24. kapitola
Prúser- pomyslel si keď sa otočil a videl ako sa k nim z hradu blíži rozzúrený Lord Voldemort tesne nasledovaný Luciusom Malfoyom.
A akoby toho nebolo dosť, z učiteľskej tribúny sa rútil rovnako naštvaný Sirius Black. Tak toto bude ešte zaujímavé. Ako prví dorazili naraz Voldemort so Siriusom a Lucius prišiel len o pár sekúnd neskôr. Prví dvaja zmienení si kľakli na zem ku Chrisovi a presviedčali sa, že to nie je nič vážne. Severus vyčaroval nosidlá a chlapca na ne uložili. Potom sa Voldemort postavil a z očí sa mu blískalo.
„Kto to urobil?“ chladne sa spýtal a jeho hlas sa niesol po celom ihrisku. Mnohým študentom prebehol mráz po chrbte a vystrašene krútili hlavami. Rodičia študentov, ktorí dnes hrali sa však nenechali vyviesť z miery a celé predstavenie len ticho sledovali. To už však prichádzal aj Dumbledore a ani sa nesnažil skryť svoju veselosť.
„Ale no tak Tom, upokoj sa. Nič vážne sa predsa nestalo, tvoj syn bude v poriadku,“ milo sa usmieval a to Voldemorta ešte viac rozčúlilo.
„Nehoda? To nebola žiadna nehoda, niekto sa ho pokúsil prekliať. Toto je jasná kliatba, alebo ste ešte aj slepý okrem toho že ste senilný?“ vrčal Voldemort a ukázal na Chrisov bok, ktorý už síce nekrvácal, no musel byť spevnený obväzmi. „Ja si však zistím, kto to bol a potom oľutuje že sa vôbec narodil.“
Voldemort stále čakal či sa niekto prizná a keď bolo ticho, Sirius, Lucius a Severus sa k nemu postavili z oboch strán a čakali. Severus vedel, kto to urobil, ale keďže bol učiteľ, nemohol si dovoliť obviniť študenta len preto, že si jeho vinu overil v jeho hlave.
„Severus, Sirius, choďte a odveďte Chrisa do nemocničného krídla,“ veselo rozkazoval Dumbledore a obaja sa chtiac-nechtiac museli vzdialiť. Celkom chápali, prečo ich Dumbledore poslal preč- vedel, že by sa postavili na Voldemortovu stranu a to on nemohol dovoliť, boli predsa učitelia! Sirius sa však ešte raz obzrel a prikývol smerom k Voldemortovi- mal sa pomstiť aj zaňho.
„A vy Tom a Lucius opustite školské pozemky prosím.“ Po týchto Dumbledoreových slovách to už Temný pán nevydržal a vytiahol prútik.
„Vy mi nebudete rozkazovať, je to jasné? Odídem odtiaľto kedy budem sám chcieť a ani ma nenapadne počúvať vás, vy starý idiot!“
Po tomto vyhlásení nastalo šokované ticho keď všetci študenti aj dospelí zalapali po dychu nad touto neuveriteľnou drzosťou. Voldemort si to však nevšímal a prehľadával mysle študentov, ktorí dnes hrali. Keď našiel toho, koho hľadal, s prútikom v ruke sa hrozivo pohol smerom k jednému z chrabromilských triafačov.
„Ako si sa opovážil napadnúť môjho syna. Varoval som vás všetkých. Kto ublíži môjmu synovi, zabijem ho. Sám si si vybral svoj osud,“ zavrčal vydesenému chlapcovi do tváre, ktorý sa snažil ospravedlniť. Chystal ho nejako kruto potrestať, keď sa medzi ním a tým chlapcom zrazu objavili dvaja dospelí kúzelníci, zrejme chlapcovi rodičia.
„Neurážajte môjho syna. Nemáte ani najmenší dôkaz o tom, že náš syn tomu vášmu ublížil. Skloňte prútik a nič sa Vám nestane,“ povedal rozhodným hlasom mohutný čarodejník a tiež mal prútik v ruke. Zrejme si myslel že Voldemorta zastraší, to však nevedel že je to on- Temný pán osobne. Lucius stojaci vedľa svojho pána sa uchechtol a hodil po ňom opovrhujúci pohľad.
„Radil by som Vám, aby ste sa s pánom Riddleom nerozprávali takýmto tónom. Prípadný stret s jeho prútikom by ste totižto nemuseli prežiť,“ výsmešne poznamenal.
„Tak to by som chcel vidieť,“ škerila sa naňho žena a ich syn sa snažil upútať ich pozornosť.
„Zrejme netušíte s kým máte tú česť...“ začal Lucius no brunátny muž ho nenechal dohovoriť.
„Je mi to jedno nech je to aj sám Voldemort,“ odvrkol akoby nič a neprestával civieť na Luciusa.
„Lord Voldemort osobne,“ pokojne oznámil Temný pán a vychutnával si zdesený pohľad muža a ženy stojacich pred ním.
„Ja-a som, my-y....“ začal koktať čarodejník a nevedomky o krok cúvol.
„Je mi jedno čo ste vy, Váš syn napadol môjho syna a to nenechám len tak,“ dopovedal a bez vyrieknutia akéhokoľvek kúzla už držal ich prútiky v ruke. Bez toho aby stihol niekto protestovať ich zlomil na dve polovice a odhodil na zem.
„Tak to by stačilo, Tom,“ zakročil Dumbledore už nahnevane. Mojich študentov sa ani nedotkneš!“
Po týchto slovách umiestnil pred skoro plačúceho chlapca štít, ktorý len tak tak odrazil Voldemortovu kliatbu. Samozrejme že ten už nevydržal tú riaditeľovu hlúposť a schopnosť do všetkého sa pliesť a nakoniec to dopadlo tak, že si dal malý súboj s Dumbledoreom. Luciusa už triaslo od hnevu ale jeho výchova mu nedovolila zasahovať do súboja dvoch čarodejníkov a tak len slovne upokojoval Temného pána, ktorý si svoju zlosť vybil na starom čarodejníkovi, ktorý už od únavy dychčal. Ešte raz všetkých upozornil aby nechali jeho syna na pokoji, pretože s nimi vždy nebude Dumbledore aby im pomohol. So zavírením plášťa sa otočil a kráčal smerom do hradu. Lucius počkal na Arielle a spolu odišli do nemocničného krídla.
***
„Prežili to?“ pýtal sa Sirius Luciusa, keď dorazili na ošetrovňu. Lord Voldemort už sedel pri svojom synovi a prsty mal vopletené v jeho vlasoch.
„Nakoniec áno, Dumbledore sa za nich postavil,“ znechutene sa tváril Lucius Malfoy a zamieril k vedľajšej posteli, kde ležal Draco a pri ňom stál Severus.
„Ten zasraný idiot si to ešte odskáče,“ len tak akoby mimochodom poznamenal Sirius a mrkol na profesora elixírov. Obaja vymýšľali ako spestria hodiny elixírov a OPČM istému chrabromilčanovi. Pár minút vládlo na ošetrovni ticho, teda ak nepočítame madam Pomfreyovú, ktorá pobehovala okolo svojich dvoch pacientov a pritom hundrala na nebezpečný metlobal a otravných rodičov, keď sa zrazu Chris pohol a otvoril oči. Okamžite ucítil bodavú bolesť v boku a uvedomil si, že je na ošetrovni. Opatrne pootočil hlavu a ocitol sa tvárou v tvár svojmu otcovi.
„Oci, čo tu robíš? A čo sa vlastne stalo?“ pýtal sa Chris.
„Niekto na teba vrhol kliatbu a tá ti zranila bok. Ako sa cítiš?“
„Bolí ma v pravom boku a tiež hlava. Ale ako si sa sem dostal? Na zápase si predsa nebol...“
„Minule som na teba použil kúzlo, ktoré ma upozorní, keď budeš v nebezpečenstve. A keď som dostal znamenie, cez Severusov krb som sa dostal sem.“
„A čo zápas?“ spýtal sa Chris a pri tom si uvedomil, že pravú ruku má zovretú v päsť. Pomaly otváral dlaň a do vzduchu sa vzniesla zlatá, okrídlená loptička.
„No téééda, ty si ju chytil. Vyhrali sme...“ výskala Arielle pokúsila sa objať Chrisa. Keď sa ho však dotkla, bolestne sykol a tak sa radšej odtiahla. Úsmev z tváre jej však nezmizol.
„Asi áno,“ neurčito priznal Chris a pohľad mu padol na vedľajšiu posteľ . „Ako je Dracovi?“
„Má ťažký otras mozgu a zlomenú nohu, no do zajtra by mal byť poriadku,“ odvetil Lucius a pohladil svojho syna po hlave. Vôbec mu nevadilo, že svoje city prejavil v prítomnosti ľudí.
Odrazu sa dvere nemocničného krídla rozleteli a dnu vbehla udýchaná Hermiona Grangerová.
„Chris,“ zvolala a vrhla sa k jeho posteli. „Si v poriadku? Bolí ťa niečo? A ako je Dracovi?“
„Upokoj sa Hermiona, som v poriadku. Draco síce ostane ešte deň v bezvedomí ale tiež bude v pohode,“ povedal Chris svojej rozrušenej kamarátke.
„Aspoň že tak. Roger to riadne prehnal, počula som ako prosí svojich rodičov aby ho vzali z Rokfortu. Myslím, že má z Vás dvoch strach,“ usmiala sa Hermiona na Severusa a Siriusa. Tí dvaja sa zatvárili trochu sklamane- nebudú mať teraz na hodinách totiž vôbec žiadnu srandu.
Hermiona sa usadila na stoličku medzi posteľami k Arielle a pripojila sa ku konverzácii. Prekvapivo ani Luciusovi nevadila jej prítomnosť, práve naopak, znova ho udivila svojou inteligenciou. Debatovali ešte dobrú polhodinu kým sa neporozchádzali. Severus so Siriusom odišli aby sa stihli pripraviť na zajtrajšie vyučovanie, Voldemort sa musel opäť odísť venovať svojim obchodom a Lucius sa rozlúčil ako posledný s tým, že zajtra ešte príde pozrieť Draca. Hermiona s Arielle ešte ostali s Chrisom a rozprávali sa, no nakoniec museli aj oni odísť. Chris sa neskôr dozvedel, že k nemu a Dracovi na ošetrovňu nepustili zvyšok ich týmu a tým pádom neprebehla žiadna oslava víťazstva Slizolinu. Madam Pomfreyová totiž všetkých bez milosti vyhodila a povedala, že môžu prísť až sa Draco preberie.
***
O dva dni neskôr sa Chris spolu s Dracom vrátili na vyučovanie a cestou z hodiny na hodinu ich sprevádzal potlesk a radostné výkriky slizolinčanov. Dokonca aj Hermiona sa tešila z ich víťazstva. Práve sedeli v učebni Obrany proti čiernej mágii. Zvonilo pred pár minútami a Sirius stále nechodil, tak si Hermiona čítala nasledujúcu kapitolu, ktorú mali preberať. Už dávno skončili s opakovaním kúziel a obranných zaklínadiel a teraz preberali temné bytosti. Hermiona im oznámila, že podľa knihy by dnes mali preberať upírov. Chris sa potešil a otvoril svoju knihu- nezaškodí keď si niečo o upíroch prečíta. Nedočítal však ani prvú stranu keď sa dvere do učebne otvorili a dnu vstúpil Sirius spolu s nejakou ženou. Všetci prekvapením zhíkli, keď ju zbadali. Bola totiž tou najkrajšou ženou- skôr dievčinou, pretože vyzerala veľmi mlado- akú kedy zazreli. Keď sa otočila smerom k triede a Chris si ju poriadne prezrel, neveril vlastným očiam. Drobná postava, bledá pleť, červené mačacie oči a hladké čierne vlasy po pás.
„Lilith?“ povedal Chris, postavil sa a bez najmenšieho zaváhania kráčal smerom k upírke. Nebola to len tak obyčajná upírka, ale hlavná predstaviteľka klanu britských upírov. Vyššie bol už len Princ všetkých upírov. Keď sa k nej priblížil veselo ju objal a ona sa usmiala.
„Harry skoro som ťa nespoznala. Čo si spravil so svojim vzhľadom?“ usmiala sa Lilith a objímala svojho kamaráta. Keď si však Chris uvedomil, ako ho oslovila, vystrašene sa poobzeral okolo seba a vydýchol si. Nikto si nevšimol ako ho upírka oslovila, všetci boli totiž šokovaní ich vzájomným privítaním sa. Pre istotu však okolo nich vyčaril Silencio a vysvetlil svojej kamarátke, že už nie je viac Harrym, ale jeho meno je Chris. Keď videl ako nechápavo sa Lilith zatvárila, sľúbil jej, že po hodine jej všetko vysvetlí a predstaví ju svojim priateľom, ktorí ju určite budú chcieť spoznať. Prikývla a Chris sa vrátil na svoje miesto pri Hermione, ktorá sa naňho dívala s otvorenými ústami neschopná slova.
„Takže milí študenti, tí ktorí neviete, kto je táto osoba stojaca vedľa mňa,“ prehovoril po chvíľke ticha Sirius a hodil ešte jeden prekvapený pohľad na svojho krstného syna, „toto je Lilith- hlava britských upírov.“