história c13
Operácia BagrationOperácia Bagration (po rusky: Операция Багратио́н) alebo Bieloruská ofenzíva bola jedna z bitiek Veľkej vlasteneckej vojny. Jej cieľom bola likvidácia zoskupenia nemeckých vojsk v Bielorusku. Boje sa začali symbolicky 22. júna 1944 a vyústili v likvidáciu nemeckej skupiny armád stred, bitka bola jednou z najväčších operácii vojny a vyústila v jednu z najväčších porážok Wehrmachtu za celú druhú svetovú vojnu. Krycí názov Bagration mal pripomínať cárskeho generála P.I. Bagrationa, ktorý zahynul v bitke pri Borodine.
Celková situácia začiatkom roku 1944 [úprava]Začiatkom roku 1944 bola Červená armáda pevne usadená na západnom brehu Dnepra a podnikla sériu operácii s cieľom oslobodiť zvyšok územia ZSSR. Na severe sovietsko-nemeckého frontu bola prelomená blokáda Leningradu, na juhu jednotky Červenej armády dosiahli hranice Rumunska. Využívajúc Hitlerovu snahu o obranu pozícii za každú cenu, útokmi na rôznych úsekoch frontu nútili Nemcov premiestňovať strategické zálohy a na veľké vzdialenosti.
V novembri 1943 sa na Tehereránskej konferencii zaviazali západní Spojenci Spojené štáty a Spojené kráľovstvo, že na jar 1944 uskutočnia inváziu do Severného Francúzska a konečne vytvoria západný front. Stalin svojim spojencom na oplátku prisľúbil, že Červená armáda podporí operáciu veľkým útokom.
Prípravy na ofenzívu [úprava]
V apríli 1944 sovietsky hlavný štáb rozhodol, že hlavný úder letnej ofenzívy sa zameria na oslobodenie Bieloruska. Stalin zvolil krycí názov „Bagration“ na počesť svojho krajana - slávneho cárskeho vojvodcu z obdobia napoleonských vojen. Hlavným cieľom bolo zničiť nemeckú armádnu skupinu stred sústredenú okolo dopravných uzlov Vitebsk, Orša, Mogilev a Bubrujsk. Po ich eliminácií mohla Červená armáda ľahko oslobodiť Minsk a zatlačiť nepriateľa za sovietsko-poľskú hranicu z roku 1941.
Sovietsky zväz mal na uskutočnenie operácie v tomto sektore frontu k dispozícií asi 2,3 milióna mužov, 4000 tankov, 5000 lietadiel, 2000 kaťuší a neuveriteľných 22 000 diel, ktorých priehradná paľba mala rozmetať všetko čo sovietskym vojakom bude stáť v ceste. Generál Rokossovskij ako jeden z plánovačov útoku navyše nepoužil tradičný postup, ale rozdelil svoje jednotky na menšie časti, ktoré súčastne prenikli nemeckou línou a rozdelili nepriateľské sily na menšie časti.
Vzhľadom na to, že terén Bieloruska je plochý a navyše plný riek, lesov a hlavne nepriechodných močiarov bez dostatku kvalitných ciest, bolo preto potrebné aby pred začiatkom ofenzívy ženíjne jednotky vybudovali stovky kilometrov podvalových ciest. Toto bolo jedno z hlavných východísk, ktoré malo zabezpečiť hladký priebeh nasledujúcich bojov. V rámci príprav sa sovietski vojaci učili plávať, stavať plte, učili sa bojovať v lesoch a slatinách. Nemecké hlavné velenie predpokladalo, že hlavná časť novej sovietskej ofenzívy bude smerovať viac na juh smerom na Halič a preto Hitler sústredil všetky strategické rezervy na západnej Ukrajine. Skupine armád stred tak potom ostalo iba 800 000 mužov, ktorých mali ich protivníci prečísliť takmer 3x. Nemecké najvyššie velenie do poslednej chvíle útok v tejto časti frontu vôbec neočakávalo.
Bitka [úprava]
22. júna 1944 presne 3 roky od Nemeckého vpádu do ZSSR, sa o 5. hodine ráno rozochvela na niekoľko stoviek kilometrov širokom fronte zem pod ťažkou paľbou desiatok tisíc diel a raketometov. Na sovietskom pravom krídle zovrel už 26. júna 1. pobaltský front generála Bagramjana s časťou 3. bieloruského frontu generála Čerňachovského veľké zoskupenie nemeckých vojsk pri Vitebsku. Na stednom úseku v oblasti Orše a Mogileva útočili hlavné sily 3. bieloruského frontu a 2. bieloruský front. Sovietske ľavé krídlo tvoril 1. bieloruský front pod velením Rokossovského. Už 48 hodín od začiatku útoku bolo jasné, že armádnu skupinu stred čaká záhuba. Dopomohol k tomu aj Hitler, ktorý nechcel dať súhlas na ústup. Namiesto toho, 28. júna poslal do oblasti Waltera Modela, aby zastavil rozbehnutú sovietsku ofenzívu. Model dostal k dispozícii 3 tankové divízie, ktoré zobral skupine armád juh a už nasledujúci deň jeho tanky vyrazili do protiútoku. Bolo ich však málo na to aby zastavili sovietske jednotky, navyše v tej istej dobe začali sovietske sily útok aj na skupinu armád juh. Nakoniec sovietske vojská vytvorili v nemeckej línii medzi armádnymi skupinami sever a juh 400 km širokú medzeru, ktorú už nemalo nemecké najvyššie velenie čím zaplniť.
3. júla 1944 tanky generála P.A. Rotmistrova vošli do Minska a uzavreli tým v pasci 50 000 nemeckých vojakov. Už 20. júla vojská 1. bieloruského frontu prekročili rieku Bug a začali oslobodzovať územie Poľska. 24. júla oslobodili sovietske jednotky prvý z veľkých nacistických koncentračných táborov v Poľsku - Majdanek. Sovietska ofenzíva sa zastavila 7. augusta na brehoch Visly pred bránami Varšavy. Na iných úsekoch sovietske vojská dosiahli hraníc Východného Pruska. 16. júla bola v Minsku usporiadaná slávnostná vojenská prehliadka, ktorej sa zúčastnilo 30 000 partizánov. Partizánska vojna v Bielorusku predtým nadobudla veľký rozsah. Podľa odhadov sa tam nachádzalo asi 370 000 partizánov, ktorý pôsobili nemeckým vojskám veľké starosti a nepríjemnosti. Dôkazom toho je, že pri odvetných akciách nemeckých vojsk zahynuli až 2 milióny obyvateľov krajiny.
Dohra
V dôsledku rýchleho postupu sovietskych vojsk vypuklo 1. augusta Varšavské povstanie. Stalin však odmietol poskytnúť povstalcom pomoc, pretože väčšinu z nich tvorili prívrženci Londýnskej exilovej vlády. Ich likvidácia by jeho zámerom s Poľskom len prospela. Po skončení tvrdých bojov v prvých októbrových dňoch roku 1944 zostali z Varšavy iba ruiny. Sovietske vojská, ktoré prešli v priebehu 6 týždňov bojov 600 km, boli vyčerpané a neboli schopné ďalej postupovať. Celkovo mali asi 178 000 mŕtvych a nezvestných a ďalších 578 000 ranených. Nemecké straty sa zatiaľ vyšplhali na 220 000 mŕtvych a vyše 120 až 170 000 zajatých.
Strašné porážky Nemecka na obidvoch frontoch vyústili v sprisahanie nemeckých dôstojníkov, ktorí sa 20. júla 1944 pokúsili o atentát na Hitlera. Vodcovi Tretej ríše sa podarilo vyviaznuť iba zázrakom s ľahkými zraneniami.
Boje na východnom fronte však ďalej pokračovali. 14. augusta sa rozhoreli ťažké boje severozápadne od Ľvova, v oblasti Sandomierze, kde pokračovali boje v rámci Ľvovsko-Sandomierzskej ofenzívy. Sovietske vojská sa pri tom dostali niekoľko desiatok km od hraníc Slovenska a tým indukovali sled nezvratných udalostí, ktorý vyústil do začiatku Slovenského národného povstania.
Operácia Barbarossa
Operácia Barbarossa je nemecké kódové meno pre inváziu do ZSSR, ktorá znovu otvorila východný front a začala Veľkú vlasteneckú vojnu počas Druhej svetovej vojny.
Operácia Barbarossa sa začala 22. júna 1941 a skončila v decembri 1941, kedy vyčerpaná nemecká armáda nedokázala v krutých zimných podmienkach a za silnejúceho odporu Červenej armády pokračovať vo svojom postupe a prešla do obrany. Aj keď možno nemecké ťaženie v priebehu Barbarossy považovať za víťazné, išlo o víťazstvo veľmi draho zaplatené a nedostačujúce, pretože nestačilo na to, aby bol ZSSR zlomený, a dlhodobejšiu vojnu si Veľkonemecká ríša a jej spojenci nemohli dovoliť. V nasledujúcich rokoch sa začala presadzovať prevaha priemyslu Spojencov (hlavne ZSSR, USA a Spojené kráľovstvo) a ich rastúce bojové skúsenosti takým spôsobom, že mu Nemecko a jeho satelity nakoniec nedokázali vzdorovať.
Prípravy 18. decembra 1940 vydal Hitler tajný rozkaz č. 21, ktorý hovoril o napadnutí Sovietskeho Ruska. Ospravedlnením mal byť fakt, že sa ich Červená armáda chystá napadnúť.
To však dodnes nebolo celkom dokázané. Hitler o napadnutí ZSSR písal aj vo svojej knihe Mein Kampf, ako o zákonitom práve na Lebensraum (živnotný priestor) nemeckého národa. Lákalo ho najmä nerastné bohatstvo, či už išlo o ropu na Kaukaze, uhlie a oceľ na Ukrajine, či kvalitnú ornicu, ktorej plody mohli živiť jeho rastúcu ríšu. Nemenej podstatná bola likvidácia ZSSR ako potenciálneho nepriateľa, či možnosť získania miliónov Slovanov a ostatných obyvateľov tejto časti sveta ako lacnej pracovnej sily.
Základom nemeckého úspechu mali byť hlboké prieniky tankových klinov, ktoré by paralyzovali sovietsku obranu. Hlavné sily Červenej armády mali byť zničené západne od riek Dneper a Západná Dvina. Na čo mala nasledovať postupná likvidácia zbytku obkľúčených sovietskych vojsk. Nemecké jednotky mali postúpiť na líniu Archangeľsk - Volga - Astrachaň, čo by nemalo trvať dlhšie ako 2 až 3 mesiace. Hitler predpokladal, že Červená armáda nebude klásť efektívny odpor a nemecký blitzkrieg ju v krátkej dobe načisto vyradí z boja, čo by znamenalo, že bojové operácie budú ukončené ešte pred začiatkom zimy.
Sovietske najvyššie velenie na čele so Stalinom ignorovalo všetky varovania, že sa ho Nemecko chystá napadnúť. Tupo sa spoliehal na pakt, ktorý s Nemeckom uzavrel Molotov v auguste 1939 a akékoľvek spravodajské informácie považoval za dezinformáciu a britskú propagandu.
Fašistické Nemecko spolu so svojimi európskymi spojencami zhromaždilo 191 divízií, ktoré zahrnovali 5,5 milióna mužov 4 300 tankov, 47 200 diel a mínometov, okolo 5 000 bojových lietadiel. Rozkaz k útoku očakávali v dobre vybudovaných východzích postaveniach, za delostreleckej podpory. Ich prieskumné lietadlá už pol roka prelietavali nad západnou časťou ZSSR a získavali tak informácie o rozmiestnení sovietskej obrany. Sovietska strana proti tomu podnikla iba čiastkové kroky, pretože Stalin potieral akúkoľvek iniciatívu veliteľov jednotiek v pohraničných oblastiach, aby ich činnosť nepôsobila ako provokácia. Je však zarážajúce, že prevažná časť sovietskych zásob a letísk sa nachádzala v bezprostrednej blízkosti hraníc. Tak okamžite po začiatku útoku padli do rúk fašitom.
Samotné sovietske ozbrojené sily mali krátko po začiatku bojov v 187 divíziách 3 milióny mužov, 38 000 diel a mínometov, vyše 10 000 vojenských lietadiel a až 13 100 tankov. Červená armáda sa však práve v tejto dobe nachádzala v štádiu prestavby a modernizácie. Len málo z jej vyše desaťtisíc lietadiel sa dalo porovnať s modernými strojmi Luftwaffe. Na nové stíhacie stroje Jak-1, či MiG-3, ktoré sa v tom čase začali dodávať vzdušným silám, sa piloti sotva začali precvičovať. Podobne to bolo i s bombarovacími a bitevnými Pe-2 a Il-2. Základom boli nemoderné I-16, alebo ešte zastaralejšie I-153.
Sovietske tankové jednotky boli v tej dobe vybavené najmä tankami BT-5, BT-7 a T-26. Aj keď nešlo o najmodernejšie konštrukcie boli tieto tanky „papierovo“ rovnocenné nemeckým strojom Pz-II, Pz-35 a Pz-38, takisto väčšine typov Pz-III. Nasadenie sovietskych tankových vojsk bolo poznačené mnohými chybami. Závažné bolo najmä to že pred vojnou Stalin zlikvidoval maršala Tuchačevského, ktorý bol skvelým vojenským teoretikom a mimo iného i autorom myšlienky nasadenia veľkých mechanizovaných zväzov. Tankové, či mechanizované zbory boli zrušené a ich tankové jednotky rozdelené medzi pešie divízie. Keď sa začala vojna, neboli sovietske vojská schopné postaviť proti nemeckým tankovým klinom väčšie množstvá svojich obrnencov. Ak sa to aj podarilo, boli sovietske tanky rýchlo ničené útokmi nemeckých strmhlavých bombardérov. Až polovica tankov Červenej armády bola v nevyhovujúcom technickom stave, chýbali náhradné diely, viazli aj dodávky pohonných hmôt. To všetko sa podpísalo pod ich slabosť. Významný bol i fakt, že dôstojnícky zbor nemal pratikcy žiadne skúsenosti s vedením operácii veľkého rozsahu, striktne sa pridržiaval nezmyselných smerníc a príkazov vyššieho velenia, ktoré nemalo v prvých dňoch bojov dostatok presných informácii o dianí na fronte.
Takzvaná Stalinova línia, ktorú ZSSR budoval začiatkom 30. rokov na svojich západných hraniciach nebola taktiež bojaschopná. Sčasti preto, že jej výzbroj bola demontovaná a odvezená do oblastí, ktoré ZSSR obsadil v roku 1939 a 1940, tamojšie opevnenia sa však v dobe napadnutia krajiny iba začínali stavať. Druhým problémom bola vtedajšia sovietska vojenská doktrína, tá počítala s tým, že ZSSR nikto nemôže nečakane napadnúť. Ak by sa aj tak stalo, jednotky Červenej armády ho mohutným protiútokom vytlačia na jeho vlastné územie a tam zničia. Realizácia tohto plánu vyšla sovietsky zväz v lete 1941 veľmi draho.
Bojové operácie Prienik do vnútrozemia ZSSR
3:15 ráno 22. júna 1941 fašistické Nemecko spoločne so svojimi európskymi spojencami vierolomne napadli ZSSR. Boje sa začali na Nemecko-Sovietskej hranici dlhej od Baltu po ústie Dunaja 2000 km a na hranici ZSSR a Fínska dlhej 1200 km. Ich útok mal hneď od začiatku 3 smery:
- Severný smer útoku si razil cestu pobaltskými republikami a jeho cieľom bol Leningrad a potom Archangeľsk
- Stredný smer útoku si razil cestu severnou Ukrajinou a Bieloruskom, jeho cieľom bola Moskva
- Južný smer si razil cestu Ukrajinou a jeho cieľom bol Kyjev, neskôr sa mal prebeojovať až k Astrachani, od ostatných skupín armád ho delili Pripiaťské močiare
Agresor mal hneď od začiatku veľkú prevahu a úspešne postupoval na všetkých smeroch. Zaskočená Červená armáda kládla intenzívny odpor iba lokálne, čo nebol pre skúsené nemecké jednotky žiadny podstatný problém. Luftwaffe si hneď prvý deň získala vzdušnú prevahu, keď neočakávanými náletmi zničila prevažnú časť sovietskych vzdušných síl ešte na zemi. Wehrmacht postupoval úspešne vpred, obchádzal miesta odporu a rýchlo obkľučoval neorganizovane nasadzované jednotky Červenej armády. Tie síce dostali rozkaz okamžite prejsť do protiútoku, ale boli nasadzované jednotlivo, bez prípravy a znalosti situácie na fronte. Nemci tak boli vďaka sústredeniu svojich síl pri hraniciach schopní efektívne porážať svojho nepriateľa a rýchlo postupovať na hlavných smeroch do vnútrozemia. Prvý vážnejší odpor na dôležitom smere v oblasti Brestu a Koveľa kládol iba 15. strelecký zbor. Jeho jednotky zväčša nemali šancu organizovane sa prebiť z obkľúčenia a boli zajaté. Podobne sa vyvíjala situácia smerom na Bialystok. Tvrdo sa bránili jednotky obkľúčené v brestskej pevnosti, ktoré v priebehu jedného dňa bojov spôsbili čerstvej nemeckej 45. divízii také ťažké straty, že musela byť stiahnutá z boja. Niektorí z obrancov vyšli z ruín a pivníc až v novembri 1941, medzi tým si bol pevnosť, ktorá odolávala nemeckým jednotkám dlhšie než celé Francúzsko, pozrieť dokonca sám Hitler. Ale miestny hrdinský odpor Nemcov nemohol zastaviť. Minsk padol už po 5 dňoch bojov. Východne od neho boli nemecké vojská zadržané pri Borisove. Následne začala byť narýchlo pripravovaná obrana na úseku Smolensk - Moskva. Skutočne bleskový bol postup armádnej skupiny sever cez pobaltské republiky na Leningrad, kde Nemci dobre využili kvalitnú cestnú sieť v týchto krajinách. Ich postup sa však neskôr spomalil po odvolaní podstatnej časti tankových vojsk neďaleko od druhého najväčšieho sovietskeho mesta. Na juhu boli fašistické jednotky dočasne zastavené pri Rovne pred Kyjevom. Už 9. júla však dobyli Žitomir a tým priamo ohrozili Kyjev. Sovietske vojská sa pokúšali zabrániť svojmu obkľúčeniu v oblasti Kyjeva a pri Berdičeve viedli takmer týždeň ťažké boje.
Za prvý mesiac vojny Červená armáda utrpela katastrofické straty. 850 000 vojakov bolo mŕtvych alebo ranených, asi 1 milión sa dostal do zajatia. Stratených bolo 9 500 diel, vyše 6 000 tankov a asi 3 500 lietadiel. Nepriateľ obsadil podstatnú časť krajiny do hĺbky 300 až 600 km a naďalej intenzívne postupoval. Sám však utrpel nemalé straty, tie síce neboli také vysoké ako uvádzali sovietske vyhlásenia. Na nemeckej strane padlo asi 100 000 vojakov, čo je tri krát viac než padlo za celé ťaženie západnou Európou. Nemci stratili asi 40% tankov, ktorými vpadli do ZSSR a asi 950 lietadiel.
V strede júla sa sovietske vojská pod vedením maršala Buďonného pokúsili na juhu Ukrajiny o protiútok pri Umani. Na krátko zastavili nemecké jednotky, ale sami sa dostali do obkľúčenia rýchlo postupujúcimi nemeckými tankovými skupinami. 8. augusta 1941 prestalo v bezvýchodiskovej situácii 20 sovietskych divízií klásť odpor.
Kyjev a Smolensk
Pri Kyjeve okolo ktorého sa začala uťahovať slučka obkľúčenia sa nachádzalo ešte veľké množstvo sovietskych vojsk. Tie ho mali podľa príkazu Stalina brániť za každú cenu. 21. augusta nemecké vojská dosiahli Dneper. V tej dobe už Žukov radil Stalinovi, aby boli vojská na ohrozených úsekoch stiahnuté zo západného brehu Dnepra, inak im hrozí obkľúčenie. Stalin však zareagoval iba tým, že Žukova odvolal z postu náčelníka Generálneho štábu a nahradil ho maršalom Šapošnikovom. 9. septembra vydal rozkaz aby sa vojská pripravili na ústup, ktorý sa však nikdy neuskutočnil. Už 25. augusta totiž začala nemecká 2. tanková skupina pod Guderianovým vedením postup na mesto od Gomeľa. O niekoľko dní zaútočila aj 1. tanková skupina von Kleista pri Kremenčugu a Čerkassách. 14. septembra 1941 sa spolu tieto kliešte zovreli pri Lochvici. Červenou armádou držaná oblasť v trojuholníku Kyjev - Čerkassy - Lochvici sa čoskoro rozpadla na menšie ohniská odporu. Pokusy o prelomenie obkľúčenia neboli sústredené na jedno miesto a boli vykonané nedostatočne pripravenými vojskami. Kyjev padol 20. septembra 1941. Posledné ho opúšťali jednotky 4. divízie NKVD, ktoré zamínovali centrum mesta, mnohé administratívne a historické budovy, zničili všetky mosty cez Dneper a zanechali mesto bez elektrickej energie. 26. septembra prestali všetky sovietske jednotky v kotli klásť organizovaný odpor. Veliteľ Juhozápadného frontu maršal Buďonnyj na poslednú chvíľu odletel lietadlom do Moskvy. Jeho zástupcovia, generáli Kirponos a Tupik, padli v boji. Veliteľ 6. armády generál Potapov bol zajatý. Viac než milión sovietskych vojakov a dôstojníkov zahynulo, bolo zajatých, alebo sa v neprehľadnej situácii rozptýlilo. Do nemeckých rúk sa dostalo asi 650 000 zajatcov, 3718 kanónov, 884 tankov a množstvo iného vojenského materiálu, ktorý Sovieti nestihli znehodnotiť. 5 sovietskych armád a s nimi celý Juhozápadný front prakticky prestali existovať. Bola to katastrofická porážka Červenej armády, likvidácia Kyjevského kotla však dala čas sovietskym jednotkám na iných úsekoch frontu. Niekoľko dní po obsadení Kyjva explodovalo v centre mesta niekoľko budov, časť z nich využívali v tej dobe nemecké okupačné sily. Išlo o budovy podmínované jednotkami NKVD. Nemci tento incident využili a obvinili z diverznej činnosti miestnych Židov, ktorých potom postrieľali v neďalekej rokline Babij Jar, ktoré sa začali 29. septembra 1941.
Jedným z úsekov kde chýbali najmä Guderianove tankové sily bol smer Smolensk - Moskva. Už 16. júla 1941 (podľa iných 15. júla) dorazil von Bockov predný voj k Smolensku a postupne narazil na silný odpor na pomerne širokom fornte, ktorý ho prinútil zastaviť. Pritom Smolensk bránila najprv iba jediná ucelená divízia a niekoľko narýchlo sformovaných streleckých plukov vyzbrojených starými japonskými puškami. V noci sa následne nemcom podarilo dostať až k mostom cez Dneper, ktoré však sovieti včas vyhodili do vzduchu. Nasledujúceho dňa dorazili sovietske posili a rozpútali sa dva týždne trvajúce boje o mesto. Až 29. júla, keď situácia pre obrancov vyzerala veľmi povážlivo, dalo veliteľstvo rozkaz na ústup. Oficiálna správa o strate mesta bola vydaná až o dva týždne. V tej dobe sa Sovietom podarilo zastaviť Nemcov a nepustiť ich hlbšie do vnútrozemia. Nasadzovaním záloh na fronte od Velikých Luk po Mozyr a úspešnými protiútokmi tak nepriateľa nakrátko zastavili. V tej dobe však bol i tento krátky čas nesmierne dôležitý. Hoci v nasledujúcich bojoch boli stále viac zatlačovaní a Smolensk sa dostal do nemeckých rúk, prielom sovietskej obrany nemeckými tankami nenastal. Červená armáda bola na niekoľko týždňov schopná udržať súvislú líniu asi 30 km východne od Smolenska na čiare Jarcevo - Jeľňja - Desna. V týchto bojoch boli po prvý krát použité povestné raketové mínomety Kaťuša, ktoré hneď pri prvom nasadení v boji spôsobili Nemcom ťažké straty. Napriek tomu, že v konečnom dôsledku bitku vyhrali Nemci, boje pri Smolensku výrazne zlepšili sovietsku morálku a výrazne prispeli k víťazstvu v nasledujúcich bojoch pri Moskve. A to i napriek tomu, že v záverečnej fáze bojov sa nemcom podarilo obkľúčiť a zlikvidovať dve sovietske armády.
Zatiaľ čo sa úporne bojovalo pri Smolensku a Kyjeve, Hitler na bojovej porade na veliteľstve armádnej skupiny Stred váhal či je dôležitejšie udrieť najprv na zbytok Ukrajiny a dosiahnuť Donbas, alebo vyraziť na Moskvu. Rozhodol sa že dôležitejší bude Kyjev, Charkov a Krym, až po ich obsadení vydal rozkaz k útoku na Moskvu, takzvanú smernicu č. 35. Jeho generáli dostali následne možnosť sústrediť všetky svoje ozbrojené sily na cieľ, ktorému prikladali najvyššiu dôležitosť. 30. septembra sa začala bitka o Moskvu. Pád Sovietskeho zväzu bol podľa všetkého predo dvermi. Hitlerovská 9. a 4. armáda, podporované 3. a 4. tankovou skupinou najprv vyradili sovietske vojská brániace sa pri Viazme. Zajali pri tom údajne ďalších 660 000 vojakov 19., 20., 24. a 32. armády. Viazma padla 7. októbra, Briansk 8. októbra a 14. októbra Hothove tanky obsadili Kalinin.
V tej istej dobe sovietske vojská opustili Odesu a stiahli sa po mori na Krym.
Začiatkom roku 1944 bola Červená armáda pevne usadená na západnom brehu Dnepra a podnikla sériu operácii s cieľom oslobodiť zvyšok územia ZSSR. Na severe sovietsko-nemeckého frontu bola prelomená blokáda Leningradu, na juhu jednotky Červenej armády dosiahli hranice Rumunska. Využívajúc Hitlerovu snahu o obranu pozícii za každú cenu, útokmi na rôznych úsekoch frontu nútili Nemcov premiestňovať strategické zálohy a na veľké vzdialenosti.
V novembri 1943 sa na Tehereránskej konferencii zaviazali západní Spojenci Spojené štáty a Spojené kráľovstvo, že na jar 1944 uskutočnia inváziu do Severného Francúzska a konečne vytvoria západný front. Stalin svojim spojencom na oplátku prisľúbil, že Červená armáda podporí operáciu veľkým útokom.
Prípravy na ofenzívu [úprava]
V apríli 1944 sovietsky hlavný štáb rozhodol, že hlavný úder letnej ofenzívy sa zameria na oslobodenie Bieloruska. Stalin zvolil krycí názov „Bagration“ na počesť svojho krajana - slávneho cárskeho vojvodcu z obdobia napoleonských vojen. Hlavným cieľom bolo zničiť nemeckú armádnu skupinu stred sústredenú okolo dopravných uzlov Vitebsk, Orša, Mogilev a Bubrujsk. Po ich eliminácií mohla Červená armáda ľahko oslobodiť Minsk a zatlačiť nepriateľa za sovietsko-poľskú hranicu z roku 1941.
Sovietsky zväz mal na uskutočnenie operácie v tomto sektore frontu k dispozícií asi 2,3 milióna mužov, 4000 tankov, 5000 lietadiel, 2000 kaťuší a neuveriteľných 22 000 diel, ktorých priehradná paľba mala rozmetať všetko čo sovietskym vojakom bude stáť v ceste. Generál Rokossovskij ako jeden z plánovačov útoku navyše nepoužil tradičný postup, ale rozdelil svoje jednotky na menšie časti, ktoré súčastne prenikli nemeckou línou a rozdelili nepriateľské sily na menšie časti.
Vzhľadom na to, že terén Bieloruska je plochý a navyše plný riek, lesov a hlavne nepriechodných močiarov bez dostatku kvalitných ciest, bolo preto potrebné aby pred začiatkom ofenzívy ženíjne jednotky vybudovali stovky kilometrov podvalových ciest. Toto bolo jedno z hlavných východísk, ktoré malo zabezpečiť hladký priebeh nasledujúcich bojov. V rámci príprav sa sovietski vojaci učili plávať, stavať plte, učili sa bojovať v lesoch a slatinách. Nemecké hlavné velenie predpokladalo, že hlavná časť novej sovietskej ofenzívy bude smerovať viac na juh smerom na Halič a preto Hitler sústredil všetky strategické rezervy na západnej Ukrajine. Skupine armád stred tak potom ostalo iba 800 000 mužov, ktorých mali ich protivníci prečísliť takmer 3x. Nemecké najvyššie velenie do poslednej chvíle útok v tejto časti frontu vôbec neočakávalo.
Bitka [úprava]
22. júna 1944 presne 3 roky od Nemeckého vpádu do ZSSR, sa o 5. hodine ráno rozochvela na niekoľko stoviek kilometrov širokom fronte zem pod ťažkou paľbou desiatok tisíc diel a raketometov. Na sovietskom pravom krídle zovrel už 26. júna 1. pobaltský front generála Bagramjana s časťou 3. bieloruského frontu generála Čerňachovského veľké zoskupenie nemeckých vojsk pri Vitebsku. Na stednom úseku v oblasti Orše a Mogileva útočili hlavné sily 3. bieloruského frontu a 2. bieloruský front. Sovietske ľavé krídlo tvoril 1. bieloruský front pod velením Rokossovského. Už 48 hodín od začiatku útoku bolo jasné, že armádnu skupinu stred čaká záhuba. Dopomohol k tomu aj Hitler, ktorý nechcel dať súhlas na ústup. Namiesto toho, 28. júna poslal do oblasti Waltera Modela, aby zastavil rozbehnutú sovietsku ofenzívu. Model dostal k dispozícii 3 tankové divízie, ktoré zobral skupine armád juh a už nasledujúci deň jeho tanky vyrazili do protiútoku. Bolo ich však málo na to aby zastavili sovietske jednotky, navyše v tej istej dobe začali sovietske sily útok aj na skupinu armád juh. Nakoniec sovietske vojská vytvorili v nemeckej línii medzi armádnymi skupinami sever a juh 400 km širokú medzeru, ktorú už nemalo nemecké najvyššie velenie čím zaplniť.
3. júla 1944 tanky generála P.A. Rotmistrova vošli do Minska a uzavreli tým v pasci 50 000 nemeckých vojakov. Už 20. júla vojská 1. bieloruského frontu prekročili rieku Bug a začali oslobodzovať územie Poľska. 24. júla oslobodili sovietske jednotky prvý z veľkých nacistických koncentračných táborov v Poľsku - Majdanek. Sovietska ofenzíva sa zastavila 7. augusta na brehoch Visly pred bránami Varšavy. Na iných úsekoch sovietske vojská dosiahli hraníc Východného Pruska. 16. júla bola v Minsku usporiadaná slávnostná vojenská prehliadka, ktorej sa zúčastnilo 30 000 partizánov. Partizánska vojna v Bielorusku predtým nadobudla veľký rozsah. Podľa odhadov sa tam nachádzalo asi 370 000 partizánov, ktorý pôsobili nemeckým vojskám veľké starosti a nepríjemnosti. Dôkazom toho je, že pri odvetných akciách nemeckých vojsk zahynuli až 2 milióny obyvateľov krajiny.
Dohra
V dôsledku rýchleho postupu sovietskych vojsk vypuklo 1. augusta Varšavské povstanie. Stalin však odmietol poskytnúť povstalcom pomoc, pretože väčšinu z nich tvorili prívrženci Londýnskej exilovej vlády. Ich likvidácia by jeho zámerom s Poľskom len prospela. Po skončení tvrdých bojov v prvých októbrových dňoch roku 1944 zostali z Varšavy iba ruiny. Sovietske vojská, ktoré prešli v priebehu 6 týždňov bojov 600 km, boli vyčerpané a neboli schopné ďalej postupovať. Celkovo mali asi 178 000 mŕtvych a nezvestných a ďalších 578 000 ranených. Nemecké straty sa zatiaľ vyšplhali na 220 000 mŕtvych a vyše 120 až 170 000 zajatých.
Strašné porážky Nemecka na obidvoch frontoch vyústili v sprisahanie nemeckých dôstojníkov, ktorí sa 20. júla 1944 pokúsili o atentát na Hitlera. Vodcovi Tretej ríše sa podarilo vyviaznuť iba zázrakom s ľahkými zraneniami.
Boje na východnom fronte však ďalej pokračovali. 14. augusta sa rozhoreli ťažké boje severozápadne od Ľvova, v oblasti Sandomierze, kde pokračovali boje v rámci Ľvovsko-Sandomierzskej ofenzívy. Sovietske vojská sa pri tom dostali niekoľko desiatok km od hraníc Slovenska a tým indukovali sled nezvratných udalostí, ktorý vyústil do začiatku Slovenského národného povstania.
Operácia Barbarossa
Operácia Barbarossa je nemecké kódové meno pre inváziu do ZSSR, ktorá znovu otvorila východný front a začala Veľkú vlasteneckú vojnu počas Druhej svetovej vojny.
Operácia Barbarossa sa začala 22. júna 1941 a skončila v decembri 1941, kedy vyčerpaná nemecká armáda nedokázala v krutých zimných podmienkach a za silnejúceho odporu Červenej armády pokračovať vo svojom postupe a prešla do obrany. Aj keď možno nemecké ťaženie v priebehu Barbarossy považovať za víťazné, išlo o víťazstvo veľmi draho zaplatené a nedostačujúce, pretože nestačilo na to, aby bol ZSSR zlomený, a dlhodobejšiu vojnu si Veľkonemecká ríša a jej spojenci nemohli dovoliť. V nasledujúcich rokoch sa začala presadzovať prevaha priemyslu Spojencov (hlavne ZSSR, USA a Spojené kráľovstvo) a ich rastúce bojové skúsenosti takým spôsobom, že mu Nemecko a jeho satelity nakoniec nedokázali vzdorovať.
Prípravy 18. decembra 1940 vydal Hitler tajný rozkaz č. 21, ktorý hovoril o napadnutí Sovietskeho Ruska. Ospravedlnením mal byť fakt, že sa ich Červená armáda chystá napadnúť.
To však dodnes nebolo celkom dokázané. Hitler o napadnutí ZSSR písal aj vo svojej knihe Mein Kampf, ako o zákonitom práve na Lebensraum (živnotný priestor) nemeckého národa. Lákalo ho najmä nerastné bohatstvo, či už išlo o ropu na Kaukaze, uhlie a oceľ na Ukrajine, či kvalitnú ornicu, ktorej plody mohli živiť jeho rastúcu ríšu. Nemenej podstatná bola likvidácia ZSSR ako potenciálneho nepriateľa, či možnosť získania miliónov Slovanov a ostatných obyvateľov tejto časti sveta ako lacnej pracovnej sily.
Základom nemeckého úspechu mali byť hlboké prieniky tankových klinov, ktoré by paralyzovali sovietsku obranu. Hlavné sily Červenej armády mali byť zničené západne od riek Dneper a Západná Dvina. Na čo mala nasledovať postupná likvidácia zbytku obkľúčených sovietskych vojsk. Nemecké jednotky mali postúpiť na líniu Archangeľsk - Volga - Astrachaň, čo by nemalo trvať dlhšie ako 2 až 3 mesiace. Hitler predpokladal, že Červená armáda nebude klásť efektívny odpor a nemecký blitzkrieg ju v krátkej dobe načisto vyradí z boja, čo by znamenalo, že bojové operácie budú ukončené ešte pred začiatkom zimy.
Sovietske najvyššie velenie na čele so Stalinom ignorovalo všetky varovania, že sa ho Nemecko chystá napadnúť. Tupo sa spoliehal na pakt, ktorý s Nemeckom uzavrel Molotov v auguste 1939 a akékoľvek spravodajské informácie považoval za dezinformáciu a britskú propagandu.
Fašistické Nemecko spolu so svojimi európskymi spojencami zhromaždilo 191 divízií, ktoré zahrnovali 5,5 milióna mužov 4 300 tankov, 47 200 diel a mínometov, okolo 5 000 bojových lietadiel. Rozkaz k útoku očakávali v dobre vybudovaných východzích postaveniach, za delostreleckej podpory. Ich prieskumné lietadlá už pol roka prelietavali nad západnou časťou ZSSR a získavali tak informácie o rozmiestnení sovietskej obrany. Sovietska strana proti tomu podnikla iba čiastkové kroky, pretože Stalin potieral akúkoľvek iniciatívu veliteľov jednotiek v pohraničných oblastiach, aby ich činnosť nepôsobila ako provokácia. Je však zarážajúce, že prevažná časť sovietskych zásob a letísk sa nachádzala v bezprostrednej blízkosti hraníc. Tak okamžite po začiatku útoku padli do rúk fašitom.
Samotné sovietske ozbrojené sily mali krátko po začiatku bojov v 187 divíziách 3 milióny mužov, 38 000 diel a mínometov, vyše 10 000 vojenských lietadiel a až 13 100 tankov. Červená armáda sa však práve v tejto dobe nachádzala v štádiu prestavby a modernizácie. Len málo z jej vyše desaťtisíc lietadiel sa dalo porovnať s modernými strojmi Luftwaffe. Na nové stíhacie stroje Jak-1, či MiG-3, ktoré sa v tom čase začali dodávať vzdušným silám, sa piloti sotva začali precvičovať. Podobne to bolo i s bombarovacími a bitevnými Pe-2 a Il-2. Základom boli nemoderné I-16, alebo ešte zastaralejšie I-153.
Sovietske tankové jednotky boli v tej dobe vybavené najmä tankami BT-5, BT-7 a T-26. Aj keď nešlo o najmodernejšie konštrukcie boli tieto tanky „papierovo“ rovnocenné nemeckým strojom Pz-II, Pz-35 a Pz-38, takisto väčšine typov Pz-III. Nasadenie sovietskych tankových vojsk bolo poznačené mnohými chybami. Závažné bolo najmä to že pred vojnou Stalin zlikvidoval maršala Tuchačevského, ktorý bol skvelým vojenským teoretikom a mimo iného i autorom myšlienky nasadenia veľkých mechanizovaných zväzov. Tankové, či mechanizované zbory boli zrušené a ich tankové jednotky rozdelené medzi pešie divízie. Keď sa začala vojna, neboli sovietske vojská schopné postaviť proti nemeckým tankovým klinom väčšie množstvá svojich obrnencov. Ak sa to aj podarilo, boli sovietske tanky rýchlo ničené útokmi nemeckých strmhlavých bombardérov. Až polovica tankov Červenej armády bola v nevyhovujúcom technickom stave, chýbali náhradné diely, viazli aj dodávky pohonných hmôt. To všetko sa podpísalo pod ich slabosť. Významný bol i fakt, že dôstojnícky zbor nemal pratikcy žiadne skúsenosti s vedením operácii veľkého rozsahu, striktne sa pridržiaval nezmyselných smerníc a príkazov vyššieho velenia, ktoré nemalo v prvých dňoch bojov dostatok presných informácii o dianí na fronte.
Takzvaná Stalinova línia, ktorú ZSSR budoval začiatkom 30. rokov na svojich západných hraniciach nebola taktiež bojaschopná. Sčasti preto, že jej výzbroj bola demontovaná a odvezená do oblastí, ktoré ZSSR obsadil v roku 1939 a 1940, tamojšie opevnenia sa však v dobe napadnutia krajiny iba začínali stavať. Druhým problémom bola vtedajšia sovietska vojenská doktrína, tá počítala s tým, že ZSSR nikto nemôže nečakane napadnúť. Ak by sa aj tak stalo, jednotky Červenej armády ho mohutným protiútokom vytlačia na jeho vlastné územie a tam zničia. Realizácia tohto plánu vyšla sovietsky zväz v lete 1941 veľmi draho.
Bojové operácie Prienik do vnútrozemia ZSSR
3:15 ráno 22. júna 1941 fašistické Nemecko spoločne so svojimi európskymi spojencami vierolomne napadli ZSSR. Boje sa začali na Nemecko-Sovietskej hranici dlhej od Baltu po ústie Dunaja 2000 km a na hranici ZSSR a Fínska dlhej 1200 km. Ich útok mal hneď od začiatku 3 smery:
- Severný smer útoku si razil cestu pobaltskými republikami a jeho cieľom bol Leningrad a potom Archangeľsk
- Stredný smer útoku si razil cestu severnou Ukrajinou a Bieloruskom, jeho cieľom bola Moskva
- Južný smer si razil cestu Ukrajinou a jeho cieľom bol Kyjev, neskôr sa mal prebeojovať až k Astrachani, od ostatných skupín armád ho delili Pripiaťské močiare
Agresor mal hneď od začiatku veľkú prevahu a úspešne postupoval na všetkých smeroch. Zaskočená Červená armáda kládla intenzívny odpor iba lokálne, čo nebol pre skúsené nemecké jednotky žiadny podstatný problém. Luftwaffe si hneď prvý deň získala vzdušnú prevahu, keď neočakávanými náletmi zničila prevažnú časť sovietskych vzdušných síl ešte na zemi. Wehrmacht postupoval úspešne vpred, obchádzal miesta odporu a rýchlo obkľučoval neorganizovane nasadzované jednotky Červenej armády. Tie síce dostali rozkaz okamžite prejsť do protiútoku, ale boli nasadzované jednotlivo, bez prípravy a znalosti situácie na fronte. Nemci tak boli vďaka sústredeniu svojich síl pri hraniciach schopní efektívne porážať svojho nepriateľa a rýchlo postupovať na hlavných smeroch do vnútrozemia. Prvý vážnejší odpor na dôležitom smere v oblasti Brestu a Koveľa kládol iba 15. strelecký zbor. Jeho jednotky zväčša nemali šancu organizovane sa prebiť z obkľúčenia a boli zajaté. Podobne sa vyvíjala situácia smerom na Bialystok. Tvrdo sa bránili jednotky obkľúčené v brestskej pevnosti, ktoré v priebehu jedného dňa bojov spôsbili čerstvej nemeckej 45. divízii také ťažké straty, že musela byť stiahnutá z boja. Niektorí z obrancov vyšli z ruín a pivníc až v novembri 1941, medzi tým si bol pevnosť, ktorá odolávala nemeckým jednotkám dlhšie než celé Francúzsko, pozrieť dokonca sám Hitler. Ale miestny hrdinský odpor Nemcov nemohol zastaviť. Minsk padol už po 5 dňoch bojov. Východne od neho boli nemecké vojská zadržané pri Borisove. Následne začala byť narýchlo pripravovaná obrana na úseku Smolensk - Moskva. Skutočne bleskový bol postup armádnej skupiny sever cez pobaltské republiky na Leningrad, kde Nemci dobre využili kvalitnú cestnú sieť v týchto krajinách. Ich postup sa však neskôr spomalil po odvolaní podstatnej časti tankových vojsk neďaleko od druhého najväčšieho sovietskeho mesta. Na juhu boli fašistické jednotky dočasne zastavené pri Rovne pred Kyjevom. Už 9. júla však dobyli Žitomir a tým priamo ohrozili Kyjev. Sovietske vojská sa pokúšali zabrániť svojmu obkľúčeniu v oblasti Kyjeva a pri Berdičeve viedli takmer týždeň ťažké boje.
Za prvý mesiac vojny Červená armáda utrpela katastrofické straty. 850 000 vojakov bolo mŕtvych alebo ranených, asi 1 milión sa dostal do zajatia. Stratených bolo 9 500 diel, vyše 6 000 tankov a asi 3 500 lietadiel. Nepriateľ obsadil podstatnú časť krajiny do hĺbky 300 až 600 km a naďalej intenzívne postupoval. Sám však utrpel nemalé straty, tie síce neboli také vysoké ako uvádzali sovietske vyhlásenia. Na nemeckej strane padlo asi 100 000 vojakov, čo je tri krát viac než padlo za celé ťaženie západnou Európou. Nemci stratili asi 40% tankov, ktorými vpadli do ZSSR a asi 950 lietadiel.
V strede júla sa sovietske vojská pod vedením maršala Buďonného pokúsili na juhu Ukrajiny o protiútok pri Umani. Na krátko zastavili nemecké jednotky, ale sami sa dostali do obkľúčenia rýchlo postupujúcimi nemeckými tankovými skupinami. 8. augusta 1941 prestalo v bezvýchodiskovej situácii 20 sovietskych divízií klásť odpor.
Kyjev a Smolensk
Pri Kyjeve okolo ktorého sa začala uťahovať slučka obkľúčenia sa nachádzalo ešte veľké množstvo sovietskych vojsk. Tie ho mali podľa príkazu Stalina brániť za každú cenu. 21. augusta nemecké vojská dosiahli Dneper. V tej dobe už Žukov radil Stalinovi, aby boli vojská na ohrozených úsekoch stiahnuté zo západného brehu Dnepra, inak im hrozí obkľúčenie. Stalin však zareagoval iba tým, že Žukova odvolal z postu náčelníka Generálneho štábu a nahradil ho maršalom Šapošnikovom. 9. septembra vydal rozkaz aby sa vojská pripravili na ústup, ktorý sa však nikdy neuskutočnil. Už 25. augusta totiž začala nemecká 2. tanková skupina pod Guderianovým vedením postup na mesto od Gomeľa. O niekoľko dní zaútočila aj 1. tanková skupina von Kleista pri Kremenčugu a Čerkassách. 14. septembra 1941 sa spolu tieto kliešte zovreli pri Lochvici. Červenou armádou držaná oblasť v trojuholníku Kyjev - Čerkassy - Lochvici sa čoskoro rozpadla na menšie ohniská odporu. Pokusy o prelomenie obkľúčenia neboli sústredené na jedno miesto a boli vykonané nedostatočne pripravenými vojskami. Kyjev padol 20. septembra 1941. Posledné ho opúšťali jednotky 4. divízie NKVD, ktoré zamínovali centrum mesta, mnohé administratívne a historické budovy, zničili všetky mosty cez Dneper a zanechali mesto bez elektrickej energie. 26. septembra prestali všetky sovietske jednotky v kotli klásť organizovaný odpor. Veliteľ Juhozápadného frontu maršal Buďonnyj na poslednú chvíľu odletel lietadlom do Moskvy. Jeho zástupcovia, generáli Kirponos a Tupik, padli v boji. Veliteľ 6. armády generál Potapov bol zajatý. Viac než milión sovietskych vojakov a dôstojníkov zahynulo, bolo zajatých, alebo sa v neprehľadnej situácii rozptýlilo. Do nemeckých rúk sa dostalo asi 650 000 zajatcov, 3718 kanónov, 884 tankov a množstvo iného vojenského materiálu, ktorý Sovieti nestihli znehodnotiť. 5 sovietskych armád a s nimi celý Juhozápadný front prakticky prestali existovať. Bola to katastrofická porážka Červenej armády, likvidácia Kyjevského kotla však dala čas sovietskym jednotkám na iných úsekoch frontu. Niekoľko dní po obsadení Kyjva explodovalo v centre mesta niekoľko budov, časť z nich využívali v tej dobe nemecké okupačné sily. Išlo o budovy podmínované jednotkami NKVD. Nemci tento incident využili a obvinili z diverznej činnosti miestnych Židov, ktorých potom postrieľali v neďalekej rokline Babij Jar, ktoré sa začali 29. septembra 1941.
Jedným z úsekov kde chýbali najmä Guderianove tankové sily bol smer Smolensk - Moskva. Už 16. júla 1941 (podľa iných 15. júla) dorazil von Bockov predný voj k Smolensku a postupne narazil na silný odpor na pomerne širokom fornte, ktorý ho prinútil zastaviť. Pritom Smolensk bránila najprv iba jediná ucelená divízia a niekoľko narýchlo sformovaných streleckých plukov vyzbrojených starými japonskými puškami. V noci sa následne nemcom podarilo dostať až k mostom cez Dneper, ktoré však sovieti včas vyhodili do vzduchu. Nasledujúceho dňa dorazili sovietske posili a rozpútali sa dva týždne trvajúce boje o mesto. Až 29. júla, keď situácia pre obrancov vyzerala veľmi povážlivo, dalo veliteľstvo rozkaz na ústup. Oficiálna správa o strate mesta bola vydaná až o dva týždne. V tej dobe sa Sovietom podarilo zastaviť Nemcov a nepustiť ich hlbšie do vnútrozemia. Nasadzovaním záloh na fronte od Velikých Luk po Mozyr a úspešnými protiútokmi tak nepriateľa nakrátko zastavili. V tej dobe však bol i tento krátky čas nesmierne dôležitý. Hoci v nasledujúcich bojoch boli stále viac zatlačovaní a Smolensk sa dostal do nemeckých rúk, prielom sovietskej obrany nemeckými tankami nenastal. Červená armáda bola na niekoľko týždňov schopná udržať súvislú líniu asi 30 km východne od Smolenska na čiare Jarcevo - Jeľňja - Desna. V týchto bojoch boli po prvý krát použité povestné raketové mínomety Kaťuša, ktoré hneď pri prvom nasadení v boji spôsobili Nemcom ťažké straty. Napriek tomu, že v konečnom dôsledku bitku vyhrali Nemci, boje pri Smolensku výrazne zlepšili sovietsku morálku a výrazne prispeli k víťazstvu v nasledujúcich bojoch pri Moskve. A to i napriek tomu, že v záverečnej fáze bojov sa nemcom podarilo obkľúčiť a zlikvidovať dve sovietske armády.
Zatiaľ čo sa úporne bojovalo pri Smolensku a Kyjeve, Hitler na bojovej porade na veliteľstve armádnej skupiny Stred váhal či je dôležitejšie udrieť najprv na zbytok Ukrajiny a dosiahnuť Donbas, alebo vyraziť na Moskvu. Rozhodol sa že dôležitejší bude Kyjev, Charkov a Krym, až po ich obsadení vydal rozkaz k útoku na Moskvu, takzvanú smernicu č. 35. Jeho generáli dostali následne možnosť sústrediť všetky svoje ozbrojené sily na cieľ, ktorému prikladali najvyššiu dôležitosť. 30. septembra sa začala bitka o Moskvu. Pád Sovietskeho zväzu bol podľa všetkého predo dvermi. Hitlerovská 9. a 4. armáda, podporované 3. a 4. tankovou skupinou najprv vyradili sovietske vojská brániace sa pri Viazme. Zajali pri tom údajne ďalších 660 000 vojakov 19., 20., 24. a 32. armády. Viazma padla 7. októbra, Briansk 8. októbra a 14. októbra Hothove tanky obsadili Kalinin.
V tej istej dobe sovietske vojská opustili Odesu a stiahli sa po mori na Krym.
Prienik do vnútrozemia ZSSR
3:15 ráno 22. júna 1941 fašistické Nemecko spoločne so svojimi európskymi spojencami vierolomne napadli ZSSR. Boje sa začali na Nemecko-Sovietskej hranici dlhej od Baltu po ústie Dunaja 2000 km a na hranici ZSSR a Fínska dlhej 1200 km. Ich útok mal hneď od začiatku 3 smery:
- Severný smer útoku si razil cestu pobaltskými republikami a jeho cieľom bol Leningrad a potom Archangeľsk
- Stredný smer útoku si razil cestu severnou Ukrajinou a Bieloruskom, jeho cieľom bola Moskva
- Južný smer si razil cestu Ukrajinou a jeho cieľom bol Kyjev, neskôr sa mal prebeojovať až k Astrachani, od ostatných skupín armád ho delili Pripiaťské močiare
Agresor mal hneď od začiatku veľkú prevahu a úspešne postupoval na všetkých smeroch. Zaskočená Červená armáda kládla intenzívny odpor iba lokálne, čo nebol pre skúsené nemecké jednotky žiadny podstatný problém. Luftwaffe si hneď prvý deň získala vzdušnú prevahu, keď neočakávanými náletmi zničila prevažnú časť sovietskych vzdušných síl ešte na zemi. Wehrmacht postupoval úspešne vpred, obchádzal miesta odporu a rýchlo obkľučoval neorganizovane nasadzované jednotky Červenej armády. Tie síce dostali rozkaz okamžite prejsť do protiútoku, ale boli nasadzované jednotlivo, bez prípravy a znalosti situácie na fronte. Nemci tak boli vďaka sústredeniu svojich síl pri hraniciach schopní efektívne porážať svojho nepriateľa a rýchlo postupovať na hlavných smeroch do vnútrozemia. Prvý vážnejší odpor na dôležitom smere v oblasti Brestu a Koveľa kládol iba 15. strelecký zbor. Jeho jednotky zväčša nemali šancu organizovane sa prebiť z obkľúčenia a boli zajaté. Podobne sa vyvíjala situácia smerom na Bialystok. Tvrdo sa bránili jednotky obkľúčené v brestskej pevnosti, ktoré v priebehu jedného dňa bojov spôsbili čerstvej nemeckej 45. divízii také ťažké straty, že musela byť stiahnutá z boja. Niektorí z obrancov vyšli z ruín a pivníc až v novembri 1941, medzi tým si bol pevnosť, ktorá odolávala nemeckým jednotkám dlhšie než celé Francúzsko, pozrieť dokonca sám Hitler. Ale miestny hrdinský odpor Nemcov nemohol zastaviť. Minsk padol už po 5 dňoch bojov. Východne od neho boli nemecké vojská zadržané pri Borisove. Následne začala byť narýchlo pripravovaná obrana na úseku Smolensk - Moskva. Skutočne bleskový bol postup armádnej skupiny sever cez pobaltské republiky na Leningrad, kde Nemci dobre využili kvalitnú cestnú sieť v týchto krajinách. Ich postup sa však neskôr spomalil po odvolaní podstatnej časti tankových vojsk neďaleko od druhého najväčšieho sovietskeho mesta. Na juhu boli fašistické jednotky dočasne zastavené pri Rovne pred Kyjevom. Už 9. júla však dobyli Žitomir a tým priamo ohrozili Kyjev. Sovietske vojská sa pokúšali zabrániť svojmu obkľúčeniu v oblasti Kyjeva a pri Berdičeve viedli takmer týždeň ťažké boje.
Za prvý mesiac vojny Červená armáda utrpela katastrofické straty. 850 000 vojakov bolo mŕtvych alebo ranených, asi 1 milión sa dostal do zajatia. Stratených bolo 9 500 diel, vyše 6 000 tankov a asi 3 500 lietadiel. Nepriateľ obsadil podstatnú časť krajiny do hĺbky 300 až 600 km a naďalej intenzívne postupoval. Sám však utrpel nemalé straty, tie síce neboli také vysoké ako uvádzali sovietske vyhlásenia. Na nemeckej strane padlo asi 100 000 vojakov, čo je tri krát viac než padlo za celé ťaženie západnou Európou. Nemci stratili asi 40% tankov, ktorými vpadli do ZSSR a asi 950 lietadiel.
V strede júla sa sovietske vojská pod vedením maršala Buďonného pokúsili na juhu Ukrajiny o protiútok pri Umani. Na krátko zastavili nemecké jednotky, ale sami sa dostali do obkľúčenia rýchlo postupujúcimi nemeckými tankovými skupinami. 8. augusta 1941 prestalo v bezvýchodiskovej situácii 20 sovietskych divízií klásť odpor.
Kyjev a Smolensk
Pri Kyjeve okolo ktorého sa začala uťahovať slučka obkľúčenia sa nachádzalo ešte veľké množstvo sovietskych vojsk. Tie ho mali podľa príkazu Stalina brániť za každú cenu. 21. augusta nemecké vojská dosiahli Dneper. V tej dobe už Žukov radil Stalinovi, aby boli vojská na ohrozených úsekoch stiahnuté zo západného brehu Dnepra, inak im hrozí obkľúčenie. Stalin však zareagoval iba tým, že Žukova odvolal z postu náčelníka Generálneho štábu a nahradil ho maršalom Šapošnikovom. 9. septembra vydal rozkaz aby sa vojská pripravili na ústup, ktorý sa však nikdy neuskutočnil. Už 25. augusta totiž začala nemecká 2. tanková skupina pod Guderianovým vedením postup na mesto od Gomeľa. O niekoľko dní zaútočila aj 1. tanková skupina von Kleista pri Kremenčugu a Čerkassách. 14. septembra 1941 sa spolu tieto kliešte zovreli pri Lochvici. Červenou armádou držaná oblasť v trojuholníku Kyjev - Čerkassy - Lochvici sa čoskoro rozpadla na menšie ohniská odporu. Pokusy o prelomenie obkľúčenia neboli sústredené na jedno miesto a boli vykonané nedostatočne pripravenými vojskami. Kyjev padol 20. septembra 1941. Posledné ho opúšťali jednotky 4. divízie NKVD, ktoré zamínovali centrum mesta, mnohé administratívne a historické budovy, zničili všetky mosty cez Dneper a zanechali mesto bez elektrickej energie. 26. septembra prestali všetky sovietske jednotky v kotli klásť organizovaný odpor. Veliteľ Juhozápadného frontu maršal Buďonnyj na poslednú chvíľu odletel lietadlom do Moskvy. Jeho zástupcovia, generáli Kirponos a Tupik, padli v boji. Veliteľ 6. armády generál Potapov bol zajatý. Viac než milión sovietskych vojakov a dôstojníkov zahynulo, bolo zajatých, alebo sa v neprehľadnej situácii rozptýlilo. Do nemeckých rúk sa dostalo asi 650 000 zajatcov, 3718 kanónov, 884 tankov a množstvo iného vojenského materiálu, ktorý Sovieti nestihli znehodnotiť. 5 sovietskych armád a s nimi celý Juhozápadný front prakticky prestali existovať. Bola to katastrofická porážka Červenej armády, likvidácia Kyjevského kotla však dala čas sovietskym jednotkám na iných úsekoch frontu. Niekoľko dní po obsadení Kyjva explodovalo v centre mesta niekoľko budov, časť z nich využívali v tej dobe nemecké okupačné sily. Išlo o budovy podmínované jednotkami NKVD. Nemci tento incident využili a obvinili z diverznej činnosti miestnych Židov, ktorých potom postrieľali v neďalekej rokline Babij Jar, ktoré sa začali 29. septembra 1941.
Jedným z úsekov kde chýbali najmä Guderianove tankové sily bol smer Smolensk - Moskva. Už 16. júla 1941 (podľa iných 15. júla) dorazil von Bockov predný voj k Smolensku a postupne narazil na silný odpor na pomerne širokom fornte, ktorý ho prinútil zastaviť. Pritom Smolensk bránila najprv iba jediná ucelená divízia a niekoľko narýchlo sformovaných streleckých plukov vyzbrojených starými japonskými puškami. V noci sa následne nemcom podarilo dostať až k mostom cez Dneper, ktoré však sovieti včas vyhodili do vzduchu. Nasledujúceho dňa dorazili sovietske posili a rozpútali sa dva týždne trvajúce boje o mesto. Až 29. júla, keď situácia pre obrancov vyzerala veľmi povážlivo, dalo veliteľstvo rozkaz na ústup. Oficiálna správa o strate mesta bola vydaná až o dva týždne. V tej dobe sa Sovietom podarilo zastaviť Nemcov a nepustiť ich hlbšie do vnútrozemia. Nasadzovaním záloh na fronte od Velikých Luk po Mozyr a úspešnými protiútokmi tak nepriateľa nakrátko zastavili. V tej dobe však bol i tento krátky čas nesmierne dôležitý. Hoci v nasledujúcich bojoch boli stále viac zatlačovaní a Smolensk sa dostal do nemeckých rúk, prielom sovietskej obrany nemeckými tankami nenastal. Červená armáda bola na niekoľko týždňov schopná udržať súvislú líniu asi 30 km východne od Smolenska na čiare Jarcevo - Jeľňja - Desna. V týchto bojoch boli po prvý krát použité povestné raketové mínomety Kaťuša, ktoré hneď pri prvom nasadení v boji spôsobili Nemcom ťažké straty. Napriek tomu, že v konečnom dôsledku bitku vyhrali Nemci, boje pri Smolensku výrazne zlepšili sovietsku morálku a výrazne prispeli k víťazstvu v nasledujúcich bojoch pri Moskve. A to i napriek tomu, že v záverečnej fáze bojov sa nemcom podarilo obkľúčiť a zlikvidovať dve sovietske armády.
Zatiaľ čo sa úporne bojovalo pri Smolensku a Kyjeve, Hitler na bojovej porade na veliteľstve armádnej skupiny Stred váhal či je dôležitejšie udrieť najprv na zbytok Ukrajiny a dosiahnuť Donbas, alebo vyraziť na Moskvu. Rozhodol sa že dôležitejší bude Kyjev, Charkov a Krym, až po ich obsadení vydal rozkaz k útoku na Moskvu, takzvanú smernicu č. 35. Jeho generáli dostali následne možnosť sústrediť všetky svoje ozbrojené sily na cieľ, ktorému prikladali najvyššiu dôležitosť. 30. septembra sa začala bitka o Moskvu. Pád Sovietskeho zväzu bol podľa všetkého predo dvermi. Hitlerovská 9. a 4. armáda, podporované 3. a 4. tankovou skupinou najprv vyradili sovietske vojská brániace sa pri Viazme. Zajali pri tom údajne ďalších 660 000 vojakov 19., 20., 24. a 32. armády. Viazma padla 7. októbra, Briansk 8. októbra a 14. októbra Hothove tanky obsadili Kalinin.
V tej istej dobe sovietske vojská opustili Odesu a stiahli sa po mori na Krym.