KAPITOLA 24.
MEČ OSUDU
Eragon sa zobudil, Zafira mala stále hlavu pri jeho boku, celú noc sa od neho nepohla. Eragon sa posadil a pohladil ju po šupinatom nose, to ju prebralo. ,,Eragon!“ –počul jej radostný výkrik z toho že je už hore. ,,Aj ja som rád že sme konečne spolu.“ –povedal dračici. Ona ho za to oblízla, bola rada pretože vyzeral omnoho lepšie, nebol už mŕtvolne bledý, ani jeho oči neboli také smutné ako predošlí deň. ,,Konečne si v poriadku maličký.“ –povedala celá natešená. ,,Áno, je mi už lepšie, ale ešte stále nemám všetku svoju silu naspäť.“ –povedal jej. ,,To chce čas maličký! Čas!“ –utešovala ho Zafira. Spolu sa o všeličom zhovárali, Zafira mu hovorila čo sa udialo keď bol ranený. Aj Šruikan sa už zobudil, tiež mal radosť že je Eragon vporiadku. Eragon sa išiel umyť a prezliecť do čistých šiat, tie jeho boli roztrhané. Potom sa rozhodol že pôjde zobudiť Murtaga. On tvrdo spal, nereagoval na jeho hlas. Tak ním musel Eragon nakoniec zatriasť, až to ho prebralo. Bol celý zmetený keď nad sebou zbadal Eragona, myslel si že stále spí. ,,Eragon? Ako to že si už vstal? Nemal si odpočívať?“ –spýtal sa ho Murtag mal o neho obavy. ,,Neboj sa o mňa, je mi už dobre. Ale teraz vstávaj, nemáš náhodou hodinu šermu s Vanirom?“ –budil ho Eragon. Murtag mu neodporoval, obliekol sa a zišiel do jeho izieb, kde ho už čakal Eragon s raňajkami, ktoré pred chvíľou priniesli. Spolu sa najedli a Murtag sa ho vypytoval na strieborné dračie vajce. Keď dojedli, nasedlal Tŕňa a chystal sa odísť, Eragon ho však ešte zadržal a povedal: ,,Murtag, povedz Vanirovi nech za mnou príde. Oboch vás očakávam na skale Tel naeír.“ –povedal a prepustil ho. Murtaga už Vanir čakal na elfskom cvičisku. Keď červený drak pristál, Murtag z neho zoskočil a išiel za Vanirom. Odovzdal mu Eragonov odkaz, potom sa ich hodina začala. Murtagovi sa celkom darilo, ale aj tak ho nakoniec Vanir porazil, len mu to už trochu dlhšie trvalo. Keď Vanir zahájil ďalšiu vlnu útokov, náhle sa zastavil a zložil svoju zbraň. ,,Čo sa stalo?“ –spýtal sa ho Murtag, pretože nechápal prečo sa z ničoho nič zastavil. Vanir neodpovedal, len rýchlo otvoril kapsu, čo mal celí čas prevesenú cez plece. Vybral z nej vajce, triaslo sa a začínalo praskať. Murtag to celé sledoval a Tŕň sa postavil vedľa neho aj on spozoroval že sa niečo deje. Vanir držal v dlaniach strieborné vajce, už malo na sebe mnoho prasklín a práve sa úplne rozbilo, Vanir v dlaniach držal malého strieborného dráčika. Malí dráčik si kýchol a z nosa mu vyšiel dym. Vanir ho opatrne položil na zem, Dráčik sa zatackal, ale nespadol. Malé strieborné očká uprel na Vanira, ťarbavím krokom sa k nemu približoval, zastal tesne pred ním. Vanir si k nemu kľakol a vystrel k nemu ľavú ruko, dráčik natiahol krk a nosom sa dotkol jeho dlane. Vanira zasiahla ohromná vlna ľadovej energie. Po celom tela sa mu rozliala neznesiteľná, pálčivá bolesť, ktorá okamžite pominula. Ruku mal necitlivú, uprostred dlane sa mu objavila trblietavá oválna škvrna. Koža ho svrbela a pálila a jeho srdce bilo ako splašené. Malý dráčik bol spokojný a začal si prezerať okolie, ťarbavým krokom prišiel až k Murtagovi, potom zamieril k Tŕňovi, Tŕň pred ním váhavo ustúpil, ale malý dráčik sa nenechal odradiť až kým sa nedostal k jeho nohe, potom ho pohrýzol a vrátil sa k Vanirovi. Murtag sa na tom zasmial. ,,To bolo zrejme za to že si pred ním ustúpil.“ –povedal mu s úsmevom Murtag a potľapkal ho po pleci. Tŕň sa tiež zasmial, ale po svojom. Dráčik prišiel až k Vanirovi, ktorý ho ochotne vzal na ruky. Dráčik tichúčko zapriadol a stočil sa do klbka a zavrel oči. Vanir sa usmial, dráčik práve zaspal. ,,Ideme za Eragonom?“ –spýtal sa Murtag a ponúkol sa že ak chce, môže ísť s nimi. Vanir súhlasil a nasadol za Murtaga na Tŕňa. Tŕň vzlietol, o chvíľu už pristávali na skale. Eragon zo Zafirou a Šruikanom ich už čakali. ,,Práve sa vyliahol.“ –povedal mu Vanir a ukázal na dráčika. ,,Ja viem, cítil som to.“ –povedal mu. ,,Ako je to možné?“ –spýtal sa Murtag. ,,Bol som strážcom dračieho vajca a preto som s ním tak trochu spojený.“ –odpovedal mu Eragon. Potom ich zaviedol do Oromisovej chalupy, tam sa posadili za stôl. Vanir dráčika položil na stôl, ešte stále spal. Eragon mu doniesol kúsky sušeného mäsa, čo bolo v Ellesmére neobvyklé, elfovia mäso nejedia, ale dráčik ho potreboval. Ako náhle to dráčik zacítil, zobudil sa. Vanir ho začal kŕmiť. Keď to všetko zjedol, začal pobehovať po izbe a trepotal malými blanatými krídlami, bol ešte príliš malý na to aby vzlietol. Ale aj tak sa o to pokúšal. Občas mu z nosa vyšiel dym. Oni traja ho sledovali, bolo to zábavné ako sa dráčik ťarbavo pohyboval a pri tom všetko skúmal. Práve sa vo dverách zjavila Zafirina a neskôr aj Šruikanova hlava, aj oni chceli vidieť maličkého dráčika. Bolo to zábavné, vo dverách sa najprv zjavilo jedno modré a potom jedno čierne oko. Vanir potom Eragonovi ukázal svoju ľavú ruku na ktorej mal dračie znamenie. Keď sa spolu dohodli, že Vanir bude spolu s Murtagom ráno šermovať a potom ich oboch čaká na skale. ,,Vanir teraz si sa stal dračím jazdcom a preto musíš podstúpiť aj výcvik jazdca.“ –povedal Eragon. Vanir nenamietal, vedel síce výborne ovládať kúzla , poznal a cvičil Rimgar, ale nikdy nepodstúpil výcvik jazdcov, ani nemohol, jazdci nikdy nezverili svoje tajomstvá niekomu kto k nim nepatril. ,,Tak a teraz poďte von, ako vidím aj naše draky si chcú prezrieť mláďa.“ –povedal a poukázal tým na Zafiru, ktorá sa stále cez dvere pozerala jedným okom dnu. Zafira sa vzdialila od dvier aby mohli vyjsť. Vanir opatrne zodvihol dráčika na ruky a vyniesol ho von, tam ho položil na zelenú trávu. Dráčik si to hneď zamieril k Zafire a začal sa jej obšmietať okolo nôh. Aj Šruikana si prehliadol, z troch drakov sa mu zjavne najviac páčila Zafira. Dnes nepokračovali vo výcviku, až zajtra mali začať. Dnes ešte nie, Eragon nebol úplne v poriadku. Stále bol slabý. A preto nemohol im predviesť zložité kúzla. Tak ich oboch poslal na čistinku rozímať, ale každého inde aby si nevadili. Malí dráčik ostal pri Zafire s ktorou sa hral. Vanir nemusel výcvik začínať úplne od začiatku, on podstúpil elfský výcvik, ten sa podobal tomu čo sa práve učil Murtag. Takže mohli pokračovať, nič ich nezdržiavalo. Keď sa obaja vrátili pýtal sa ich čo zistili. Obaja mali približne rovnakú odpoveď. Že pozorovali rôzne zvieratá a opisovali mu čo o nich zistili. ,,Musíte vnímať všetko okolo vás, nie len určitú vec. Až vtedy dokážete odpovedať správne.“ –povedal obom, potom ich prepustil. Vanir si vzal dráčika na ruky a vysadol si na Tŕňa za Murtaga. Odleteli do Ellesméry Vanira vysadili pred domom Tildarí a oni sa vrátili do Vraelovho domu. Eragon ostal chvíľu tam a posadil sa na okraj skaly a pozoroval západ slnka. Po chvíli zacítil vôňu borovicového ihličia a povedal: ,,Ahoj Arya!“ ani sa len neotočil vedel že je to ona. ,,Ako si vedel že som to ja?“ –spýtala sa ho. ,,Cítil som ťa.“ –odpovedal jej. Posadila sa vedľa neho a pobozkala ho. Eragon jej bozk opätoval, potom spolu sedeli na okraji útesu až kým sa slnko nestratilo za horami. Arya už vedela o dráčikovi, stretla totiž Vanira, to on jej povedal kde je Eragon. Chcela vedieť ako sa má, či je mu už lepšie. ,,Keď som ťa videla ležať raneného na zemi mala som strašný strach.“ –povedala mu. ,,Ja viem Arya.“ –povedal jej a zovrel ju v náručí potom ju pobozkal na čelo. ,,Neboj sa o mňa, už som v poriadku.“ –povedal jej aby ju upokojil. Spolu sa postavili a vracali sa do Ellesméry, išli pešo. Zafira so Šruikanom už odleteli, keď im to Eragon navrhol a povedal že sa vráti spolu s Aryou. Nemali nič proti. Cesta im trvala pol hodinu, ale keď boli spolu, ubehla im omnoho rýchlejšie, ani si nevšimli a už boli v Ellesmére. Potom sa spolu ešte vybrali k stromu Menoa, posadili sa na najnižší konár ako zvyčajne a rozprávali sa o všeličom. Eragon jej spomenul sen čo mal o nádhernej ale neznámej krajine. ,,Aj mne sa už taký sen sníval. Keď som sa ráno zobudila, cítila som vôňu tých kvetov čo tam boli.“ –povedala mu. ,,Je to zvláštne. Čo myslíš?“ –zakončil to Eragon. ,,Áno je.“ –odpovedala mu. Eragon jej rozprával o svojich snoch, ktoré sa postupne napĺňali. Zamyslela sa nad tým, ale nevedela nájsť odpoveď prečo máva také sny. Arya mu hovorila čo sa stalo tu v Ellesmére kým boli preč. Keď sa vracali, Arya Eragonovi navrhla že či by s ňou nešiel navštíviť Rhunon. Nemal nič proti a tak išli. Rhunon bola vo svojej kováčskej dielni ako obvykle. Obaja ju naraz pozdravili elfským pozdravom. Aj ona ich privítala, aj keď troch frfľala. Jej pozornosť upútal Eragonov meč. ,,Odkiaľ ho máš, ak smiem vedieť?“ –spýtala sa ho, asi jediná z elfov o tej udalosti zo stromom Menoa nevedela, pretože zvyčajne neopúšťala svoju kováčsku dielňu. Arya jej v stručnosti vyrozprávala ako k nemu Eragon prišiel. Rhunon to zaujalo a spýtala sa: „Môžem?“ Eragon jej podal meč s modrým Zafírom v rukoveti. Elfka si ho od neho vzala a začala si ho prezerať. ,,Vieš komu ten meč patril?“ –spýtala sa napokon. ,,Oromisovi.“ –odpovedal jej. ,,Nie to bol Bromov meč, ktorý stratil. Prečo vravíš že to je Naegling?“ –povedala. ,,Bol to jeho meč, ale Linea si Naegling potom odo mňa vzala ale vrátila mi už modrý meč. Ale ako to viete?“ –spýtal sa Eragon. ,,Poznám si svoju prácu a navyše je na ňom vyryté jeho meno.“ –povedala a ukázala na skoro neviditeľnú rytinu na rukoveti meča. Eragon to nevedel ani si to nevšimol, ale v kútiku duše si to myslel. Pretože tento meč nevyzeral tak ako Naegling. ,,Je jeden s mojich najlepších výtvorov.“ -povedala kováčka a pozorne si ho ďalej prezerala. ,,Jeho meno je ,,Wyrda!“ –povedala nakoniec. ,,Osud.“ –dopovedal v obyčajnom jazyku Eragon. ,,Správne.“ –odpovedala Rhunon a vrátila mu meč, hoci sa s ním nerada lúčila. Potom sa s ňou rozlúčili a vracali sa k domu Tildarí. Arya bola rovnako zaskočená ako Eragon. ,,Takže teraz máš meč svojho otca.“ –povedala napokon. ,,Takže toto tým Linea myslela keď povedala: Teraz je to tak, ako to má byť.“ –povedal Eragon. ,,Ale to meno je zvláštne, nemyslíš?“ –spýtala sa Arya. ,,Áno je.“ –krátko odpovedal, stále bol zamyslený. Už boli pred kráľovským palácom, Eragon sa z Aryou rozlúčil a vracal sa za Zafirou domov. Dračica ho už netrpezlivo vyčkávala. Keď vošiel a videla ten jeho zvláštny zadumaný pohľad, hneď chcela vedieť čo sa stalo. Povedal jej že s Aryou boli za Rhunon a ona mu povedala niečo o jeho meči. ,,Čo je s tvojím mečom?“ –chcela vedieť. ,,Tento meč patril Bromovi, Linea mi vtedy nevrátila Naegling, ale dala mi meč, ktorý Brom stratil.“ –povedal jej Eragon. Zafiru to prekvapilo, myslela si že Linea mu zmenila len farbu meča. ,,A ako to Rhunon zistila?“ –spýtala sa napokon Zafira. ,,Na rukoveti bola malá rytina, bolo tam vyryté jeho meno.“ –povedal jej. Eragon si potom odopol meč a ukázal ho dračici, najprv si to ani ona nevšimla, až keď sa lepšie pozrela. Dlho sa o tom rozprávali, ale potom Zafira Eragona prinútila aby išiel spať. Že si potrebuje oddýchnuť a nie sa s ňou po nociach rozprávať.