Na jednej lodi
Keď bol na Slovensku ešte len jeden prípad koronavírusu a všetko fungovalo normálne, tak sme sa vybrali na dovolenku do zahraničia, ktorú sme mali už rok naplánovanú. Cez hranice sme v pohode prešli a na letisku skoro nikto nenosil rúška. Po kríze ani chýru ani slychu a jediné, čo ich zaujímalo boli otázky, či sme nenavštívili Taliansko alebo Čínu za posledných štrnásť dní. Nasadli sme na lietadlo a cez Amsterdam sme leteli do Južnej Ameriky. Nikto nám nemeral teplotu a ani sa nezaujímal o náš zdravotný stav. Argentína bola prvá krajina, ktorá mala aspoň informačné plagáty o novom víruse a museli sme podpísať vyhlásenie, že nemáme žiadne príznaky, aj keď to úradníci len hodili bez prečítania na obrovskú kopu papierov. Veľmi nás prekvapilo, aké jednoduché bolo cestovať v dobe, kedy v Lombardii už denne zomierali stovky ľudí.
V Patagónii sme nasadli na výletnú loď a plavili sme sa na juh. Zažili sme krásnu dovolenku a videli veľa zvierat, ale jedného dňa sme si našli v kajute list, ktorý nás vytrhol z našej eufórie a uviedol do tvrdej reality. „Počas Vašej plavby sa svet radikálne zmenil z dôvodu ochorenia Covid -19. Zrušili sa viaceré lety a krajiny prijímajú karanténne opatrenia. Argentínska vláda rozhodla o zrušení všetkých medzinárodných letov na nasledujúcich 30 dní.“ Sadla som si na posteľ a so zatajeným dychom čítala celú správu. Znamenalo to, že by sme boli uväznení v cudzej krajine ďalší mesiac s tým, že sme nevedeli ako sa bude situácia ďalej vyvíjať.
Vedúci zájazdu Ian si nás všetkých zavolal do jednej miestnosti a povedal nám ďalšiu správu. Prístav, z ktorého sme vyplávali už neprijíma žiadne lode a našou jedinou nádejou je plaviť sa pozdĺž celej Argentíny ďalších 2500 km až do Buenos Aires. Pre nás to znamenalo ďalších 5 – 6 dní na lodi s tým, že nám všetkým prepadli letenky. Atmosféra na lodi sa zmenila a všetci sme čakali, čo bude ďalej.
Ian našťastie nebol diktátorom, ale pravým leadrom. Namiesto toho, aby zaviedol tvrdé pravidlá, tak nám povedal krásne slová. „Všetci sme na jednej lodi a naším cieľom je dostať sa bezpečne domov. Neviem ako sa bude situácia vyvíjať, ale budem sa snažiť Vás, čo najskôr o všetkom informovať a urobíme s tímom všetko preto, aby ste sa vrátili do svojej krajiny. Pre spríjemnenie chvíľ na lodi poverujem Rustyna ako hlavného zabávača, ktorý Vám vymyslí program na nasledujúce dni.“ Okrem zábavy nám ponúkli tiež neobmedzený satelitný internet, aby sme si mohli hľadať letenky do svojej vlasti a poskytli nám zdravotné informácie o koronavíruse. Upozornili nás, že vzhľadom k tomu, že na lodi budeme dlhšie ako sme plánovali, tak je možné, že z dôvodu nedostatku potravín nám budú musieť obmedziť množstvo jedla. Opak bol však pravdou. Po celý ten čas nám neobmedzili ani počet chodov a kvalita jedla bola vždy na vysokej úrovni. Na ďalší deň sa dokonca spojili so sesterskou loďou, ktorá nám poskytla pomocou člnov čerstvé potraviny a lieky pre ľudí, ktorí ich potrebovali.
Spočiatku zostali ľudia zarazení, ale veľmi rýchlo si uvedomili, že pokiaľ sa nebudeme navzájom podporovať a povzbudzovať, tak to nezvládneme. Niektorí sa hneď prihlásili, že môžu robiť hodiny fitness alebo Antarktickú jógu. Iní zas zorganizovali šachový a kartový turnaj. Rustyn vymyslel pirátsku párty, kde sme súťažili o najlepší kostým. Každý sa snažil niečím prispieť a namiesto beznádeje sa loďou šírila dobrá atmosféra, smiech a zábava. Bolo krásne počasie, a tak sa ľudia zhromaždili na vrchnej palube lode. Niektorí pozorovali vtáky, ktoré využívali našu loď pri ich lete do neznáma a iní zas cvičili, aby neochabli na tele. Večer sme hrávali hry, rozprávali sme sa a niektorí pasažieri ponúkli, že by mohli spraviť prednášky. Mali sme prezentáciu o počasí na Antarktíde, partnerskí psychológovia nám rozprávali o medziľudských vzťahoch a rozdieloch medzi mužom a ženou a jeden Americký mladík spravil Stand-up show o snehu.
Keď sme sa dozvedeli nejaké nové správy zo sveta, tak sme neupadali do depresie, ale naopak sme boli vďační. Ľudia každý večer tlieskali organizátorom, kapitánovi aj námorníkom ako skvelo zvládajú situáciu v tak ťažkých časoch. Obdivovali sme tiež kuchárov a čašníkov, ktorí pripravovali skvelé jedlá aj napriek obrovským vlnám, kedy my sme mali problém vôbec prejsť do jedálne. Namiesto reptania sme cítili vďačnosť a miesto beznádeje povzbudenie, že sa všetci dostaneme bezpečne do svojich domovov aj keď to v tej chvíli vôbec nevyzeralo ružovo.
Jeden večer sme sa rozprávali na palube za mostíkom a rozvinuli sme debatu o tom, že vo svete musíme dodržiavať takzvaný „social distance“, ktorý tu na lodi neplatil. Uvedomili sme si, že sa už nebudeme môcť objímať, ani si s nikým podať ruku. Kamarát RJ navrhol, aby sme sa všetci objali. Bolo nás tam asi desať a bolo to veľmi milé. Pozreli sme sa na kapitána ako sám stojí pri kormidle. Bolo asi jedenásť hodín večer a spýtali sme sa ho, či potrebuje objatie. Roztiahol ruky a povedal, že veľmi rád. A tak sme ho jeden po druhom postupne objali a bolo to krásne. Cítili sme, že každý z nás potrebuje cítiť lásku a prijatie bez ohľadu na to v akej pozícii sa nachádzame.
Keď sme sa blížili k Buenos Aires, tak sme postupne stretávali čoraz viac lodí. Veľmi sme sa tešili, že sa blížime k civilizácii. Večer sme však dostali ďalšiu šokujúcu správu. Argentína sa aj napriek prebiehajúcim dohodám úplne uzavrela a neprijímala žiadne lode. Jedinou našou nádejou bol pre nás Uraguay a jeho hlavné mesto Montevideo. Dali nám však jednu podmienku. Aby sme mohli opustiť loď, tak si každý z nás musel kúpiť letenky, ktoré by nás dostali mimo Južnej Ameriky (alebo do cieľovej destinácie). Za normálnych okolností by to nebol problém, ale neboli sme jediná loď dúfajúca v návrat domov z Montevidea. Denne odlietali len dve lietadlá, takže sa okamžite začal lov na letenky. Všetci zapli svoje mobily, tablety a notebooky. A hádajte, čo sa stalo? Satelitný internet spadol a pripojenie bolo tak zlé, že ani kapitán lode sa nemohol spojiť s pevninou a dohadovať náš príchod. Uvedomili sme si, že keď budeme sebeckí, tak sa nikto nedostane domov a začali sme spolupracovať. Tí, ktorí mali už letenky vypli svoje pripojenie, aby nebránili v hľadaní ostatným. Rozdelili sme sa na skupinky a robili sme všetko preto, aby sme si každý našli svoj let. Montevideo bola pre nás posledná možnosť. Inak nám hrozila plavba cez celý Atlantik až do Holandska, čo by znamenalo ďalších tridsať dní na palube. V stávke bolo veľa a leteniek bolo zúfalo málo. Keď si naša najstaršia 75 – ročná spolubojovníčka našla letenku, všetci sme jej tlieskali. Bolo krásne vidieť, že aj keď niektorí ešte hľadali, vedeli sa radovať z úspechu druhého.
Doplavením sa do Uraguayského prístavu sme ešte nemali nič vyhraté. Z lode sa odchádzalo počas troch dní a podmienkou bolo mať platnú letenku, pas, rúško a rukavice. Hneď prvý deň sme boli svedkami drámy, kedy trom pasažierom zrušili let počas toho ako vystupovali z lode. Diplomati to zistili a vrátili ich naspäť na loď. Na druhý deň odchádzali moji rodičia a ja s bratom sme boli až v poslednej skupine, pretože sme už nezohnali štyri letenky v rovnaký deň.
Tieto posledné tri dni na palube boli neskutočne emotívne. Keď jedna skupina odchádzala, tak sme sa my ostatní tešili, tlieskali a mávali im na rozlúčku. Túžili sme sa dostať na pevninu, ale zároveň sme priali tým, ktorí to dosiahli pred nami. Tlieskali sme, lebo sme ich mali radi, aj keď sme vedeli, že my ešte nie sme za vodou. Lebo na druhý deň mohlo byť všetko inak.
Na vlastnej koži som mala možnosť zažiť, aké je to byť v ťažkej situácii na jednej lodi. Aké je to zažívať neistotu, strach, úzkosť aj nevoľnosť. Zároveň som si však uvedomila, aké je dôležité si aj v takýchto časoch pomáhať a spolupracovať. Radovať sa z malých úspechov, neprepadať beznádeji, byť aktívny a snažiť sa vždy myslieť pozitívne.
Náš príbeh mi pripomenul plavbu na mori, ktorú zažil Pavol ako sa píše v Skutkoch Apoštolov 27. Napriek hroznej búrke dôveroval Bohu a povzbudzoval ostatných, aby zachovali pokoj a nepodliehali panike. Oni boli tak vystresovaní, že ani nejedli. Pavol ich však upokojoval, aby sa nebáli a povedal im nech sa najedia. Myslel aj na každodenné potreby. Nakoniec sa všetci zachránili a nikomu sa nič nestalo.
Boh sa o nás stará a práve v náročných situáciách nám dáva tie najdôležitejšie životné lekcie. Preto ak prechádzaš ťažkým obdobím ver, že nie si sám a Pán Ti pomôže prekonať aj tie najväčšie búrky.
Amen.