Rodáci
Č á r s k y Jozef, ThDr. kňaz, biskup (1886 - 1962)
Bol najstarším synom Jána Čárskeho a Márie Kokešovej. Narodil sa 9. 5. 1886 v Gbeloch. Študoval na gymnáziu v Skalici, už ako žiak zbieral po dedinách starožitnosti pre Slovenské múzeum v Skalici (keramiku, rezbárske práce, hudobné nástroje). Teológiu začal študovať na Pázmaneu vo Viedni v čase, kedy maďarizačné snahy vládnucich vrstiev potláčali akýkoľvek náznak národného uvedomenia Slovákov. Po prvom ročníku ho spolu s ďalšími štyrmi slovenskými spolužiakmi-bohoslovcami vylúčili z tejto teologickej fakulty len preto, že dostali list od mladého slovenského doktora Františka Jehličku a na jeho žiadosť ho odoslali ďalej do Ostrihomu slovenským študentom. List oduševňoval slovenských teológov v Ostrihome aby nezapreli svoju slovenskú vlasť a národ. Maďari list náhodou objavili, zadržali a vyvodili kruté dôsledky. Po vylúčení zo seminára nemal Jozef Čársky kde ísť. Biskupi a kňazi sa vylúčených študentov báli ujať z hrozby možných následkov zo strany maďarskej vlády. Do rodnej obce vrátiť sa hanbil a bál, pretože sklamal obrovské úsilie rodičov syna vyštudovať a preto putoval po Slovensku a zarábal si na živobytie. Na chvíľu ho prichýlil Dr. Ferdiš Juriga, farár vo Vajnoroch, známy slovenský národovec. Jozef Čársky bol však stále sledovaný žandármi a tak ho žiaden biskup nechcel prijať aby mu pomohol v ďalšom štúdiu teológie. Konečne na príhovor gbelského rodáka ThDr. Štefana Čárskeho, kanonika ostrihomského, sa ho veľkodušne ujal košický biskup Dr. Augustín Fischer-Colbrie a tajne ho poslal doštudovať teológiu do Innsbrucku. Tam bol aj dňa 26. 7. 1909 vysvetený za kňaza. Dr. Augustín Fischer-Colbrie ho potom prijal do košickej diecézy aj napriek tomu, že riskoval nepriazeň maďarských úradov. ThDr. Jozef Čársky bol najprv kaplánom v Košiciach a neskôr farárom v Širokom. Od 12. 11. 1925 až do svojej smrti bol košickým biskupom a významne sa zapísal do dejín košickej diecézy. Spolu s ním v Košiciach na biskupskom úrade bývala sestra Eva, ktorá sa mu starala o domácnosť. Po nástupe komunistickej vlády v roku 1948 musel znášať početné príkoria zo strany vládnych úradov. Napokon ťažké roky vydržal a v tejto odhodlanosti a nádeji viedol aj svoju diecézu. ThDr. Jozef Čársky zomrel 11. 3. 1962 v Košiciach ako 76-ročný. Pochovaný bol na cintoríne v Košiciach. V Gbeloch je po ňom pomenované námestie v blízkosti kostola (námestie biskupa Čárskeho). Bol jednou z najvýznamnejších postáv rodu Čárskych i Gbelov samotných.
Č á r s k y Konštantín, MUDr., DrSc, univerzitný profesor, lekár (1899 - 1987)
Narodený dňa 4.apríla 1899 v rodine gbelského roľníka ako posledný zo 4 súrodencov. Po skončení ľudovej školy v Gbeloch, kde ho učí národne uvedomelý učiteľ Hudec začal študovať na gymnáziu v Nitre, kde je jeho starší brat Ludvík lekárom. Po Ludvíkovom preložení do Szombathelya v Zadunajsku prechádza na gymnázium do Skalice a odtiaľ na matkinu žiadosť do seminára v Trnave. Ihneď po maturite 1. mája 1917 je odvedený K. und K. regimentu 72 v Špitálskych kasárňach v Bratislave. Po absolvovaní dôstojníckej školy je prevelený do albánskeho mesta Skadar. Po skončení I. svetovej vojny a po zážitkoch z nej sa rozhodol pre štúdium medicíny. Ako prvý Slovák po vytvorení ČSR bol v januári 1919 prijatý na Lekársku fakultu v Prahe. Po trojročnom pobyte v Prahe prestúpil na Lekársku fakultu do Bratislavy. Štúdium ukončil promóciou 1. marca 1924. Na druhý deň po promócii nastúpil na miesto asistenta v Ústave patologickej anatómie. Po poldruharočnom pôsobení v tomto ústave, dostáva miesto asistenta na I. chirurgickej klinike u profesora Kostlivého. Odtiaľto odchádza dočasne na ortopedickú kliniku ako prednosta, kde sa popri liečeniu poúrazových stavov končatín, liečeniu tuberkulózy kĺbov a kostí najviac venuje plastickej chirurgii. Dňa 1.júla 1936 sa v skalickom kostole žení a za manželku si berie najstaršiu dcéru profesora Kostlivého, Ľudmilu. Hneď na druhý deň po sobáši a oslave odchádzajú mladomanželia na svadobnú cestu. Za cieľ si vybrali Chodsko a najmä oblasť Domažlíc. Do roka po svadbe sa im narodila dcéra Milica (Milica Katarína Bohuslava).Potom syn Milan, Konštantín, Stanislav a Ivan. V roku 1938 po mníchovskom verdikte a vyhlásení mobilizácie rukuje do Vrútok. V hodnosti podplukovníka bol veliteľom zdravotnej divízie. Po odchode profesora Kostlivého preberá vedenie I. chirurgickej kliniky. Roku 1938 bol menovaný mimoriadnym a o rok na to riadnym profesorom. Pod jeho vedením sa klinika zameriavala na chirurgiu neoplazmatických chorôb hrubého čreva, na chirurgiu toxickej strumy a na chirurgiu benígnych striktúr ezofagu, ďalej na laboratórne metódy prostredia v predoperačnej príprave. Zdokonalila sa diagnostika a liečba niektorých cievnych chorôb. V roku 1969 dostáva jedno z najvyšších vyznamenaní - Rad práce. Profesor Čársky uverejnil doma i v zahraničí niekoľko stoviek odborných vedeckých prác. Systematicky sa venoval zdravotnej osvete a vo veľkej miere sa podieľal na rozvoji telesnej výchovy a športu. Bol predsedom Zväzu československých horolezcov a niekoľko desaťročí až do svojej smrti predsedom kanoistického klubu Tatran Karlova Ves. Po odchode na dôchodok sa plne venuje zdravotníckej osvete hlavne v novinách, časopisoch, rozhlase a televízii. Zomiera dňa 23. mája 1987 v Bratislave. Urna s jeho popolom je uložená na novom cintoríne v jeho rodných Gbeloch.
J u r i g a Ferdinand, ThDr., kňaz, politik, publicista (1874 - 1950)
Narodil sa dňa 12. októbra 1874 v Gbeloch v rodine gbelského roľníka Michala Jurigu a Márie rodenej Hurbanovej ako tretí chlapec zo 4 súrodencov (mal dvoch starších bratov Ondriša a Jána a o štyri roky mladšiu sestru Máriu). Pre nedostatok peňazí v siedmych rokoch odviedli rodičia malého Ferdiša do Ostrihomu k "strýčkovi" ostrihomskému opátovi - kanonikovi Jánovi Jurigovi do škôl, kde strávil šesť rokov a vyštudoval dva roky lýcea. Tretiu a štvrtú triedu gymnázia však F. Juriga vychodil v Skalici, ktorá mala veľký vplyv na pozdvihnutie jeho národného povedomia. Piaty ročník gymnázia už opäť absolvoval v Ostrihome. Primas - kardinál Šimor ho vzal za klerika a od šiestej triedy bol v seminári. Maturitu zložil s výborným prospechom, a preto ho poslali do viedenského Pazmánea. Štúdium teológie absolvoval roku 1898. Po skončení štúdií bol roku 1898 v Ostrihome vysvätený za kňaza a ako kaplána ho poslali za pomocníka farára do Veľkej Máne v Tekovskej župe. Asi po ročnom kaplánovaní v Budapešti, Leviciach , Palárikove ho v polovici septembra 1902 preložili do Bratislavy (kaplán v Blumentálskom kostole). Odtiaľ ho po viacročnom pôsobení vo februári 1905 preložili za administrátora do Vajnor a 11.apríla 1905 sa stal vajnorským farárom. Od roku 1930 žil v Karlovej Vsi. Už ako kaplán v Bratislave postupne vstupuje do politiky. Roku 1905 bol redaktorom Ľudových novín. V roku 1906 vyhráva voľby a spolu s ďalšími šiestimi Slovákmi sa dostáva do uhorského parlamentu. Za svoje články "Ohrňme si rukávy a Faraoniti a Herodiáni" bol postavený pred súd. Jeho proces pred prešporskou porotou dňa 16. novembra 1906 sa stal pamätným. Ferdiš Juriga bol odsúdený na 2 roky väzenia. Trest si odpykal v rokoch 1907 - 1909 vo Vacove. 
Bol účastník porady predstaviteľov politických smerov na Slovensku roku 1914 v Budapešti. V tom istom roku požadoval na Uhorskom sneme zavedenie slovenčiny do základných škôl. Roku 1918 ako člen SNR a poslanec Národného zhromaždenia , spoluautor Martinskej deklarácie, predniesol prejav o sebaurčení Slovákov. Člen Slovenskej národnej strany HSĽS (1920 - 1929). Od roku 1927 spolu s F. Tománkom vytváral v HSĽS opozíciu, roku 1929 vylúčený z HSĽS, pokúša sa kandidovať samostatne. Autor viacerých publikácií: Blahozvestovia (1905), Lúčenie (1907), Písmo, ktoré počas krvavej sveta potopy napísal F.J. (1916 - 1919), Kriminálne písma (1922), Blahozvesť kriesenia slovenského národa a slovenskej krajiny (1934). Ferdiš Juriga zasahoval i do slovenskej kultúry. Ako majster slova a písma písal básne a texty k piesňam. Na rozdiel od svojich generačných druhov neprejavil žiadne výtvarné sklony a ambície. Obrat v jeho vzťahu k umeniu spôsobil vajnorský pobyt. Zasadzoval sa za čistotu ľudového umenia, hlavne výšiviek a krojov. Podľa jeho podnetov a koncepcií je vytvorených viacero obrazov, reliéfov a sôch s náboženskou tematikou. Zomrel 23.januára 1950 v Bratislave - Karlovej Vsi vo svojom dome, ktorý mal na priečelnej strane veľký nápis: JURIGRAD. Bol pochovaný na karloveskom cintoríne. Jeho pozostatky i s náhrobným kameňom boli po zmene spoločensko - politických pomerov v novembri 1998 prevezené na cintorín do Martina.
K o r i č á n s k y Marek Juraj, kňaz, básnik (1707 - 1752)
Narodil sa 15.augusta 1707 v Gbeloch. Študoval u piaristov v Prievidzi a za kňaza bol vysvätený v roku 1733 v Segedíne. Vyučoval v nižších triedach gymnázia v Segedíne, potom v Krupine a Prievidzi. Odtiaľ odišiel chorý na pľúca do Svätej Anny v Aradskej župe, kde aj v roku 1752 zomrel. Rovesníci o ňom hovorili, že je dobrý básnik (poeta bonus), lebo veľmi ľahko tvoril, skladal latinské distichá (dvojveršia).Podľa Horányho v elégiách sa mohol porovnať s rímskym básnikom Ovídiom a v epigramoch s Martialom. Väčšina jeho básní však ostala v rukopisoch. Konštantín Alapi (Halapi), ktorý bol jeho rehoľným predstaveným, o ňom napísal oslavnú báseň Elegia X Apologia P. Marci... (svoje básne inak nechcel nikomu dať, ktorú potom spolu s básňami (elégiami) svojich priateľov vydal v roku 1747 v Trnave v knihe Apologorum Moralium libri VI... Život a dielo M. J. Koričánskeho nebolo doteraz bližšie zhodnotené. Sú o ňom iba kusé údaje.
P a r a d e i s e r Ján, kováč (1881 - 1963)
Ján Paradeiser - vo všeobecnosti známy pod menom Johan, postavou chudý, vysoký chlap. Narodil sa 13.3.1881 v Gbeloch ako jeden z desiatich súrodencov v rodine kováča. V Gbeloch vychodil 5 tried Obecnej školy a u svojho otca sa vyučil kováčom. Keď mal 21 rokov odchádza cez Viedeň do Spojených štátov, tam kam smerovala väčšina gbelanov, do Binghamtonu kde pracoval v továrni na obuv a v drôtovni. Tuná sa i roku 1906 oženil s Polkou Karolínou Waluszovou. V septembri roku 1907 sa manželia Paradeiserovci vracajú na Slovensko, do Gbelov. Ján je tu kováčom, ale i opravárom zbraní až do roku 1914, kedy ako 33 ročný dostáva povolávací rozkaz a rukuje. Počas I. svetovej vojny bol na ruskom a potom talianskom fronte v blízkosti Terstu. Aj v zákopoch sa drží svojho remesla,keď dôstojníkom a spolubojovníkom zo zákopov zhotovuje tzv. "zákopové nože". V novembri 1918 sa zdravý vracia domov a z Gbelov už nikde neodchádza a žije tu až do svojej smrti. Zomiera 15.9.1963, zanechajúc po sebe 8 potomkov (Vilma, Annastázia, Mária, Viliam, Adélka, Fridolín, Eduard, Ľudovít).Býval na Olochu u kostola, dnes námestie biskupa Čárskeho. Ak sa pozrieme na dobu v ktorej Johan žil, na dobu 20. a 30. rokov dvadsiateho storočia, vidíme, že zákony o zbraniach boli tolerantnejšie ako sú v dnešnej dobe. Obchodníci a výrobcovia ponúkali poľovnícke zbrane prostredníctvom katalógov s dodaním do domu a na splátky, bez akéhokoľvek povoľovania, či súhlasu úradov. Nebol problém, aby si zámožnejší sedliak kúpil lankasterku alebo modernejšiu hamerlesku. A táto možnosť sa hojne využívala. Nebolo ničím neobvyklým, že keď išiel sedliak do poľa a na voze pod krmivom pre kone alebo kravky mal schovanú brokovnicu a v poli si strelil zajaca, bažanta alebo koroptvu. Náboje do brokovníc sa nekupovali, tie si robil každý majiteľ pušky sám. Každý vlastnil odmerku a mašinku na uzatváranie nábojov . Kupoval sa iba prach a "fujtáše" (tesniace plsťové zátky). Na strieľanie sa používali kupované alebo doma liate broky, alebo tzv. "sekance", čo boli väčšie alebo menšie kúsky nasekaného olova, podľa toho či sa strieľalo na srnca alebo na čiernu. Jednotná strela, či už guľa, Ideál alebo Breneke boli málo používané. Pri nabíjaní nábojov sa mnohokrát stalo, že do náboja sa nechtiac usypalo viacej prachu ako bola norma a vtedy to puška nevydržala, hlavne keď bola staršej výroby s damascénskymi (drôtenými) hlavňami konštruovanými na čierny prach. Šťastie pre strelca bolo, keď sa hlaveň iba vydula a neroztrhla sa. Vtedy strelec odišiel iba s modrinou od kopanca, ktorý mu puška uštedrila. Takéto znehodnotené hlavne boli výrobným artiklom pre dedinského kováča a puškára pytliakov Johana. Hlavne rozletoval a dobrú nepoškodenú použil na výrobu brokovnice vlastnej konštrukcie.
Pušky, ktoré vyrábal, boli jednohlavňové zlamovacie brokovnice. Hlaveň bola posadená do baskule pomocou podhlavňového háka zakrytého podpažbím. V strede baskule bol úderný kohút (tak ako u revolveru), zo spodu spúšť chránená lučíkom. Na pravej strane baskule bola páčka, ktorou sa odomkýnala a zlamovala puška. Chod páčky bol v smere pozdĺžnej osi pušky. Originalita týchto pušiek bola v ich systéme uzamknutia. S takým, alebo jemu podobným so sa doteraz nestretol. Úroveň opracovania jednotlivých súčiastok i pušiek ako celku bola na profesionálnej úrovni. Pažby boli z tvrdého dreva anglického typu. Podľa ústneho podania, vyrábal i pušky skryté v palici. Akej boli konštrukcie sa zatiaľ nevie. Odberateľov na pušky mal jednak z Gbelov, ale i o okolitých dedín ako napríklad Petrovej Vsi, Letničia, Unína a Koválova a to za jednotnú cenu "? litra rumu". Je nesporné, že robil i drobné opravy pušiek ako napríklad vymeniť zlomený úderník či bicie pero a podľa vyjadrenia zákazníkov, nerobil mu problém opraviť i poloautomatické browningove brokovnice. Hovorí sa, že prvý dojem urobí najviac. Prvý dojem bol kováč a dedinská kováčska dielňa. To bolo pre úrady a pre tých kto nevedel s kým má tú česť. Pre poľovníkov a pytliakov to bola dielňa z ktorej vychádzali perfektné výrobky. Ich dokonalosť sa rovnala hodinárskej práci.
