Zážitky s Bohom

„Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutky? Či ho takáto viera môže spasiť?“ Jakub 2,14

Tisícky ľudí navštevujú každú nedeľu kostoly. Medzi nami je mnoho ľudí, ktorí o sebe tvrdia, že sú veriaci. Ale koľkí z nás tou vierou aj žijeme? Predstavte si, aký by bol svet krásny, keby všetci ľudia, ktorý sa vydávajú za kresťanov aj žili podľa svojich slov. Predbiehali by sme sa navzájom v láske a úctivosti, ako nás vyzýva Pavol v liste Rímskym 12,10: „Naklonení v bratskej láske, predbiehajte sa navzájom v úctivosti.“ Ale povedzme si úprimne. Koľkí z nás sú len tradiční „veriaci“, ktorí si v nedeľu pasívne vypočujú kázeň a zvyšok týždňa žijú svetským životom? Tu nás napomína Pavol druhý krát v liste Kolosenským 3,17: „A čo činíte slovom alebo skutkom, všetko čiňte v mene Pána Ježiša, a ďakujte Bohu Otcu skrze Neho.“ Raz nám jeden farár na konfirmácií povedal krásnu myšlienku. Život je ako hrad s dvanástimi komnatami. V každej z nich sa nachádza niečo iné. V jednej naša práca, v druhej rodina, v tretej priatelia, v štvrtej hobby, v ďalšej škola atď. Je len na nás, či Boha zamkneme do tajnej trinástej komnaty, alebo ho vpustíme do všetkých dvanástich. Dovoľme mu, aby bol prítomný pri všetkých našich aktivitách, nielen v nedeľu v kostole, na mládeži, či pri rannom stíšení. On sa chce tešiť s nami z našich víťazstiev aj stáť pri nás a pomáhať nám, keď prehrávame.

Aj mne sa veľa krát stáva, že idem do spoločenstva pasívne, s prázdnymi rukami. Chcem len čerpať, ale nie som pripravená dávať. Programy niektorých kresťanských akcií sú tak prepracované, že tam prídeme prázdni a odídeme úplne nabitý Duchom Svätým. Lenže tie podujatia musel niekto pripraviť. Za všetkou tou prácou stoja ľudia, ktorí obetovali svoj čas, energiu a svoju pohodlnosť. Boli aktívni, a tým mohli poslúžiť ďalším. Keby tam neboli, možno by taká akcia ani nevznikla. Ale, čo ak sa ocitneme v zbore, kde nefunguje všetko ako má. Kde nie sú prepracované programy a všetko je urobené len tak „na kolene“? Kde niečo chýba, ale niekedy to nevieme ani pomenovať? Ujdeme vtedy a vyhľadáme iný zbor, kde beží všetko ako švajčiarske hodinky? Alebo si vyhrnieme rukávy, zakašeme košeľu a nebojíme sa, že budeme musieť obetovať svoj čas, energiu, či trpezlivosť? Vidíme v zbore ľudí, ktorí sú aktívni a povieme si, že ich je tam dosť? Alebo sa k nim pridáme? Ježiš nás však napomína, ako je zaznamenané v Evanjeliu podľa Matúša 9,37-38: „Žatvy je síce mnoho, ale pracovníkov málo, preto proste Pána žatvy, aby vyslal pracovníkov na svoju žatvu.“ Buďme aj my tými pracovníkmi na Božom poli.

Raz sa pýtali na KPM nejakú takú otázku, že či sme spokojní v zbore alebo v službe, ktorú robíme.  Ten kto nie je, sa mal postaviť. Bolo málo ľudí, ktorí sa postavili a vstalo aj dievča vedľa mňa. Kamarátka jej povedala: „Som rada, že si sa postavila, a tým si vyjadrila názor, že nie je vždy všetko ideálne.“ Som zo zboru, ktorý prešiel peklom i znovuzrodením. Kedy u nás boli zakazované dorasty a potom sme tam mali toľko ľudí, že sme to museli rozdeliť na dorast a stredoškolskú mládež a aj tie sú preplnené. Mali sme farárov, ktorí zlyhali a teraz máme takých, ktorí postavili zbor na nohy a svedčia svojim životom. Prišli v čase, keď bol kostol plný starých ľudí a teraz máme tri stretnutia v týždni venované len mladým ľuďom. Je to úžasné ako Boh koná cez aktívnych ľudí.

Teraz som v zbore, ktorý je mladý. Chodí tam málo ľudí, ale nestačí len aktivita dvoch farárov. Oni sa snažia, organizujú rôzne stretnutia, majú úžasné kázne, ale len ich čas a energia nestačia. Je potrebné, aby každý z nás, keď ide na mládež, neprišiel s prázdnymi rukami. Keď sa povie, že sa ide robiť besiedka, tak to nemôžu robiť farári, ktorí slúžia Služby Božie. Ak by sa niekto rozhodol robiť stretnutie pre ženy, nemôžu ich robiť muži. Musíme sa prihlásiť my, obyčajní členovia zboru, aj keď sa nás nikto nepýta, či to chceme robiť. Upečme na mládež koláč, čím zabezpečíme občerstvenie, pripravme si zamyslenie k piesňam alebo navrhnime pozrieť si film, či navariť si spoločne nejaké jedlo. Prispejme, čo i len vytlačením veršíkov a rozdaním ich zvyšku skupiny. Donesme na besiedku naše nepoužívané hračky, keď to bude treba.

Pavol v liste Timoteovi 1,12 píše: „Ďakujem Tomu, ktorý ma posilnil, Kristovi Ježišovi, nášmu Pánovi, že ma uznal verným, postaviac ma do svojej služby.“ On to bral ako výsadu. Ďakuje Kristovi za to, že môže slúžiť. Berme to ako privilégium. Predbiehajme sa nielen v úctivosti voči sebe, ale aj v službe Bohu. Nebuďme len pasívni poslucháči a možno niekedy nespokojní členovia zboru. Veľa krát som počula reptanie od ľudí aj v mojom domácom zbore. Sťažovali sa, že nefunguje hento alebo tamto. Ale nevidela som, že by pre to, aby sa to zmenilo niečo spravili a dokonca niektorí z nášho spoločenstva aj odišli. Nechceli vyjsť zo svojej zóny komfortu.

Na záver len chcem pripomenúť verš z Evanjelia podľa Jána 13, 35: „Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, keď sa budete vzájomne milovať.“ Nech sa deje vo vašom zbore čokoľvek, nezabúdajte k sebe pristupovať navzájom s láskou vo všetkých situáciách ako bratia a sestry.