Ich kamenárske výrobky krášlia mnoho miest, nehovoriac o pomníkoch, ale najväčšiu slávu mali na prelome 19. a 20. storočia dlažobné kocky. Chodili po nich obyvatelia Viedne, Budapešti ale aj miest a dedín Československa. Reč bude o kedysi prosperujúcej obci, ktorá je blízko nás, a mnohým už jej názov nič nepovie, alebo len veľmi málo, a tak nech sa páči – sú tu Konrádovce. V katastri obce Konrádovce bolo v minulosti osídlenie pod názvom Šimonfalva, prvá písomná zmienka je z roku 1341.

Táto usadlosť bola smerom na východ od terajšej obce a jej pozostatky sa nachádzajú na pustatine Civekfalva, kde sú aj ostatky cintorína. V cintoríne mal byť aj kostolík, z ktorého neskorší majitelia tohto pozemku postavili rodinný dom. Z tejto usadlosti neskôr vznikla obec Konrádovce. V roku 1850 má obec 27 obyvateľov, odhaduje sa na 5–6 rodín. Celý terajší chotár obce bol majetkom grófa Štefaniela a vtedajší obyvatelia boli u tohto grófa povozníkmi. V rokoch 1890–1895 v tomto kraji chodili kamenári zo spoločnosti Reiniss & Braun a hľadali vhodné miesta na otvorenie kameňolomu. Táto spoločnosť mala už kameňolom v Šiatoroši. Najskôr skupina pátrajúca po kameni otvorila kameňolom vo Veľkých Dravciach. V roku 1895 objavili veľké vrstvy čadiča v Konrádovciach a v tom istom roku bol otvorený aj prvý kameňolom v obci, vyššie uvedenou spoločnosťou. Domáce obyvateľstvo však nejavilo záujem o prácu v lome, a tak spoločnosť zamestnávala robotníkov, ktorí prichádzali od Detvy a z Horehronia, čím počet obyvateľov obce značne vzrástol. Spoločnosť Reiniss & Braun si zabezpečila kamenárskych majstrov z Talianska a Slovákov z okolia Šalgótarjánu, ktorí sa tu usadili a Taliani si zachovali aj svoje pôvodné priezviská: Cosentino, Martinelli, Mína, Qeríno, Pertika atď.

Spoločnosť vystavala pre robotníkov spoločné domy, kolónie, a tak sa obec pomaly rozširovala. Dobré zárobkové pomery lákali nových prisťahovalcov, čím veľmi rástol aj počet obyvateľov, ktorý v roku 1910 vykazuje už počet 800 osôb. Zárobkové pomery sa v rokoch 1908–1912 natoľko zlepšili, že sa na okolí hovorilo, že v Konrádovciach je lepšie ako v Amerike. Život sa zmenil cez I. svetovú vojnu, keď robotníci odišli na vojnu a kameňolom nemohol dobre prosperovať bez dostatočného počtu robotníkov. V roku 1917  spoločnosť Reiniss & Braun odpredala kameňolom obchodnej banke do Budapešti. Nová správa kameňolomu nemala dostatočný kapitál na ďalšiu prevádzku, a preto začala s vyrubovaním lesov a následným predajom dreva. Až v roku 1922 obnovil prácu aj kameňolom. V rokoch 1924–1925 sa už pracovalo na plný výkon, dodávky lomu boli veľmi dobré, ale zárobky robotníkov v pomere k predošlým veľmi slabé. Kameňolom nemal žiadne technické vybavenie, pracovalo sa ručne. Výrobky boli odvážané vozmi na železničné stanice v Blhovciach a v Šíde. Bytové zariadenie robotníkov bolo veľmi jednoduché, za posteľ slúžili štyri koly zatlčené do zemi a prekladané doskami, na ktoré sa navrstvila slama alebo seno.

Obchod a krčma v obci neboli, články dennej potreby sa zakupovali vo Fiľakove, kde sa dochádzalo peši. Obchod bol v obci otvorený v roku 1907 a v tom istom roku začala svoju činnosť aj nemocenská poisťovňa, pričom lekár dochádzal z Fiľakova raz týždenne. V prípadoch nešťastia, ktorých bolo v lome stále viac, alebo pri vážnejšom onemocnení chorého odvážali na voze k lekárovi. Vo viacerých prípadoch sa v dôsledku nedostatku lekárskej pomoci nehoda neraz končila smrťou. Výplata miezd sa diala tým spôsobom, že robotník dostal zálohu a koncom mesiaca výplatu, pri tomto úkone boli prítomní vždy dvaja žandári. Keď sa jednalo o prepúšťanie robotníkov, prepustení boli vždy tí, u ktorých spoločnosť nemala pohľadávku. Pohľadávka vznikla tým, že robotník si vyzdvihol vyššiu zálohu ako bol jeho zárobok.