2. chapter- We are drowining in badass shit!
"Nechcem mať opletačky s políciou. Kvôli tomu debilovi Andrewovi mám na najbližšie minimálne tri mesiace policajtov viac, než dosť."
"Ale už je to za nami." snažil sa ju upokojiť bozkom na pery.
"Možno. Ale keď spravíme ďalší problém a pôjde to cez políciu, môžu to na nás vytiahnuť." nepokojne sa pomrvila.
"Sami." pozrela som sa na ňu nechápavým pohľadom. "Nemajú na nás vôbec nič."
"Ale spravili sme to..."
"Stačí!" zapojil sa do rozhovoru Marco. "Za čas, čo sme známy ako Evils, sme spravili už veľa prúserov!" odmlčal sa. "Ale chcela si ku nám patriť, Samantha!" nemal ďaleko od toho, aby niečo rozbil. "Topíme sa v poriadnych sračkách! ...Všetci!" ziapal a premeriaval si všetkých pohľadom, no aj tak vždy zastal pri Sam, ktorá ticho sedela a tlačila sa čoraz bližšie k Jayovi. "Vedela si, čo ťa čaká! Eli ti mala povedať následky!" otočil sa na mňa. "Povedala si jej to?" znepokojene sa ma pýtal. Prikývla som. "Na čo ti sú ústa, keď ich neotváraš kedy máš?" kričal po mne. "Vieš, že v tomto biznise" pri poslednom slove naznačil úvodzovky "obyčajné kývanie nestačí! prikyvuj si tej svojej tete a jej trápnemu manželovi! Tu budeš hovoriť, keď sa pýtam! Povedala si jej to, či nie?!"
"Áno." keď som videla, že sa nadýchol, že ide niečo povedať prerušila som ho. "Povedala. Áno, povedala som jej to." zmraštila som obočie. Vedela som, že už na mňa nič nemá a nemusím počúvať ten jeho neznesiteľný krik na moju adresu.
"Nič si z toho nerob." upokojujúco mi Danny šepkal do ucha.
"Mhm" položila som si hlavu na jeho rameno. "Danny." potichu som mu mrnčala to ucha. "Poďme preč."
"Vydrž." stlačil mi ruku. "Musím sa spýtať Marca." Prikývla som.
"Uhm, Marco?" poškriabal sa na šiji. "Mohli by sme už ísť?"
"Choďte." pohŕdavo zodvihol ruku. Dan sa postavil, chytil ma za ruku a kráčali sme ku dverám.
"A braček?" zakričal za ním Marco.
"Čo?" otočil na naňho držiac kľučku.
"Bolo by dobré, keby ste sa teraz veľmi neprechádzali po vonku, držte sa ďalej od ľudí tu, v meste a zajtra choďte do školy, aby sme neboli zas všetci podozrivý. A neplatí to len pre teba a Eli, ale pre všetkých." vážne na nás pozeral. "Aj pre teba, Samantha." prebodával ju pohľadom.
"Tak...ahojte." ozvala som sa a potiahla Dannyho von, za mnou.
"Ahoj."
"Marcovi šibe."
"Je neznesiteľný." skonštatovala som. Nasadli sme do Dannyho auta.
"Odveziem ťa už domov?" pozrela som na hodinky.
"Je desať. Mohol by si." prikývol.
"V akom štádiu je ten prípad s Andrewom?"
"Ešte to neuzavreli." preglgol. "Ale nemám pocit, že by po nás išli."
"Myslíš, že im nedošlo, že sme to boli my?"
"Určite áno." zasmial sa. "Na sto percent majú meno Evils vyznačené veľkými písmenami a tri krát podčiarknuté červenou fixkou." úsmev mu neodchádzal z tváre. "Len na nás nič nemajú." povedal už trošku tichšie.
"Danny?"
"Hm?"
"Neklameš, že nie? Nemôžem sa nechať zavrieť. Amandu by porazilo, keby vedela, že som jedna z Evils."
"Nie, neboj sa. Nemajú dôkazy. Jessie, Ryan a ja sme sa o to postarali.." odmlčal sa. "A pri kombinácií tvojej a Amandinej povahy sa čudujem, že Georga ešte neporazilo."
"Hej!" na oko urazene som sa zasmiala. Poslal mi vzdušnú pusu. O nedlho sme zastali pár domov od nás.
"Ráno pre teba prídem, dobre?"
"Dobre." objala som ho.
"Drž sa, zlatko."
"Jasné." vystúpila som a prebehla som krížom cez ulicu. Preliezla som náš plot a cez zadný trávnik, kde nesvieti svetlo a prešla som pod môj malý balkón. Rebrík, ktorý bol opretý o strom som priložila pod balkón a vyšplhala som hore. Vyzula som sa a zhodila som zo seba oblečenie. Zašla som do mojej kúpeľne, kde som sa osprchovala a prezliekla som sa do pyžama. Ľahla som si na posteľ a zapla telku. O chvíľu mi ktosi búchal na dvere.
"Eli, otvor."
"Idem"
"Eli!"
"Veď už idem!" skríkla som a otvorila dvere.
"Čo je?" vyštekla som.
"Požičala by si mi prosím tie modré baleríny a biely svetrík?"
"Poď." vošla do mojej izby a spolu so mnou sa postavila pred šatník.
"Ktorý sveter si to chcela?"
"Tento." ukázala na tenký dlhší biely rozopínateľný sveter.
"Tak si ho zves, ja ti zatiaľ vyberiem tie baleríny."
"Oh a nemáš náhodou aj nejakú červenú tašku?"
"Mám. Myslím, že je dole na vešiaku pri topánkach."
"Ďakujem."
"Nie je zač." žmurkla som na ňu.
"A Sophie? Amanda je doma?"
"Nie. Išla aj s tatinom do nejakého divadla.
"Zaujímavé, kedy sa vrátia?"
Tento príbeh nájdeš aj na Wattpade