14. kapitola
30. 8. 2012
Štrnásť - Prieskum
Po tom čo som sa zobudila a naraňajkovala som sa rozhodla ísť do knižnice. Nejaké knihy o mágii snáď budú mať. Len dúfam, že ma nebudú mať za blázna. A keby aj, mala som byť mŕtva, na nejaké to šibanie snáď právo mám. Či nie?
V knižnici som pozrela na regály. Beletria - nie! Nemôžem čítať romance aj keby som chcela. Musím čítať niečo, čo m otvorí bránu do magického sveta. Ďalej tam boli encyklopédie. Tam tiež o tom hovno bude. Školské učebnice, slovníky. Jedným slovom nič. Potom som zbadala nadpis Ezoterika. Aj keď to nie je ono, má to k tomu najbližšie. Výber nebol boh vie aký. Bolo tam päť knižiek. Všetky som zobrala, možno tam niečo bude. Pre istotu ešte zájdem do kníhkupectva. Knihovníčke som podala preukaz a potom som sa vrátila na intrák.
Otvorila som prvú knihu Mágia existuje!
Po niekoľkých hodinách čítania som sa nič nové nedočítala. Bola tam akurát kapitola o tom, že mágia naozaj existuje a má svoju moc. Na dobré účely sa používa biela a na temné čierna. Potom tam bola ďalšia kapitola, také žvásty, niečo o tom, že najprv tomu musím veriť a bla, bla bla. Ďalších sto strán sa venovalo kúzlam, rituálom a ako uvariť v hrnci kúzelný nápoj. Je síce pravda, že túto knihu som len tak preletela ale táto kniha sa mi zdala akoby autorka čerpala z internetu.
Druhá kniha - Nadprirodzeno. Som naozaj zvedavá, či v tej knihe niečo bude.
Kniha bola prevažne o príbehoch ľudí, ktorí prežili klinickú smrť. Takže to, čo som zažila ja bola jednoducho smrť. V závere knihy som sa dozvedela, že ľudia, ktorí sa vrátili mali s niekým nevyriešené účty alebo niečo nestihli dokončiť.
Dala som si pauzu. Akurát som si v mikrovlnke zohrievala instantnú polievku keď mi niekto zaklopal na dvere. Otvorila som a...
"Odkiaľ vieš, že kde bývam?" zamračila som sa na Sama.
"Raz si mi povedala, tuším to bolo včera, že bývaš na internáte v cvokhauze. A číslo izby som si už pozisťoval. Mám svoje zdroje." Uškrnul sa. Vstúpil a spýtal sa ma, že čo robím asi takto: "Čo robíš?"
"Bola som v knižnici." Povedala som pravdivo.
Nadvihol obočie. "Čo dobrého čítaš?"
"Hovno dobrého." Smutne som ukázala na knihy, ktoré som zo zlosti hodila o zem. "O ničom."
"Malo ma to napadnúť. V knižnici nie je dobrý výber. Vieš, skúsenosti. Pomôžem ti?" spýtal sa.
"Bola by som rada."
Nikdy som nevedela ako rýchlo číta Sam. Ja som bola ešte len v polke knihy po troch hodinách a on už čítal v polovici druhej. Obaja sme si spísali na papier čo sme sa z tých kníh dozvedeli.
Môj vyzeral asi takto:
· Prvá kniha bola na hovno. Pripadala mi ako skopírovaná z internetu.
· Tá druhá mi pripadala akoby jeden autor napísal tie vymyslené príbehy a zhrabol za to peniaze.
· Tretia bola o duchoch. Vraj je ich vidno ako priesvitné biele postavy. Čiže úplná debilita, pretože nikto ma nevidel.
A Samov papier bol plný prázdnoty. K obom knihám napísal len, že to je lož a hotovo.
"Tak na čo sme po štyroch hodinách prišli?" spýtal sa pesimisticky Sam.
"Veľké h, malé o, rímska päťka, n aj o." zaspievala som detskú riekanku tak falošne, že sme obaja vybuchli do hurónskeho smiechu.
"Ale mám dve správy. Jednu dobrú a jednu zlú." Stíchol a otočila sa na odchod.
"Nenapínaj ma."
"Tá dobrá správa je, že mám doma jednu knihu, z ktorej mama čítala kedy prišla na to, že existuje aj druhý, nie počkať tretí svet - mágia."
"A?"
"Háčik je v tom, že do nášho domu sa už ktosi nasťahoval a ja tam mám vstup zakázaný."
"Chce to prieskum." Navrhla som a bola som si istá, že myslel na to isté.
*****
Ukázalo sa, že Weimarovci neboli doma, tak sme jednoducho vkĺzli dnu oknom, vzali knihu a šli naspäť. Ale zas také ľahké to nebolo. Čo to trepem? Nastala len jedna komplikácia, tak trochu trapas.
"Sam! Pomôž mi. Zasekla som sa." Sykla som na dotyčného, ktorý sa hneď rozrehotal, zatiaľ čo moja hlava, ruky a trup boli v dome a moje nohy boli vonku. Keď som ho však prebodla pohľadom, naklusal ku mne a pootvoril okno. Tým sa moje telo uvoľnilo. Potom sme prešli do knižnice.
"Nie je tu boh vie aký výber, je tu len jedna kniha." Podal mi čiernu knihu bez názvu.
"Aha. Bude to v poriadku?"
"Nie je to všetko, niekde v pracovni by mal byť mamin projekt, všetko, čo zistila." Ignoroval moju otázku. Podal mi zväzok papierov aj s náčrtkami a zaregistrovala som, že tam boli aj nejaké mapy.
"Vďaka." Usmiala som sa. Pobrali sme sa na internát každý svojím smerom.