5. Spomienky
5. Spomienky
ostrov Biely roh - nezistiteľné územie medzi pobrežím Talianska a ostrovom Elba
Sady okolo zámku boli také nádherné, že sa ich Ginny nevedela nabažiť. Ešte nikdy nič podobné nevidela a tak, keď Alica mala iné povinnosti prechádzala sa kľukatými cestičkami pomedzi umelecky usporiadané zhluky nádherných kvitnúcich krov a záhonov plných kvetov všetkých farieb. Tiché zákutia s lavičkami doslova lákali k chvíľke odpočinku len preto, aby človek mohol v pohode obdivovať detaily krásy rozkladajúcej sa pred ním. Ginny teraz sedela na jednej z týchto lavičiek a nadchýnala sa pri pohľade na fontánu stojacu uprostred perfektne zostrihnutého trávnika. Fontána predstavovala sirénu sediacu na skale s veľkou mušľou v zdvihnutých rukách. Z jedného konca mušle tryskala voda do plytkej nádrže a v žiare slnečných lúčov hádzala okolo kaskádu malých farebných dúh. Vietor vial od mora prinášajúc vôňu morskej vody a unášal kvapôčky z tryskajúceho prúdu až k nej. S úsmevom si ich zotrela z tváre vystavujúc sa viac slnku a siahla po knihe ležiacej vedľa nej. Chvíľku v nej listovala a keď našla stránku, kde včera večer prestala čítať, usadila sa pohodlnejšie a zahĺbila sa do veľmi romantického ľúbostného príbehu . Vôbec si nevšimla plavovlasého mladíka opierajúceho sa o kmeň stromu na druhej strane trávnika.
Anton Goldstein, jediný syn a dedič Lorda Eustacha Goldsteina , bohatého obchodníka, ktorý úspešne pokračoval vo zveľaďovaní rodinného majetku od chvíle, keď opustil siene Rokfortu. Rodina vlastnila niekoľko prosperujúcich nálezísk drahocenných kovov , polodrahokamov a drahokamov v Afrike a aj v Austrálii. Medzi cenné držby patrili aj klenby v Gringott preplnené zlatom, dielne v ktorých sa zhotovovali magické šperky predávané v obchodoch nachádzajúcich sa na všetkých kontinentoch a množstvo nehnuteľností vo všetkých vychytených magických destináciách. Goldsteinovci nepremeškali jedinú príležitosť rozmnožiť svoj majetok a ten spravovali s rozvahou. Ó áno, topili sa v prepychu, ale aj to malo svoj význam pri dôležitých obchodných rokovaniach. Všetko okolo nich bolo vypočítané pre efekt, ktorý to zanechávalo na ich obchodných partneroch, pretože im to dávalo punc solídnosti. To a samozrejme pevne stanovené obchodné podmienky, ktorých sa následne počas celého trvania obchodu držali. A to nielen v magickom svete, pretože rodina bez akýchkoľvek predsudkov spokojne obchodovala aj s nemagickým svetom vždy, keď to bolo možné a obojstranne výhodné. Preto teraz Anton študoval súčasne na dvoch univerzitách právo magické a nemagické , obchod a marketing. Štúdium bolo vysiľujúce, ale on to zvládal napriek hendikepu, ktorým bol nedostatok predchádzajúceho nemagického vzdelania. Mnohé veci musel doháňať tak povediac za pochodu a na rodinu mu zostalo len veľmi málo času. Preto ho prekvapilo, keď mu otec nariadil zúčastniť sa jedného z matkiných letných plesov. Ešte väčším prekvapením pre neho bola jeho požiadavka, aby sa bližšie zoznámil s dievčaťom, ktoré si jeho sestra Alica pozvala na letnú návštevu.
„Prečo?“ spýtal sa otca zamračene a pohniezdil sa v kresle pred jeho pracovným stolom. „Nemám čas na letnú romancu a nemám záujem baviť Aliciných hostí.“
„Nejde ani o letnú romancu a ani o pobavenie,“ zavrátil ho otec vážne hľadiac mu priamo do tváre. „Náš odchod z Anglicka po návrate Temného Lorda nezostal nepovšimnutý. Mnoho rodín z našich kruhov za tých niekoľko rokov utrpelo značné straty. Mnohí z nich stratili viacerých rodinných príslušníkov , alebo značnú čas majetku.“
„Prečo teda tiež neodišli?“
„Pretože podcenili vážnosť situácie. Verili tomu, čo im prezentovalo ministerstvo a zostali príliš dlho. Ako náhle do nich Temný Lord zaťal svoje pazúry, nebolo úniku. Iste si spomínaš, že sme po celý čas nevytiahli jediný prst z ostrova a všetky naše obchody prebiehali cez prostredníkov. Keby nás bol našiel, ani my by sme mu neunikli. A ver mi, že hľadal!“
„V poriadku,“ potriasol nedopravene hlavou Anton a povzdychol si, „ale čo to má spoločné s Alicinou priateľkou? A prečo chceš, aby som ju vzal na ples?“
„Pretože ona nám umožní návrat do Anglicka.“
„Netušil som, že sa nemôžeme vrátiť,“ zvolal znepokojene, ale otec ho prerušil ostrým mávnutím ruky.
„Ach! My sa samozrejme môžeme vrátiť! Myslím tým fyzicky vrátiť. Byť tam, žiť tam. Ale nie tak, ako sme žili pred vojnou. Obe protiľahlé strany sa na nás hnevajú, že sme nezostali, že sme nebojovali a že sme z toho vyšli neporanení.“
„Neboli sme jediní,“ odporoval vraštiac obočie. „Veľa rodín opustilo Anglicko a oni dokonca ani nepomýšľajú na návrat.“
„Ani my, ale naše obchodné záujmy,“ zavrátil ho otec, „tie sa musia vrátiť. Máme tam veľké množstvo pozemkov a majetkov, ktoré teraz nevynášajú žiadny zisk. Ak niečo neurobíme, ani v dohľadnej dobe nebudú vynášať.“
„Čo navrhuješ?“
„Sobášnu zmluvu.“ Antonove oči v tom okamžiku takmer vyskočili z jamiek.
„S..so...sobášnu zmluvu? S ňou? Je chudobná ako kostolná myš a jej najlepší habit vyzeral ako handra, ktorou naši domáci škriatkovia utierajú dlážky. Okrem toho, dievča je zavesené na Pottera. Bolo smiešne pozorovať, ako na neho po celé dni vyvaľovala oči od prvého dňa , keď nastúpila do Rokfortu. Celý čarodejnícky svet očakáva ich skoré zásnuby...,“ jeho rozhorčený monológ pomaly tíchol pod otcovým upreným pohľadom. „A ani nie je pekná!“ dodal po niekoľkých sekundách ticha a oprel sa pevnejšie v kresle očakávajúc nevyhnutné.
„Ja ti ju nenúkam za manželku,“ odfrkol si otec a jeho horná pera sa posmešne skrútila. „Zmluva bude obsahovať niekoľko veľmi špecifických podmienok,“ pri tých slovách posunul zväzok pergamenov, ktorý ležal pri jeho otvorenom kalamári , bližšie k synovi. Ten ich vzal a zbežne ich prelistoval. Na prvý pohľad to bola celkom normálna, štandardná sobášna zmluva. Dvíhajúc obočie v tichej otázke pozrel na otca. „Dievča má ešte rok do ukončenia Rokfortu a počul som, že jej srdce piští pre profesionálny metlobal. To všetko nám umožní zriadiť dlhé zásnuby, pretože ty máš ešte niekoľko rokov do ukončenia školy, počas ktorých jednoduchým pohybom pera môže byť zariadená jej profesionálna kariéra. To všetko bude výborným dôvodom pre odsunutie plnenia, ale súčasne nás to znovu uvedie do spoločnosti. Bude sa o nás hovoriť a to v dobrom, samozrejme.“
„Ale nakoniec si ju aj tak budem musieť vziať, hoci obaja vieme, že je to typická zlatokopka,“ mračil sa Anton, ale otec len s úškľabkom a iskrou v oku pokrútil hlavou.
„Bod dvanásť,“ pripomenul a Antonove oči sa znovu široko rozovreli.
„Ach! Ale jej rodičia nič také nepodpíšu.“
„Ktorí rodičia pripustia, že ich jediná dcéra je tak trochu ,do vetra´? Nebudú mať námietky!“ vyhlásil rozhodne. „Teraz všetko závisí od toho, či ju dokážeš okúzliť dosť na to, aby zabudla na Pottera.“
A tak teraz stál opierajúc sa o kmeň stromu a sústredene si ju prezeral. ,Hm! Možno mal otec pravdu, že na každom dievčati je niečo pekné. Len to treba nájsť a u niektorých proste treba hľadať trochu dlhšie,´ myslel si, keď kráčal po chodníku okolo fontány.
Pri zvuku krokov Ginny zdvihla hlavu od knihy a prekvapene vyklenula obočie, pretože Alicinho staršieho brata doteraz vždy videla len počas večerí a aj to len zriedkakedy.
„Slečna Weasleyová,“ oslovil ju v okamžiku, keď sa dostatočne priblížil k lavičke a Ginnine obočie stúplo ešte vyššie. Anton sa uklonil a natiahol k nej ruku.
„Pán Goldstein,“ Ginny pôvabne vstala ukladajúc knihu na lavičku , podľa vzoru Alice urobila malú dievčenskú poklonu a natiahla k nemu ruku. Anton ju uchopil špičkami prstov a zľahka pobozkal vzduch tesne nad jej kožou. „Som prekvapená, že vás tu vidím. Čo vás privádza sem do záhrad, v ktorých sa nenachádza žiadna kniha okrem tejto,“ dodala šibalsky a ukázala na otvorený román.
„Dnes nehľadám knihy, ale vás,“ na tvári mladého muža sa objavil úsmev a Ginnine líca pokryl tmavý rumenec.
„Mňa? Môžem pre vás niečo urobiť?“ spýtala sa a hlas sa jej na konci trochu triasol. Antonove oči zažiarili a úsmev sa stal ničivým.
„Iste, môžete. Som presvedčený, že viete o Kvetinovom plese, ktorý moja matka každoročne v tomto čase organizuje.“ Ginny mlčky prikývla a rumenec na jej lícach bol ešte tmavší. „Už vás niektorý z mladíkov krútiacich sa okolo Alice pozval na ples?“ spýtal sa priamo a keď videl, ako záporne potriasla hlavou , v očiach sa mu víťazne zablyslo. „V tom prípade by ste možno rada išla na ples so mnou?“
„Ja?“ ,Ja?...Skutočne sa ma pýtal?... Nesnívalo sa mi to?... Prečo ja?... Veď ho ani nepoznám,´ Ginninou hlavou vírilo množstvo myšlienok , ale mladík pred ňou trpezlivo čakal na jej odpoveď. Zdvihla hlavu, pozrela mu do tváre a keď videla žiariace modré oči a široký úsmev, pokrčila plecami a usmiala sa. „Prečo nie, rada s vami pôjdem na ples,“ zdôraznila posledné slová, ale Anton tomu vôbec nevenoval pozornosť, len sa znovu uklonil a zdvihol jej ruku k ústam. Teraz sa jeho pery skutočne dotkli kože s bozkom ľahkým ako pierko.
„Bude mi skutočným potešením,“ vyhlásil, keď sa otočil na odchod. Ginny sa pozerala za ním pokiaľ jej nezmizol za ohybom chodníka a potom sa znovu spustila na lavičku. Zdvihla knihu, ale nečítala. Miesto toho civela na fontánu a trochu zmetená premýšľala, prečo vlastne súhlasila. Po chvíľke si povzdychla a mykla plecom.
„Veď v skutočnosti o nič nejde. Je to len tanec!“ uzatvorila a vrátila sa k dráme rozvíjajúcej sa v knihe.
Grimmauldovo námestie číslo 12 – Londýn
„Idem, už idem, nemusíte mi rozbiť dvere,“ šomral rozospatý Harry šmotkajúc sa predsieňou ku vchodovým dverám. Napriek tomu, že mal oči zastrené spánkom, pevne zvieral prútik v ruke, keď sa mu konečne podarilo dvere otvoriť. A potom...potom sa jeho zrak priam zázračne vylepšil a oči sa otvorili veľmi široko. Zízal na dievča stojace na vrchnom schodíku a zmetene žmurkal. , Ako sa sem dostala?´ Bola to celkom platná otázka, pretože toto dievča celkom určite ešte nikdy v živote nevidel , ale ona napriek tomu stála vo vnútri veľmi spletitého ozubia, ktoré by ju malo zmiasť a nepustiť ani k obrubníku, nieto tesne k domu. „Kto ste? Čo tu robíte?“ vyhŕkol a na dievčenskej tvári sa objavil výraz značného znechutenia.
„Čo by som,“ odfrkla. „Bývam tu. Naozaj, Harry, myslela som, že tvoj zrak sa po nápojoch zlepší. Piješ ich vôbec?“
„Ako viete o nápojoch? Kto vlastne ste?“ Obrovské strieborné oči zosmutneli a dievča sklonilo hlavu s hlbokým vzdychom.
„Ach, Harry! Naozaj si ma nerozpoznal? Tak veľmi som sa zmenila?“ Harry sa zamračil, strhol si okuliare, utrel sklá do podolka pyžamového kabáta a rýchle si ich znovu nasadil. Sotva mu dosadli na nos, vytreštil oči a pátravo si prezeral dievčenskú tvár. Podľa jej slov a reakcií už vedel kto pred ním stojí, ale stále tomu ešte nechcel veriť.
„Hermiona?“ povedal neisto a ustúpil niekoľko krokov. Hermiona okamžite využila príležitosť, vstúpila do domu a zatvorila za sebou dvere.
„Uf! Už som si začínala myslieť, že ma na tom schodíku necháš stáť večne,“ šomrala, prehodila dlhé, zvlnené vlasy cez plece a zamierila do kuchyne. Zmetený Harry ju nasledoval s očami vytreštenými, ako slimák. Keď zatvoril oči a len počúval, bola to Hermiona, len jej hlas bol o niečo vyšší. Ale keď ich otvoril, mal problém uveriť, že pred ním kráča jeho najlepšia priateľka, ktorú poznal skoro osem rokov .
„Je to naozaj také zlé,“ spýtala sa ho, sotva dosadla za stôl. Krescher motkajúci sa pri sporáku na ňu vytriešťal oči a potom sa trochu zmetene pozrel na Harryho. „Ja si myslím, že som sa až tak veľmi nezmenila. Najviac sa odlišujú oči , ale inak...,“ mávla rukou a keď sa v nej objavilo zrkadlo na dlhej rúčke , pozrela sa na seba a pokrčila plecami. „Rysy tváre sú v podstate tie isté, ako som mala okrem trochu výraznejšie lícne kosti a mierne hranatejšia čeľusť. Farba vlasov je v súčasnom svete bezvýznamná. Dievčatá a ženy často menia farbu vlasov a nikto sa už nad tým nepozastavuje. Som o pár centimetrov vyššia, ale ľudia rastú do dvadsať päť, tak to tiež nemôže nikoho prekvapiť. Jediné, čo je teraz také odlišné sú moje oči. Ale predpokladám, že takmer nikto nevenoval pozornosť ich tvaru a farba bude spájaná s mojim učením. Čo sa naozaj vymenilo...,“ mávnutím ruky zmizla zrkadlo a pozrela na priateľa sediaceho oproti, „je moje meno. V podstate už sa nevolám Hermiona Jeane Grangerová, ale Aura Lana Ollivanderová.“
„Aura? Ale Hermiona, čo tvoji rodičia? Ako im to vysvetlíš !“
„Presne tak, ako teraz tebe. V skutočnosti nie som tak veľmi odlišná. Trochu zmenené rysy tváre sa dajú vysvetliť dospievaním, vlasy napravil dobrý kondicionér a oči , nuž to je zakliatie, ktoré mi umožňuje vidieť mágiu v jej najzákladnejšej forme. Na to, aby som mohla vytvoriť dobrý prútik musím vidieť, ako jednotlivé časti medzi sebou spolupracujú. Moji rodičia to pochopia,“ vyhlásila na záver rozhodne a žiarivo sa na neho usmiala.
„Myslel som, že adopcia bude trvať dlhšie,“ trúsil Harry a rukou si prešiel cez už aj tak strapaté vlasy.
„Ja tiež,“ Aura sa zasmiala a jej smiech cinkal ako malé zvončeky. Harry prekvapene zdvihol hlavu a so záujmom sa na ňu znovu pozrel. „Sotva som tam prišla, Ollivander mi nedal žiadny čas a vliekol ma ho Rokfortu.“
„Prečo do Rokfortu? Čakal by som, že to bude ministerstvo.“
„Pretože Rokfort je okrem Gringott jediný, kde sa nachádza dostatočne výkonný obradný kruh,“ informovala ho Aura a keď sa na jeho tvári objavil nechápavý výraz, znovu sa rozosmiala. „Nič si z toho nerob, ani ja som nevedela, že v Rokforte sa nachádza taký všestranný obradný kruh . Obrad bol na počudovanie krátky, ale veľmi intenzívny a na konci aj veľmi bolestivý, pretože takmer všetky tieto zmeny sa odohrali súčasne,“ ukázala na seba a mierne sa otriasla.
„Bola si preč takmer týždeň,“ podotkol sucho a vzal šálku s čajom, ktorú mu Kreacher pristrčil.
„No áno, zvyšné dni som sa učila mať oči a vidieť,“ šomrala a vďačne prijala čaj. „Nie je to jednoduché vidieť , keď okrem toho, čo ľudia vidia normálne ešte vidíš všetky ostatné druhy energie vyžarujúce so živých a aj s neživých predmetov okolo teba. V prvých troch dňoch som sa neustále potkýnala, padala a narážala do všetkého, čo mi stálo v ceste. Teraz už je to lepšie, ale do dokonalosti mám ešte ďaleko.“
„Čo vidíš?“ spýtal sa Harry zvedavo posúvajúc si okuliare podvedome na nose.
„Energiu,“ odvrkla, ale potom sa ospravedlňujúco pousmiala. „Naozaj je to energia. U nemagických bytostí, to znamená ľudí a všetkých živočíchov je to životná energia. Vidím ju v rôznych farbách a časťou môjho výcviku je naučiť sa, čo jednotlivé farby znamenajú. Neživé predmety majú zostatkovú energiu a ich sfarbenie sa odlišuje od živých podobne ako keď si vezmeš katalóg farieb a na prednej strane máš základné jasné farby s ich základnými odtieňmi. To sú živé bytosti. Pre neživé nemagické bytosti a predmety musíš prehrnúť niekoľko stránok a nájsť tlmenejšie odtiene. S magickými je to oveľa zložitejšie, pretože okrem životnej energie majú ešte aj magickú energiu, čo dokáže vytvoriť naozaj zložitú spleť farieb. Takže prvý rok sa budem učiť tieto farby rozpoznať a čítať. Nie je to vôbec jednoduché a to čo Ollivander dokáže jedným zbežným pohľadom, mne zatiaľ trvá viac než hodinu.“
„Netráp sa, ešte si len začala,“ pokúšal sa ju utešovať, ale ona len mávla rukou a pokrčila plecami.
„Ja viem, to bude v poriadku, ale počas toho týždňa sa stalo niečo také zaujímavé, že som o tom potrebovala s tebou hovoriť.“ Harry prekvapene vzhliadol od šálky a s očakávaním na ňu pozeral.
„Zaujímavejšie než toto?“ spýtal sa s úškľabkom a ukázal k nej.
„V určitom zmysle áno,“ prikývla a trochu sa zamračila. „Keď ma otec vzal do banky, videla som tam Rona. Mal oblečený nový habit a práve ho jeden z goblinov odprevádzal k jeho klenbe.“
Harryho spočiatku zarazilo, keď Ollivandera označila ako ,otec´, ale nateraz to nechal ísť. Ron v banke odkiaľ boli na veky vekov vypovedaní bola bomba, ktorá mu na chvíľku vyrazila dych. Po chvíli si uvedomil aj význam jej ďalších slov.
„Goblin odprevádzal Rona k jeho klenbe? Odkedy má Ron jeho vlastnú klenbu?“
„Áno, zaujímavá otázka a bude ešte zaujímavejšie zistiť odpoveď na ňu,“ prikývla. „Z mojich pozorovaní vyplynulo, že ani on a ani jeho rodinu už nie sú v nemilosti goblinov. Prečo?“ spýtala sa zdvíhajúc ukazováčik hore, aby zdôraznila dôležitosť otázky. Harry len bezmocne pokrčil plecami. Od posledného Ronovho útoku na jeho chladničku a následné vypovedanie, nevidel nikoho z tejto , ešte donedávna tak priateľskej, rodiny.
„Nemám tušenia. V súčasnosti netúžim prechádzať sa po Šikmej uličke a ani navštíviť Noru,“ odvrkol sucho a spomenul si na jedovatý pohľad, ktorý na neho vrhla pani Weasleyová odvádzajúc Rona k plnému stolu a jeho nechala bez spätného pohľadu za sebou so žalúdkom kňučiacim od hladu.
„Davy sa ešte stále zhromažďujú?“ spýtala sa súcitne, ale potom bledé, opálové oči stvrdli. „Teraz už si jediný, kto je pozornosťou davu obťažovaný. Mňa už tak ľahko nerozpoznajú a Ron si pozornosť užíva. Ale tam je ešte niečo, čo som ti chcela ukázať,“ siahla po kabelke, otvorila ju a vytiahla poskladané noviny. Položila ich na stôl a jemne posunula k nemu. Harry chvíľku hľadel striedavo na ňu a potom na noviny, než ich vzal a rozvinul. Jeho huňaté obočie v údive vystrelilo hore.
„Gangerella?“ rýchle preletel text a pokrútil hlavou. „Hermiona...ehm...Aura, to je v cudzom jazyku a ty vieš, že som...,“ v rozpakoch zastavil koktanie, ale Aura len potriasla hlavou a mávla nad novinami prútikom.
„Translačné kúzlo sme sa učili v treťom ročníku,“ zasyčala hnevlivo. „Šiesta strana vpravo.“ Nechala ho nalistovať stranu a potom s trochou úzkosti študovala jeho vyjadrenie, ale Harryho tvár sa odrazu zmenila na tvár profesionálneho hráča pokeru. Po nekonečných minútach ticha, ktoré zavisli nad nimi Herry starostlivo poskladal noviny a položil ich pred seba.
„Obrázky a text k nim boli veľmi informačné,“ vyhlásil a siahol po čokoládovej sušienke, strčil si ju do úst a sústredene žul.
„To je všetko, čo na to povieš?
„A čo mám povedať?“
„Ale...ale Ginny..,“ zmetene zažmurkala a civela na neho so široko roztvorenými očami.
„Ginny môže robiť čo uzná za vhodné. Ron mi povedal, že odišla na celé leto k priateľke. Nie je nič neobyčajné ak ju na ples, ktorý uporiadala matka jej priateľky, odprevadí jej starší brat. Okrem toho...my dvaja,“ ukázal na seba a potom k novinám, „my nie sme pár.“
„Nie? Myslela som...,“ Aura zahabkala a zostala na neho civieť a pootvorenými ústami.
„Dobre, ja som si to spočiatku tiež myslel, ale keď som tak potom nad tým premýšľal...,“ na okamžik sa odmlčal a potom pokrčil plecami, „my sme v skutočnosti nikdy nič oficiálne nevyhlásili. Každý to len predpokladal z toho, ako sa Ginny na mňa vrhla a začala ma bozkávať v okamžiku, keď sme sa znovu stretli v Rokforte. Od nášho oficiálneho rozchodu po Dumledorovho pohrebu sme nikdy viac o tom nehovorili. Takže je v podstate voľná a môže si robiť, čo sa jej len zapáči.“
„Ale...ale obaja ste sa správali, akoby váš sobáš bol už za dverami.“
„Hm...myslím, že aj my sme proste predpokladali. Ginny zrejme zmenila názor.“
„Ale, teba to netrápi? Myslela som, že ju miluješ.“
„Hm! Ja tiež a vôbec tomu nerozumiem.“ Harry rozhodil rukami a pokrútil hlavou.
Aura zaklapla pootvorené ústa, podoprela si bradu rukou a zamyslene sa zamračila. Jej pohľad blúdil po kuchyni až kým nezavadil o džbán stojaci na pulte. Chvíľku naň civela, ale odrazu sa v jej očiach zaiskrilo a rysy tváre stuhli do zúrivej grimasy.
„To nemôže byť pravda!“ syčala a jej tmavo gaštanové vlasy vzlietli, akoby ich rozvial vietor a na ich koncoch sa objavili malé modré iskričky.
„Čo myslíš? Spýtal sa Harry, ktorý na ňu okúzlene hľadel.
„Elixír! Tá suka ťa napájala Elixírom lásky!“ zajačala zúrivo zatínajúc prsty do dosky stola. „A nielen ona! Ron jej celkom určite pomáhal!“
„Nemôže byť!“ ohradil sa celkom rozhodne. „Videl som , ako to pôsobí, keď Ron zjedol tie cukríky, ktoré mi dala Romilda.“
„Ach! To bola verzia z WWW obchodu, nie skutočný Elixír lásky,“ odvrkla . „Skutočný elixír nemá také okamžité účinky, ale pôsobí pomaly, hlavne ak sa podáva v malých a pravidelných dávkach. Konzument nemá najmenšiu šancu spozorovať, že je systematicky ovplyvňovaný cudzou látkou.“
„Boli sme takmer rok mimo jej dosahu a stále som bol do nej zamilovaný,“ uvažoval zamyslene. „ Aj keď musím pripustiť, že pocity počas mesiacov, keď sme boli sami dvaja hodne zbledli.“
„Áno, tiež jeden z dôkazov, že o tom vedel a pomáhal.“
„A iný?“
„Džbán plný tekvicového džúsu v dome, kde bolo sotva niečo jedlé.“
„Teraz som ťa stratil,“ uškrnul sa nedôverčivo. „Čo má s tým všetkým spoločné džbán s džúsom?“
„Všetko! Povedal si, že Ron v nepravidelných intervaloch navštevoval dom a zožral všetko tvoje jedlo. Ale džbán plný tekvicového džúsu zostal nedotknutý...,“ významne sa odmlčala a nechala ho domyslieť si ostatné. Harry na ňu chvíľku s úžasom civel a potom jeho tvár a krk zaliala tmavo červená farba. Aura sa napoly zdvihla zo stoličky pripravená priskočiť k nemu, ale potom len bleskovo vytiahla prútik a vrhla ,Silencio´.
„Bastard! Ten zradný, posraný bastard ma trávil Elixírom lásky, aby mohli dostať ruky na moje peniaze? A teraz im všetkým sklaplo, pretože ich oklamal ešte väčší bastard než boli oni !“ kričal Harry pripravený rozbehnúť sa do Nory a preklínať ich všetkých do jedného. „Teraz už viem, odkiaľ mal Ron galleóny naplniť klenbu! To bolo zlato, ktoré spoločne s Dumbym ukradli z mojej klenby a teraz míňa plnými priehrštiami, vysmieva sa mi do tváre a ešte sa ma aj pokúšal vyhladovať!“
Aura bola ohromená farbitosťou jeho jazyka, ale napriek pokúšaniu napomenúť ho, proste si zahryzla do jazyka a nechala ho burácať.
Šikmej uličky –Vydarené výmysly Weasleyovcov - Londýn
Aura pomaly kráčala Šikmou uličkou a vo víre farieb, ktoré jej plávali pred očami sa snažila určovať ich charakter a účel. Prirodzená energia materiálov, z ktorých boli postavené okolité domy sa odlišovala od magickej energie sýtosťou farieb a množstvom odtieňov. Dnes mala za úlohu odlíšiť tieto dve energie a tak jej postup ulicou bol pomalý. Odrazu bol okraj jej pravého zorného pola zaplavený prívalom pestrých, žiarivých farieb. Prekvapene vzhliadla, pretože neočakávala taký silný magický zdroj . V tejto časti ulice bolo len málo obchodov s magickými položkami a keď tadiaľto išla minulý týždeň, nič také tu nebolo. Otočila sa o zdroju tejto energie a prekvapene zasyčala.
„On otvoril?“ Prekvapenie bolo plne na mieste, pretože George bol ešte pred niekoľkými dňami v takmer katatonickom stave. Neočakávala, že sa spamätá tak rýchle. Zamrkala, aby si vyčistila zrak, pomaly preletela pohľadom krikľavú reklamu oznamujúcu predaj nových žartovných položiek a vykročila k dverám.
Obchod žiaril. Drevená dlážka, okná a police boli vyleštené, steny znovu vymaľované a Verity stojaca za pultom mala úsmev od ucha k uchu. Množstvo ľudí prechádzajúcich okolo naplnených regálov naznačovalo, že obchodu sa mimoriadne dobre darí. Predierajúc sa pomedzi húfy detí obchádzala police, až kým jej pohľad nezavadil o obraz visiaci na prednej stene. To bolo niečo nové. Bola si istá, že žiadny taký veľký obraz tu pred vojnou nebol. Celkom určite by nebol unikol jej pozornosti. Celý obraz vrátane rámu sálal takým množstvom magickej energie, že sa musela namáhať aby videla, čo je na ňom zobrazené. Na veľkom plátne bol namaľovaný vnútrajšok obchodu so všetkými jeho policami , ktoré pretekali tovarom. Na pravej strane bolo vidieť dvere vedúce k bytu nad obchodom a záves oddeľujúci predajňu od dielne , kde bratia vymýšľali väčšinu svojich produktov. Jej pozornosť však pritiahli tenké ligotavé línie , ktoré vytvárali po obraze veľmi jemnú sieť pokrývajúcu celý povrch. Línie siete iskrili, blikotali až musela privrieť oči, pretože sa jej od toľkého jasu začali krížiť.
„Máte tu veľmi krásny obraz,“ obrátila sa k Verity stojacej pri pokladni. Tá sa usmiala ešte širšie, zdvihla hlavu a zamávala na obraz, kde sa odrazu objavila postava mladíka v purpurovom pracovnom habite, ktorý strašne štrngal s jeho ryšavými vlasmi.
„Áno, všetci sme šťastní, že ho tu máme,“ vykríkla radostne.
„Verity, George ťa na chvíľku potrebuje dolu. Nevieš, kedy príde Lee?“ volal mladík a Aura na neho civela s pootvorenými ústami.
„To je...,“ zaškrípala mrkajúc prekvapene obracajúc pohľad k dievčaťu s otázkou v očiach.
„Áno, to je môj druhý šéf, pán Fred Weasley,“ mávla rukou k obrazu, preletela pohľadom predajňu a vystrelila k závesu vedúcemu k dielni.
„Fred?“ Aura potriasla hlavou, očistila si pohľad a so zvrašteným obočím si pozorne preskenovala celý obraz .
„Áno, Fred Weasley k vašim službám, krásna dáma,“ vysekol hlbokú poklonu a usmievajúc sa so záujmom si ju prezeral. Jeho pohľad chvíľku otáľal na prírastku okrúhlych bokov , útlom drieku, plných prsiach a bohatej hrive kučeravých vlasov, ktoré teraz boli oveľa ľahšie zvládnuteľné, než pred niekoľkými týždňami. Napokon sa zastavil na jej tvári a oči sa mu zúžili. „Nevideli sme sa už niekedy? Niečo na vás mi je veľmi známe.“ V tom momente sa Aura zvonivo rozosmiala a väčšina ľudí nachádzajúcich sa v predajni sa otočila k pultu nájsť pôvodcu toho vábivého zvuku.
„Celkom určite v deň, keď ste dostali váš prvý čarodejnícky prútik,“ odvetila so širokým úsmevom na tvári.
„Prečo prútik?“ Fred sa zamračil šúchajúc si namaľovaným ukazováčikom bradu. „čo majú prúty spoločné s mojim pocitom, že som vás už niekde videl?“
„Možno sú to jej oči, Gred,“ George spustil obrovskú škatuľu, ktorú levitoval vedľa pultu a usmial sa na Auru. „Už som o vás počul. Nemyslel som, že sa dožijem dňa, keď si starý Ollivander vezme učňa. A takého nádherného učňa,“ záletnícky sa na ňu zaškľabil a natiahol ruku. „George Weasley spolumajiteľ tohto zábavného podniku.“
„Aura Ollivanderová,“ podala mu ruku a keď ju zdvihol k ústam s úsmevom sa spýtala. „Spolumajiteľ? Máte teda ešte iných spoločníkov?“
„Iste,“ zafŕkal George a mykol hlavou k obrazu. „Iný spolumajiteľ , spoluvlastník a spolutvorca je tam. Som potešený stretnúť sa s vami, Aura. Podľa priezviska hádam, že máte nejaký bližší vzťah k nášmu výrobcovi prútov, pánovi Ollivanderovi.“
„Áno,“ prikývla so smiechom, „je to môj otec.“ Všetky hlavy v blízkom okolí sa obrátili k nej a doslova cítila množstvo pohľadov, ktoré sa na ňu upreli.
„Otec?“ George vytreštil oči a potom uznanlivo zacmukal. „Kto by to bol do neho povedal,“ krútiac hlavou vrhol k nej jeden z jeho prenikavých hodnotiacich pohľadov.
„Počul som, že Ollivanderovci sú rodinný podnik, ale myslel som, že odovzdá žezlo niektorému z mužských príbuzných,“ špekuloval Fred na chvíľku, ale vzápätí sa znovu zaškľabil a pristúpiac k okraju obrazu, nakukol do škatule. „Mal by si slečne Ollivanderovej ponúknuť jeden z našich nových denných snov. Máme množstvo nových dobrodružstiev, ktoré môžete prežiť počas dňa s našimi slávnymi hrdinami druhej vojny proti temnote. Bude sa páčiť slávny a nezastihnuteľný Harry Potter, alebo náš slávny brat Ron Weasley? Alebo to možno bude práve taká slávna Hermiona Grangerová? Máme sen pre každého bez ohľadu na preferencie. V tomto podniku nie je nikto diskriminovaný,“ vyhlásil pompézne a všetci v predajni sa zasmiali . Niekoľko chlapcov a dievčat sa zhŕklo okolo škatule a začali vyťahovať krabice potlačené pestrými obrázkami slávneho a víťazného ,Zlatého tria´. George sa natiahol ponad nich, vytiahol jednu s obrázkom Harryho a strčil jej ju do ruky.
„Tu, darček pre nášho suseda a nového zákazníka polhodinka s víťazom nad Temným Lordom. Po prežití jedného malého dobrodružstva si určite prídete po dupľu,“ doložil so šibalským úškľabkom a keď vytiahla peňaženku, odmietavo mávol rukou. „Som hovoril , že je to darček a za tie sa neplatí. Nie dnes, keď ste nás poctili svojou prítomnosťou po prvý krát. Ale ďalšie návštevy...“ významne sa odmlčal , žmurkol na ňu a pomykal obočím, „nemusia byť len kvôli snom. Taká nádherná dáma si zaslúži aj niečo reálne, aj keď to nebude práve s Harry Potterom.“
„Ponúkate, pán Weasley?“ spýtala sa a žmurkla na neho nakláňajúc hlavu, aby mu lepšie videla do tváre, po ktorej sa okamžite začal šíriť jemný rumenec.
„Vždy, krásna dáma,“ spieval a rozhodil rukami. „Všetko, čo tu vidíte je vám k dispozícii. Stačí si vybrať!“
„Ach! Ako by človek mohol odolať takej ponuke,“ smiala sa a potom ukázala na obraz. „Všetko čo tu máte je zaujímavé a určite niektoré z vašich produktov nájdu cestu aj k môjmu srdcu, ale teraz by som rada vedela, ktorý umelec vytvoril toto dielo. Je osobnosť vášho spoločníka v zločine presná?“ Obaja mladíci, aj ten živý stojaci pred ňou a aj ten namaľovaný na obraze, sa rozosmiali a prikývli.
„Ó áno! Výhodou bolo , že sa na jeho znovuzrodení podieľala celá naša rodina. Čím viac spomienok, tým presnejšia reprodukcia osobnosti na obraze.“
„Má aj vedľajšie rámy? Všimla som si, že pri mojom príchode v ráme nebol.“
„Umelec je ochotný pridať toľko rámov, koľko klient požaduje. Samozrejme nie zadarmo, ale má to cenu každý švihák, ktorý sme mu zaplatili,“ odvetil George precítene, keď hľadel na brata, ktorý mal na tvári identický úškľabok. „Namaľoval ho Faris Geri a ak máte záujem o obraz radím vám, aby ste sa ponáhľala, pretože o krátky čas bude pred jeho dverami stáť zástup ľudí s požiadavkou, aby pre nich namaľoval tých, ktorých stratili v poslednej vojne.“
„To je dobrá rada,“ prikývla a keď jej George podal prúžok pergamenu s adresou maliara, starostlivo si ho uložila do peňaženky , zamávala dvojčatám a vrátila sa na ulicu dokončiť cvičenie, ktoré mala uložené pre dnešný deň.
Južná časť Šikmej uličky – obchod Ollivanderovcov - Londýn
„Ako sa ti dnes darilo, moja dcéra?“ Aura zdvihla hlavu a usmiala sa na muža, ktorý vystúpil spoza závesu.
„Dobre,“ odvetila trúc si spánky. Namáhavé cvičenia vyvolávali úporné bolesti hlavy a zo všetkého najviac sa tešila na fľaštičku Elixíru proti bolesti , ktorá stála na jej nočnom stolíku. „Hlava ma začala bolieť až za popisným číslom 112. Ešte včera som nedotiahla ani do stovky.“
„To je výborné,“ povzbudivo sa na ňu usmial a dovolil jej prejsť do vnútornej časti domu, kde sa nachádzali ich obytné miestnosti. Len čo jej elixír pretiekol hrdlom pocítila úľavu a po niekoľkých sekundách búšenie v hlave utíchlo. Na chvíľku sa natiahla na posteli so zatvorenými očami a premýšľala nad nápadom, ktorý jej skrsol v hlave pri pohľade na obraz Freda Weasleyho.
,Bol by to naozaj výborný dar pre Harryho. To by celkom určite pozdvihlo jeho náladu a nebol by v tom strašnom dome tak sám´, myslela si a začala zvažovať, ako tento nie práve ľahký cieľ dosiahnuť. Pri Fredovi to bolo jednoduché. Jeho brat bol s ním takmer každú minútu ich doterajších životov a spolu so spomienkami zvyšku rodiny bola jeho osobnosť takmer kompletná. Ale Harryho rodičia a Sírius neboli takí jednoduchí. Ľudí, ktorí ich poznali zostalo už málo a tak množstvo spomienok zrejme nebude stačiť. Jej jedinou možnosťou bola veľká škatuľa spomienok, ktoré Sírius zanechal pre Harryho. Bude si ich musieť nenápadne požičať a každú z nich skopírovať. Ak pridá svoje spomienky a tie, ktoré sa jej podarí získať, možno to bude stačiť na vytvorenie obrazov .
Zostaviť plán na získanie spomienok bolo jednoduché, ale realizácia jednoduchá nebola. Najľahšie z toho bolo získať spomienky, ktoré mal Harry doma. S pomocou malej mysľomisky ich skopírovala a začala zhromažďovať zásobu potrebnú pre vytvorenie obrazu. Veľkou pomocou pre ňu bola riaditeľka McGonagallová, ktorá jej poskytla príslušné ročenky a samozrejme všetky svoje spomienky na Lily a záškodníkov od okamžiku, keď vstúpili do Rokfortu. Svoje spomienky jej ochotne poskytli aj ostatní profesori a zamestnanci školy. Potom si sadla k písaciemu stolu a s pomocou ročeniek a zoznamov obyvateľstva poskytnutom samotným ministrom vytvorila zoznam všetkých, ktorí sa mohli s uvedenými osobami stretnúť. Ďalším krokom bolo napísanie veľmi precíteného listu, ktorý podľa potreby kopírovala a spolu s niekoľkými nerozbitnými fľaštičkami postupne podľa zoznamu zasielala naprieč celým Anglickom. Obe vojny žiaľ podstatne preriedili množstvo pamätníkov, ale nakoniec sa jej podarilo zozbierať dostatočné množstvo spomienok bez toho, aby vzbudila Harryho pozornosť. Na koniec pridala svoje spomienky a bola pripravená na návštevu maliara, ktorý vytvoril taký pozoruhodný obraz visiaci v predajni bratov Weasleyovcov.
Komentáře
Přehled komentářů
Neviem koho viac ľutovať, Ginny alebo Anthonyho, či Harryho, ktorý bol balamutený dosť dlho, aby tomu začal aj veriť. Otázka je, či Ginny bola tá, ktorá vymyslela akciu nápoj lásky, alebo bola využitá rodinou a jej to vyhovovalo. Ale ako vždy, každý bude po zásluhe odmenený. Aura, teraz nepoznaná okolím, bude žiť život agenta na krížovej výprave. Som veľmi zvedavá, čo si nám pripravila. Takže čakám ako to dopadne a teším sa na pokračovanie.
o ou
(soraki, 28. 10. 2015 15:28)
Hermiona, vlastně Aura, se mi líbí, sice změnila vzhled,ale zůstala sama sebou a to je fajn. Já vím, že se opakuju, ale stále nechápu, jak by někdo tak inteligentní mohl skončit s Ronem... A taky je fajn, že ji Weasleyovi nepoznávají, to se bude hodit :-D.
Těším se na další, i když je mi líto Anthonyho, ty mu tu Ginny fakt přeješ? ;-)
děkuji, opatruj se!
Vďaka
(ebrova, 25. 10. 2015 18:28)Ďakujem za to, že pridávaš, teším sa z každej novej časti. Poviedka je výborná, kapitoly dlhé.
:-)
(mami, 6. 11. 2015 10:46)