KAPITOLA 30.
SKÚŠKA
Svadobnú hostinu opustili už keď sa začínalo stmievať, odobrali sa do paláca kde boli už raz ubytovaný, iba Murtag s Tŕňom tu ešte neboli. Obom sa veľmi páčila dračia sieň, bola veľmi podobná tej vo Farathen Dure, len bola menšia. Ale inak sa od nej nelíšila, možno až na Hviezdny Zafír, ktorý bol len v meste hore. Vošli do vnútra a draky si sami vybrali otvor v stene, kde chceli prebývať. Zafira so Šruikanom boli spolu v jednom aj s Eragonom a Aryou. Tŕň s Murtagom mali vlastní. Oni si vybrali ten najvyšší a zložili sa v ňom. Kdež to Zafira so Šruikanom niekde uprostred. Draky vyleteli hore aj so svojimi jazdcami. Tam ich odsedlali a poskladali z nich všetky veci, ktoré uložili vedľa steny. Jaskyňa ktorú si vybrali Zafira a Šruikan bola najväčšia, preto sa tam nemali problém zmestiť dva draky. V zadnej časti sa nachádzali dva obrovské vankúše pre drakov, vpredu boli dve postele prisunuté pri sebe, zrejme pre ich jazdcov. Bol tam ešte aj stôl s troma stoličkami. V tej Murtagovej to vyzeralo podobne, až na to že tam bol len jeden vankúš pre draka a jedna posteľ pre jeho jazdca. Zaželali si dobrú noc a všetci sa odobrali do svojich postelí. Draky sa uložili na obrovské vankúše a ich jazdci do prichystaných postelí. Všetci zaspali, boli unavený z cesty. Skoro ráno sa zobudil Eragon ako prvý, Arya ešte vedľa neho spala. Draky tak isto. Potichu sa od elfky postavil aby ju nezobudil. Z batohu si vybral nejaké veci na prezlečenie, obliekol si ich, potom išiel k vchodu do jaskyne a zliezol po rebríku dolu. Nemal čo robiť tak sa vybral do kuchyne po nejaké jedlo. Vyšiel z dračej siene a cez veľkú dubovú bránu na nádvorie. Práve vychádzalo slnko. Vykročil po prázdnom námestí, vonku nebolo ani živej duše až na malého čiernovlasého chlapca s veľkými očami a špicatými zúbkami. Bol to Solembum. Keď ho Eragon zbadal, vykročil jeho smerom, ale chlapča pred ním utekalo. Ako náhle bol pri ňom veľmi blízko, znova odbehol. Vyzeralo to ako keby sa ho snažil niekde zaviesť. Eragon ho prestal naháňať už za ním len kráčal. Chlapec sa premenil na čiernu mačku. Teraz si bol Eragon úplne istý že je to Solembum. Takže tu niekde musí byť aj Angela. Mačkolak ho viedol uličkami Aberonu, zastavil sa až pred dverami jedného domu na konci ulice. Dvere boli obvešané všeliakými možným haraburdami, od lapačov snov až po mŕtve žaby. Eragon vošiel dnu, za pultom obchodu stála Angela. Solembum vyskočil na stôl a tam si ľahol, upriamil svoju pozornosť na postavu za pultom obchodu. ,,Vidím že ste si presťahovali obchod.“ –povedal Eragon, pretože si ho ešte stále nevšimla. ,,Ach, to si ty. Konečne si prišiel.“ –povedala čarodejnica a pozrela na neho. ,,Ako to myslíte že som konečne prišiel?“ –opýtal sa čarodejnice. ,,Ja som vedela že si nenecháš ujsť svadbu svojho bratranca, takže som vedela že sem prídeš. Sadni si.“ –vysvetlila Angela a ukázala na kreslo pri stole. ,,To je pravda.“ –odpovedal Eragon a posadil sa do kresla pri stole na ktorom ležal čierny kocúr. Pohladil ho po hladučkej srsti, Solembum spokojne zapriadol. Angela sa tiež posadila len čo odložila nejaké veci na policu. ,,Tak a teraz rozprávaj, čo sa udialo v Ellesmére, počula som o Murtagovi.“ –začala Angela. ,,Udialo sa mnohé.“ –povedal neurčito Eragon. ,,No rozprávaj, čo je nové v Ellesmére?“ –dobiedzala čarodejnica. Eragon jej postupne rozpovedal čo sa stalo od jeho odchodu z Aberonu. Angela ho pozorne počúvala, neprerušovala ho, aj Solembum hltal každé jeho slovo, aj keď sa tváril že ho nepočúva. Povedal jej skoro o všetkom, vynechal len správu o existencii strieborného draka, stále váhal či jej o tom má povedať. Keď hovoril o tom ako zachránil Aryin život, Angela bola celá bez seba. ,,Vedela som to, už keď som sa s tebou po prvý krát stretla!“ –vykríkla radostne. ,,Čo ste vedeli?“ –opýtal sa jej Eragon, zmetení jej slovami. ,,No predsa že nie si obyčajní, že si výnimočný!“ –odpovedala natešená z toho že mala pravdu. Bola to trochu hektická odpoveď ale Eragonovi to nevadilo, pochopil čo tým chcela povedať. Angela bola už taká, málo čo povedala bez toho aby to vyznelo úplne normálne. Rovnako jasala keď jej povedal ako čo sa stalo keď na elfské lesy zaútočili kráľovi vojaci a ako za pomoci drakov vytvoril nad Ellesmérov ochranný štít. Keď spomenul Gilderiena a ako mu pomohol, Angela bola rovnako prekvapená ako všetci ostatný keď len počuli že sa s ním len rozprával. V rozprávaní pokračoval hneď po tom čo Angela znovu vravela že tušila že Eragon nieje obyčajný. Spomenul aj svoje sny, aj tie v ktorých sa rozprával s Bromom, povedal jej o jazierku duchov a o Oromisovi. Nakoniec sa dostal k rozprávaniu o ich ceste na Vroengard. Povedal jej ako tam prišli, aj o ich rýchlom odchode, potom ako ich prepadli vojaci a jeho zranili. Prebral sa až v Ellesmére, keď mu kráľovná Islanzadí podala protijed, pretože ho zasiahol otrávený šíp, kvôli ktorému upadol do bezvedomia. Potom zmĺkol. Nevedel sa rozhodnúť či má pokračovať. ,,Nechceš jej povedať ešte niečo?“ –ozval sa v jeho mysli Solembum. Eragon sa mu zadíval do očí, to ho presvedčilo a začal. ,,Viete prečo sme z Vroengardu tak náhle odišli?“ –opýtal sa jej. Angela zatajila dych, vytušila z jeho slov že sa jej práve chystá povedať niečo veľmi dôležité, niečo čo by nemala vedieť ani ona. ,,Nie, nehovor mi to. Nechcem to vedieť.“ –povedala náhle. ,,Čože?“ –opýtal sa jej nechápavo, pretože doteraz chcela vždy vedieť o všetkom. ,,Nechcem to počuť Eragon. Nechaj si toto tajomstvo pre seba, cítim totiž, že ja ho nemám dovolené poznať skôr než nadíde vhodný čas.“ –povedala vážne. Tento tón bol u nej veľmi zriedkavý. Eragon sa obrátil na mačkolaka. ,,Prečo si chcel aby som jej o tom povedal, keď si vedel že to nebude chcieť počuť.“ –opýtal sa ho. ,,Prešla skúškou.“ –povedal mu Solembum. ,,Neviem čo tým myslíš.“ –povedal Eragon. ,,Chcel som vedieť, či som si vybral dobre.“ –odpovedal mu. Bola to dosť nezrozumiteľná odpoveď, Eragon nechápal prečo chcel Angelu Solembum vyskúšať. Viac mu nič Solembum nepovedal, zoskočil zo stola a začal sa prechádzať po Angelinom kráme. Popritom si spokojne priadol. Angela sledovala Eragona ako sa rozprával s mačkolakom, aj keď nevedela o čom, ani to potom nechcela vedieť. Spolu rozoberali to o čom jej Eragon povedal, sedeli tam už skoro dve hodiny, keď si Eragon všimol že je čas aby sa vrátil, slnko už bolo vysoko na oblohe. Rozlúčil sa s čarodejnicou a odišiel. Angela mu pri odchode ešte povedala: ,,Príď zas!“ A zmizla za dverami. Eragon sa ponáhľal naspäť, chcel ísť totiž po raňajky. No ale na to už bolo neskoro, v kuchyni mu povedali že tu už bola jedna elfka a zobrala ich zo sebou. Boli tam dve kuchárky a mali tam aj jedného pomocníka. Keď tam Eragon vošiel a zbadali ho, všetci čo tam boli ho sledovali, väčšina z nich ešte nikdy nevidela naozajstného dračieho jazdca. A Eragon teraz patril aj medzi elfov, po tom čo ho draci zmenili. Eragon sa necítil príjemne, keď si ho tam všetci obzerali. Cítil aj ich pocity, boli to pocity úžasu a strachu zároveň. Nevedeli čo si o ňom majú zrejme myslieť. Vyzeral ako nejaký kráľ, jeho pohľad bol pevný a neúprosný ale zároveň zhovievavý a láskavý. Ale vyžarovala z neho sila, ktorá im obyčajným ľuďom naháňala strach zmiešaný s obdivom. Eragon sa otočil a odchádzal, na chrbte cítil ich pohľady, ale neotočil sa. Mesto sa pomaly začínalo prebúdzať, na uliciach sa začínali objavovať ľudia. Eragon v mysli videl útržky z ich života, jeho myseľ bola otvorená a vnímal všetko naokolo ako ho učil Oromis. Ne elfovi kráčajúcom po ulici sa upierali mnohé zvedavé oči, či už malých detí, alebo starcov a klebetných žien. Všetci sledovali elfa s postavou atléta, odetého v kráľovských šatách, s dlhými rozpustenými svetlo hnedými vlasmi. Nikto ho nedokázal prehliadnuť. Ešte aj slepec čo sedel na prahu malého domčeka cítil jeho prítomnosť. ,,Kto ste vzácny pane? Podajte mi prosím vás svoju ruku.“ –oslovil ho keď prechádzal okolo neho. Eragon sa zastavil a pristúpil k nemu. Kľakol si k nemu a podal mu svoju ruku. Starec ju chytil a prechádzal po nej svojimi prstami. ,,Veľa rát ste už bojovali a okúsili ste trpkosť života, ale niekedy to tak nebolo.“ –povedal starec. ,,Máte pravdu dobrí muž. Aj vy ste si svoje vytrpeli, o váš zrak ste prišli už dávno. Ale voľakedy dávno ste videli. Nemám pravdu?“ –opýtal sa ho Eragon. ,,Máte pane, ale odkiaľ to viete?“ –spýtal sa ho starec. ,,Cítim to z vás.“ –znela jeho odpoveď. ,,Áno, voľakedy dávno, keď som bol mladý som mal svoj zrak, videl som všetko čo som mal tak rád, ale teraz už vidím len tmu, nedokážem si spomenúť na zapadajúce slnko, ani na tvár svojej ženy. Teraz vidím len tmu. Ako by som si prial, ešte aspoň raz vidieť západ slnka.“ –hovoril mu slepec. Eragon cítil jeho smútok a bolesť ktorú má v srdci. ,,Pozrite sa mojimi očami, ukážem vám západ slnka na najkrajšom mieste na svete.“ –povedal Eragon a položil starcovi na čelo svoju ruku. V mysli si vybavil západ slnka na skale Tel naeír. Ako veľká žeravá guľa pomaly mizla za obzorom a pod ňou sa nachádzal nádherný les, stromy v ňom boli ako živé. To čo Eragon videl, preniesol do starcovej mysle. Slepcovi splnil jeho želanie, ukázal mu najkrajší západ slnka v živote. Nikdy totiž starec niečo podobné nevidel, takýto pohľad sa mu nikdy nenaskytol. Toto bolo vidno len z lesov Du Wendelvarden. ,,Ďakujem vám pane! Je to najväčší dar aký som mohol len dostať.“ –povedal šťastný starec. ,,Nemáte mi za čo ďakovať, urobil som to rád. Berte to ako dar.“ –odpovedal Eragon. ,,Môžem vedieť vaše meno?“ –spýtal sa starec. ,,Som Eragon.“ –povedal a postavil sa od neho a odišiel. Ani si len nevšimol, okolo neho sa nazbieralo množstvo ľudí. Keď vstal rozostúpili sa aby mohol prejsť. Eragon sa vracal do dračej siene, už to nebolo ďaleko. O pár minút vstupoval cez dubovú bránu do palácu. Arya s Murtagom ho už netrpezlivo čakali a prešľapovali z miesta na miesto, nevedeli kam ráno zmizol.