Keď som na jar tohto roku popisoval na týchto stránkach v superlatívoch mestá Lučenec a Fiľakovo, avizoval som, že turistov prinesiem aj do nášho regiónu. Priznám sa, že som mal určité obavy a v podstate som mal voľnú ruku pri výbere lokalít, jediná požiadavka bola na mňa, aby boli zvolené najkrajšie sakrálne stavby v Gemeri.  Viem, že jeden deň na takéto niečo je málo, a tak som sa snažil, aby bolo „z každého súdka troška“.

Zhodou okolností je Svetový deň cestovného ruchu a ja vo Fiľakove nastupujem do autobusu k turistom z mesta Eger, ktorých vedie jedna z najznámejších sprievodkýň z Maďarska pani Gabriella Badacsonyi Bohus.  Prvá lokalita, ktorú navštívime, je Rímskokatolícky kostol v Gemerskom Jablonci, ktorého pôvod siaha do prvej polovici 13. storočia. Spočiatku nám nepraje počasie a hmla zabráni, aby sme aspoň letmo pozreli ruiny hradov v Šuriciach a Hajnáčke.  Areál kostola je pekne upravený a vo vnútri je jediná chybička krásy, kazetový strop je momentálne v Rožňave, kde ho reštaurujú.

Mám k dispozícii materiál o kostole, ktorý zozbieral miestny nadšenec histórie pán Foglár, a dal mi ho k dispozícii. Latka je nastavená vysoko, a tak sa presúvame do obce Petrovce, pri fare nás víta historické delo a základy kostolíka z 13. storočia, ktoré sú v zakonzervovanom stave, nasleduje výstup do rímskokatolíckeho kostola, kľukatý udržiavaný chodník vedie na vrchol kopca, kde je súčasný kostol postavený. Čaká tam na nás usmievavý miestny kňaz, ktorý, ako vysvitlo, absolvoval seminár práve v meste Eger.  Dokonale pozná históriu, podáva ju voľne, doslova ľudovo a turisti s radosťou počúvajú. Lúčenie je ťažké a ja začínam mať v cestovnom pláne hneď na začiatku časový sklz.

Pokračujeme do Širkoviec, cieľom je miestny kostol reformovanej cirkvi, v autobuse v skratke podám informácie o hrade Kapla a o výsledkoch archeologického výskumu, ktorý bol realizovaný minulý rok. Pri kostole na nás čaká starosta obce, jeho prvá otázka je náš počet, informujem ho, že 45 osôb. Za chvíľu zisťujem, prečo ho zaujíma náš počet, pred kostolom je malý stolík a na ňom umiestnené rýdze slovenské pohostenie. Po krátkom privítaní a prípitku vstupujeme do vnútra kostola. Musím povedať, že miestny starosta dokonale ovláda históriu obce, ktorú pretkáva príbehmi, ktoré nie sú nikde zaznamenané.

Pokračujeme do obce Jesenské, opäť v zrýchlenom tempe upriamim pozornosť na miesto, kde sa chystáme a jeho výnimočnosti.  Vedľa seba tu stoja dva kostoly, rímskokatolícky a reformovanej cirkvi. Pri kostoloch nás víta starosta obce a turisti sú doslova zaplavení reklamnými predmetmi obce Jesenské. Aj tuná starosta ovláda históriu a mne tento stav vyhovuje, počúvam spolu s ostatnými. Ťažko sa odchádza, ale už sme mali byť v Rimavských Janovciach, kostol rímskokatolíckej cirkvi patri medzí najstaršie na Slovensku a konečne sa dostávam k slovu aj ja, pripravení na nás sú aj tu a turisti si odnášajú pohľadnice obce Rimavské Janovce, kostol reformovanej cirkvi stíhame len tak – tak, ako zisťujeme, v Rimavských Janovciach nám zablúdila jedna turistka.

Našťastie sme opäť pohromade a vyrážame do Evanjelického kostola v Rimavskej Sobote, tu sa musím pristaviť, že napriek tomu, že konkrétny deň má kostol, resp. jeho p. farárka „nabitý program“, vychádza nám v ústrety.  Príjemné vystupovanie, dokonalý prehľad o histórii kostola a taktiež reklamné predmety, ktoré si turisti odtiaľ odnášajú, registrujem ich maximálnu spokojnosť s vývojom celého dňa. Ku katolíckemu kostolu si razíme cestu cez jarmok a musím zbystriť pozornosť, aby sme niekoho nestratili. V kostole sa ujíma slova obyvateľka Rimavskej Soboty Gabriella Bohušová, takže mám zrazu okolo seba dve dámy, ktoré majú rovnaké krstné meno aj priezvisko. Tiež sa vyzná v problematike a aj odtiaľto odchádzame s pohľadnicami.

Prechádzame do kostola reformovanej cirkvi, miestny kňaz nás usadí do lavíc a pred nami sa odvíja príbeh kostola spolu s postrehmi zo súčasnosti, ťažko sa vstáva a odchádza z krásnych miest. Nedá mi, aby som tu nepodčiarkol, že som bol svedkom javu, ktorý určite ostane tradíciou vo všetkých kostoloch, ktoré sme navštívili, na nás čakali odborníci, či už duchovný alebo predstavitelia verejnej správy.  Všade sme boli vítaní a všade boli pripravení zodpovedať všetky otázky návštevníkov.

Schválne neopisujem detailne históriu, a ani exteriér alebo interiér kostolov, jednoznačne to treba vidieť. Ja osobne sa budem veľmi rád vracať na tieto miesta. Myslím si, že ak cudzincov zaujímajú tieto miesta, mali by sa tam pozrieť aj domáci a budú príjemne šokovaní tým, čo uvidia alebo počujú. Po nájdení turistky, čo sa zamotala na jarmoku, ideme do galérie, ktorá je v Troch ružiach, slovo má Gabika Bohušová, ktorá ako som už spomenul, je miestna obyvateľka a má široký rozhľad. Keďže toho už bolo v rýchlom slede, veľa dávam na 45 minút voľno, aby si ešte stihli pozrieť niečo z jarmoku a kto chce, nech sa občerství.

Nasledujúca zastávka je Gemersko–malohontské múzeum,  prekvapením nie len pre mňa je inštalácia dotykového panelu, ktorý prehráva reálne zvuky všetkých zvierat, vystavených v expozícii. Panel sa stal atrakciou a postupne prechádzame jednotlivými priestormi múzea. Pri výstave z 1. svetovej vojny je každý návštevník ponúknutý tzv. vojnovým chlebom, ktorého časť tvoria piliny. Turisti sú v tranze a ja konštatujem, že GM múzeum dokáže dokonale nie len zaujať, ale aj upútať. K chuti chlebíka sa opäť nevyjadrím, múzeum je blízko, treba ho navštíviť a človek tam zažije niečo, na čo nezabudne celý život. Čaká nás posledná zastávka, a to Evanjelický kostol v Rimavskej Bani. Výstup strmým chodníkom spôsobuje už unaveným fajčiarom, medzi nimi aj mne, mierne problémy. Kostol je sám o sebe aj s okolím úchvatný. Dych vyrážajúce fresky a erb Ctibora zo Ctiboríc ma dostáva prvýkrát za celý deň do kolien, neviem to preložiť do maďarského jazyka. Tento kostol urgentne potrebuje pomoc, bola by nesmierna škoda, ak by kompetentní nezasiali a nechali ho schátrať.

Zájazd mal enormný úspech a ja na koniec turistickej sezóny konštatujem, že Gemer zabodoval na celej čiare, sám som rád, že som spoznal zanietených ľudí, ktorí nerobia svoju prácu len ako zamestnanie, ale aj ako hobby. Moje poďakovanie ide všetkým, ktorí mi pomohli realizovať tento zájazd, že nám sprístupnili všetko, čo sme chceli vidieť, že nebolo vidieť, že sme len trpení návštevníci, ale bolo vidieť, že sme vítaní. Každý jeden z kostolov bol podporený finančnou čiastkou z radov turistov, ktorí dobrovoľne prispievali na jeho chod a čo je hlavné, na jar začneme opäť v našom regióne. Jednoznačne bolo konštatované, že s takým privítaním ako u nás, sa ešte zatiaľ nestretli.

Autobus zastavuje v Rimavskej Sobote na dvojprúdovke a ja sa lúčim, prichádza k potlesku na „otvorenej scéne“, zo mňa opadáva napätie a ešte raz všetkým, čo mi vyšli v ústrety, ďakujem.  Nepoznám krajší pocit ako keď vidím, že rodný región a jeho krásy sa budú momentálne lavínovite šíriť v Maďarsku, ešte keby sme sa pridali aj my, Slováci…

Autor: Vladimír Gondáš