Vitajte v Hodejove !

V predchádzajúcich príspevkoch som už spomenul svetovú hospodársku krízu, ktorá sa odvíjala aj na našom území v 30 rokoch 20 storočia. Bola bieda a akú – takú istotu, že si na svoj chlebík zarobia, mali štátni zamestnanci. Medzi nich sa radili aj železničiari. Poniektorí v tých časoch kvôli prilepšeniu siahli na cudzí majetok a taký príbeh sa odohral neďaleko nás v Jesenskom.

Železničný uzol v Jesenskom bol dôležitým miestom nielen z hľadiska osobnej dopravy. Prím v tých časoch hrali nákladné súpravy, ktoré v hojnom množstve prechádzali práve tadiaľto. Stanica v Jesenskom disponovala nákladnou rampou, kde sa prekladal resp. nakladal rôzny tovar na vagóny a tiež tam bol vybudovaný sklad. V tých pohnutých časoch bolo samozrejmé, že odstavené vagóny a skladové priestory boli strážené.

V jednej z nočných služieb sa stretli Andrej Murányi, strážnik stanice a Menyhart Mede, strážnik železničného skladu. Počas obchádzky dumali nad nespravodlivosťou sveta a tiež ťažkým osudom. Počas rozhovoru sa téma dialógu skĺzla na odstavené vagóny. Ktovie, že čo je v nich a čo ak je tam niečo, čo by im uľahčilo život. Tie slová o krajšom zajtrajšku sa počúvali dobre a tak skusmo otvorili jeden vagón. Boli v ňom rôzne textílie, určené do predajní. Vzali si z nich a vagón zaplombovali späť. Textílie boli v tom období nedostatkovým tovarom a tak svoj lup za polovičnú cenu veľmi rýchlo predali. V spoločných službách pokračovali v tejto činnosti, išlo však o malé krádeže. Keďže s jedlom rastie chuť, potrebovali do partie ďalšieho, čo by ukradnutý tovar už vo väčšom objeme odnášal zo stanice. Pridal sa k nim Jozef Tkáčik, železničný robotník z miestnej stanice. V krádežiach sa zameriavali na súkno, výrobky z ovčej vlny, hodvábne šatky, kože na zvršky topánok a kože na podrážky. Nepohrdli ani múkou, cukrom, soľou, ryžou, makom a korením. Počas jednej nočnej služby ukradli vo veľkom množstve lekvár spolu s vrecami sušených sliviek. Zohratosť trojice zlodejov sa tak zdokonalila, že zo stredu železničnej stanice nebadane ukradli náhradkovú kávu zn. Franck, ktorá bola uložená v originálnej uzamknutej prepravke.

Veci sa im začali hromadiť a oni aby na seba neupútali pozornosť, tak hľadali spôsob, ako kradnutý tovar speňažiť. Celá banda sa začala rozrastať, pribúdali obchodníci, ktorí boli ochotní tento tovar predávať, pridali sa tiež krajčíri z okolia. No a do hry vstúpili ženy z Jesenského, Širkoviec, Gortvy a Hodejovca. Bol to obchod vyhovujúci všetkým stranám, predávajúci zarobili, kupujúci ušetrili a tak každý jeden z nich mlčal.

Vrchnosť o krádežiach už dávno vedela, chýbajúce komodity priam bili do očí. Četníci robili čo mohli, stanica v Jesenskom však bola zatiaľ mimo podozrenia. Odtiaľ odchádzajúce vagóny mali všetky plomby v poriadku.

Príslovie hovorí, že dovtedy sa chodí s džbánom na vodu, pokiaľ sa nerozbije a tak tomu bolo obrazne aj v tomto prípade.
V Jesenskom bola predajňa obuvi Baťa a tam sa pri výklade zastavila spolu s priateľkou manželka jedného z miestnych četníckych strážmajstrov. Hitom boli vtedy dámske poltopánky, ktoré stáli závratných 69 korún. Priateľka jej povedala, že ona cez svoju známu vie také topánky zadovážiť za 25 korún. Manželka strážmajstra išla natešená domov a možno dúfala, že svojho manžela obmäkčí a snáď mala detektívne sklony. Jej manžel okamžite podnikol primerané kroky a tak sa začala rozpletať sieť priekupníkov s kradnutým tovarom. Došlo aj na podarenú trojicu zo železničnej stanice a keď sa celý prípad zdokumentoval, tak na súde dňa 12.3.1930 v Rimavskej Sobote defilovalo 28 obvinených z ekonomickej trestnej činnosti.
Súd im ich podnikateľské aktivity primerane zhodnotil, najvyššie nepodmienečné tresty si odnášala trojica hlavných páchateľov.

Celý prípad by tu mohol skončiť, ale nestalo sa tak. Jozef Tkáčik bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a ôsmych mesiacov. Doma mal manželku s dvomi maloletými deťmi a on bol jediným živiteľom rodiny. Po ortieli sa jeho manželka rozhodla, že spácha samovraždu, lebo nedokáže ďalej uživiť svoje deti. Urobila aj nejaké pokusy, ale vždy jej niekto zabránil v samovražde. V tom týždni ako bol jej manžel eskortovaný do Leopoldova, tak zašla v Jesenskom do cintorína. Ukrytá medzi náhrobnými kameňmi vyčkávala kedy pôjde nejaký vlak. Prichádzal vlak od Tisovca a 37 ročná žena vybehla zo svojej skrýše. Prebehla cez mostík a zdesený strojvodca už nestíhal reagovať. Súprava prudko brzdila, tri kolesá lokomotívy však dokonali svoje dielo a nešťastnú ženu v trupe rozpoltilo. Pochovaná bola na cintoríne v Jesenskom koncom mája roku 1930. Zostali po nej dve malé siroty.

Fotografia stanice v Jesenskom je ilustračná