história c3
Východný front
Tichomorie
V januári sa odohrala medzi japonským a americkým námorníctvom bitka v Koralovom mori, v ktorej síce USA stratili lietadlovú loď USS Lexington, ale podarilo sa im odvrátiť vylodenie v Port Moresby. Vojna sa rýchlo rozširovala 25. januára 1942 padol do japonských rúk britský prístav Singapur. Japonci prenikali tiež do Barmy, ktorej hlavné mesto Rangún bolo obsadené 9. marca 1942. Kapitulovala tiež Jáva, vláda Holandskej Indie odišla do Austrálie. Japonské výsadkové jednotky dorazili na Novú Guineu a ich letectvo začalo ohrozovať pevninu Austrálie.
Naproti tomu Američania naplánovali pre Japoncov prekvapenie a 18. apríla 1942 16 strojov B-25 Mitchell vzlietlo z lietadlovej lode Hornet a pod vedením plukovníka Jamesa Doolittla, nízkym letom prelietlo nad Japonskú pevninu, kde zhodili svoje bomby na Tokio, Nagoju, Kóbe, Jokohamu a Jokosuku. Nespôsobili pri tom žiadne veľké škody, ukázali však Japoncom svoje odhodlanie bojovať, ako aj fakt, že sú aj doma veľmi zraniteľní. Ale aj napriek nepatrnému účinku mala operácia závažný strategický dôsledok: Japonci urýchlene stiahli nezanedbateľnú časť svojich vzdušných síl na obranu Japonska, kde boli držané až do konca vojny.
Zatiaľ čo nálet na Tokio v apríli 1942 mal skôr psychologický účinok, skutočným obratom vojny v Tichomorí sa stala bitka o Midway, ktorá sa uskutočnila medzi 4. a 7. júnom 1942. Japonsko stratilo 4 lietadlové lode a množstvo letcov, ktorých skúsenosti bolo ťažké nahradiť. Navyše počiatočná technická prevaha Japonska sa začala stávať minulosťou. V júli utrpeli Japonci svoju prvú pozemnú porážku na Port Moresby od austrálskych vojsk v zátoke Miline. Japonský odpor na Novej Guinei však pokračoval ešte dlho.
7. augusta sa americká námorná pechota vylodila na ostrove Guadalcanal. Tento ostrov východne od Novej Guinei v reťazci Šalamúnových ostrovov sa stal zaujímavým po tom, čo americká rozviedka zistila výstavbu japonského letiska. Toto letisko mohlo významne ohroziť americké zásobovacie trasy cez Pacifik do Austrálie a na Nový Zéland. Japonci začali s jeho stavbou práve pre to, že po bitke pri Midwayi stratili možnosť leteckého krytia. Prieliv severne od Guadalcanalu v priebehu doby získal nechvalnú prezývku „Železné dno“. Pozemné boje medzitým pokračovali do začiatku nasledujúceho roka.
Západný front a stredná Európa
27. mája sa česko-slovenským parašutistom z výsadku Antropoid vydaril atentát, pri ktorom zranili ríšskeho protektora Čiech a Moravy Reinharda Heydricha, ktorý na následky zraní dokonal 4. júna. Nemecké jednotky začali po celom protektoráte perzekúcie. Podarilo sa im vypátrať a zlikvidovať atentátnikov, na výstrahu, či za údajnú pomoc odboju boli tiež vypálené obce Lidice a Ležáky. 19. augusta sa na francúzskom atlantickom pobreží vylodili Spojenecké (najmä kanadské a britské oddiely Commandos) vojská aby začali útok na Nemcami okupovaný prístav Dieppe. Nemci však boli pravdepodobne dopredu informovaní, čoskoro sa sformovali a protiútokom zlikvidovali alebo zajali väčšinu útočníkov. Spojenecké velenie neskôr zúročilo skúsenosti, ktoré pri boji získalo vo vyloďovacích operáciach Torch a Overlord.
Boje v Severnej Afrike
Začiatkom roku 1942 boli spojenecké vojská natoľko oslabené, kvôli dlhým zásobovacím trasám, že sa Rommelovým Afrika-Korps podarilo uskutočniť 21. januára úspešný protiútok a zatlačiť ich späť, obsadiť Benghází, po bitke pri Gazale obsadiť Tobruk s veľkými zásobami a opäť preniknúť až do Egypta. V júli nasledovala prvá bitka pri Al Alameine, v ktorej sa však podarilo Spojencom zastaviť Rommelov postup. Neskôr sa im pod velením generálporučíka Montgomeryho podarilo v druhej bitke pri Al Alameine od 23. októbra do 3. novembra preraziť zoslabenými jednotkami Afrika-Korpsu a začať ich vytláčať do Tunisu.
8. novembra začali vojská Spojených štátov a Slobodných Francúzov operáciu Torch vylodením pri Casablace a Orane v Alžírsku. Po tom, čo Vichistické sily nekládli Spojencom takmer žiadny odpor, alebo sa s nimi priamo spojili, nariadil Hitler okupáciu Vichistického Francúzska. Nemecké a Talianske vojská sa však v Severnej Afrike ocitli v kliešťach a boli nútené sa začať sťahovať. Predtým však stihli uštedriť Američanom menšiu porážku v Kasserinskom priesmyku.
1943 - bod obratu
Roosevelt a Churchill sa stretli 14. januára v Casablance. V apríli vypuklo vo Varšavskom gete povstanie. Začalo sa po tom, čo vyšla najavo skutočnosť, že sa Nemci pripravujú geto zlikvidovať. Chabo ozbrojení židovskí povstalci sa zúfalo bránili niekoľko týždňov.
Východný front
Nasledujúca zima na prelome rokov 1942 a 1943 spolu s vyčerpávajúcimi útokmi Stalingradských obrancov nemeckú 6. armádu načisto unavila a vyhladovala. Z 22 divízii ktoré tvorilo vyše 300 000 tisíc mužov nezostala na žive ani tretina. Sovieti zajali asi 91 000 nemeckých a rumunských vojakov, vrátane poľného maršala Paulusa. 2. februára 1943 nemecký odpor v poslednom nemeckom ohnisku obrany v stalingradskom traktorovom závode ustal. Nemecké vojská spolu so svojimi spojencami boli nútené v dôsledku sovietskeho prielomu koncom roku 1942 rýchlo ustúpiť z južných oblastí ZSSR a Kaukazu najprv na Kubáň a neskôr na Krym, časť jednotiek ustupovala smerom k Rostovu, kde držala koridor pre ústup ostatných jednotiek, ktoré neboli celkom na juhu. Postupujúce sovietske jednotky ich ale zahnali ešte ďalej a nakrátko oslobodili dokonca aj Charkov. Boje pokračovali pri mestách Oriol, Kursk, Ržev a pri Sokolove bola 8. marca 1943 nasadená aj česko-slovenská jednotka pod velením Ludvíka Svobodu.
Situácia bola natoľko vážna, že Hitler sa po štyroch rokoch vojny rozhodol 13. januára pre totálnu mobilizáciu. Nemci však pozbierali sily a pri Charkove prešli do protiútoku a v tretej bitke o Charkov sa opäť zmocnili mesta. Ich postup však zastavilo nepriaznivé jarné počasie a odmäk. Sovietske vojská vyčerpané po ťažkých bojoch sa začali okamžite zakopávať. Okolo mesta Kursk, ktoré v tejto oblasti zostalo v sovietskych rukách sa vkliňoval do nemeckých pozícií na severe pod Oriolom a na juhu pri Belgorode, asi 160 km široký a 90 km hlboký úsek frontu, ktorý neskôr dostal názov Kurský oblúk. Nemecké velenie si Kurský oblúk vybralo za hlavný cieľ svojej letnej ofenzívy. Do oblasti boli sústredené najlepšie a najnovšie nemecké zbrane a skúsené jednotky. Prípravy sa však z nemeckej strany naťahovali, okrem iného aj v dôsledku omeškania dodávok nových tankov Panther. Sovieti vďaka špionáži o nemeckých prípravách dobre vedeli a svoje vojská v oblasti posilnili a po prvý krát aj kvalitne pripravili na nadchádzajúce obranné boje. 5. júla 1943 sa začal nemecký útok, ktorý však cez sovietsku obranu napredoval iba veľmi pomaly. Po sérii ťažkých tankových bitiek na obidvoch ohyboch hrdla, a najmä 12. júla v najväčšej tankovej bitke pri Prochorovke, však musel Hitler operáciu Citadela odvolať. Nemecké zlyhanie v tejto bitke bolo definitývnym bodom obratu vo vojne.
Následne na to tri sovietske fronty prešli do protiútoku a oslobodili 23. augusta Charkov, 8. septembra Stalino (dnes Doneck), 17. septembra Brjansk, 23. septembra Poltavu a 25. septembra Gomeľ a Smolensk. Nemci na juhu definitívne pod tlakom sovietov opustili kubáňske predmostie a Novorossijsk a stiahli sa na Krym. 30. október na Ukrajine prešlo k sovietskej armáde pri Melitopole hromadne 2000 slovenských vojakov. Postupom sovietskych vojsk cez Dneper zabránili Nemcom udržať sa na tejto výhodnej prírodnej prekážke a postupovali na Kyjev, ktorý oslobodili 6. novembra 1943. Stredný úsek sovietskeho frontu postupoval medzi riekami Brezina a Pripiať na Kremenčug. Tu sa sovietska letná ofenzíva roku 1943 vyčerpala a zastavila.
Koncom novembra sa konala v spojencami a sovietmi okupovanom Iráne Teheránska konferencia, na nej sa už vodcovia koaličných mocností začali dohadovať o následnom rozdelení povojnovej Európy. Rokovalo sa tiež na otvorení nového frontu na západe. 12. decembra podpísalo Česko-Slovensko so Sovietskym zväzom zmluvu o priateľstve, vzájomnej pomoci a povojnovej spolupráci.
Taliansko a Sicília
Porážka vojsk Osi v Tunisku v máji 1943 mala za následok kapituláciu štvrťmilióna nemeckých a hlavne talianskych vojakov. Verejná mienka v Taliansku tým nabrala ešte viac protivojnový kurz a nechuť pokračovať v boji na strane Nemecka. V bodobí vrcholiacej bitky v Kurskom oblúku vykonali západní spojenci prvú väčšiu obojživelnú operáciu a konečne začali boj na európskej pevnine. Ich boj sa začal 10. júla na pobreží Sicílie. To Mussoliniho vláda nevydržala a 25. júla bol talianskym kráľom Mussolini odvolaný. Jeho nástupcom sa stal Pietro Badoglio, ktorý začal tajne rokovať so spojencami o mieri. Na taliansku pevninu sa spojenci vylodili 3. septembra. V priebehu 5-tich dní sa talianska armáda vzdala. Badoglio a kráľovská rodina prešli na juh krajiny k spojencom, zanechajúc taliansku armádu bez rozkazov. To okamžite využili Nemci a podstatnú časť armády zabezpečili pred zbehnutím k spojencom. Čoskoro na to južne od Ríma stabilizovali takzvanú Gustavovu líniu. Napriek tomu, že sa spojencom podarilo preraziť aj novú Gótsku líniu na predhorí Álp, nemecké vojská zabránili rozhodnejšiemu postupu spojencov z Talianska po súši prakticky až do apríla 1945.