Iné info
Po ukončení školy v septembri 1785 bol pridelený ako podporučík delostreleckému pluku La Fère.[13] Slúžil vo Valence a Auxonne až do vypuknutia Veľkej francúzskej revolúcie v roku 1789; počas tohto obdobia však strávil takmer dva roky na Korzike a v Paríži. Bonaparte, spočiatku horlivý korzický nacionalista, napísal v máji 1789 korzickému vodcovi Pasqualovi Paolimu: "Narodil som sa, keď národ hynul. 30 000 Francúzov bolo vyvrhnutých na naše brehy, utopiac trón slobody v krvavých vlnách."[20]
Prvé roky revolúcie strávil na Korzike, bojujúc v zložitom trojstrannom konflikte medzi rojalistami, revolucionármi a korzickými nacionalistami. Podporoval revolučnú frakciu jakobínov, získal hodnosť podplukovníka v korzickej milícii a velil bataliónu dobrovoľníkov. Potom čo prekročil trvanie svojej dovolenky a viedol vzburu proti francúzskej armáde na Korzike, podarilo sa mu nejakým spôsobom presvedčiť vojenské autority v Paríži, aby ho v júli 1792 menovali kapitánom pravidelnej armády.[21]
Ešte raz sa vrátil na Korziku a dostal sa do konfliktu s Paolim, ktorý sa rozhodol odtrhnúť od Francúzska a sabotovať útok Francúzov nasardínsky ostrov La Maddalena, kde bol Bonaparte jedným z expedičných vodcov.[22] V júni 1973 boli v dôsledku rozkolu s Paolim, Bonaparte a jeho rodina nútení utiecť do pevninského Francúzska.[23]
Obliehanie Toulonu
V júli 1793 vydal pro-republikánsky pamflet Le souper de Beaucaire (Večera v Beaucaire), ktorý mu zabezpečil obdiv a podporu Augustina Robespierra, mladšieho brata vodcu Francúzskej revolúcie Maximiliána. S pomocou korzického priateľa Salicetiho bol Bonaparte ustanovený veliteľom delostrelectva republikánskych síl, ktoré obliehali Toulon. Mesto sa postavilo proti republikánskemu vedeniu a bolo okupované britskými jednotkami.[24]
Rozhodol sa obsadiť kopec, ktorý by zabezpečil delám republikánov nadvládu nad prístavom a prinútil tak lode Britov k evakuácii. Útok, počas ktorého bol 24-ročný Bonaparte ranený do stehna, viedol k obsadeniu mesta a jeho povýšeniu do hodnosti brigádneho generála. Jeho úspechy pritiahli pozornosť Výboru pre verejné blaho, ktorý mu dal do rúk velenie nad delostrelectvom francúzskej tzv. Armée d'Italie („Armády Talianska“).[25]
Kým Napoleon čakal na potvrdenie velenia, trávil čas ako inšpektor opevnení na pobreží Stredozemného mora v blízkosti Marseille. Vytvoril plány pre útok na Sardínske kráľovstvo ako časti francúzskej kampane proti prvej koalícii.[26] Veliteľ Armée d'Italie Pierre Jadart Dumerbion videl priveľa generálov popravených za neúspech alebo nesprávne politické názory. Preto ustúpil vplyvným représentants en mission, Augustinovi Robespierremu a Salicetimu, ktorí boli pripravení si vypočuť čerstvo vymenovaného generála delostrelectva.[27]
V apríli 1794 realizovala francúzska armáda Napoleonov plán v bitke pri Saorge. Postupovala na severovýchod pozdĺž Talianskej riviéry a potom sa otočila na sever obsadiť oblasť Ormea v horách. Odtiaľ pokračovala výpadom na západ prekvapiac rakúsko-sardínske jednotky v okolí Saorge. Výsledkom bolo obsadenie pobrežných miest Oneglia, Loano a strategického horského priesmyku Col de Tende.[28] Neskôr Augustin Robespierre vyslal Bonaparta na misiu do Janovskej republiky zistiť jej zámery voči Francúzsku.[26]
13. vendémiaire
Po páde bratov Robespierrovcov v júli 1794 bolo na Napoleona, ako ich prívrženca, uvalené domáce väzenie (v Nice). Po dvoch týždňoch bol však prepustený a vzhľadom k jeho schopnostiam požiadaný o vypracovanie plánov útoku na talianske pozície v rámci francúzskej vojny s Rakúskom. Podieľal sa tiež na expedícii, ktorá sa pokúsila získať späť Korziku z rúk Britov; táto však bola odrazená britským Royal Navy.[29]
Bonaparate sa zasnúbil s Désirée Claryovou, ktorej sestra Mária Júlia Claryová, sa vydala za Bonapartovho staršieho brata Jozefa; Claryovci boli bohatá obchodnícka rodina zMarseille.[30] V apríli 1795 bol pridelený k Armáde Západu, ktorá bola zapojená do povstania vo Vendée – občianskej vojny a rojalistickej kontrarevolúcie vo Vendée, oblasti v západnom centrálnom Francúzsku. Ako veliteľ pechoty bol vlastne degradovaný z pozície generála delostrelectva – tu mala armáda už plný stav – a odvolával sa na svoj zlý zdravotný stav, aby sa tomuto prideleniu vyhol.[31]
Následne bol prevelený do Miestopisného úradu Výboru pre verejnú blaho a neúspešne sa snažil o preloženie do Konštantínopola, kde chcel ponúknuť svoje služby sultánovi.[32] V tomto období napísal romantický román Clisson et Eugénie o vojakovi a jeho láske, v zrejmej paralele na jeho vlastným vzťahom s Désirée.[33] 15. septembra bol Bonaparte vyškrtnutý zo zoznamu generálov v službe, práve preto, že odmietol slúžiť v kampani vo Vendée. Dostal sa tak do zložitej finančnej i kariérnej situácie.[34]
3. októbra povstali v Paríži rojalisti proti Národnému konventu, potom čo boli vylúčení z novej vlády Výkonného direktória.[35] Jeden z vodcov Termidorského prevratu, Paul Barras, vedel o Bonapartových vojenských úspechoch v Toulone a poveril ho velením improvizovaných obranných síl Konventu v Palais des Tuileries. Bonaparte bol svedkom útoku na Tuileries a masakru Kráľovskej švajčiarskej gardy pred tromi rokmi a uvedomil si, že kľúčom k jeho obrane je delostrelectvo.[13]
Prikázal mladému dôstojníkovi kavalérie Joachimovi Muratovi ukoristiť veľké delá a 5. októbra 1795 (13 Vendémiaire) ich použil na odrazenie útočníkov. Zahynulo 1 400 rojalistov, zvyšok sa dal na útek.[35] Vyčistil ulice „prúdom kartáčovej paľby“, ako to popisuje historik z 19. storočia Thomas Carlyle v diele The French Revolution: A History.[36]
Porážka povstania rojalistov odstránila hrozbu pre Konvent a Bonaparta okamžite preslávila, urobila z neho bohatého človeka a patróna nového Direktória; Murat sa stal jeho švagrom a jedným z jeho generálov. Bonaparte sa stal ministrom vnútra a dostal opäť velenie nad Armée d'Italie.[23] V priebehu niekoľkých týždňov sa romanticky zaľúbil do bývalej Barrasovej milenky Joséphine de Beauharnais, s ktorou sa 9. marca 1796 oženil; potom čo zrušil svoje zasnúbenie s Désirée Claryovou.[37]
Smrť
Napoleonov osobný doktor Barry O'Meara informoval úrady o jeho zhoršujúcom sa zdravotnom stave, podľa jeho názoru spôsobenom hlavne nešetrným zaobchádzaním zo strany Lowea, ktoré prinútilo Napoleona sa na mesiace uzavrieť vo vlhkom a zdevastovanom sídleLongwood. O'Meara udržiaval tajný písomný kontakt s tajomníkom Admirality v Londýne, vediac, že jeho listy sa dostávajú do rúk vyšším úradníkom: dúfal, že vyvolá poplach vo vláde, no bez úspechu.[127]
Vo februári 1821 sa Napoleonovo zdravie rapídne zhoršilo. 3. mája ho vyšetrili dvaja britskí lekári, ktorí práve dorazili na ostrov, no mohli odporučiť len podpornú liečbu.[128] Zomrel o dva dni neskôr, po spovedi a poslednom pomazaní v prítomnosti otca Ange Vignaliho.[128]Jeho posledné slová boli: "France, armée, tête d'armée, Joséphine."("Francúzsko, armáda, vodca armády, Joséphine.")[128]
Napoleonova originálna posmrtná maska bola sňatá 6. mája, aj keď nie je jasné, ktorý doktor ju vytvoril.[129] Vo svojej poslednej vôli žiadal, aby bol pochovaný na brehoch rieky Seina, ale britský guvernér rozhodol, že by mal byť pochovaný na Svätej Helene, vo „Vŕbovom údolí“ (Valley of the Willows). Hudson Lowe trval na nápise „Napoleon Bonaparte“; markíz de Montholon a Henri Bertrand chceli imperiálny titul „Napoleon“, keďže králi boli označovaní len prvými menami. Výsledkom sporu bola hrobka bez nápisu.[128]
V roku 1840 získal Ľudovít Filip Orleánsky povolenie od Britov na návrat Napoleonových pozostatkov do Francúzska. Pozostatky boli dopravené na palube fregaty Belle-Poule, ktorá bola pri tejto príležitosti natretá na čierno a 29. novembra dorazila do Cherbourgu. Tam boli presunuté na parník Normandie, ktorý ich dopravil do Le Havre, po Seine do Rouenu a do Paríža.[130]
15. decembra bol Napoleonovi vystrojený štátny pohreb. Koč s jeho pozostatkami prešiel odArc de Triomphe cez Champs-Élysées, okolo Place de la Concorde do Esplanade des Invalides a potom do kopuly v Kaplnke sv.Hieronýma, kde boli uložené až do času, kým nebol dokončený sarkofág navrhnutý Louisom Viscontim. V roku 1861 boli uložené do porfýrovéhosarkofágu v krypte pod Invalidovňou.[130]
[upraviť]Príčina smrti
Napoleonov lekár François Carlo Antommarchi viedol pitvu, ktorá označila za príčinu smrtirakovinu žalúdka. Antommarchi však oficiálnu správu z pitvy nepodpísal.[131] Napoleonov otec takisto zomrel na rakovinu žalúka, aj keď táto informácia nebola v čase pitvy známa.[132]Antommarchi našiel vred žalúdka a to bolo pre Britov, ktorí sa chceli vyhnúť kritike ohľadne ich starostlivosti o cisára, najvýhodnejšie vysvetlenie.[128]
V roku 1955 sa v tlači objavili denníky Napoleonovho osobného komorníka Louisa Marchanda. Jeho popis Napoleona v mesiacoch pred smrťou viedol v roku 1961 Stena Forshufvuda v článku v časopise Nature k úvahám o ďalších možných príčinách jeho smrti, vrátane zámernej otravy arzénom.[133] Arzén bol v tom čase používaný ako jed často; pri dlhodobom podávaní bol totiž prakticky neidentifikovateľný. Forshufvud s Weiderom v knihe z roku 1978 poznamenáva, že cisárovo telo bolo v čase jeho prevozu do Francúzska v roku 1840 v pozoruhodne dobrom stave. Arzén je silný konzervant, takže aj tento fakt podporoval hypotézu otravy. Forshufvud a Weider si všimli, že Napoleon sa pokúšal tlmiť abnormálny smäd pitím veľkého objemu sirupu s vysokým obsahom výťažku z mandlí (ktorý obsahoval kyanid).[133]
Tvrdili, že vínan draselný, ktorý Napoleon užíval, bránil žalúdku tieto jedy vypudiť a smäd bol príznakom jeho otravy. Ich hypotéza tvrdila, že kalomel bol Napoleonovi podávaný v privysokých dávkach, ktoré ho zabili a zanechali rozsiahle poškodenie tkanív.[133] Článok z roku 2007 potvrdil, že typ arzénu, ktorý sa našiel vo vzorke Napoleonových vlasov, bol minerálneho a teda najjedovatejšieho druhu a podľa toxikológa Patricka Kintza to podporuje záver, že jeho smrť bola vraždou.[134]
Tapety použité v Longwoode obsahovali vysokú hladinu zlúčenín arzénu, ktoré sa v britských manufaktúrach používali ako zložka farieb. Lepidlo, ktoré bolo v chladnejšom britskom podnebí neškodné, mohlo vo vlhkejšom podnebí plesnivieť a uvoľňovať jedovatý plyn arzán. Táto teória však bola vyvrátená, pretože nevysvetľovala charakter absorpčných kriviek arzénu zistené pri iných analýzach.[133]
Existujú súčasné štúdie, ktoré podporujú pôvodné nálezy pri pitve.[134] Vedci v štúdii z roku 2008 analyzovali vzorky Napoleonových vlasov získané z viacerých období jeho života, vzorky vlasov jeho rodiny a a ďalších súčasníkov. Všetky vzorky mali vysokú hladinu arzénu, približne 100x vyššiu ako je súčasný priemer. Podľa tejto štúdie bolo Napoleonovo telo ťažko kontaminované arzénom už v čase, keď bol chlapec a vysoká hladina arzénu v jeho vlasoch nebola spôsobená cielenou otravou; ľudia v tom čase boli trvalo vystavení arzénu z lepidiel a farieb. Ďalšie štúdie z rokov 2007 a 2008 vyvrátili dôkazy o otrave arzénom a potvrdili vred a rakovinu žalúdka ako skutočnú príčinu smrti Napoleona Bonaparteho.[135]