, mladú pannu. Duša takého dievčaťa žije v múroch hradu, je čistá a nevinná, takú obídu všetci diabli. Vraj už z diaľky sa mu vyhnú vojská. A tento hrad bude nedobytný.“
„Ale to je vražda.“
„Čo je to život jedného dievčaťa proti životom stoviek ľudí!“
„A kde ju nájdem?!“
„Dole v podhradí, v drevenej chatrči, žije sirota. Keď ju osud zoberie a razom zmizne, nikto si nevšimne, nik ju nepôjde hľadať.“
„No neviem.“
„A dobre sa jej stane! Úbohé dievča, načo je na svete? A tu pomôže dobrej veci. Sám uváž.“
„Dobre teda, ale všetko urob v čo najväčšej tichosti. Nech sa nikto nič nedozvie. Konaj!“ Pán odíde.
„Poviem ti, ale nesmieš nikomu prezradiť ak chceš, aby tvoj hrad bol silný a pevný ako žula, aby ho nerozbili hordy vojakov, aby pretrval večne musíš urobiť čosi, čo ho navždy ubráni.“
„A čo je to?“
„Neviem, je to starý zvyk a už možno dávno neplatí.“
„No len vrav, vrav.“
„Do múrov hradu zamuruj dievča, mladú pannu. Duša takého dievčaťa žije v múroch hradu, je čistá a nevinná, takú obídu všetci diabli. Vraj už z diaľky sa mu vyhnú vojská. A tento hrad bude nedobytný.“
„Ale to je vražda.“
„Čo je to život jedného dievčaťa proti životom stoviek ľudí!“
„A kde ju nájdem?!“
„Dole v podhradí, v drevenej chatrči, žije sirota. Keď ju osud zoberie a razom zmizne, nikto si nevšimne, nik ju nepôjde hľadať.“
„No neviem.“
„A dobre sa jej stane! Úbohé dievča, načo je na svete? A tu pomôže dobrej veci. Sám uváž.“
„Dobre teda, ale všetko urob v čo najväčšej tichosti. Nech sa nikto nič nedozvie. Konaj!“ Pán odíde.
„Tak holubička moja, máš čo si chcela. Keď nebudeš moja, nebudeš nikoho,“ hovorí si staviteľ. Pošle za Zuzkou vojaka. Vojak ju nájde zbierať drevo v lese: „Hej dievča, posiela ma hradný pán. Vraj sa mu rana otvorila. Veľmi ho to bolí. Zober sa a utekaj na hrad. Ponáhľaj sa!“
„Bože môj, čo sa mu len prihodilo?“
„Ponáhľaj sa dievča, veď od bolesti kričí.“
„Ponáhľaj sa dievča, veď od bolesti kričí.“
Odvedie ju k hradu a na jednom mieste ju nechá, aby tam počkala a odíde. Zrazu sa pred ňou objaví staviteľ.
„Vitaj dievča, konečne si prišla. Už dlho tu na teba čakám.“
„Sluha vravel, vraj sa vám rana otvorila, nemôžete vstať.“
„Ako vidíš môžem. To pre teba som sa postavil, len kvôli tebe, a ty, holubička moja, ma stále len odmietaš.“
„Už som vám povedala, nájdite si inú. Nechajte ma na pokoji.“
„Dobre teda, máš čo si chcela. Hotuj sa na cestu!“ Chytí ju za ruku a ťahá ju preč.
„Kam ma to ťaháte, pán môj?“
„Nie ďaleko, už nebudeš viac v chatrči, ale na hrade. Staneš sa hradnou paňou . Odteraz budeš prebývať vo veži na vysokej skale. Budeš strážiť celý chotár. Zbohom moja milá.“ Zavrie ju a postupne necháva zamurovať dvere.
„O, bože, čo to robíte ? Prestaňte ! Zaživa zamurovať? Ó aký hriech, za to vás stihne veľký trest. Ó bože pomôž, som ešte mladá. Zmilujte sa! Preklínam vás, preklínam. Odteraz nech máš podobu vlka, dovtedy sa budeš túlať v týchto tmavých horách, kým nenájdeš človeka, čo ti podá kvapku vody. To bude moja kliatba!“
Povráva sa, že kedysi dávno žil na Starom Zvolene netvor, na pol človek na pol zviera. Ten kto ho stretol a naň sa zadíval, živý sa domov nevrátil. Vraj sa rozpadol ako múry na Pustom hrade. Jedného dňa sa domov vracal študent. Bolo už neskoro. Vybral sa krížom cez kopec, lebo si chcel skrátiť cestu. Ako tak vykračuje odrazu začuje hlas:
„Kamže sa ponáhľaš? Stoj!“
„Čo je to? Kto si?“
„Som bohatstvo, vezmi si ma a šťastný budeš do konca života.“ Začnú na zem padať peniaze, študent sa načiahne, ale ovládne sa.
„Nie, v tom budú dáke čary. Nechaj si svoje bohatstvo, ja pôjdem radšej iné šťastie hľadať. Tam dolu v meste ma čaká dievča. To je moje šťastie.“
„Vitaj dievča, konečne si prišla. Už dlho tu na teba čakám.“
„Sluha vravel, vraj sa vám rana otvorila, nemôžete vstať.“
„Ako vidíš môžem. To pre teba som sa postavil, len kvôli tebe, a ty, holubička moja, ma stále len odmietaš.“
„Už som vám povedala, nájdite si inú. Nechajte ma na pokoji.“
„Dobre teda, máš čo si chcela. Hotuj sa na cestu!“ Chytí ju za ruku a ťahá ju preč.
„Kam ma to ťaháte, pán môj?“
„Nie ďaleko, už nebudeš viac v chatrči, ale na hrade. Staneš sa hradnou paňou . Odteraz budeš prebývať vo veži na vysokej skale. Budeš strážiť celý chotár. Zbohom moja milá.“ Zavrie ju a postupne necháva zamurovať dvere.
„O, bože, čo to robíte ? Prestaňte ! Zaživa zamurovať? Ó aký hriech, za to vás stihne veľký trest. Ó bože pomôž, som ešte mladá. Zmilujte sa! Preklínam vás, preklínam. Odteraz nech máš podobu vlka, dovtedy sa budeš túlať v týchto tmavých horách, kým nenájdeš človeka, čo ti podá kvapku vody. To bude moja kliatba!“
Povráva sa, že kedysi dávno žil na Starom Zvolene netvor, na pol človek na pol zviera. Ten kto ho stretol a naň sa zadíval, živý sa domov nevrátil. Vraj sa rozpadol ako múry na Pustom hrade. Jedného dňa sa domov vracal študent. Bolo už neskoro. Vybral sa krížom cez kopec, lebo si chcel skrátiť cestu. Ako tak vykračuje odrazu začuje hlas:
„Kamže sa ponáhľaš? Stoj!“
„Čo je to? Kto si?“
„Som bohatstvo, vezmi si ma a šťastný budeš do konca života.“ Začnú na zem padať peniaze, študent sa načiahne, ale ovládne sa.
„Nie, v tom budú dáke čary. Nechaj si svoje bohatstvo, ja pôjdem radšej iné šťastie hľadať. Tam dolu v meste ma čaká dievča. To je moje šťastie.“
„Počkaj študent, keď nechceš bohatstvo, zober si moc, týmto mečom porazíš všetky vojská. Staneš sa najmocnejším, budeš bohatý, všetci sa ťa budú báť, všetci ťa budú poslúchať. To bude tvoje šťastie.“
„Neviem kto si, ukáž sa! Viem, chceš mi nahnať strach, ale ja sa ťa nebojím, ani tvojho meča. Nechaj si svoj meč!“
„Neviem kto si, ukáž sa! Viem, chceš mi nahnať strach, ale ja sa ťa nebojím, ani tvojho meča. Nechaj si svoj meč!“
„Ty nechceš vládnuť ? Nechceš mať moc?“
„A čo zato?“
„Dlžobný úpis, podpíš vlastnou krvou a vládnuť budeš celému svetu.“
„Nechaj si svoju moc, ja radšej pôjdem svojou cestou.“
„Počkaj študent ! Dám ti čo som ešte nikomu nedal. Počúvaj!“ Ozýva sa potlesk, smiech.
„Čo je to?“
„Sláva a uznanie. Dám ti ju do konca života, stačí len chcieť. Staneš sa váženým, uznávaným, staneš sa slávny, stačí len privoliť.“
„A upísať sa diablovi? To by si chcel? Nie moju dušu ti nedostaneš. Už som povedal, pôjdem svojou cestou. Tam dolu na mňa čaká dievča. Radšej zbohom!“
„A čo zato?“
„Dlžobný úpis, podpíš vlastnou krvou a vládnuť budeš celému svetu.“
„Nechaj si svoju moc, ja radšej pôjdem svojou cestou.“
„Počkaj študent ! Dám ti čo som ešte nikomu nedal. Počúvaj!“ Ozýva sa potlesk, smiech.
„Čo je to?“
„Sláva a uznanie. Dám ti ju do konca života, stačí len chcieť. Staneš sa váženým, uznávaným, staneš sa slávny, stačí len privoliť.“
„A upísať sa diablovi? To by si chcel? Nie moju dušu ti nedostaneš. Už som povedal, pôjdem svojou cestou. Tam dolu na mňa čaká dievča. Radšej zbohom!“
„Stoj mládenec! Ako si sa opovážil vstúpiť na moje panstvo! Či ťa život omrzel? Za trest ostaneš tu na Pustom hrade a budeš mi slúžiť.“
„Slúžiť a komu? Moci, sláve, bohatstvu? Nie, vám slúžiť nebudem.“
„Ale budeš, zvykneš si.“
„Čaká na mňa dievča.“
„Počká.“
„Musím už ísť.“
„Podpíš a choď!“
„Nikdy.“
„Sám si sa rozhodol. Teraz si podpísal svoj ortieľ . Zničím ťa opovážlivec! Ešte som nestretol takého blázna, ktorý by nechcel peniaze, moc a slávu. Zomrieš, zomrieš!“ Zápasia, ale mládenec vyhrá.
„Prehral som mládenec, si mocnejší ako ja. Uštval si ma. Vodu, podaj vodu.“ Mládenec nerozmýšľa a pokvapká ho vodou, vlk sa začína meniť na človeka.
„Ďakujem ti človek, už roky na teba čakám. Kedysi uštval som dievča a za trest stal som sa vlkom. Kliatba skončila. Zbohom.“
Konečne našiel mladý staviteľ pokoj, chcel postaviť hrad, čo bude stáť veky, trvalo však len chvíľu a rozpadol sa. Ale spomienky na ľudí, ktorí v hrade žili, tie pretrvali a v legendách sa rozprávajú až do dnes.
„Slúžiť a komu? Moci, sláve, bohatstvu? Nie, vám slúžiť nebudem.“
„Ale budeš, zvykneš si.“
„Čaká na mňa dievča.“
„Počká.“
„Musím už ísť.“
„Podpíš a choď!“
„Nikdy.“
„Sám si sa rozhodol. Teraz si podpísal svoj ortieľ . Zničím ťa opovážlivec! Ešte som nestretol takého blázna, ktorý by nechcel peniaze, moc a slávu. Zomrieš, zomrieš!“ Zápasia, ale mládenec vyhrá.
„Prehral som mládenec, si mocnejší ako ja. Uštval si ma. Vodu, podaj vodu.“ Mládenec nerozmýšľa a pokvapká ho vodou, vlk sa začína meniť na človeka.
„Ďakujem ti človek, už roky na teba čakám. Kedysi uštval som dievča a za trest stal som sa vlkom. Kliatba skončila. Zbohom.“
Konečne našiel mladý staviteľ pokoj, chcel postaviť hrad, čo bude stáť veky, trvalo však len chvíľu a rozpadol sa. Ale spomienky na ľudí, ktorí v hrade žili, tie pretrvali a v legendách sa rozprávajú až do dnes.
English version, Natália Skaláková , Michaela Mattová, Nikola Lietavová 12, Zvolen, Slovakia
A deserted castle
A young builder from Italy came to the castle. Every girl loved him, but only one girl called Zuzka didn’t . A builder fell for Zuzka. He asked her to marry him and offered her to leave with him. She disagreed, so he wanted to kidnap her. He sent a soldier to Zuzka to tell her that the builder is injured and she has to go to him quickly. Zuzka went. But the builder let Zuzka to wall up into the tower. Zuzka cursed builder to transform into a wolf and be cursed until he ĺl find a man who will give him a drop of water .
...It is said that there lived a monster wolf near old Zvolen. One day a young student was returning home. It was late so he took a shortcut through the forest. As he walked, he met a monster. Monster offered him wealth , fame, power, just to make him to sign to the devil, but the studnt was strong and kept refusing. The monster gave up, told the student to give him water to drink. The monster became a man. The man was a builder. He explained to the student as Zuzka cursed him, but student saved him.
... builder who built the castle didn't live for long, but memories of people who lived in the castle persisted in the legend until today.