Elena Maróthy-Šoltésová: Moje deti ( 11 kapitola )
Teraz si už pokojne spí a i mne je akosi ľahko na srdci, že sa dnešný deň minul bez mrzutosti s ním, lebo také dni sú zriedkavé. Pre tuláctvo, lipnutie za kamarátmi a zanedbávanie povinností sa mu často dostáva nielen pokarhania, lež i trestu —a neviem iste, či to účinkuje.
Minulej jesene mali sme s ním zasa zlú skúsenosť, na akú sme veru neboli pripravení. Keď som sa ja pre ustavičné neodbytné práce v dome, záhrade i pri obchode jemu temer nikdy nemohla venovať, naučil sa chodiť do sklepu, i po zatvorení sklepu do pomocníckej izby. My sme v tom nevideli nič
zlé, ba naopak, že som ja nemohla byť stále v obchode a otec tiež musel zavše po vykonávaniach odchádzať, bolo nám ešte vhod, že syn ostal tam, akoby pre dozor. Ale ono vyšlo naopak. Pobadali sme u neho grajciare, a vykľulo sa, že si ich berie v sklepe a kupuje za ne rožky, idúc do školy. Ba i gumovej šnúry na gumipušku si kúpil za dvadsať grajciarov, ktoré tiež v sklepe vzal, a pušku si chcel skrývať u kamarátov a strieľať z nej, čo by sme my o tom nevedeli, lebo otec mu nikdy nechcel povoliť túto vraj škodlivú a sprostú hračku. Teda sa tu jedným činom dopustil viacej previnení.
Boli pre to veľké otázky a výstupy, dôtky i trest, plač i kajanie sa. Pri vyšetrovaní sa dokázalo, čo som ja už dávno badala, že nás naši ľudia v obchode stále okrádajú. Najmä pomocník bol v tom vycvičený a i na učňa zle vplýval. Ivan vedel len o malých veciach, jeho bolo ľahko presvedčiť, že však my tým nijakú ujmu neutrpíme. Ale nás sa zle dotklo, že ho cit nepopchol postaviť sa k nám proti neverným kompánom v sklepe. Otec videl v tom u neho mravnú nespoľahlivosť i pre budúcnosť — ja však som sa po prvom trápnom dojme vzchopila zasa k viere v neho, až vyspeje z tejto detskej ľahkomyseľnosti.
Po otcovej ostrej kázni skrúšene plakal, takrečeno celý deň mu prešiel v plači. V nasledujúce dni, keď už pozabudol, čo bolo, a svojím bezstarostným spôsobom chcel prejsť ponad to, ešte i ja som mu niekoľko ráz dotklivo dohovárala a zakaždým prišiel do plaču. Bez fikania spod sklopených viečok po dlhých tmavých mihalniciach kanuli mu slzy dolu lícami — môjmu ľahkomyseľníkovi — a ja vtedy cítim k nemu vždy najväčšiu lásku. Či mi ešte mnoho takýchto zápasov s ním nastáva? Prečo je to, že sa človek v takýchto bolestiach musí stávať človekom? A len čo bude z nášho Ivana, keď mu už my nebudeme stáť za chrbtom? Táto otázka sa mi dostaví každý deň.
Neviem, aký hlboký bol u neho vnútorný účinok tohto prípadu, ale celkom bez neho iste nebolo. Je odvtedy tichší a poslušnejší, i ustrnie, keď ma vidí smutnú, i do učenia sa trochu zobral. Len mne je i teraz zavše ťažko zachovať potrebnú vážnosť pri jeho nepovedome smiešnych, dobrú náladu budiacich spôsoboch — a to prekáža pri výchove.
Odvtedy nesmie chodiť do sklepu, ani do pomocníkovej izby, hoci sme zlodejského pomocníka odpravili. No práve pre—
to musím bývať temer vždy v obchode a Ivan je sám na seba ponechaný, čo zasa má za následok, že tým väčšmi túži za kamarátstvom von z domu. Ale dobre by bolo, keby žila Elenka! Vôbec sa mi vidí, že výchova ide ľahšie, kde je viac detí.
Na tieto Vianoce už celkom znezrady nám vyrečnil pekný „vinš“, ktorý sa naučil, čo sme my o ňom nemali ani tušenia. Teda od lanska zrejmý pokrok.
Ako napadlo snehu, každý deň sa sánkuje s kamarátmi na malých sánočkách. A teraz má i doma živú zábavku: troje čiernych, nemotorných šteniec, Luniných detí. Také chuchmaté valčeky na nízkych, hrubých nôžkach. V kudlatej hlávke dve hlúpe očká mútno—belasej farby a vedľa nich hrubé mäkké chlopky—ušká. Bavia sa spolu, povadia sa, smiešne vrčiac, i pochlpia sa, až sa im do kožúškov naberie plno snehu. Hneď sa však pomeria a bavia sa ďalej. Kuliša je veľká striga, chvatne Placka za krátky, šmrdkajúci chvostík, a vzoprúc sa všetkými štyrmi nôžkami, z celej sily ho poťahuje nazad. On by sa chcel brániť, i vrčí i skučí i chňapká na obe strany bielymi zúbkami, i naširoko sa opiera zadnými nôžkami — ale Kuliša je silnejšia, musí sa za ňou podávať, protest nič nepomáha, až na jeho šťastie druhá sestra, Ťapuška, chytí bezbožnú Kulišu za uško, vpustiac do neho svoje ostré zúbky. Kuliša, tenko zaskučiac, razom vypustí Plačkov chvostík a on, napriahnutý náprotivným smerom, hneď zaryje hlavou do snehu, a prskajúc ho vypľúva. Potom spod zasnežených chĺpkov srsti podíva sa na svoje družky, výbojné zabrešká, nemotorne hodí sa k nim a, hlupáčik malý, odmení sa Ťapuške zlým za dobré, Kuliši dobrým za zlé: chvatne Ťapušku za nohu, že ona v obrane proti nemu hneď vypustí Kulišino utrýznené uško, na ktorého čiernej, ako hodváb mäkkej srstičke, vyvrie červená kvapôčka krvi. Takto ide ďalej miniatúrna ruvačka s vrčaním a vyzývavým breškaním, a my by sme sa i hodinu dívali na tieto rozmarné produkcie. Každý sa pristavíme pri nich, i keď volá pilná práca. A psíčky sú povďačné za každú najmenšiu vľúdnosť, hneď sú krútikom—chvostíkom okolo nás, zo svojej hlbokej nízkosti oddane upierajúc k nám do výše svoje podozrivé očká. I ružovými jazýčkami by nás chceli hladkať. Keď som sa na Vianoce vybrala do kostola, Kuliša nijakým činom nechcela mu pustiť, spod brány ma za šaty naspäť ťahal, až som si Hanku musela volať na pomoc proti nej.
Ivan sa s nimi prebaví hoc i celé popoludnie, i pri sánkovačke si ich radom berie na lono. Zato ho i znajú ako svojho najlepšieho priateľa, už zďaleka zaberajú k nemu, len čo ho zazrú. On sa im prihovára cez zatvorené dvere, alebo im začne niečo prespevovať. Ony načúvajú s nachýlenými hlávkami, nadstrkujúc raz jedno, raz druhé uško. Len čo šťukne kľučka a Ivan vyjde, už sú psíčky okolo neho, a všetky tri chvostíky sa radostne kyvkajú, dobre sa nevytknú. Ťapuška kýva labkou proti nemu, a že je na kraji kameňa, vtom sa prekoprcne i skotúľa sa všetkými troma stupkami dolu — čierny valček do bieleho snehu. Nekvíli však pre to, len sa pozbiera a znovu sa rediká hore. Ak Ivan zoskočí z kamennej plochy, ony za ním; on hore — ony tiež. Tak ich prevádza, až sa nebožiatka zadychčia. A sú pritom celkom šťastné a natešené, že sa s nimi baví; sú ním celkom omámené.
I Hanka ich vďačne opatruje, hoc má s nimi dosť všelijakého opevadla. Ony vedia už podľa svojich hladných žalúdkov, kedy majú dostať raňajky alebo obed; vtedy sa vždy ustanovia na kameň predo dvere a zasadnúc si riadkom čakajú napnute. Len čo vyjde Hanka s ich menážovým kastrólom, nečakajú ani jej pozvanie, lež hádžu sa k nej, až jej prišľapujú dolu stupkami sukňu. Potom trielia za ňou k práčovni, až sa im nôžky od zeme odhadzujú a šedivé podošvičky sa pod nimi pokmitujú, pričom všetky tri páry ušiek veselo lietajú okolo hrubých hlávok. Pred pračovňou výprava zastane, Hanka zloží kastról na určité miesto, psie hlávky sa do neho sklonia, široké jazýčky sa vstrkajú do belavej tekutiny najprv nesmelo, odchytávajúc, až po chvíli nastane trochu nemotorné mliaskanie a chleptanie. A čím je chleptanie usilovnejšie, tým nižšie spúšťajú sa chvostíky. Vtedy už Hanka odchádza s napomenutím: „Aleže sa neporujte, potvory!“
Horšie býva, keď štence vykonajú nejakú neplechu v kuchyni alebo v pitvore. Potom už trpia všetky za jedno. Hanka uchytí nejakú handru a šľahajúc ňou ponad ne, až to plieska, percuje ich pred sebou: „Pakujete sa do chlieva!“ Ony sa splašeno kotúľajú pred ňou, i tie podošvičky akoby zostrašene sa podhadzujú, i ušká poľakano oháňajú okolo hlávok. Tu sa zrazu začnú vyrážať z cesty na bok a hybaj popri Hanke naspäť! Náhlivo docválajú ku kameňu, ale horko—ťažko driapu sa hore stupkami. Potom už fuk do pitvora, jedno cez druhé sa usiluje
do záchranného kútika za dvere. Odtiaľ, do hromádky schúlené, bojazlivo kukajú na Hanku, ako sa im zle—nedobre vyhráža, ak jej to ešte raz urobia.
Ale preto ich ona rada, najlepšie ich rozoznáva i po zovňajšku i po obyčaji, podľa ktorej im pridelila aj ich dočasné mená. Kuliša má znamenať akúsi furtáčku, čo rada robí protiveň, Ťapuška poťapká všetko svojou nemotornou hrubou labkou, a kýva ňou proti každému, kto hoc len zďaleka na ňu pozrie; Plačko je maznák, často skučká a narieka, najmä keď Hanka odíde z kuchyne a nechá štence tam. Bol ešte i Panák, ktorému vždy vyčítala, že je stvorený len za veľkého pána, lebo nadovšetko miloval pohodlie. Nerád sa hral s ostatnými, najradšej ležal v ošietke a zavše sa v nej pokolísal. Tak si hovel. Keď ho blcha uštipla, vrčiac a štekajúc, vyňuchával si ju v kožúšku.
„Ako sa jeduje, že ju musí hľadať. Najmi si mládenca, čo ti bude blchy vyhrýzať — ty veľkomožný!“ hnevávala sa Hanka.
A splnilo sa jej náveštie, lebo si ho kúpili do N. do „osvícených“, kde sa mu postarali o nóbl meno i o panské živobytie. A Hanku jednako bolelo za ním srdce, keď ho podávala mládencovi na koč — najmä keď sa, žalostne skučiac, driapal naspäť k nej.
Sebe si naše psíčky nemajú za zlé, že sú čierne, ale čiernych ľudí nemôžu vystáť. Keď príde Cigán, alebo najmä kominár, i nahnevajú sa i naľakajú; vrčia, plašia sa, bundička sa im naježí — nevedia, či útočiť na strašného tvora a či sa ukryť pred ním. To zdedili po materi. Luna je už nie mladá, a jednako v celom svojom živote dosiaľ neuspela spriateliť sa s kominármi, hoci sme sa ju už na to dosť naprehovárali. Tí ju dobre znajú ako svoju nepriateľku, preto, keď majú k nám prísť komíny vymetať, vždy sa najprv oznámia v sklepe, odtiaľ učeň pribehne Lunu zavrieť do práčovne — až potom sa kominár opováži do domu. Ale ona už vie, čo to znamená, keď ju zatvoríme do práčovne, i počuje škrabanie v komínoch, nuž zúri a búri ohromujúcim hlasom vo svojom väzení, až sa múry otriasajú. A čo by sme ju hoc za pol dňa držali zatvorenú, nezabudne na príčinu. Náhle ju vypustíme, jej je prvé so zúrivým brechotom vyrútiť sa pod bránu. Tento výbuch iste obľaví jej tlmenú nenávisť. Jej brechot je strašnejší než ona sama — preň sa jej ľudia boja.
Raz prišiel k nám učiernený obstarný drotár s obstrihanými
šedivými fúzmi, a keď som ho odpravila, že veru nateraz niet u nás nič na drotovanie, pobral sa rovno ku práčovni, mysliac, že i tam niekto býva.
„Ta nejdite, tam nik nebýva!“ volám za ním.
Ale on, akoby nebol počul, šiel ďalej.
„Drotárko, tam je mrcha pes, ta nejdite!“ volám súrnejšie, lebo som vedela, že Lunu chlapci zavreli do pitvora pred práčovňu, aby nešla s nimi na potulky.
„Veď sa mu vari len oženiem — šak mám dobrú palicu!“ odvetil mrzutým tónom a podvihol svoju železom okovanú hrubú palicu. Pritom pozrel odmietavo na mňa, iste si nemohol vysvetliť, prečo mu takto nechcem dožičiť prípadný zárobček.
Vtom však ozvalo sa spoza dverí tlmené síce, ale jednako veľmi impozantné: „Vuf! Vuff!“ — a môj drotárko sa naskutku obrátil, s trochu nevrlým: „Nech si zbohom ostanú!“ prešiel vedľa mňa a spod brány ešte prišlo ku mne jeho tiež zdanlivo nevrlé priznanie: „Predsa sú pani dobrá, keď ma nechceli ta pustiť.“
Chudák, nie je ľuďmi rozmaznaný, keď už toto má za dobrotu.
Nuž tak sa časy menia. Pred niekoľkými rokmi stala sa maličká Luna príčinou, že sa nám Ivan rozblúdil — teraz ho jej „família“ púta v značnej miere k domu a je mu najmilšou živou zábavkou.
26. jún 1888
Pred dvoma dňami mal náš Ivan skúšku a obstál na nej veľmi dobre, celkom vyše nášho očakávania. Neviem veru, ako prišiel k tým jednotkám a dvojkám, z ktorých pozostáva jeho školské svedectvo, keďže som ho celý rok musela nútiť a hnať do učenia, iba celkom zriedkavo, vo výnimočne šťastné dni pobral sa do neho bez napomenutia. Nech som nie takým kazárom nad ním, neučil by sa nič z tých predmetov, ktoré ho nezaujímajú. Skúsila som to, keď som ho raz pre próbu dlhší čas ponechala samého na seba. Ale treba tiež vyznať naproti tomu, čo v čom sa celkom zvláštne a nadovšetko vyznačil: v zemepise a dejinách (i biblických a cirkevných), v tom som mu ja nikdy nepomáhala. Čo sa z tých predmetov naučil, to je iba
učiteľovou a jeho samého zásluhou. Do tých sa však i poberal sám od seba i vyše požadovanej miery.
Teda skúšku sme zložili — neviem, kto cíti viac obľahčenia po nej: či on, či ja. Cítim, akoby som istú, na tento rok mi vymeranú čiastku svojej životnej úlohy bola skončila a jej tiaž zo seba zhodila — on sám však, môj Ivan, to sotva tak cíti, lebo ešte ani nezačína vyzrievať zo svojej chlapčenskej bezstarostnosti, hoci je už v desiatom roku svojho života. Vidím už vopred, ako ťažko sa dočkám od neho i len toho, aby nahliadol, že čo sa učí, učí sa pre seba a nie pre svojich učiteľov alebo rodičov. Najmä náuky, ku ktorým ho chuť nepotiahne, bude dlho pokladať, že sú mu ani nie potrebné, že ho nimi len nadarmo trápime.
No, čo robiť? To všetko musí byť prekonané.
Málo bolo večerov v minulom školskom roku, ktoré by sme my dvaja, môj syn a ja, neboli spolu strávili — veď sa to samo od seba rozumie. Keby sme si boli zábavné veci čítavali alebo sa zhovárali o tom, čo ho zaujíma, bol by sa celkom dobre cítil, lebo je milovníkom obojeho; ale neodbytné učenie sa dlhých úloh, maďarské a nemecké preklady, kde nielen so slovami, ale so všetkými možnými pravidlami, ba ešte i s odlišným slovosledom treba viesť vojnu, nás oboch unavovali. On sa často znechutil až k slzám, i konečne zospanlivel. Aj ja, umorená celodennou, podobne nie z pasie, lež z ťažkej povinnosti konanou robotou, skoro som vyčerpala zvyšok sily a chuti — nuž obaja len s premáhaním venovali sme sa spoločnej povinnosti, ku ktorej som ho nútila.
Ale len čo som mu, vidiac ho ospanlivého, povedala, aby išiel spať, hneď mu oči zbystreli. Čosi—kamsi mal pred sebou alebo atlas, do ktorého sa hneď i pohrúžil, alebo vytiahol kreslenie, ktorému sa i vyše povinnosti oddával, alebo najčastejšie pochytil sa do zábavného čítania. Ja však preto jednako neprišla som k pokoju, žeby som si nerušene bola mohla niečo prečítať; mňa on nikdy nevypustí zo svojej služby. Ak študoval atlas, začal mi napríklad prednášať, ktoré mesto koľko má obyvateľov, ktorý vrch akú výšku, ktorá rieka akú šírku a dĺžku a podobne, a musela som ešte i pozrieť, kde je čo, ináč by sa nebol uspokojil. I pri kreslení ma s čím—tým pohľadával; rozkladal, ako ktorý kamarát kreslí a ktorý dostáva priľahké, ktorý priťažké vzorky od pána profesora a tak ďa—
lej. No a to sa už samo od seba rozumie, že pri čítaní musím vždy všetky jeho dômysly vypočuť a všetky jeho dojmy spolu s ním zažiť.
Teda nie div, že som, umorená a nevýslovné zažiadaná pokoja, tvrdo očakávala, kým sa poberie spať. No i keď sa pobral, tým ešte nenadišiel čas môjho pokoja, lebo u neho je taká obyčaj, že keď sa po modlitbe s uspokojením vystrie na svojom diváne a voľká si, ako mu je dobre, vtedy mu razom ožije myseľ, i čo by aký bol býval ospanlivý. Všetko mu prichodí na um, čo toho dňa videl, zažil a skúsil, a má neodbytnú žiadosť mne to všetko oznámiť. Pri rozprávaní má bystrý, zábavný a veľmi názorný spôsob; tým mi nevdojak obľahčuje úlohu pozornej, poslucháčky, ku ktorej sa svedomite donucujem, i keď som ináč veľmi vyčerpaná. Pamätám vždy na to, že potrebuje spoločnosť, že je doma prirodzeným poriadkom hlavne na mňa odkázaný — a že dosiaľ je dobre, kým si žiada moju spoločnosť, kým svojej mame otvára dušu i srdce.
Ako sa on usalaší pod paplónom, oddávam sa do čítania, úfajúc, že ho v tej tichosti obkľúči driemota. Ale temer vždy ma to sklame. Chvíľu je ticho, cíti, že by mi mal dať pokoj, ale čosi—kamsi zabudne na to, túžba po rozhovore ho prekoná a už zaznie jeho strmo vysotené: „Mama!“ Mala by som sa veru aspoň raz vziať na to, zaznačiť si, koľko ráz cez deň ma takto osloví. Bol by to pekný počet.
Keď ma takto bodro osloví, nemôžem sa robiť, akoby som ho nepočula. Odtrhnem sa od čítania a obzriem sa na neho. Jeho oči sú ku mne upreté a iskričky v nich sa rozžíhajú —znak, že sa mu mnoho všeličoho tisne na myseľ a žiada sa mu vyrozprávať sa.
Chystám si teda zásobu trpezlivosti.
„Mama, ja som už všetky svoje známky dal Ivanovi I. — ten ti ich má už toľko, čo strach! A krásnych, všelijakých! Má ti bulharské, talianske, ruské — i z Ameriky a Austrálie!“ — je krajné, čo sa von pýtalo.
Jemu sa až oči svietia, teda tiež nesmiem ostať chladnou.
„Nuž a ty už nebudeš zbierať?“ pýtam sa.
„Zbieral by som, ale nie hocijaké. Ja ti už iba za takými najdivnejšími bažím. Bažím za tureckou, bažím za rumunskou, bažím za perzskou, bažím za japonskou, bažím za čínskou. Na čínskej ti je taká bohyňa. Ale Braun—švajg — mama — to ti je
krásna! „Br—n—üšvajg – jjé“ keby ja takú mohol dostať! Ale aspoň tej francúzskej som ti taký rád!“
Nasleduje opisovanie krásnych známok; musím počúvať,
ale nič si nezapamätám. O chvíľu však už sa všemožne snaží znázorniť mi veľkosť leva — iste zo známok s levom preskočil na neho — ktorý by nás vraj ako mušky odniesol, a z toho mu príde na um história o otrokovi v Ríme, na ktorého vypustili vyhladovaného leva, ktorý sa i vyrútil proti nemu, ale ako sa mu prizrel, ľahol si k jeho nohám a lízal ho i všelijako mu dával najavo svoju prítulnosť. Bol to lev, ktorého otrok predým bol vyliečil z rany a dlho verne opatroval kdesi v jaskyni, nuž mu takúto vďaku prejavil a tým i život zachránil.
„Mama, a dnes ti Janko B. tak vydral Paľa (mladšieho brata), lebo mu rozdriapal najkrajšiu známku — takú žltú!“ vracia sa ešte k známkovej kapitole.
„Hľa, aké šťastie, že ty nemáš mladšieho brata,“poznamenám na to.
„Ba ja by som bol rád, keby som mal brata — ale nech by sa mi do známok nemiešal!“
Udalosti zo školy ho najviac zamestnávajú.
„Mama, a my sme sa ti s Milanom raz pred pánom profesorom museli pasovať.“
„Na gymnastike?“
„Nie. Ale že sme nemčinu rovnako vedeli, pán profesor nám povedali, aby sme sa pochytili za pasy.“
„A ktorýže bol mocnejší?“
„Ojaj — vari by som sa mu dal prevládať? Ako som ho pochytil, i nadvihol som ho, a už by som ho bol zhodil, ale hneď prišli pán profesor, vzali mi ho a postavili ho zasa na nohy,“ pochválil sa.
Vôbec badám, že medzi chlapcami panuje chvastúnsky tón, a ja Ivana z toho zrážam. Potom sa zavše i prizná, že niečo „priložil“ a opraví sa.
Niekedy pošomre i proti učiteľovi.
„A ten pán profesor vždy iba dievčencom uveria. Keď dievča niečo zašarapatí, pohotovo to zloží na niektorého chlapca, a pán profesor ho hneď vyderú, že sa až zvíja. Či je to po pravde? Keď dievča zle urobí, nech si aj trest dievča pretrpí — nie aby sme my museli trpieť pre tie zmoky!“ rozhorčuje sa.
„Nuž vieš, to preto, že sú dievčence od vás slabšie. Vy bitku
ľahšie pretrpíte ako ony,“ usilujem sa ospravedlniť trestný poriadok pána profesora.
„A keď sú slabšie, nech nešarapatia — také potvory! Škreky robiť a na nás žalovať — to vedia!“ zavracia ma.
„Nuž a,“ rečiem, „ak by, napríklad, naša Elenka ešte žila a tiež by sa jej udalo niečo zašarapatiť, či by si ani za ňu nechcel ty, silnejší, pretrpieť trest?“
„Za sestru by som pretrpel — to už hej!“ osvedčoval sa hneď. „Ale za takú cudziu, čo som jej ani nikdy nevidel iba v škole, za tú veru nebudem trpieť. Keď si zašarapatila, nech si vytrpí aj pokutu — hm!“
Tak teda rodinný zmysel je v ňom vyvinutý, ale mužská veľkomyseľnosť k slabšiemu pohlaviu sa ešte nehlási. Ďalej šomre na „tie zmoky“ — iste ho čosi rozhnevali — a hneď pripomenie, že i M. I., keď sa so svojou sestrou povadí, hneď jej povie: „Dievčence—mačence!“ Lenže ani ona vraj neostane mu dlžná, ale naskutku replikuje: „A chlapci—vrabci!“
Tak, hľa, už v normálke zúri boj medzi obojím pohlavím.
„Mama, a pán profesor sa ti tak nahnevali na Milana, keď nevedel kruh na štyri štvrte podeliť!“ pokračuje vo svojej školskej referáde. „Nič na to nehľadia, že im je syn — ešte ho väčšmi hrešia ako nás.“
Ja, chcejúc si koľko—toľko prečítať noviny, nedávam mu odpoveď, ale jeho to nemýli. O chvíľu ma zas oslovuje:
„Mama, a vieš, ako nás pán profesor učia merbu?“
„Nie veru — však ja to ani nepotrebujem vedieť,“ rečiem.
„Dočkaj, mama, ja ti to hneď ukážem!“
A už sa title spod paplóna, berie papier i ceruzku, donesie si to ku mne a — či sa mne chce na to dívať, či nie — začne mi predstavovať profesora a žiaka pri merbe. Keď profesora, vtedy istou, rozhodnou rukou kreslí kruhy, uhly, priamky a tak ďalej, rýchlo hádže k uhlom a priesekom označujúce písmená a strmo vysvetľuje, zhurta dáva návody, až srší z neho prevaha. Zrazu však prejde do úlohy žiaka, schúli sa, otáľavo, neisto a plačlivo začne habkať a hádať, až sa človeku uľúti jeho ustrašeného a utrápeného vzozrenia. Taký pohotový herec. Ešte neprekonal svoj žiacky zástoj, a už figuruje profesora. Ale odpozoroval to bystro a reprodukoval veľmi šikovne — ja som sa zo svojej ospanlivosti musela hlasno rozosmiať.
Zahnala som ho naspäť na diván, ale taký rozihraný horkýže zaspí. Mala som i ďalej čo počúvať — hoc už z inej témy.
„Mama, tá Lýra G—dé (Lunina dcéra od lanského roku) je už toľká ako Luna, a za kúsok chleba ti vie na zadných nohách chodiť ako medveď. A vždy drapká do našej Luny, nuž ju dnes Luna zhodila a vyškrtila ju, i po zemi ju pokotúľala. A Milo sa najedoval, aj sa mi vyhrážal, že však to obanujem, že naša Luna zhodila ich Lýru. Ale ja som mu povedal: A načo ju vždy hnevala? Však jej je naša Luna matkou, čo ju vychovala, nuž ju môže aj potrestať!“ rozkladá mi, hľadí veľkými očami na mňa a čaká môj súhlas v tejto dôležitej veci.
Až keď mu ho vyslovím, snuje ďalej svoju rozprávku:
„Mama, a tá naša Luna ti je ešte len smiešna! Keď ideme s Ferkom a Zoltánom (našimi učňami) do pivnice, a ju nechceme ta pustiť, sadne si na vrchný schod a čaká nás, čo by sme koľko tam boli. A keď potom chceme ísť hore schodmi, vystiera oproti nám to jednu, to druhú labu a tak drapká ňou, akoby nás chcela z tej hlbiny vyhrabať a vytiahnuť. A keď sme už hore, hneď poskakuje a krúti chvostom okolo nás, a také ti má vtedy oči, akoby sa smiala od radosti, že sme sa dostali z tej tmy zasa na svetlo. Však je smiešna?“
Musím prisvedčiť.
„A všade ide za mnou, i do školy, i na gymnastiku. Raz ma pán profesor pre ňu veľmi vyhrešili, že načo ju so sebou beriem, že sa potom chlapci iba s ňou bavia a neučia sa. Ja som ju vyháňal, i kopal som ju — a nepohla sa ti spod lavice!“
„Druhý raz ju vodou postrašte — tak ju najskôr odučíte od školy,“ narádzam mu.
„A nedávno, keď sme s Ferkom išli do Jahodník, zrazu si ti sadla tam pred tých ľudí, čo sa pod krížom modlili, a ťapkala ich labou po rukách, ako ich mali zložené. I po pleciach ich poťapkala a tak pekne, milosrdne im pozerala do tváre, akoby im chcela povedať, že však ich ona veľmi rada vidí.“
„A sa nehnevali? Neodháňali ju?“
„Ba, odháňali ju, ale zasa si hneď pred iného zasadla a tiež ho poťapkávala. My sme ju odvolávali a chytro sme odišli, až potom i ona pribehla za nami. Však, mama, iste sa jej to páčilo, keď ľudí videla takých maličkých, preto ich išla ťapkať?“
Nasleduje vyrozprávanie všelijakých Luniných kúskov, ako
u I. strhla z plota mačku a hneď ju tam zaškrtila, ako sa všade túla s chlapcami, kde sa ich niekoľko zíde, ona je už medzi nimi, i na svoje štence zabúda pre tú zábavku. Z toho vývody, aký je pes človeku priateľ — a ako surovo a špatne je, keď ľudia so psami, vôbec so zvermi zle nakladajú a nemajú s nimi súcit. Musím svedčiť i svoje slovo k tomu doložiť; tak mi prejde večer, čo sa k čítaniu nedostanem. A moje večery sú zväčša také.
A teraz už i vážnejšie veci začínajú zaujímať môjho chlapca. Z jari, keď často bývala reč o Strossmayerovi pre jeho päťdesiatročné kňazské jubileum a Ivan nás počul s oddanosťou a oduševnením zvelebovať tohto šľachetného, veľkého Slovana, hneď sa mu oči rozsvietili a chcel všetko o ňom vedieť. Čo som mu nakrátko povedala, nebolo mu dosť; len čo sa toho dňa vrátil zo školy, šiel kutiť do knižnice, vyvliekol veľký zväzok Náučného slovníka, vyhľadal v ňom Strossmayera a začítal sa do neho. Ale už o chvíľu s celým zväzkom začal chodiť za mnou, aby som mu to radšej ja predčítala, lebo keď si len sám číta, nerozumie dobre. Prosil a čakal, kým som mu, skončiac si robotu, mohla po vôli urobiť. I potom ešte niekoľko večerov vracal sa k Strossmayerovi s mnohými otázkami. Taká osobnosť, hľa, zaujme si už i veľmi mladé duše — a to iste nie bez požehnaných účinkov.
Často už i politizuje, zavše mi s nejakou politickou, medzi kamarátmi popretriasanou novinkou vpáli do izby. Začína ho zaujímať nielen domáca, ale i svetová politika a štátne diela, o ktorých mi tiež najviac zo svojho divána pred spaním nadiškuruje. Uhorská národnostná politika mu je v prvom rade, ale teraz najživšie zaujíma našich chlapcov vojna, ktorá akosi visí v povetrí, mnoho sa o nej po časopisoch prorokuje. Každý deň mi príde Ivan s novými výpočtami, koľkú armádu môže ktorá dŕžava vystanoviť a ktoré sa proti ktorým spoja. Ba na jar, keď tu bola asentírka, doniesol mi senzačnú správu — a to nie vyčítanú z novín, lež priamo našim chlapcom dodanú — že pred mladým pánom P. povedal jeden poručík od asentkomisie, keď bude vraj tá vojna, poberú už i desaťročných chlapcov. Tí vraj budú musieť vojakov obsluhovať, pušky nabíjať, vôbec zbroj im nosiť a podávať. Chlapci to berú za isté a snujú z toho všelijaké dobrodružné plány a kombinácie. I náš Ivan počíta s takouto svojou vojopovinnosťou, lebo kým sa vraj vojna
nastrojí, bude už desaťročný. Nemilé mu je, keď mu poviem, že z toho nebude nič.
Podľa našich najmladších politikov jedna z príčin očakávanej vojny je romantickej povahy: že Bismarck nechce dať nemeckú cisársku dcéru Viktóriu za ženu Battenbergovi — a to v nezhode s jej matkou, cisárovnou, ktorá by mu ju chcela dať.
„Však, mama, takej vojny nebýva, čo by sto rokov trvala?“ vyzvedá sa Ivan pri svojich ďalekosiahlych kombináciách.
Dočká moju odpoveď a potom vykladá, ktorá vojna koľko trvala — i to znak, že sa naši chlapci pilno zapodievajú štúdiami o vojnách.
„Mama, M. I. povedal, že jeho ujcovi, čo umrel vo vojne, vykopali jamu šabľami, aj ešte ju vystrieľali guľami!“ oznamuje mi s pochybovačným výrazom v tvári. A hneď doloží: „Však je to nie pravda?“
Ohľadom vnútornej správy krajiny by Ivan žiadal ministerské kreslo pre pána Mudroňa. Vtedy by vraj prestali všetky krivdy.
Tak sa naši chlapci vyšinujú vyše svojej detskej sféry.
Ivan má neveľmi rád, keď si večer prisadnem k tomuto denníkovému zošitu a začnem písať, lebo to trochu zaráža prúd jeho nevyčerpateľných rečí a otázok, hoc som už dávno vycvičená odpovedať mu, i keď čítam alebo píšem. Iste som vinovatou v jeho očiach, že sa písaním namáham, keď ma nik na to nenúti. Už dávnejšie sa vyzvedal, čo tam píšem, a keď som odpovedala, že o ňom som, veľmi sa čudoval, že o ňom môžem toľko písať. Vzbudila sa jeho zvedavosť a prosil ma, aby som mu to prečítala. Ja som vytiahla dávnejší zošit drobných zápiskov o oboch deťoch a čítala som mu. Nadmieru ho to zaujalo, oči sa mu rozsvietili a smial sa na svojich vlastných smiešnych výčinoch i na potýčkach s Elenkou. Vtom prišiel i otec zo sklepu a tiež načúval. Ani do kasína nešiel, i fajčiť zabudol. I smiali sa, i vlastné pripomienky dokladali, až sme na spanie všetci pozabudli. Keď som zošitok odložila, zdalo sa nám, akoby sme práve boli s Elenkou spolu bývali.
Odvtedy viac ráz drankal ho Ivan odo mňa, že si ho chce čítať, ale ho odkazujem, že až keď bude väčší. A keď ja umriem, že tieto všetky zošity jemu ostanú.
„Ale ja to nebudem môcť prečítať, keď tak strašne chytro píšeš,“ staral sa raz, pozerajúc zo svojho lôžka na mňa, píšucu.
I schápal sa nadobudnúť si hneď istotu, prišiel si ku mne za—
stať a pomaly prečitoval si stranu, na ktorej som práve opisovala, čo robil, ako sa toho dňa správal, ako sa zas túlal s kamarátmi do večera, a keď so zlým svedomím prišiel domov, hneď z pitvora mi oznamoval: „Mama, ja si neprosím večeru, musím sa vopred odúčať od nej, lebo keď pôjdem na gymnázium, v alumnii mi jej jednako nebudú dávať!“ — berúc tým predpokladané absentovanie dobrovoľne na seba a robiac si zásluhu z previnenia. I viac jeho každodenných darebáctiev bolo tam zaznačených.
„Čo si tam vyčítal?“ spýtala som sa ho, keď, dokončiac čítanie, zdvihol hlavu.
Usmial sa, uhnúc plecom, ale neodpovedal.
„A je to pravda, čo som tam o tebe popísala?“
„Hej.“
„Tak už vieš, čo tam píšem: zapisujem si všetko dobré ale i všetko zlé, čo narobíš. Nerob teda zlé veci, aby ťa potom nemuselo mrzieť, keď si to budeš čítať.“
„A ja to zlé radšej rozdriapem, keď budem veľký!“
„Papier, na ktorom je popísané, môžeš rozdriapať, ale že si ho popáchal, zostane pravdou navždy. Pán Boh o nej bude vedieť — a ty sám tiež…“
Toto neostalo bez účinku na môjho Ivana. Krv mu vstúpila do líc a sklopil viečka s dlhými mihalnicami. Po chvíli premýšľania ich zasa zdvihol.
„Teda radšej nerozdriapem, ale iným to neukážem, len sám sebe si budem čítať — však, mama!“ hľadá východisko a jeho oči úprimne žiadajú radu.
„Nemusíš to, pravda, iným ukázať, ale ak sa tak budeš správať, že čím budeš starší, tým menej zlého a tým viac dobrého budem môcť o tebe naznačovať, ani sa nebudeš mať za čo hanbiť. Všetci sme k zlému náchylní, ale musíme ho v sebe premáhať. Kto v takom boji sám so sebou zosilnie v dobrom, ten je pravým hrdinom a nemusí sa hanbiť za zlé, čo v sebe prekonal.“
Môj chlapec rozmýšľa, stojac pri mne v nočnej košieľke.
„A či si aj ty musela zlé prekonávať, kým si narástla?“ opýtal sa.
„Musela i musím až do smrti. Na ten boj a prekonávanie sa každý človek narodí na tento svet.“
Či takéto rozhovory môžu sa minúť dobrého účinku? Dúfam, že nie.
Zo svojej žičlivosti môj syn nevyrastá, ako predtým, tak i teraz sa rád delí s inými. Čím vzácnejšej lahôdky sa mu niekedy dostane, tým istejšie ju domov donesie a nemá pokoja, kým i my z toho neužijeme. I kamarátom rád rozdáva a pred nami sa ospravedlňuje, že však to, čo im dal, jemu beztak nebolo potrebné. Na Veľkú noc, príduc z kúpačky, až sa okúňal, keď na—vyt'ahoval z jedného kabátového vrecka maľované vajíčka a z druhého plno cukríkov i cukroviniek, lebo že on by bol chcel len „zadarmo“ kúpať, ako veľký, ale keď ich potom vždy všade dnu zavolali a všeličo im nadávali. To sa akosi už začína protiviť jeho gavalierskosti.
Za komédiami, cirkusmi a podobnými je tiež ešte vždy omámený. Mňa to i mrzí, ale vidím, že všetky deti sú také, nuž nahliadam, že ani moje decko nemôže byť výnimkou. Nedávno ho priviedol do pokušenia ešte i kolotoč, čo nám tu na rínku vyhúdal. Najprv chodil za mnou, aby som ho pustila, že však to stojí len štyri grajciare. Odkázala som ho k otcovi, a otec nepovolil. Ivan sa však hneď nepoddal, napísal ešte prosbu čierno na bielom a predostrel ju otcovi. Otec sa namrzel a rozhodol, že ak pôjde teraz na kolotoč, nepôjde na najbližšie naše divadlo. Ivanovi by bola bývala ľahká voľba, jemu je „ringlšpíl“ milší než divadlo — lenže otec ešte doložil:
„Dobrej zábavy ti ja rád doprajem; ale ak pôjdeš ta, pôjdeš proti mojej vôli, lebo je to hlúpa zábava a pre teba mrcha spoločnosť.“
To Ivana zarazilo. Ovesil hlavu a stál tam smutný. Bojoval veľký boj, verkeľ od kolotoča lákal.
Prišiel ku mne:
„Mama, čo mám robiť?“
„Ak nám, ktorí lepšie vieme, čo ti treba, čo nie, chceš po vôli urobiť, tak nepôjdeš. Ak nám nechceš po vôli urobiť, tak choď!“
Zasa ovesil hlavu; pokušiteľ ho mal tuho v pazúroch.
„Veď by som potom už nikdy viac nešiel, iba tento jediný raz…“
„Raz si už bol, a vtedy si nám sľúbil, že sa viac nebudeš pýtať.“
„Ale na tom boli kone nízko spustené a tieto sú vysoko a po páre –“ nadhodil ešte.
Konečne však predsa zvíťazila v ňom lepšia moc: ostal doma, čo mu to ako ťažko padlo.
Keď sa večer ukladal spať, spýtala som sa ho, či mu je nie ľúto, že nešiel po svojej žiadosti, ale nám kvôli sa premohol. Rozhodne a veselo osvedčil, ako je rád, že sa premohol — môj drahý. Potom som, pravda, i ja mimoriadne ochotne besedovala s ním, vypočúvala, ako sa vraj zastrájal „Ropuško“ (žiak z polgárky, ktorého naši chlapci pre jeho korpulentnosť prezývali Ropuškom), že on tú zástavu na ringlšpíle prestreli, keď je čierno—bielo—belasá (lebo jej zelený pás akosi obelasel na daždi a slnku), a že nám oni aj „Dom“ vezmú, keď si ho vystavíme, ako nám vzali Maticu a tak ďalej. Potom že B., tiež polgárista, zastrelil Puffka, milého psíka, čo mu nič zlého neurobil. Ďalej mu prišlo na um, ako mu raz v zime bolo strašne ľúto jedného chlapa, čo sa v studenom daždi viezol vari z Vrútok a nemal kabát, nuž sa len pod taký handrový koberec pokrčil.
„A chlapci ho preto ešte vysmievali! Ja som si povedal, že sa môžu hanbiť vysmievať chudobného človeka. Potom sa i sám smial, ale mu nebolo do smiechu. Ja by som mu hneď bol dal nejaký teplý kabát, keby som bol mal,“ dovŕšil svoju rozprávku, ktorá však ešte nebola v ten večer ostatná.
No ja som s účasťou načúvala až do konca, kým sa mu oči k spánku nezavreli, ako na odmenu za jeho slávne sebazaprenie.
A nebola to u neho iba ojedinelá bravúra, podobne sa on preukázal už viac ráz i v takých okolnostiach, že ozaj si zaslúžil uznania. Tak bolo tiež nedávno, keď učitelia jedného pekného dňa spravili deťom popoludní akýsi náhradný majáles, preto, že prvý, opravdivý, im zmaril dážď. Ako Ivan natešený prišiel pred obedom zo školy, hneď si prosil sviatočné šaty, vyumýval sa celý v chladnej vode, vyobliekal do čistého od hlavy po päty, aby bol o jednej hotový, keď budú chlapci s bubnom zvolávať. Tu príde otec z obchodu na obed a vysloví hneď svoje rozhodné veto. Nedovolí Ivanovi ísť na túto zábavu, ktorá je viac pre dospelých — deti mali už dosť zábavy. Profesor S. bol vraj práve v obchode, a i jemu povedal, že Ivana nepustí dnes do hája.
Ivan bol najprv veľmi znechutený, i poplakal si, keď sa zas musel do všedných šiat preobliekať, ale cez obed sa napodiv zobral a premohol sklamanie i nevôľu. Po obede, keď majálesový pochod šiel popred nás, díval sa naň z obchodu a odpravil volajúcich ho kamarátov celkom pokojne:
„Otec ma nepustí — však pán profesor už vedia.“
Potom nám ešte z chuti pomáhal i pri práci v obchode — je pružnej, zdravej prírody.
I na jar vychádzku s chlapcami k medokýšu mu otec zabránil z obavy, že si ublíži v chlapčenskej nezbednosti, akej sa oddávajú, keď sú mnohí spolu bez dozoru. Vtedy mu to trpko padlo, začal i vzdorovite hádzať hlavou a slzy sa mu tisli do očí. Ale, premáhajúc sa, potlačil horkosť, prišiel ku mne, oprel si hlavu o moje plece a kukal so mnou do novín, ktoré som čítala. Že bola nedeľa, mohla som sa mu venovať, i hneď som mu navrhla, že si môžeme spolu čítať, alebo nejako inak sa zabaviť, kým sa mu kamaráti vrátia od medokýša. Prišli mu na um čokoládové srdiečka, čo si doniesol z veľkonočnej kúpačky, aby sme sa vraj hrali o ne na lutriu. I dali sme sa teda do hazardnej hry a nasmiali sme sa i rozhovorili pri nej. Ja som Ivana obohrávala, ale on to gavaliersky pretrpel, nedal si pokaliť dobrú vôľu. Bol rád, môj drahý, že som sa s ním ochotne hrala, lebo toho sa mu málokedy dostane.
Keby mal vždy doma druha, družku, s ktorými by sa podľa svojho detského spôsobu mohol baviť, o koľko menej by sa ťahal preč z domu za kamarátstvom, ako takto, keď sa tu len s nami starými, mrzutými, podľa jeho chápania jemu zábavky neprajúcimi, musí trápiť. Nejeden raz je mi ho ľúto, keď ho karháme pre lipnutie za kamarátmi. Ale z druhej strany i rodičia pomerne ľahšie vychovajú viac detí ako takéhoto jedináka.
Júl 1888
Predsa vidno, že po svojej skúške cíti sa i sám Ivan obľahčeným. Každý deň zhádže zo seba kabát, topánky i pančušky a v blaženom pocite voľnosti, v povedomí, že na tento čas ťažiaca školská povinnosť pre neho nejestvuje, zháňa bosý po dvore a záhrade. V neviazanej nálade si ešte i zaspieva Koní—
ček môj bystrý, vraný, alebo Boli to gajdičky z tej sivej kozičky, ale ani to nie ich vlastným nápevom, lež vybočujúc z neho všelijakými samovoľnými výbežkami. I starý Dunčo na reťazi orátorsky prednáša Lune, hoci sa mravné naučenie z neho jej netýka.
Mne nateraz odpadla starosť o jeho školské úlohy, ale namiesto toho ma každú chvíľu dovoláva, aby som sa išla dívať na jeho zábavky, lebo ináč ho netešia.
„Mama! Mama! Poďže chytro pozrieť, ako sa Luna prehadzuje za loptou! — Mama, poďže sa čo len raz podívať, ako ti mi tá lopta dva razy odskočí odo dverí!“ nutká naliehavo a mne niet pomoci: musím sa ísť podívať.
„A teraz ešte tuto v kuchyni pozri: zakaždým sa ti mi naspäť idúc o žinku drnkne — či vidíš!“
„Veď ti ja to uverím, i keď nevidím,“ uisťujem ho, lebo sa nechce ustavične od roboty odbehúvať.
„Ale, mamka, mamka — veď tentoraz ešte! Či vidíš? Aha! Pozrimeže, ľaľa!“ predstavuje všetky svoje loptové kumšty a neodpustí mi, čo by som sa ako vyhovárala.
Druhý raz zasa vyvlečie malé kolky, čo ich kedysi bol dostal na Vianoce, a ako sa hrá, ustavične mi privoláva:
„Jaj, mama: štrnásť na tri šúby! — Mama, naraz sedem! —Ach, ale som ti teraz spálil tú jednu! — Bodaj ťa — keď mi guľa vyskočila! — Mama, mama: všetkých deväť na jeden šúb! Poďže pozrieť! Veď len aspoň teraz!“
Pri kolkovaní mi raz veľmi obratne predstavoval, ako ktorý pán hádže kolky na „naozajstnej“ kolkárni, každého s jeho individuálnymi pohybmi a posunkami. Na to on má veľmi bystré oči.
Ak na jeho naliehavé reči nedávam odvety, neúprosne dolípa: „Však, mama, však? Mamka —?“
Ale ak, nestačiac už pozornosťou, začnem mu voslep prisviedčať: „Áno, Ivan môj, áno, áno!“ to sa mu nepáči, nechce sa dať hocijako odbaviť a hneď zaprotestuje:
„Ale, mamka, mamka! Jaj, jaj, jaj!“
Ešte i uši si zapcháva, aby to nepočul, a uteká preč. Ja teda, či chcem, či nie, či vládzem, či nie, musím prejaviť vždy živý záujem o všetko, čo hýbe jeho mysľou.
Časom ho nadchádza akýsi komendiantsko—šašovský spôsob hovorenia, ktorým by nás chcel rozosmiať, ale otec ho
pre to s hnevom zavracia. Ja však mám to len za jeden z tých divých výhonkov pri jeho vzraste, ktoré, niekoľko ráz vyseknuté, celkom zaniknú.
September 1888
Prázdniny prešli Ivanovi i nám až prirýchlo; už mu nastáva posledný školský rok doma. Mal tu niekoľko týždňov strýčneho brata, Ďulu, manierneho šuhaja, preto i menej zháňal za kamarátmi. S ním smel chodiť i na opravdovú kolkáreň i ďalšie vychádzky spolu podnikali. Raz sa vystrojili, s nimi i sám otec až na hole — ale práve to sa nedobre vydarilo. Zastihla ich strašná búrka a nemali sa kam uchýliť. Až do kože zmoknutí dostali sa do akejsi koliby, do ktorej však tiež premokalo. Neprestajné hrmenie okolo nich a blesky sa krížili každú chvíľu nad nimi, vedľa nich i zdola nich. Bolo to veľmi zvláštne, ale nie veľmi príjemné. Až po tme po biede dostali sa domov, keď som ja už chlapcov chcela vystrájať, hľadať ich, lebo my sme tu strachom mreli, že ich tam hrom zabil.
Štebot môjho Ivana, kým bol ešte maličký, vždy ma zelektrizoval, najmä ak som ho začula znenazdania — ale keď som, obavami utrápená vtedy z tmavého rínku zrazu začula jeho veselý, dobrý hovor, sám osebe mi zvestujúci, že sa im nič zlého nestalo, hlasno som zaplesala od radosti. Prišli celkom dobrej vôle, ustavične rozprávali — a Ivan, pravda, najviac. Zmoknutí boli ako myši, nechceli však dopustiť, že by im bola zima. Ale poumývať sa, preobliecť sa do suchého a zapiť si teplého čaju im jednako dobre padlo — a, chvalabohu, ani s obavou predpokladané zlé následky sa dosiaľ ani u jedného z nich neukázali. Iba mrcha sen znepokojoval Ivana, ale až teraz nedávno, až po tri noci: že sa akýsi strašný pes dotieral k nemu a hrýzol ho. Ten vraj hryzie každého, koho napadne, a jeho sa nechytí nijaká bitka. Či by ho drúkom bil, či slamkou, on to rovnako necíti, teda vraj niet proti nemu obrany. A chcel hrýzť i Ferka, nášho učňa, a Jožina R. V prvú noc Ivan zo šetrnosti len v sebe zdesenie prekonal, v druhú však, keď sa to nečakane zopakovalo, už volal i na mňa a upokojil sa, až keď som svetlo zažala i pri ňom sedela. V tretí večer si, chudák, už s bázňou líhal na svoj diván, hoci je ináč naskrze nie bojazlivého srdca, a pro—
sil ma, aby smel prísť ku mne, ak ho ten pes pochytí. A ozaj prišiel v noci zdesený, až sa triasol, ledva sa spamätal, že je to len sen.
Čudné, že po tri noci ho to isté prenasledovalo. A na príčinu mu nemôžem prísť. Nič také sa neudialo, čo by ten sen mohlo vyvolať.
Po Ďulovom odchode prišlo sem vojsko, honvédi, a naši chlapci mali sa na čo dívať, keď sa na rínku cvičili. I jedna z našich izieb sa premenila na vojenskú kanceláriu, cez pitvor sa nám ustavične premávalo niekoľko poddôstojníkov. „Capfenštreich“ sme všetci radi počúvali, a už celým pôžitkom trúchlivé, oželené vojenské piesne, ktoré večer pred odchodom na rozlúčku spievali vojaci vo dvore susednej krčmy.
Minulo sa i to, a zasa sme v obyčajnej koľaji. S učením sa Ivan cez vakácie netrudil, iba otec ho zavše pochytil do zlomkov, čo mu v minulom školskom roku boli najťažším predmetom, hoci sa už dobre vycvičil v bežnom počtovaní. Len nemal s ním potrebnej trpezlivosti, okrikoval ho, ak mu hneď všetko nepochopil. Môj chlapec by i s tým najradšej bol prišiel ku mne, a niekedy sme sa i natrudili spolu nad takou úlohou, ale majstrom nám bol v tom predsa otec. Iba do atlasu sa Ivan cez prázdniny často pohrúžil. Má už svoj vlastný, nový, čo si ho minulej jari od otca vymodlikal. Ako ho dostal, hneď bežal s ním ku kníhviazačovi a chodil mu každý deň na krk, kým mu ho nezaviazal. Keď si ho zaviazaný domov doniesol, bol celý šťastný — a ja som zas mala svoju radosť z jeho radosti. Hneď si ho chcel obliecť papierom, aby sa mu neošúchal, a tu sa mu otec zamiešal do dobrého úmyslu, že to netreba, že si ho môže pekný udržať i bez obalu. Proti tomu však Ivan vzplanul.
„A keď nie ja, ale iný niektorý v škole mi ho môže zababrať alebo zaškrabnúť, a potom ma hneď budeš hrešiť, keď ho raz taký donesiem domov!“ postavil sa energicky — lebo už aj on má s rodičmi svoje skúsenosti.
I ostalo na jeho: atlas si obliekol mäkkým papierom — a srdce mu je na mieste.
Zasa chodí do školy, ale ani tu sa učením neprepína, ani zo školy rovno domov nepríde, vždy má s kamarátmi nejaké odbočky. Mne je to celkom na nepochopenie, že so všetkým napomínaním, prikazovaním, absentovaním, ba i paličkou sme ho dosiaľ na ten poriadok nemohli priviesť. Aj ináč sa zurval—
čí, má privšetečný jazyk a rád užíva silné výrazy — chlapí sa nimi. Pýši sa, že straku „opálil“ z čejsi kuše a kuvika že tak „rypol“ kamienkom, že mu hneď vypadol červíček zo zobáka.
Teraz máme pred sebou zriedkavú udalosť: ideme k našim na Dobronivú — totižto ja s Ivanom. V škole ešte mnoho nezmešká a skúsi trochu sveta i mimo Martina. Pán profesor mu už udelil dovolenie, ale ho vraj chytal, že každému spolužiakovi musí doniesť strapec hrozna, keď Ivan povedal, že z Dobronivej hádam pôjdeme i do Krupiny. On by to vďačne urobil, bolo by to práve po jeho radodajnom vkuse, ale vraj nesľuboval, keďže si netrúfa sľub splniť. Keď však odchádzal zo školy, jednako vraj volal za ním pán profesor:
„Teda, Šoltys, nezabudni: každému žiakovi –“
„— po jednom hrozne!“ vpadol mu do reči Ivan.
Pán profesor sa na to vraj hlasno rozosmial a poznamenal:
„Bude z teba fiškál, keď si vedel zo strapky vykrútiť len bobuľku — ale musíš sa ešte naučiť z bobuľky spraviť strapec.“
Toto mi referoval za horúca, keď prišiel zo školy.