Až do polovice 19. storočia obraz nebol nijako zvlášť známy. Až nastupujúca vlna symbolistov priniesla obrat a umelci začali s Monou Lízou spájať svoje predstavy o ženskej tajuplnosti. Naplno to vyjadril kritik Walter Pater, keď vo svojej eseji o Leonardovi z roku 1867 Monu Lízu opísal ako mýtické stelesnenie večnej ženskosti, ktoré je „staršie než kamene, medzi ktorými sedí“ a ktoré „už mnohokrát zomrelo a pozná tajomstvá hrobu“.

Sláva obrazu tak postupne narastala a prispela k tomu aj jeho krádež, ku ktorej došlo 22. augusta 1911. 7. septembra bol ako podozrivý z krádeže zatknutý básnik francúzskej avantgardy Guillaume Apollinaire. Na výsluch bol predvolaný aj jeho priateľ Pablo Picasso, obaja však boli neskôr prepustení ako nevinní. Spoločnosti priateľov Louvru ponúkla za obraz odmenu 25 tisíc frankov, anonym túto sumu dokonca zdvojnásobil. Nik sa však neozval. Verilo sa, že obraz je navždy stratený. Následne však vysvitlo, že obraz ukradol zamestnanec Louvru Vincenzo Peruggia – jednoducho ho vyniesol von schovaný pod kabátom. Krádež zorganizoval Eduardo de Valfierno, podvodník, ktorý poveril falšovateľa Yvesa Chaudrona výrobou kópií obrazu. Mal v úmysle ich predať ako stratený originál. Pretože originál na svoj podvod nepotreboval, po krádeži už viac Peruggiu nekontaktoval. Peruggia prechovával obraz vo svojom byte dva roky, stratil však trpezlivosť a napokon bol zadržaný pri pokuse o jeho predaj florentskému priekupníkovi s umením. Obraz bol vystavovaný po celom Taliansku a v roku 1913 sa vrátil do Louvru.

Pred americkým turné v rokoch 1962 – 1963 bol obraz ohodnotený na účely poistenia na 100 miliónov amerických dolárov. Podľa Guinnessovej knihy rekordov sa tak Mona Líza stala najdrahším obrazom v dejinách. Iba nedávno ju predstihlo dielo Pabla Picassa Garçon à la pipe (Chlapec s fajkou), ktoré bolo vydražené za 104,1 milióna amerických dolárov 4. mája 2004. Ak však vezmeme do úvahy vývoj inflácie, pôvodných 100 miliónov USD z roku 1962 malo v roku 2004 hodnotu približne 608 miliónov USD.