Zhlboka som sa nadýchla a pocítila som ako sa vo mne rozlieha pocit voľnosti, ktorá mi celý ten čas chýbala. Celý život som sa ukrývala a bála som vyjsť medzi ľudí. Bola som celkom iná ako oni. Nepochádzala som z ich sveta. Moji rodičia ma priviedli zo sveta menom Kiseki. Je to svet prízrakov, démonov a iných zvláštnych bytostí. Môj otec bol sám prízrakom. Volal sa Daisuke. Mal schopnosť vyvolať legendárny čierny plameň rovno z pekla a preto sa aj pokladal za jedného z najnebezpečnejších prízrakov z Kiseki. Ale pravdou bolo, že bol veľmi milý a pekný a nikdy by nikomu bezdôvodne neublížil. Moja matka, ktorá sa volala Mahiru, bola obyčajným človekom ale jej rodičia boli prízrakmi. Dodnes je pre každého záhadou ako mohla moja stará mama porodiť človeka. Ale stalo sa to a jedného dňa, keď mala moja matka pätnásť rokov ju jej rodičia vzali do Kiseki a tam sa stretla s mojím otcom. Hneď na prvý pohľad si padli do oka a začali sa stretávať. Bola to láska na prvý pohľad a mojí starí rodičia z nich mali obrovskú radosť. Ale ešte väčšiu radosť mali, keď mama porodila mňa. Dali mi meno Rika. Bolo na prvý pohľad jasné, že som taktiež len obyčajným človekom ale zdanie často klame. V troch rokoch sa začali prejavovať moje schopnosti. Jedného dňa som bola s otcom na prechádzke v horách a tam nás prepadli démoni. Otec ich hravo zvládol ale pri výbuchu, ktorý nastal schopnosťami jedného z démonov, som spadla do rokliny a vtedy sme všetci zistili, že dokážem lietať. Otec ma každý deň trénoval a ja som z toho mala obrovskú radosť. Bola to naozaj obrovská zábava. Ale správy o mne a mojej schopnosti lietať sa rýchlo šírili po celej krajine a väčšina démonov si na mňa brúsilo zuby. Napadli náš dom a celú našu dedinu. Otec s nimi bojoval a ja s mojou mamou sme sa schovávali v podzemí. Plné strachu sme len ticho sedeli a čakali na príchod môjho otca. Vtedy som už mala desať rokov a o otca som sa bála oveľa viac. Keď sme konečne začuli kroky blížiace sa podzemím rovno k nám, na chvíľu sme sa potešili. Ale obe sme vedeli, že to neboli jeho kroky. Boli to tiché, pomalé a veľmi opatrné kroky. Môj otec ale taký nebol. Bol rázny a všetko robil rýchlo, s ničím sa nezdržiaval. A mali sme pravdu. Bol to jeden z démonov. V ruke držal dlhý ostrý meč, ktorého čepeľ sa v slabom svetle fakiel nebezpečne leskla. Jeho krvavo červené oči boli plné radosti a nedočkavosti zároveň. Na perách mu pohrával víťazoslávny úsmev.
Istejším a rýchlejsším krokom k nám vykročil, pripravený udrieť ostrým mečom. Vtedy sa moja mama postavila predo mňa a začala plakať a prosiť:,,Prosím, ušetri moju dcéru! Zober si mňa! Ju predsa nepotrebujete! Je ešte malá!" Ale jej náreky nepomohli. Démon sa uškrnul a ani na okamih nespomalil. Moja mama sa ma snažila ochrániť až natoľko, že keď sa k nej blížila čepeľ ostrého noža, podarilo sa jej vyrobiť ochranný štít. Ani jedna z nás netušila ako to urobila. Normálny človek ako ona nemá nijaké schopnosti ale ten štít sa tu ukázal v pravej chvíli. Nech robil ten démon čokoľvek, cez ochranný štít sa nemohol dostať. No nevzdával sa a ďalej doňho udieral celou silou až sa nakoniec prelomil a ostrá čepeľ meča zasiahla moju mamu do hrude, odkiaľ jej začali tiecť nekonečné pramene krvi. Démon meč vytiahol a namieril ho ku mne. Ale skôr ako stihol niečo urobiť ho zasiahol čierny plameň môjho otca. Démon nahlas kričal a celé jeho telo sa utápalo v plameňoch až nakoniec zhorelo do tla. Keď otec uvidel mamu, zastal a ako prikovaný stál na zemi a nehýbal sa. Ja som sa k nej vrhla a začala som plakať a kričať. Kričala som a preklínala som všetkých démonov. Odrazu sa mojej tváre dotkla ruka mojej matky a pohladila ma po líci. Do očí jej vhŕkli slzy. Ticho plakala a medzi vzlykmi mi hovorila:,,Neboj sa o mňa. Teraz musíš byť silná. Nepoddaj sa smútku. Ja budem vždy s vami. Vždy vám budem pomáhať. Pamätáš ako ťa stará mama učila všetko o schopnostiach démonov a prízrakov? A pamätáš sa na to...ako hovorila...čo sa stane ak niekto zomrie?" Nemo som prikývla a medzi vzlykmi som odpovedala na jej otázku:,,Môže...predať svoje...svoje schopnosti niekomu inému." Mama sa usmiala, utrela mi slzy a pokračovala:,,Áno, dobré dievča. Neviem...neviem odkiaľ mám túto schopnosť...ale...ale viem, že ju musím predať práve tebe. Staraj sa o seba a o otca. Ľúbim vás. Oboch." Po týchto slovách zavrela oči a obe nás obklopilo jasné svetlo. Otec, ktorý už teraz kľačal pri nás sa odtiahol a so slzami v očiach pozoroval to jasné svetlo ako prechádza od mojej mami ku mne. Bola to jej dosiaľ nevídaná sila. A odvtedy som vedela lietať a mohla som vyrábať štíty.
S mojím otcom sme odvtedy žili v ľudskom svete. Učil ma ako najlepšie využívať svoje schopnosti a na moje prosby ma naučil aj bojovať. Pýtal sa ma na dôvod ale ja som mu vždy povedala, že to chcem preto aby som sa mohla brániť ak by nás náhodou napadli ešte nejakí démoni. Ale pravý dôvod bol ten, že som chcela pomstu. Preto som sa zdokonaľovala a učila narábať so zbraňami. Hlavne ma zaujali dýky aké používal môj otec. A keď som mala pätnásť, svoje dýky mi daroval. Cítila som sa trochu vinná za to, že som mu nepovedala o tom, ako sa cítim ale teraz je už neskoro.
Vietor pomaly utíchol. Bol najvyšší čas. Cestu do Kiseki poznali len démoni alebo prízraky. A keďže ja som medzi ne napoly patrila, poznala som ju. Na druhej strane mesta, kde žijeme, sa nachádza portál do tohto sveta. Stačilo sa tam dostať. Ale medzi ním a kopcom na ktorom som stála bola obrovská priepasť. No vďaka mojej schopnosti lietať to nebol žiadny problém. Letmo som sa pozrela dolu a potom som zavrela oči. Jednou nohou som vykročila dopredu a onedlho som sa ocitla vo vzduchu. Padala som dolu priepasťou. Chvíľu som sa nechala unášať vzduchom ale nakoniec som rozprestrela obrovské biele krídla, zatlačila som nimi proti vetru smerom dolu a nabrala som výšku. Letela som vyššie a vyššie až kým som nebola zarovno s portálom. Nemáš na výber, tak leť, pomyslela som si v duchu a silno som zamávala krídlami. Ako raketa som preletela vzduchom a vošla som do portálu, ktorý ma zaniesol do úplne inej reality. Do mojej vytúženej pomsty....
Kiseki. Tak dávno som tu nebola. Myslím, že je to presne sedem rokov. Áno, je to sedem rokov. V desiatich mi zomrela mama a my sme sa odsťahovali. Odvtedy sa to tu zmenilo. Dosť zmenilo. Pamätám si to tu ako náhernú zelenú krajinu, kde vždy svietilo slnko aj napriek tomu, že tu žili netvory a prízraky. Bolo to tu oveľa krajšie ako v ľudskom svete aj keď na vás každú chvíľu niekto mohol nečakane zaútočiť. Ale to na tom bolo najlepšie. To napätie a vzrušenie, strach a bolesť....smútok. Ale aj napriek tomu som tu to mala veľmi rada. Každý deň som sedávala na kopci a sledovala západ slnka. Ale teraz to tu vyzerá inak. Všade naokolo cítiť hnilobný zápach mŕtvol. Slnko je ukryté hlboko za tmavými mrakmi, ktoré svedčia o nebezpečenstve a zlu, ktoré sa šíri krajinou. Stále zelená tráva sa zmenila na pohrebisko. Všetky domy boli zničené a nikde nebolo nikoho. Prešla som popri páre prízrakov, ktorí boli rozseknutý a škaredo zmlátení, až k neďalekému kopcu odkiaľ som sledovala západ slnka. Ale odrazu som spozornela. Niečo som začula. Nebolo to veľmi silné ale aj tak som to počula. A blížilo sa to. Démoni. A medzi nimi ešte niekto ale nevedela som rozoznať kto. Utekali po kopci a naháňali niečo malé. Podobalo sa to na vlčie mláďa ale bol to človek. Vlčí démon. Schovala som sa za strom aby ma nezbadali a sledovala som ich reakcie. Vybehli až na vrchol. Ten malý vlčí démon nemal kam ujsť. Vlastne to bolo malé vlčie dievča. Z tej diľky som to nespoznala ale keď som podišla bližšie videla som jej ustráchané oči. Pred démonmi sa snažila byť silná. Vycerila na nich malé zúbky, na čo sa démoni rozrehotali. Mala som dosť. Vyšla som z úkrytu a postavila som sa za démonov. Nevšimli si ma. To ma teda naštvalo ale nevadí. Zakričala som na nich:,,Hej, počujte. Nájdite si niekoho seberovného. Napríklad mňa." Všetci démoni sa ako na povel otočili a s chuťou si oblízli pery. Bola som pre nich lešia korisť ako ten malý vlčí démon. Všetci do jedného sa na mňa vrhli no bola som pripravená a vyskokým skokom som uskočila dozadu. To ich ale neodradilo a opäť sa na mňa vrhli. Chcela som ich dostať rýchlo, pretože som mala na práci niečo iné. Jedného po druhom som prebodávala dýkou od otca a oni padali na zem ako dozreté ovocie. No bohužiaľ to neboli jediní démoni v okolí. Prichádzali ďalší a ďalší. Bolo ich tam stále viac. Odrazu som sa ocitla pri vlčom démonovi a obe sme stáli na okraji kopca. s letmým úškrnom som sa jej spýtala:,,Vieš lietať? Asi nie, čo? Tak fajn. Musíme skočiť." Dievča sa na mňa pozrelo vystrašenými očami. Chytila som ju okolo pása a silno som si ju pritisla k sebe. Odrazila som sa od zeme a skočila som. Démoni tam len mlčky stáli a sledovali samovraždu. Teda aspoň si to mysleli. Pribehli k okraju kopca a zahľadeli sa dolu do priepasti no nič nevideli.....
Roztiahla som krídla a silno som nimi zatlačila dolu. Zamávala som nimi a čo najtichšie som sa s vlčím démonom pritisla ku stene. Chcela som odtiaľ odísť hneď ako zmiznú, len som nevedela kedy to bude. Vtedy sa ale ozvalo to malé dievča:,,Sú preč..... Som vlčí démon. Mám dobré uši." Nemala som na výber. Musela som jej veriť tak ako ona verila mne a nespanikárila. Vyletela som s ňou do výšky a opatrne som skontrolovala okolie. Démoni boli preč. Jemne som pristála na zemi a položila som dievča na zem. Otriasla sa ako ozajstný vlk, pričom vyzerala veľmi zlato. Musela som sa premáhať aby som sa nerozosmiala. Chcela som odísť ale chytila ma za ruku a so slzami na krajíčku povedala:,,A čo môj brat? Musíme mu pomôcť. Nechcem aby ho zabili!" Bola taká nešťastná a smutná. Veľmi sa o svojho brata bála. Rovnako ako som sa v ten deň bála aj ja o svojich rodičov. Pozrela som do jej uplakaných očí a s úsmevom so jej odpovedala: Fajn. Pomôžem mu. A ako sa vlastne voláš?"
,,Ichiko. A môj brat je Ryousuke ale voláme ho len Ryo"oznámila mi pyšne.
,,Ja som Rika. Teší ma. Pripravená si zalietať? Tak sa poriadne drž."vzala som ju na ruky a opäť som sa odrazila od zeme, lenže tentokrát som mala namierené hore a nie dolu. S pomocou Ichiko sme sa dotali na veľké bojové pole, kde bojovalo niekoľko vlčích démonov proti veľkej skupine rovnakých démonov, proti akým som bojovala aj ja. Ichiko som položila na zem a prikázala som jej ukryť sa. Dala na moje slová a schovala k páru vlkov, ktorí sa postavili pred ňu pripravení chrániť ju aj holými životmi. Vdačne som sa na nich usmiala a stiahla som krídla. Nikto nesmel vedieť že ja som dieťa, ktoré hľadajú. Vytiahla som dýky a pevne som ich uchopila do oboch rúk. Vyskočila som do vzduchu a namierila som si to démona, ktorý stál najbližšie. Skočila som mu na chrbát a dýky som mu zapichla do srdca. Vytiahla som ich a skočila k ďalšiemu démonovi.... S pomocou vlčích démonov sa ostatní démoni dali rýchlo na útek. Utrela som si dýky mašpinené od krvi a obzrela som sa za Ichiko. Tá sa vrhla k jednému z vlčích démonov, ktorý bol zrejme jej brat, a šťastne sa a ním zvítala.
,,Pomohol mi anjel, Ryo." po týchto jej slovách sa na ňu Ryo ustarostene pozrel, zrejme si myslel že jej preskočilo. Potom Ichiko ukázala na mňa a jeho vlčí ostrý pohľad sa upriamil na mňa. Pozeral mi priamo do očí a ani raz neuhol pohľadom. Skúmavo si prezeral moje oči, akoby z nich mohol vyčítať všetko, čo o mne chce vedieť. Trochu ma tým pohľadom privádzal do rozpakov ale otec ma naučil hľadieť vždy do očí a neuhnúť. A aj keby som chcela, nemohla som sa od jeho očí odtrhnúť. Mal asi tie najkrajšie sivé oči aké som kedy videla. Celkovo bol veľmi pekný. Mal krátke čierne vlasy a špicaté uši. Jeho vlčie oblečenie mu splývalo s očami. Ale ja som tu predsa neprišla obdivovať vlčieho démona. Ak mám povedať pravdu, chcela som všetkých démonov pozabíjať. Otočila som sa na odchod ale jeho hlas ma zastavil.
,,Počkaj! Chcem sa ti poďakovať."povedal a pribehol ku mne. Neotočila som sa k nemu, len som pokračovala v ceste ale rýchlo som mu pritom odsekla:,,Práve si to urobil takže zbohom." No potom sa ozvala Ichiko:,,Rika, aj ja ti ďakujem. Keby si sa tam neobjavila, svojho brata by som už nikdy nevidela. Ďakujem. A aj tak viem, že vieš lietať. Predsa som ťa videla." V duchu som ju prekliala ale snažila som sa nedať najavo moje rozpaky. Otočila som sa k nej a pokrčila som plecami, akože neviem o čom to hovorí ale Ryove oči zrejme odhalili pravdu.
,,Po celej krajine sa rozpráva historka spred siedmich rokov. O dievčati s krídlami, ktoré chcel dostať každý démon v okolí. Zabili jej matku a potom sa s otcom presťahovala do ľudského sveta. Teraz si sa vrátila? Prečo?" Nechcela som si narobiť veľa problémov. Nechcela som aby o tom niekto vedel ale jeho som asi prehádať nemohla. No nechcela som do svojich problémov nikoho zasväcovať a preto som mu jasne povedala:,,Do toho ťa nič. Staraj sa o seba a mňa nechaj na pokoji inak budeš prvý na mojom zozname." Potom som sa otočila a rozbehla som sa preč.
Zastavila som sa až hlboko v lese. Bola som si istá, nie, dúfala som, že za mnou nepôjde. Chcela som tichú pomstu. Nikto o mne nemal vedieť. Viem, je to možno hlúpe, predsa by ma niekto určite videl ale viete ako som to myslela. Ale Ryo mal asi pravdu. Prečo som sa vlastne vrátila? Kvôli pomste? Áno, ale čo chcem robiť? Pozabíjať všetkých démonov? To by nebolo najmúdrejšie, to dokáže posúdiť aj môj mozog bažiaci po pomste. Ale čo mám robiť?! Mali by démonov nejako značkovať. Napríklad tu sú tí, ktorí ti zabili rodičov, tu sú tí, ktorí ti potajomky kradnú jedlo a tak ďalej...Ale to asi nie je možné.
,,Pozrime sa koho to tu nevidíme."ozval sa za mnou temný hlas démona. Otočila som sa a premerala som si ho pohľadom. Bol to jeden z démonov, ktorých som porazila predtým. Ale nebol tu sám. Okolo neho stálo asi ešte desať ďalších démonov s vycerenými ostrými zubami a pazúrmi pripravenými roztrhať všetko, čo im príde do cesty. A mám po odpočinku. Hodila som letmý pohľad na svoje dýky a so všetkou svojou odvahou som sa ich spýtala:,,Čo chcete?!" Odpoveďou mi boli posmešné pohľady. Démon, ktorý sa ku mne ozval na začiatku a zasmial a v rýchlosti povedal:,,Myslíš, že nevieme kto si? Celých sedem rokov sme na to čakali. Čakali sme, kedy sa vrátiš." Do pekla! Ako môžu vedieť, že som to ja?! Od vtedy čo sme sa presťahovali som vyrástla a dosť som sa zmenila. Ale myslím, že to nebolo práve to, čo by ich trápilo. Našli si ku mne cestu a ešte stále chcú získať moje schopnosti, síce neviem ako, a je jasné, že tentokrát ich nič nezastaví. Pravdaže som mohla jednoducho vytiahnuť dýky a všetkých ich pripraviť o ich bezcenné životy, no niečo v očiach toho démona mi v tom bránilo. Mal taký chladný a krutý pohľad. Nedalo sa z neho vôbec nič vyčítať. Akoby nemal žiadne city, nič, nič, chápete to? Urobila som rýchle rozhodnutie. V jednom okamihu som siahala po dýke, no v ďalšom okamihu som sa otočila a bežala som cez les čo najďalej od nich. Chcela som sa im stratiť a potom jednoducho odletieť. Ale ako prvé som sa ich musela zbaviť a to nie je také jednoduché. Ich hlasy a kroky boli stále príliš blízko pri mne. Boli príliš rýchli. Jedna vec, ktorú som si netrénovala, bol beh. Veď načo by mi bol? Viem lietať, nie? Ale asi budem musieť zapracovať na svojej rýchloasti. Potom mi to pripomeňte. Ale späť k môjmu úbohému úteku. Takže ešte stále som utekala po lese, konáre ma šľahali do tváre a démoni nie a nie sa odo mňa odlepiť. Cítila som ich dych a ich ostré pazúry ma v jednom kuse poškriabali na rukách. Vždy som sa im vyhla tesným oblúkom, no nevedela som, ako dlho to ešte vydržím. Čím viac som utekala, tým menej dychu mi zostávalo. A vzlietnuť by bolo príliš riskantné. Tak fajn, toto bude asi to posledné, čo kedy urobím, ale nemám na výber. Šmykom som zabrzdila a keď som si získala rovnováhu, s dýkami v rukách som sa obrátila a kopla démona, čo bol za mnou, do hrude. Vyrazilo mu dych a on sa ťažko zvalil na zem. Ďalšieho prekvapeného démona som odstrčila do stromu a vrazila som mu dýku do hrude. Náhlil sa ku mne ďalší démon. Toho som kopla do tváre a uvoľnila som si dýku zapichnutú do démona, ktorého som pritlačila k stromu. Ale v tomto boji bol jeden háčik. Z behu som nemala dosť sily a tak som bojovala veľmi biedne. No vtedy tesne popri mne niečo prešlo. No skôr prebehlo ale bolo to také rýchle, že som pocítila len silný vietor. Videla som, ako to zhodilo jedného démona a obrovskou rýchlosťou sa to blížilo ku mne. Zastalo to tak blízko mojej tváre, až som sa naklonila dozadu a skoro som stratila rovnováhu. Ale to-niečo-ma zachytilo a vtedy som ho uvidela. Ryo. Áno ten vlčí démon, ktorému som zachránila sestru. Tentokrát zachraňoval on mňa-aký hrdina. Letmo sa na mňa usmial a vzal ma na ruky. Potom sa rozbehol a o malú sekundu sme boli od démonov na metre ďaleko.
Pár minút-alebo sekúnd-utekal po lese a ladne sa vyhýbal všetkým nástrahám. Zastavil sa až pri odľahlej rieke, ďaleko od démonov, kde ma položil na zem a sadol si hneď vedľa mňa. Ponaťahovala som stuhnuté svalstvo a umyla som si tvár chladnou vodou z rieky. Po rukách mi na zem tiekla démonia krv. Chvíľu som sa na ňu zamyslene dívala, no potom som obe ruky ponorila hlboko do vody v snahe nezložiť sa tu ako malé decko. Bolo mi zo mňa úplne na nič. Utiekla som z boja. To sa mi často nestávalo.
,,Nevyčítaj si to. Bullovi sa bojí postaviť každí."povedal znenazdania Ryo. Preľaknuto som odskočila dozadu a zvalila sa do trávy. Bože, čo je to za chlapíka?! Hádam vie čítať myšlienky alebo čo?!
,,Vidím ti to v očiach."povedal a podal mi ruku. Nedôverčivo som sa jej chytila a s jeho pomocou som sa postavila. Presne takéto veci robila aj moja mama. Čítala mi z očí. Naháňalo mi to hrôzu. Ale keď som si na to teraz spomenula....chýba mi to. Chýba mi jej smiech, ktorý spustila vždy keď ma týmto naľakala. Nesmiem na to myslieť. V snahe prejsť na iné myšlienky som sa Rya opýtala:,,A kto je ten Bull?"
,,Bull je najhorší démon aký kedy bol v našej krajine. Objavil sa tu pred deviatimi rokmi. Práve on chcel dostať tvoju silu...teda aspoň podľa toho, čo sa hovorilo. Ak chceš svoju pomstu, choď za ním. Ale neviem či sa ešte vrátiš. Aj niektorý z nášho kmeňa sa ho pokúšali zničiť...napríklad môj otec a mama. Oboch ich zabil."pri týchto slovách zovrel obe päste a vyzeral veľmi naštvane.
,,Je mi jedno aký silný je. Zabil mi jedinú osobu, ktorá mi rozumela, ktorá ma mala rada takú akú som a nehľadala na mne nič zlé. V ľudskom svete som sa bála chodiť von, pretože som vedela kto a čo som. Viem, nechcela by to tak ale ja...bez nej som stratená! Bez nej som nikto! Musím pomstiť jej smrť!"do očí sa mi tisli slzy a ja som ich nemohla zadržať. Ani som nechcela. Zaborila som si tvár do dlaní a skoro som si vyplakala dušu. Cítila som sa ako malé decko ale bolo mi to jedno. Celý ten čas som schovávala svoj smútok. Nechcela som plakať pred otcom, lebo som vedela, že musím byť silná. Po maminej smrti celý čas len plakal. Aj keď sa to predo mnou snažil utajiť....vedela som to. Každú noc som ho počula ticho plakať v jeho izbe.
Proste som sa potrebovala vyplakať. Ryo ma chláchlivo objal a silno ma držal. Chcela som sa od neho odtiahnuť ale....ale len som sa ešte viac rozplakala. Ovládol ma aj jeho smútok, ktorý takisto schovával hlboko vo svojom vnútri. Plakala som za oboch.
Ani ntuším ako dlho som plakala. Hodinu? Spolu s Ryom som sa vrátila k ich vlčiemu kmeňu. Celou cestou ani jeden z nás nič nepovedal ale vedela som, že ak chcem poraziť Bulla, budem potrebovať jeho pomoc. A on to vedel, pretože tesne pred vstupom do ich dediny sa ku mne obrátil a povedal:,,Pomôžem ti poraziť ho. Ako odškodné za zachránu mojej sestry." Ja som len kývla hlavou a pokračovala som v ceste.
V dedine ma s obrovskou radosťou privítala Ichiko. Poviem vám, v živote som asi nevidela šťastnejšie decko ako bolo toto. Ale myslím, že práve v tejto chvíli som potrebovala niekoho ako je ona.
Ryo s niekoľkými vlčími démonnmi preberali plán, ako sa dostať k Bullovi. Podľa toho, čo som sa od nich dozvedela, sa k Bullovi dalo dostať len portálom, ktorý vie otvoriť práve Ryova sestra-aká irónia. Takže sme ju museli zobrať so sebou. A to si ani neviete predstaviť, ako sa potešila. Videli ste niekedy skákať vlka od radosti? Ja som to mala práve pred očami a poviem vám, bolo to veľmi zábavné sledovať ju.
A tak sa moja pomsta začala po druhýkrát, počmúc od toho, že tá prvá bola asi totálne fiasko. Ale tentokrát som bola odhodlaná dotiahnuť to do konca. Mala som predsa nových spoločníkov-aj keď to boli len vlci-a hlavne som mala niekoho, kto stojí pri mne.