20. kapitola
„Prečítal si už tie denníky?“
„Áno prečítal. Čítal som ich skoro celú noc, skončil som nad ránom keď začínalo svitať,“ zívol Chris a pohodlnejšie sa usadil.
„A? Čo sa tam píše? Sú tie denníky tým čo sme hľadali?“ nedočkavo sa pýtal Draco, ktorý sedel v kresle hneď oproti nemu. Chris si pomyslel že je šťastie, že Sirius má tak veľký kabinet. Okrem neho a Draca tam totiž sedeli Hermiona s Arielle a Siriusom rozvaleným na pohovke pred krbom, Lucius Malfoy a Severus Snape, ktorí už netrpezlivo čakali na nové informácie ohľadom Slizolina, a nakoniec Lord Voldemort sediaci v ďalšom kresle listujúc v jednom z denníkov Salazara Slizolina.
„No, bolo tam toho pomerne dosť. Ako som predpokladal, doviedlo nás to len k ďalšej hádanke,“ začal Chris a všetci spozorneli. „V tých denníkoch je popísaný Salazarov život od kedy založil Rokfort spolu s Brunhildou Bystrohlavovou, Brigitou Bifľomorovou a Richardom Chrabromilom. To ešte nie je nič pre nás... Ďalej písal, že u Richarda Chrabromila sa prejavili tendencie stať sa novým pánom sveta a ostatní traja s tým nesúhlasili. Tak sa od nich oddelil a pomocou svojej moci nad magickými tvormi a zvieratami chcel zrealizovať svoj plán. Keď odišiel, vzal so sebou aj tzv. Knihu zakladateľov, kde boli zaznamenané všetky dôležité kúzla a zápisy zakladateľov Rokfortu. Zvyšok štvorice sa rozhodol knihu získať späť a tak sa vydali ho hľadať. Zistili, že šiel za upírmi a chcel si z nich spraviť podriadených. Upírsky princ sa však nechcel vzdať a vyzval Richarda na súboj. Ten prehral a ostal v zajatí u upírov. Tam aj zomrel, no ešte pred tým uvrhol na upírsku rasu kliatbu ako pomstu, podľa ktorej nemôžu upíri vychádzať na denné svetlo bez toho aby ich slnečné lúče spálili na popol.“
„Takže musíme nájsť tých upírov a knihu získať,“ povedal Sirius, keď Chris prestal rozprávať aby sa nadýchol.
„Áno, ale myslím si, že to nebude také jednoduché. Upíri sú totiž veľmi nedôverčiví a ku kúzelníkom zvlášť. Bude to ťažké,“ zamyslela sa Hermiona a krútia hlavou.
„Máte pravdu obaja. Tú knihu musíme získať. Upíri nám ju však vydajú len vtedy, keď ich zbavíme Chrabromilovej kliatby,“ pokračoval Chris, no opäť bol prerušený.
„Ale ako máme zrušiť tú kliatbu, keď nepoznáme ani len jej znenie? Pokiaľ viem, taká kliatba ani neexistuje,“ pýtal sa Severus Snape Chrisa a pritom sa mračil. Nečakal, že to všetko okolo Knihy zakladateľov bude také zložité.
„Tu nám Salazar opäť nechal pomôcku. Vo Francúzsku žije potomok nejakého Alexandra DeTroille-a, ktorý vymyslel kliatbu vlkolakov. Podľa postupu tvorenia tej kliatby by sa nám malo podariť vytvoriť kliatbu ktorou boli zakliaty upíri a následne vytvoriť aj protikliatbu.“
„A v čom je háčik tentoraz?“ pýtala sa Arielle.
„Háčik je v tom, že si ten postup musím vybojovať v súboji s mečom. A keďže som meč nikdy v ruke nedržal, nebude to vôbec ľakhá záležitosť,“ vzdychol si Chris a rozmýšľal kde sa len teraz naučí šermovať.
„DeTroille? Si si istý?“ pýtal sa Chrisa Lucius Malfoy a pritom sa dosť efektívne mračil.
„Áno, som si istý. Prečo? Poznáte niekoho s týmto priezviskom?“
„Osobne nie, ale priatelia vo Francúzsku spomínali nejakého DeTroillea. Vraj je táto rodina jednou z najlepších v bojových umeniach so sečnými zbraňami,“
„No výborne. Nielenže neviem vôbec šermovať, ešte budem musieť vyzvať na súboj nejakého svetového šampióna v šerme. Kde pre Merlina sa teraz naučím aspoň ako-tak šermovať?“ zalamoval rukami Chris a z toho všetkého ho už začínala bolieť hlava.
„Bude mi cťou učiť ťa, Christopher,“ ponúkol sa Lucius a jeho ústa sa vyformovali v niečo, čo by sa dalo považovať za úsmev.
„To je výborný nápad, otec je totiž jedným z najlepších šermiarov v Británii. Škoda, že som talent na bojové umenia nezdedil po ňom,“ povedal Draco a vyzeral, že ho mrzí že nie je v niečom najlepší. Koniec-koncov je to Malfoy a tí chcú byť vždy vo všetkom najlepší.
„Draco má pravdu Chris, Lucius je známy šermiar a som si istý, že ťa bude vedieť pripraviť. Cez vianočné prázdniny by si mohol začať trénovať, čo povieš?“ po prvý krát prehovoril Voldemort a čakal, čo mu odpovie jeho syn.
„Myslím si, že je to dobrý nápad. Aj keď si nie som istý, či za tie dva týždne stihnem pochytiť aspoň základy. Športy mi nikdy nešli. Teda až na metlobal,“ zamyslel sa Christopher a díval sa na Luciusa, ktorý len prikývol na znak súhlasu.
„A kde vlastne nájdeme upírov?“ pýtala sa Arielle ale tvárila sa akoby to najradšej ani nechcela vedieť. Chris sa jej ani nečudoval, on sa tiež netešil na stretnutie s krvilačnými tvormi.
„Upíri žijú v podstate všade, na každom kontinente, v každom štáte. No Chris spomínal Princa upírov a pokiaľ sa nemýlim tak najstaršia upírska rodina žije v Taliansku,“ pohotovo odpovedala Hermiona, čím už nikoho neprekvapila. Všetci o nej vedeli, že pozná odpoveď skoro na všetko.
„Slečna Grangerová má pravdu ako vždy. V Talianskom meste Miláno sídli rodina Santorini-ovcov . Je to najstaršia a najmocnejšia upírska rodina na svete. Tam by sme ich mali hľadať ako náhle budeme mať protikliatbu,“ monotónne povedal profesor elixírov a pritom neprestával sledovať oheň v krbe.
„Výborne, takže si to zhrňme. Naučíme sa šermovať, potom porazíme majstra z Francúzska, vymyslíme protikliatbu pre upírov a získame Knihu zakladateľov. Pri veľkom množstve šťastia by sme to mohli mať z krku tak v júly. Ale čo potom bude s tou knihou?“ zhrnul stručne všetky informácie Draco a pozeral pri tom na Chrisa.
„Potom sa budeme musieť naučiť Slizolinove zaklínadla týkajúce za živlov Zeme a pripraviť sa na veľký boj. Neviem presne kedy sa uskutoční, no mám taký pocit že ešte máme chvíľku čas,“ pokrčil plecami Chris a pozeral pri tom na svojho krstného otca, ktorý práve nad niečím rozmýšľal a mračil sa.
„Nechce sa mi veriť, že Chrabromil to všetko urobil. Vždy som bol hrdý na to, že som chrabromilčan, no asi som práve zmenil názor,“ povedal zamyslene a nevšímal si prekvapené pohľady od ostaných.
„Takže musíme svetu dokázať, že Slizolin nebol ten zlý ale Chrabromil? O ňom hovoril Salazar v tom zvitku z minula však? Jeho meno musíš očistiť a dokázať, že Chrabromil sa celý čas snažil podmaniť si svet. Och, je to celé tak strašne komplikované,“ vzdychla si Hermiona.
„Nebojte sa, zvládneme to. Len by som ešte rád vedel, kto je ten Chrabromilov potomok,“ opäť sa ozval Voldemort a pohľad mal zastretý, akoby rozmýšľal nad možnosťami ako zistiť tento dosť dôležitý údaj.
„Áno, to je ďalší z mnoho problémov. Neviem ako to všetko zvládneme. To je nemožné,“ konštatoval smutne Christopher.
„Čo Chrabromilov rodokmeň? Neviete, kde bol o ňom posledný zápis?“
„Rodokmeň Richarda Chrabromila je stratený úž pár storočí. Myslím že je zbytočné pokúšať sa ho hľadať. A čo kúzlo pokrvného dedičstva?“ pýtal sa Sirius.
„To by mohlo fungovať keby sme mali vzorku krvi niekoho, kto by pripadal do úvahy. A keďže nemáme ani len typ, kto by to mohol byť a nie dokonca krv, musíme prísť na niečo iné,“ zrušil Siriusa Lucius Malfoy a chvíľku bolo ticho, kým každý rozmýšľal čo ďalej.
„Oci? A čo keby sme skúsili použiť kameň pravdy?“ prehovorila nakoniec Arielle a tvárila sa nádejne.
„Kameň pravdy?“ nechápal ani Draco ani Chris. Sirius, Lucius a Severus sa však tvárili prekvapene.
„Kameň pravdy je kryštál, ktorý každému človeku zodpovie jednu otázku. Môže to byť akákoľvek otázka... Ale pokiaľ viem, ten kameň je stratený už dobrých pár rokov,“ povedala Hermiona a nechápavo pozerala na Arielle, ktorá sa len veselo usmievala.
„Ak mám povedať pravdu, tak ten kameň nie je stratený. Naša rodina ho vlastní už tri generácie,“ odpovedal Voldemort tónom, akože je to úplne samozrejmé.
„A už ste ho niekedy použili?“ pýtal sa Chris svojej sestry a otca.
„Otec myslím že hej ale ja nie. My deti tak smieme urobiť až keď budeme plnoletí a budeme mať dobre premyslenú otázku. Veď vieš, pýtať sa môžeš len raz a nechceme predsa premrhať takú možnosť na niečo hlúpe,“ Odpovedala Arielle a pokukovala po otcovi. Nikto z rodiny totiž nevedel, akú otázku položil Lord Voldemort Kameňu pravdy. Ten sa však nechystal odpovedať, určite nie v prítomnosti toľkých ľudí.
„Takže chceš povedať, že jeden z nás sa opýta kameňa kto je najmladším potomkom Richarda Chrabromila a dozvieme sa to meno?“ neveriacky sa pýtal Chris.
„Áno, presne to chcem povedať. Po vianočných prázdninách budeme múdrejší aspoň o túto informáciu,“ odvetil Voldemort akoby nič a ďalej listoval v denníkoch. Navonok sa tváril nezaujato ale v skutočnosti ho celá táto situácia so Slizolinovým zvitkom trápila. Nedávno našiel svojho najmladšieho syna, nestihol s ním stráviť skoro žiaden čas a už mal na krku osud celého kúzelníckeho sveta. Akoby niečo také mohol šestnásťročný chlapec zvládnuť. Utopený v podobných myšlienkach sa zaprisahal, že ho v tom nenechá samého ale pomôže mu vyhrať.
Keď sa vrátil do reality, zistil že rozhovor o novo zistených informáciách skončil a všetci sa medzi sebou len tak nezáväzne bavia. Chris práve niečo vysvetľoval svojmu krstnému otcovi, Arielle a Draco si zrejme robili srandu zo Severusa, pretože kým sa oni dvaja usmievali, tvár profesora elixírov menila farby od sivej cez červenú až po fialovú. Najviac ho však prekvapil Lucius, ktorý vcelku civilizovane konverzoval s Hermionou Grangerovou. Dokázal sa povzniesť nad to, že rodičia toho dievčaťa sú muklovia a práve spolu rozoberali právny systém čarodejníckej spoločnosti. Musela ho ozaj zaujať, pretože vyzeral, že ho ten rozhovor zaujíma. Chvíľku ešte sledoval dianie v miestnosti, no neskôr sa rozlúčil a odišiel spolu s Luciusom.
„Zmenil si názor na deti muklovských rodičov, Lucius?“ provokatívne sa pýtal Voldemort keď spolu kráčali rokfortskými pozemkami.
„To ani náhodou, humusákov nenávidím rovnako, len tá Grangerová ma prekvapila. Vyzná sa vo všetkých čarodejníckych veciach viac ako niektorí čistokrvní čarodejníci a dokonca ani jej názory nie sú najhoršie. Aj Draco hovoril že je celkom znesiteľná a dokonca ju považuje za priateľku,“ priznal Lucius Malfoy a pri tej poslednej vete sa dosť zamračil. Dúfal, že Draco sa neplánoval do nej aj zamilovať. Predsa len názory na svet neprevážia nad jej viac než nevyhovujúcim pôvodom.
„To rád počujem, už som sa zľakol, že začínaš mäknúť,“ uškrnul sa Voldemort a ďalej to už nerozvádzal.
Zvyšok cesty strávili vytváraním plánov na vianočné prázdniny. Museli dohodnúť presné miesto a čas, kde by Chris a Lucius mohli trénovať ten šerm. Dohodli sa, že tréningovú miestnosť pripravia v Temnom sídle a Lucius s rodinou tam ostanú celé prázdniny. Koniec-koncov Adrienne je jeho sestra a Vianoce aj tak trávia vždy spolu. No tento rok budú Vianoce niečím iné. Prvý krát tam bude jeho najmladší syn.
***
„Volali ste ma, pán profesor?“
„Á, pán Weasley. Áno volal som Vás, poďte ďalej, sadnite si,“ prehovoril Dumbledore svojim typickým dedkovským hlasom a pokynul Ronovi, ktorý stál za dverami jeho pracovne, aby si sadol na stoličku pred jeho stolom. „Všimol som si, že vzťahy medzi Christopherom Riddleom a Lordom Voldemortom nie sú také ako sa nám snažili nahovoriť. Preto je nutné urobiť isté opatrenia, aby sa z nášho milého Chrisa nestal nový Temný pán.“
„Samozrejme pane, máte však už nejakú predstavu ako ho prinútiť aby sa začal správať normálne?“
„Iste. Nech sa páči,“ povedal riaditeľ a podával chlapcovi fľaštičku s priesvitným elixírom. „Toto mu nenápadne nalejte do pitia alebo do jedla. Nemá to žiadnu chuť ani farbu takže mu nič nebude podozrivé.“
„Áno, pane. Ale čo sa s ním vlastne stane potom, ako to vypije?“ chcel vedieť Ron a z blízka si obzeral flakónik s elixírom.
„No, povedzme že ho to vráti opäť na našu stranu,“ neurčito odvetil Dumbledore a iskričky v očiach mu nebezpečne svietili. Ronovi z toho pohľadu prešiel až mráz po chrbte. Nechcel by si znepriateliť tohto muža, aj keď mať za nepriateľa samotného Lorda Voldemorta tiež nie je niečo, po čom by zo srdca túžil. On vlastne ani nechápal prečo ho Voldemort nezabil, keď zistil, že to on napadol jeho milovaného synáčika. Z úvah ho vytrhol až Dumbledore keď opäť prehovoril.
„Očakávam, že zajtra pri raňajkách splníte úlohu, ktorou som Vás poveril. Je to otázka života a smrti a tentokrát to nemyslím len ako metaforu. Nesklamte ma pán Weasley,“ povedal a prepustil Rona zo svojej pracovne.
Cestou do klubovne už Ron spriadal plány ako zajtra splniť úlohu, ktorú práve dostal. Pomyslel si, že stačí keď príde do Veľkej siene skôr a naleje mu to do pohára, z ktorého Chris vždy pije. Nemal strach, že by sa to dostalo do pitia niekomu inému, pretože Chris sedí stále na jednom a tom istom mieste- vedľa svojej otrasnej sestry.
***
„Dobré ráno Hermiona, ako si sa vyspala?“
„Ahoj Chris, vyspala som sa výborne,ďakujem za opýtanie. Len mi trošku chýbaš v tej klubovni. Nebaví ma večer stále sedieť samú pred krbom. Kedy sa vrátiš?“
„V nedeľu. Ale pamätaj, že to robím len kvôli tebe. Síce aj Neville, Seamus a Dean ma volali späť, no nie je pre mňa jednoduché spať v jednej miestnosti spolu s človekom, ktorý sa ma pokúsil zabiť,“ vzdychol Chris a pozrel na Hermionu, ktorá naňho vrhla pohľad plný súcitu.
„A čo vy dvaja?“ otočila sa k Dracovi a Arielle ktorí šli tesne za nimi a smiali sa na nejakom vtipe.
„Vyspali sme sa dobre, ak sa pýtaš na to,“ usmial sa Draco.
„Áno, náš milý Draco priam prekypuje dobrou náladou,“ smiala sa Arielle z blonďáka. Kým prišli do Veľkej siene, smiali sa už všetci štyria. Sadli si na svoje zvyčajné miesta a začali veselo raňajkovať až kým sa Chris nenapil svojho tekvicového džúsu. Napil sa, zatočila sa mu hlava, všetko okolo neho sa mu rozmazalo a nakoniec sčernalo. Draco sa nemohol ani pohnúť, len vydesene pozeral na Chrisa ležiaceho na zemi pod stolom. To už však pri ňom bola Hermiona aj Arielle a snažili sa zistiť čo mu je. Vtom sa ku slizolinskému stolu prihnal profesor Snape a prútikom začal mávať nad Chrisovým telom v zložitých obrazcoch. Diagnostické kúzla, okamžite napadlo Hermionu. Chvíľku po tom ako prestal, vzal jeho telo do náručia a rýchlym krokom opustil Veľkú sieň. Stihol akurát povedať Dracovi aby vzal jeho pohár aj tekvicovým džúsom do jeho súkromného laboratória. Nič viac nepovedal, no z toho usúdili, že profesor Snape má podozrenie na nejakú otravu elixírom alebo niečo podobné. Draco nezaváhal a pohár spolu s nápojom odniesol do laboratória a dievčatá sa ponáhľali do nemocničného krídla.