V tomto prípade urobím výnimku a nebudem uvádzať mená, len hodnosti pre rozlíšenie osôb a pre ľahšiu orientáciu v deji. Pozrieme sa na oslobodenie Hodejova a aj Konrádoviec a za podivným príbehom jednej maďarskej jednotky, kde za pravdivosť uvedených údajov ručilo svojimi menami pár obyvateľov Hodejova a Konrádoviec. Ich motív je vzhľadom na prebiehajúci koniec vojny trošku zvláštny a možno mali aj pravdu, i keď na konci príspevku to minimálne spochybním. Keďže už dávno nik z nich nežije, nebolo by správne uvádzať mená.

Ja,  ako aj môj poverený dôstojnícky zástupca, sme si pripravovali pôdu na prebehnutie k sovietskym vojskám. Moju prácu uľahčilo, že som mal v celej rote len jedného prívrženca šípových krížov, istého nadporučíka, ktorému sa podarilo získať na svoju stranu ôsmych ľudí a prihlásili sa do jednotky SS Hunyadi, kde aj vstúpili. Po tomto som sa už mohol voľnejšie pohybovať, a keď som dostal rozkaz na ústup, tak som do tylu poslal len administratívnu časť roty a zranených. Ja a mojich 220 vojakov sme ostali v Hodejove a týmto som dosiahol to, že o nás nikto oficiálne nevedel. Cez Hodejov smerujúce vojská idúce na Slovensko, či to už boli nemecké alebo maďarské,  tak na ich otázky som odpovedal, že som poverený obranou dediny. Toto mi všetci uverili, a tak sme pokojne žili týždne v Hodejove. V tomto čase som sa už s obyvateľmi obce otvorene rozprával a veľa rodín som odhovoril pred útekom z obce, porozprával som im, aby neverili klamstvám nemeckej propagandy, a ani klamstvám príslušníkov šípových krížov. Keďže postupujúce ruské vojská sa dostali už len na vzdialenosť 8 – 10 kilometrov k Hodejovu a v obci bolo čím ďalej, tým viac nemeckých jednotiek, tie mňa a moju rotu začali čím ďalej, tak tým viac podozrievať. 18. decembra 1944 som počas nočných hodín nepozorovane sústredil svoju rotu a s celou výbavou a výzbrojou vrátane koní, sme sa presunuli do obce Konrádovce. Táto dedina je mimo hlavnej cesty, ukrytá medzi kopcami a lesmi. Obyvateľstvo tejto dediny už bolo v plnej miere vyrozumené,  čo chceme spraviť, a postavili sa za nás. Medzičasom som dokázal zabezpečiť zbrane a tu sme vyniesli rozhodnutie, že pokiaľ nás nemecké vojská objavia, tak sa im postavíme na odpor.

Ráno, dňa 21.12.1944 som jedného môjho zástavníka, ktorý ovládal ruštinu, poslal s posolstvom k veliteľovi sovietskeho pluku. Úlohou mojich poslov bolo, aby prešli cez kopec a nadviazali spojenie s postupujúcimi vojskami, pričom som ich vybavil bielou zástavou ako parlamentárov. Kontakt a spojenie sa podarilo nadviazať ráno, dňa 21.12.1944 v čase o 09.30 hod. Potom som dal nastúpiť svoju rotu v počte 220 vojakov a v Konrádovciach na námestí sme odovzdali svoju výzbroj a výstroj. Obyvatelia Konrádoviec s veľkým nadšením a skandovaním vítali sovietske vojská, ktoré vstúpili do obce. Veliaci dôstojník sovietskej armády potešený, že moja jednotka prešla na ich stranu ako aj vrelým privítaním obyvateľov, okamžite prisľúbil, že žiaden obyvateľov obce neutrpí žiadnu ujmu, a to či už fyzickú alebo majetkovú. Svoje slovo aj dodržal, náš prechod pod sovietske vojska ešte toho dňa odvysielalo moskovské rádio, táto správa sa opakovala ešte najbližšie dva dni a boli sme označení ako príklad hodný nasledovania aj pre iné maďarské jednotky.

Že je toto pravda, tak ako je to uvedené, potvrdzujeme svojimi podpismi, podpísalo päť obyvateľov Hodejova a traja z Konrádoviec.

Doslov: Pán kapitán zabudol uviesť, že počas vzorového mierového nažívania s obyvateľmi obce Hodejov, keďže si pripravoval pôdu na prechod k sovietskym vojskám, tak  4.11.1944 bolo z Hodejova odvlečených 15 Slovákov, ktorí boli transportovaní do koncentračného tábora Dachau, vrátili sa dvaja, pričom jeden skoro okamžite po návrate tiež zomrel. Zvyšných 13 bolo popravených presne na Silvestra roku 1944. Ďalší odsun Slovákov z Hodejova zastavila neznáma jednotka generála Vlasova, ktorá sa pravdepodobne pre jazykovú príbuznosť usadila u slovenských rodín v časti Hodejova pod názvom Kaparov.  U nás bývali štyria, môj otec spomínal, ako sa títo vojaci poskladali a kúpili kozu, no a hostili aj rodinu, u ktorej boli ubytovaní, spomínal aj plač jedného z vojakov a na ľútosť, že už nikdy neuvidí svoju rodinu, a ani svoju vlasť. Dňa 19.12.1944 Sovietska armáda spolu s Rumunskou armádou zaútočili na obec Hodejov, útok bol odrazený. Nemecká a Maďarská armáda využila dominantné postavenie hradného vrchu v obci, skadiaľ ovládala dolinu až po Jesenské, zákopy mali vybudované v časti Dolný Bikk, vo vinici nad Kaparovom ako aj pri lese Redičke.  Presnú zostavu nemeckej armády sa mi zistiť nepodarilo, ale muselo ísť o silnejšie zoskupenie, keďže dňa 21.12.1944 na posilnenie svojho tylu presunuli z Hodejova na pustatinu Durenda (Dnešný Čierny Potok) peší prápor, ktorý mal vo výzbroji  na samostatných plošinových podvozkoch protilietadlové kanóny a disponovali aj 105 mm. húfnicami. V Hodejove je podložený minimálne jeden nemecký tank bez bližšej identifikácie typu. Na hradnom vrchu lokalizované dve postavenia pre ťažký guľomet aj s prekážkami z ostnatého drôtu, vo veži kaplnky podchytený nemecký ostreľovač.  Boje o obec Hodejov trvali 5 dní a k oslobodeniu došlo na Štedrý večer roku 1944. V priebehu bojov na území obce padlo 123 vojakov sovietskej armády, 9 vojakov rumunskej armády, 75 vojakov nemeckej armády a 3 vojaci maďarskej armády. Počas oslobodzovania obce Hodejov boli dve civilné obete, ktoré sú označované ako náhodné. Obyvateľstvo obce sa počas útokov v drvivej väčšine ukrývalo v pivniciach pod hradným kopcom. Po oslobodení obce a obsadení sovietskymi a rumunskými vojskami, nebol zaznamenaný žiaden incident medzi vojakmi a obyvateľmi. V spomienkach sa vyjadrovali o nich len kladne, sovietske vojská boli ubytované v centre obci a lokalite Podbik, rumunské vojská v lokalite Kaparov. Vtedajšie deti spomínajú na čokolády, ktoré dostávali od vojakov.  Materiálne škody v obci boli tiež minimálne, bola odstrelená veža Stojkovičovho kaštieľa a zásah dostal katolícky kostol, poškodená strecha kaštieľa Ladislava Szabóa, no a na fasádach domov boli dlho viditeľné stopy po guľkách, taktiež musela byť menená minimálne jedna koľajnica ktorú mala rozstrieľať sovietska stíhačka, išlo o útok na obranné postavenie nemeckej armády.

Vrátiac sa k obci Konrádovce a k maďarskej rote, ktorá prešla bez boja na sovietsku stranu – podľa hlásenia pána kapitána,  boli v Konrádovciach od dňa 18.12.1944 a zbrane zložili bez boja dňa 21.12.1944, tak by ma zaujímalo, ako mohlo v tomto období padnúť pri oslobodzovaní Konrádoviec 42 sovietskych vojakov, 11 nemeckých vojakov a 3 maďarskí vojaci. Tak pán kapitán asi neuviedol vo svojom hlásení z roku 1945 pravdu a veci sa udiali úplne ináč ako ich popisoval. Potom je tu na mieste otázka, prečo mu to tých pár obyvateľov z Hodejova a Konrádoviec ochotne dosvedčilo svojim podpisom. Už len samotná skutočnosť, že obyvatelia Hodejova potvrdzujú priebeh bojového diania v Konrádovciach je dosť zaujímavá.

Na záver, ak pôjdete niekedy okolo zanedbaného pomníku, postaveného na počesť padlých sovietskych vojakov pri oslobodzovaní Hodejova, mali by ste vedieť, že ten pomník nebol postavený v časoch socializmu, ale hneď po vojne v roku 1945 a asi naši predkovia vedeli, prečo ho stavajú, vtedy to ešte nebola otázka ideológie…

Autor: Vladimír Gondáš