história c1
SPOJENCI ŠTÁTY OSI
ÚVOD
O druhej svetovej vojne zhrnutie (pohľad dnes) . . . . . . 4
Príčiny vojny . . . . . . 5 – 7
Predohra a vytváranie koalícií . . . . . . 7
Vypuknutie vojny . . . . . . 8
Priebeh vojny . . . . . . 8 – 34
Bitky 2 svetovej vojny . . . . . .35 –110
Známe osobnosti . . . . . . 111 – 134
Druhá svetová vojna je dodnes najväčší a najrozsiahlejší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, ktorý stál život asi 45 až 60 miliónov ľudí. Boje prebiehali v Európe, Ázii a Afrike a zúčastňovali sa na nich muži i ženy aj z oboch ďalších obývaných kontinentov: Ameriky a Austrálie. Počas šiestich rokov trvania zomreli desiatky miliónov civilistov, milióny príslušníkov ozbrojených síl, boli zničené celé mestá a spôsobené nevyčísliteľné škody na majetku a kultúrnom dedičstve ľudstva. Ich bezprostrednými príčinami bolo napätie vyvolané chybne koncipovanou Versaillskou zmluvou, Veľká hospodárska kríza na prelome 20. a 30. rokov, ktorá kriticky oslabila všetky štáty a ich vlády ako aj slabosť Spoločnosti národov a mocností, ktoré mali udržovať svetový mier a dohliadať na dodržovanie versaillského systému, čo v Nemecku umožnilo vzostup nacistického režimu pod vedením Adolfa Hitlera a jeho stúpencov.
Najčastejšie uvádzaným dátumom začiatku druhej svetovej vojny v Európe je 1. september 1939. V tento deň Wehrmacht vpadol do Poľska. Na ázijskom bojisku sa za začiatok vojny považuje japonská invázia do Číny (7. júl 1937), ale niektoré zdroje uvádzajú oveľa skorší dátum: rok 1931, kedy Japonci vtrhli do Mandžuska. Koniec vojny v Európe nastal 8. mája 1945 kapituláciou Nemecka. V Ázii kapitulovalo Japonsko 2. septembra toho istého roku až po americkom zvrhnutí dvoch atómových bômb na mestá Hirošima a Nagasaki.
Medzi dôsledky druhej svetovej vojny patrí vytvorenie dvoch blokov: západného bloku, ktorý sa sformoval do organizácie NATO, a východného bloku, ktorý na seba vzal podobu Varšavskej zmluvy tvorenej najmä východoeurópskymi socialistickými krajinami. Vzťahy medzi týmito dvoma blokmi boli značne napäté a čoskoro prerástli do tzv. Studenej vojny, ktorá sa okrem politických bojov prejavila aj v niektorých vojenských konfliktoch (Kórejská vojna, Vietnamská vojna, Arabsko-izraelské vojny atď.…)
Príčiny vojny
Po skončení prvej svetovej vojny sa mocensko-politická situácia vo svete a hlavne v Európe radikálne zmenila. Zanikli staré štáty ako napríklad Rakúsko-Uhorsko alebo Osmanská ríša a na ich miesto nastúpili štáty nové – Maďarsko, Česko-Slovensko, Turecko či Juhoslávia. Čoskoro po vojne tiež začal vznikať za mimoriadne krvavých okolností Sovietsky zväz (pozri Októbrová revolúcia). [[Obrázok: Benito Mussolini and Adolf Hitler.jpg|thumb|vľavo|250px|Benito Mussolini a Adolf Hitler Nemecko, ako hlavný agresor prvej svetovej vojny, bolo prinútené podpísať Versaillskú zmluvu a platiť vojenské reparácie krajinám, ktorým spôsobilo v prvej svetovej vojne najväčšie straty. Versaillská zmluva však neuspokojovala nikoho. Japonsko sa cítilo odstrčené i keď vzhľadom na podiel vo vojne malo z nej najväčšie zisky. Taliani mali prehnané požiadavky, za ktorými sa skrývali neuspokojené imperiálne ambície a tak aj oni odchádzali nespokojní. USA sa nepodarilo presadiť humanistické predstavy prezidenta Woodrowa Wilsona a jeho plán na vytvorenie Spoločnosti Národov. Táto inštitúcia síce vznikla, no veľmi sa líšila od pôvodného plánu a USA do nej preto ani nevstúpili. Bez podpory tejto významnej svetovej veľmoci sa stala ešte bezvýznamnejšou a neakcieschopnejšou. USA sa z medzinárodného poľa stiahli do dobrovoľnej izolácie. Británia bola vojnou citeľne oslabená, stratila aj tradičné postavenie najväčšej námornej mocnosti na svete. Z prvého svetového veriteľa sa stala obrovským dlžníkom (dlhy voči USA z prvej svetovej vojny nikdy nesplatila). Oporou Versaillského systému malo byť Francúzsko. No vo Francúzsku sa počas medzivojnového obdobia nenašiel ani jeden politik, ktorý by mal dosť odvahy na to, aby predstúpil s koncepciou modernej mohutnej armády ofenzívneho charakteru. Namiesto toho Francúzsko začalo budovať Maginotovu líniu (za prostriedky, ktoré si stavba vyžiadala by bolo možné vybudovať armádu s desiatkami tankových divízií a tisíckami lietadiel), a tým vlastne pochovala nielen svojich východných spojencov, ale aj vlastné nádeje na úspech v prípadnej vojne proti Nemecku. Maginotova línia mala totiž veľa slabostí a navyše ju bolo možné ľahko obísť cez Belgicko.
Európa bola po prvej svetovej vojne takmer čisto demokratickým kontinentom, no radikálne politické smery ako fašizmus a komunizmus (ktoré boli čiastočne alebo celkom diktatúrami) sa veľmi rýchlo rozširovali zo svojich materských krajín - Talianska a Sovietskeho zväzu aj do okolitých krajín. Trend demokratizácie sa teda čoskoro vytratil a tesne pred vypuknutím druhej svetovej vojny už bolo Česko-Slovensko jediným štátom strednej Európy, ktorý zotrval v nastúpenej ceste demokracie. Dôvodom, prečo sa extrémistické politické smery akými fašizmus a komunizmus boli, tak ľahko presadzovali v krajinách medzivojnovej Európy, bola najmä chudoba a situácia sa ešte rapídne zhoršila v roku 1929, keď vypukla svetová hospodárska kríza. V tom čase už v Taliansku sedem rokov vládli fašisti na čele s Benitom Mussolinim a v roku 1933 sa v Nemecku dostal k moci Adolf Hitler.
Hitler od počiatku kritizoval nespravodlivosť Versaillskej zmluvy, a to spolu so sociálnou demagógiou a antisemitizmom bolo základom ideologickej a propagandistickej kampane jeho Nacinálnosocialistickej nemeckej robotníckej strany (NSDAP). Postupne keď Hitler videl, čo všetko si môže voči demokratickému Anglicku a Francúzsku dovoliť, prichádzal stále s novými a novými požiadavkami. Ich spoločným menovateľom bol „Lebensraum“, čiže životný priestor pre Nemcov. Tento priestor sa však mal nachádzať v Európe a Nemci k nemu mali prísť na úkor „menejcenných východných národov“, ako boli Slovania. To chcel Adolf Hitler zmeniť a vďaka politike appeasementu, teda ústupkov zo strany Veľkej Británie a Francúzska, sa mu to takmer aj podarilo. Nemecko vystúpilo zo Spoločnosti národov, a na jar 1935 obnovilo brannú povinnosť a vojenské letectvo. Tým prakticky vypovedalo Versaillskú zmluvu. Vo februári 1936 Nemecko obsadilo demilitarizovanú zónu v Porýní. Tolerovaný bol aj „anšlus“ Rakúska v roku 1938 a vrchol táto politika dosiahla v septembri 1938, keď viedla až k podpísaniu Mníchovskej dohody, kde západné mocnosti opäť raz ustúpili Hitlerovi a súhlasili s odtrhnutím Sudet od Česko-Slovenska a ich pripojeniu k Nemecku. Západné mocnosti sa ešte pokúsili získať spojenectvo so ZSSR, ale tieto snahy stroskotali. Namiesto toho sa Stalin a Hitler dohodli sami, 23. augusta 1939 bol v Moskve podpísaný „Pakt o neútočení“ medzi ZSSR a Nemeckom. Jadrom tejto dohody boli však tajné dodatky vymedzujúce záujmové sféry vo východnej Európe. Versaillský systém a politika appeasementu teda definitívne zlyhali. Premiér Veľkej Británie Neville Chamberlain síce po návrate z Mníchovskej konferencie vyhlasoval, že zabezpečil trvalý mier, opak bol však pravdou. Azda najlepšie okomentoval vtedajšiu situáciu Winston Churchill: „Mohli sme si vybrať medzi vojnou a hanbou. Vybrali sme si hanbu, ale zožneme vojnu.“
Predohra a vytváranie koalícií
Ešte na začiatku roka existovali v Európe (aj vo svete) tri bloky, ktoré už pomaly išli do vojny, a ktoré boli navzájom znepriatelené: Os a s ňou spojené štáty, Francúzsko a Spojené kráľovstvo plus malé štáty pod ich ochranou a ZSSR, ktoré na prvý pohľad stálo bokom. Ak sa vôbec očakávalo nejaké prekvapenie a zmena rovnováhy síl, tak sa hľadalo vo vzťahu medzi Francúzskom a ZSSR, pretože vzťahy medzi týmito štátmi sa zlepšovali a v občianskej vojne v Španielsku bojovali na rovnakej strane. Ako však už bolo povedané, Británia odmietla garantovať a podporovať Stalinovu tyraniu a ten rovnako pragmaticky dospel k záveru, že Nemecko mu môže ponúknuť viac. Novým ľudovým komisárom zahraničných vecí sa stal Vjačeslav Michajlovič Molotov, ktorý neváhal verejne vyhlásiť, že najradšej rokuje s diktátormi, pretože tam je to vždy jednoduchšie. 23. augusta 1939 uzavrela Hitlerova Tretia ríša prostredníctvom svojho ministra zahraničia Joachima von Ribbentropa so Sovietskym zväzom (za ktorý sa podpísal Molotov) pakt o neútočení, známy pod názvom Pakt Ribbentrop-Molotov, ktorý celkom rozvrátil všetku rovnováhu v Európe a uvoľnil Hitlerovi aj Stalinovi ruky na začatie expanzie. A hoci už samotný pakt vydesil Britániu, Francúzsko aj ich spojencov, nebol nič proti jeho tajnému dodatku, ktorý obsahoval presne vymedzené rozdelenie sféry vplyvu medzi ZSSR a Nemeckom, a ktorý výslovne pripúšťal likvidáciu Poľska. Cesta k vojne tým bola voľná.
Vypuknutie vojny
Vojna sa začala 1. septembra 1939 o 4:34 ráno, keď Nemecko bez vypovedania vojny pri Gdansku zahájilo útok na Poľsko (tento útok mal krycie meno Fall Weiss). Ako zámienku použili Nemci prepad vysielača v Gliwiciach (Gleiwitz). V skutočnosti išlo o zinscenovaný útok a údajní poľskí vojaci boli v skutočnosti príslušníci Waffen-SS preoblečení za poľských vojakov. Francúzsko a Británia mali s Poliakmi spojeneckú zmluvu a preto vyhlásili Nemecku vojnu - 3. septembra o 9. hodine Spojené kráľovstvo a spolu s ňou tak urobili aj najvýznamnejšie krajiny Commonwealthu – India, Austrália a Nový Zéland a o 12:20 tak urobilo aj Francúzsko. 4. septembra sa potopením britskej osobnej lode Athenia nemeckou ponorkou U 30 začala bitka o Atlantik. Spojené kráľovstvo a Francúzsko však pristupovali k vojne veľmi laxne a len vyčkávali na nemeckých hraniciach a nerobili nič - toto obdobie je známe ako tzv. „čudná vojna“.
Priebeh vojny
Začiatok vojny v Európe: 1939
Invázia do Poľska
Zatiaľ čo v Ázii sa už od roku 1937 bojovalo „iba“ medzi Čínou a Japonskom (pozri Čínsko-japonská vojna (1937-1945)), vojna v Európe sa začala 1. septembra 1939, kedy nemecké vojská po predchádzajúcich provokáciách a zinscenovaných incidentoch začali inváziu do Poľska. Spojené kráľovstvo a Francúzsko vtedy po formálnej stránke nezaváhali a 3. septembra 1939 vyhlásili Nemecku vojnu. Lenže deklarácia vojny bola jedna vec, schopnosť ju viesť druhá. Zatiaľ čo letecká a námorná vojna vzplanula prakticky ihneď, pozemné vojská západných Spojencov sa ešte len formovali. Británia nebola schopná dať dohromady nič viac ako malý expedičný zbor, ktorý odoslala do Francúzska, a mobilizácia zastaralej francúzskej armády sa tiež rozbiehala len pomaly. Navyše francúzska vojenská doktrína rozhodne nebola Poľsku naklonená, generál Gamelin ju zhrnul jedinou vetou: „Kto zaútočí, prehrá.“ Zatiaľ čo sa však francúzska armáda pripravovala a čakala na Hitlerovu chybu, na východe prebiehala tragédia.
Je iróniou, že druhú svetovú vojnu začal (neúspešný) protiútok poľského jazdectva, proti nemeckým prenikajúcim tankovým jednotkám. Poľská armáda zúfalo bojovala, ale za situácie v akej sa ocitla, nebol úspešný odpor v ľudských silách. Poľské vojská sa nestihli ani zmobilizovať a zaujať určené pozície, keď bola krajina napadnutá. Poľské letectvo utrpelo ťažké straty pri väčších stretnutiach s modernejšími stíhačmi Luftwaffe. Zvyšok ale bojoval s obrovskou húževnatosťou a spôsobil nemeckému letectvu všeobecne väčšie straty, ako by sa dalo očakávať. Situácia na zemi ale bola naďalej beznádejná. Nepočetné tankové sily organizované zastaralým spôsobom nemohli čeliť nemeckým tankovým klinom postupujúcim vpred podľa inovačných schém bleskovej vojny. Málo pohyblivá pechota bez motorizovaných dopravných prostriedkov a zastaralé jazdectvo boli opakovane masakrované pri presunoch cez otvorený terén, ktorý nedokázali prekonávať dosť rýchlo, alebo boli ničené po menších skupinách, skôr než sa stihli zoskupiť. Nemecké jednotky prenikali zo severu a juhozápadu k Varšave. 9. septembra sa poľská armáda vzchopila k poslednému zúfalému pokusu aspoň oddialiť nevyhnutný koniec. Zúfalý útok trosiek armád Poznaň a Pomoria proti ľavému krídlu a tylu Skupiny armád Juh bol vedený s úmyslom zastaviť jej postup a prebiť sa k hlavnému mestu a podporiť jeho obranu (tzv. bitka na Bzure). Spočiatku dokázal prudkým úderom rozvrátiť a ťažko pošramotiť nemeckú 8. armádu, ale nepriateľ proti nemu čoskoro nasmeroval drvivú väčšinu kapacít Luftwaffe a takmer tretinu Skupiny armád Juh. Keď potom vzápätí na Kutrzebove sily zaútočila aj skupina armád Sever, bolo rozhodnuté. K Varšave sa podarilo dostať len malej časti jednotiek, ktoré mali posilniť jej obranu. V tej dobe sa zvyšky všetkých západných armád v súlade s rozkazmi Edwarda Rydz-Śmigłyho pokúšali prebiť na východ a posilniť tak obranu Varšavy tým, že by vytvorili obrannú líniu na riekach Visla a San. Ich šance boli minimálne, ale definitívne zhasli až 17. septembra, keď sa ZSSR v súlade s tajnými dohodami pridal k útoku a napadol Poľsko z východu. Poľská vláda aj časť velenia utiekli z krajiny do Rumunska. 28. septembra kapitulovala Varšava, 29. septembra pevnosť Modlin. 2. októbra kapitulovali obranci polostrova Hel. Ako posledné jednotky kladúce organizovaný odpor sa vzdali do 5. októbra oddiely generála Franciszka Kleeberga.
Zimná vojna
Zatiaľ čo Nemecko sa po svojom víťazstve pripravovalo na ďalšie fázy bojov, tentoraz proti Francúzsku, ZSSR pokračoval v expanzii. Stalin postupne prinútil Pobaltské štáty k súhlasu s nevýhodnou ekonomickou a vojenskou spoluprácou (vrátane rozmiestnenia svojich jednotiek na ich území), čím si pripravil pôdu pre ich anexiu a základne pre ďalšiu expanziu. Potom sa obrátil na Fínsko, aby si podobné ústupky vynútil aj od neho. Najskôr prišiel so „serióznymi návrhmi“, potom prešiel k hrubým vyhrážkam a keď ani to nepomohlo a Fíni jeho návrhy odmietli, napätie eskalovalo až do 30. novembra 1939, keď ich bez vyhlásenia vojny napadol. Cieľom útoku bolo úplné vojenské podmanenie krajiny (počas zhruba 14-21 dní). Celá akcia sa však takmer nepodarila. Ako prvý prišiel neúspech politický - Spoločnosť národov sa nenechala oklamať ani Sovietskym zväzom zinscenovanými pohraničnými incidentmi, ani bábkovou Kuusinenovou vládou a ZSSR sa stal jediným štátom v jej histórii, ktorý vylúčila za nevyprovokovanú útočnú vojnu (na základe definície agresora, ktorú ZSSR sám predložil). Ani priebeh vojny nebol ideálny, Fínsko útok očakávalo a bolo v medziach svojich možností pripravené. Prvý nápor Červenej armády bol napriek početným posilám odrazený s otrasnými stratami, ukázalo sa, že početná a technická prevaha nedokáže nahradiť výcvik a prípravu na polárne podmienky. Svoju rolu zohrala tiež vysoko negatívna úloha červených komisárov a neporovnateľnosť kvalít dôstojníckych zborov obidvoch armád - zatiaľ čo kvalita fínskeho velenia bola vo všetkých stupňoch hodnotená ako vysoko nadpriemerná, veľa odborníkov neváha opísať kvalitu dôstojníkov Červenej armády ako najhoršiu v civilizovanom svete (a aj väčšina z tých, čo s týmto nesúhlasí, ju stavia veľmi nízko). Každopádne je isté, že plán útoku vypracovaný Mereckovom podľa pokynov Vorošilova a Stalina predstavoval zmes neuveriteľného diletantizmu a úplne mylných predpokladov, a rozhodne nemohol byť cestou k ľahkému víťazstvu. Stalinove čistky v armáde sa tak po prvýkrát prejavili v reálnych podmienkach vojny. Masové bombardovanie civilných cieľov a miest za použitia trieštivých a zápalných bômb pobúrilo civilizovaný svet, najmä USA, Britániu, Vatikán a severské krajiny