Keď je kázanie súčasťou života

Celé bohoslužby moli moc milé nielen dvojitým sviatkom, vystúpením detí, ktoré pripravili milé 

a ochotné sestry v zbore, ale aj narodeninovou gratuláciou brata farára s honosným darom.

Brat farár tam so svojou rodinou odovzdal kus svojho života.

Teraz tam slúži len ako dôchodca – dobrovoľník.

A že slúžil celý čas oddane a s láskou, svedčí moja radosť chodiť do tohto spoločenstva najčastejšie

       No v ten deň dostali ešte darček všetci.

Odpoveď brata farára, ktorého oslovili, aby u nich slúžil.

Takže oslava to bola riadna.

O4. 

Nedeľa po Vstúpení, Exaudi

Deň detí. Dieťa v nás.

„Ježíš řekl: „Nechte děti přicházet ke mně a nebraňte jim, 

neboť takovým patří království Boží. 

Amen, pravím vám, kdo nepřijme Boží království jako dítě, jistě do něho nevejde. 

Objímal je, vzkládal na ně ruce a žehnal jim.“

Ev.podľa Marka 10,14-16

    „Potom jedenásti učeníci šli do Galiley na vrch, kam im bol rozkázal Ježiš, 

a keď Ho uzreli, poklonili sa Mu, niektorí však pochybovali.

Ježiš pristúpil k nim a povedal im: 

Daná mi je všetka moc na nebi a na zemi. Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, 

krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, 

čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. Amen“

L 24,49-53

     Milé sestry, drahí bratia v našom živom Víťazovi, Pánovi Ježišovi Kristovi!

     Keď som tesne po revolúcii, samozrejme myslím nežnú, nastúpila na EBF UK, dekanom bol starý, dôstojný pán profesor. Mal niečo po sedemdesiatke, bol dosť prísny, aj navonok tak pôsobil. Pomerne dosť rýchlo rozprával, a pritom hltal slabiky. Počas prednášok, ale aj počas skúšok mu preto bolo dosť zle rozumieť.

My študáci sme si z neho samozrejme radi robili žarty, aby sme jeho prísnosť prežili. 

Hlavne pri skúškach.

No raz nás fakt prekvapil.

Na celej fakulte sme boli tri Darinky. Všetky sme boli v jednom ročníku. A všetky sme bývali 

v jednej izbe.

Raz náš starý, prísny, no predsa len ľudský dekan naplánoval a uskutočnil celodenný krásny výlet, ktorý aj pre nás študentov zaplatil.

Boli sme v rôznych zaujímavých kostoloch, no i v prírode. A ako sme tak šli peknou prírodou, 

v horách, zrazu náš prísny, starý pán dekan, ktorý šiel neďaleko vedľa nás – Dariniek -, začal spievať najnovší hit: Jeden pomaranč sa zaľúbil raz do Darinky – mandarinky.

Nebudem vám spievať celú pieseň, ktorá bola práve vtedy nielen hitom, ale aj veľmi aktuálna 

pre mňa. Dekan to dobre vedel. Bol to trochu komplikovaný vzťah, s ktorým som sa musela dekanovi EBF UK zdôveriť. A ako to už v tej našej cirkvi býva, všetko vyzvonil, vlastne vyspieval von. Ale nemohla som sa na neho hnevať. Predsa o mne tak krásne spieval. A ešte pred všetkými.

Odvtedy som tú pieseň počula mnohokrát na svoju adresu, aj sama som ju rada spievala len tak, pre radosť.

     Tento príbeh hovorím len preto, aby som poukázala, že v každom jednom človeku, aj dôstojnom, prísnom pánovi dekanovi je skryté dieťa.

Inak prodekan, jeho zástupca na tom nebol o nič lepšie. Teda horšie. Ten nám neustále vymýšľal, ako nás niekedy pobaviť, niekedy naštvať. Napr. keď k nám šiel na návštevu, zaklopal, a potom držal dvere tak, aby sa nám zvnútra nedali otvoriť. Keď sme si navzájom povedali o tomto prodekanovom fýgly, mal starosť, lebo musel vymyslieť nový. Čo ale pre neho nebol žiaden kumšt. Súkal ich ako z rukáva.

     Ja osobne považujem to, že v každom človeku je dieťa, za skvelú, krásnu vec.

Voľakedy som myslela, že v ľuďoch rada objavujem dobro, ich ľudskosť. 

Rada z ľudí niekedy až vydolovávam krásu a pomáham im zachovať ľudskosť.

Pri písaní tohto kázania som si uvedomila, že to nie je o ľudskosti, ale o dieťati v nás, ľuďoch.

Dieťa v nás.

Nie je to super, ak si uvedomíme, že nemusíme byť tehotní a napriek tomu je v nás, dokonca stále, dieťa?

     Iste, sú situácie, keď my ženy, mamky, nechápeme, ak sa naši mužovia, otcovia našich detí prejavujú ako nedospelí a pridajú sa na stranu detí, spolu s nimi blbnú, robia ešte väčší neporiadok ako to dokázali deti, zastávajú sa ich a to práve v tú chvíľu, keď od nich právom očakávame, 

že sa budú správať ako zodpovední dospelí. 

Že budú pri nás stáť a pomáhať nám. 

Sme predsa dôstojní, dospelí ľudia. A zodpovední dospelí ľudia. 

Spolu máme vychovať zodpovedné, dospelé jedince.

Musíme si zachovať pravú tvár. Prísnu tvár. Musíme sa ovládať.

     No, ovládame sa, hodne sa ovládame, držíme všetko za opraty, my, zodpovedné dospelé ženy, 

až dokým nám nejaký ventil nepopustí, neuvoľní sa, lebo je už aj on preplnený. 

Keď sa to stane, to už potom nemá s dôstojnosťou, zodpovednosťou, dospeláckosťou takmer nič spoločné.

Túto situáciu potom nechápu ani naši muži, deti vokoncom.

Ešte, že to chápe Ten, ktorý nás stvoril a je aj náš úžasný, chápavý, milujúci Otec.

Vtedy, až vtedy, keď v zúfalstve, bez síl, bez nádeje a len s plačom padneme do Jeho náručia, Božieho náručia, oceníme aj my, ženy, že byť závislým, niekedy aj bláznivým, ale dieťaťom, 

ktoré sa má kde schovať, kde oddýchnuť, kde načerpať,... je super.

      Takže myslím, drahé sestry, že aj za chvíle neporozumenia našich drahých polovičiek a ich detí, môžeme a musíme byť vďačné.

Učia nás, že byť dieťa je úžasné.

Fakt je to super.

     Aj Pán Ježiš o deťoch hovorí veľmi krásne veci.

Plné nádeje, lásky, prijatia, porozumenia.

Pán Ježiš hovorí a správa sa k deťom úplne inak, ako bolo obyčajom v jeho svete, v jeho dobe.

Pán Ježiš nám ukázal, ako to s deťmi robiť.

Ako s nimi žiť.

Ako na nich pozerať.

Nie je krásne, keď vidíme dieťa ako sa bezstarostne hrá, hocikedy spieva, len si tak lieta a užíva si život so všetkými schopnosťami, ktoré v sebe má?

     Ja som túžila mať veľkú rodinu.

No dostala som dve deti. 

Dvoch synov.

Aj keď som mala v pláne mať veľkú rodinu, moji dvaja synovia mi svojimi povahami a svojimi životnými cestami, ktorými kráčajú, celkom stačia.

Môj prvorodený syn má meno Benjamín.

Keď sa narodil a vyrastal, mala som jedinečnú možnosť zisťovať ako na tom ľudia sú.

Vymysela som si, že vykonám výskum.

Tento jedinečný výskum som robila na základe jedinej otázky. 

Ako na tom ľudia sú som zistila podľa toho, akú otázku mi položili, keď som povedala meno svojho syna.

Ak sa spýtali prečo dostal také meno, boli títo ľudia v mojom jedinečnm biblickom výskume zaradení do skupiny – biblickí neznalci. Podľa toho som k nim pristupovala.

Ľudí, ktorí sa spýtali, kto mu dal také meno, som v svojom osobnom výskume automaticky zaradila do skupiny biblickí znalci. K nim som používala iný prístup.

Pomerne veľký nedostatok v mojom inak výbornom výskume som zistila, až keď sme sa presťahovali na územie, ktoré väčšinou obývali Maďari. Slúžila som v dedinách, ktoré mali päťtisíc obyvateľov

, ale len desať percent Slováci.

Maďari si totiž mysleli, že Benjamín dostal meno podľa toho, že mám rada Maďarov. Domievali sa totiž, že Benjamín je maďarské meno.

Musela som tak v svojom výskume vytvoriť špeciálnu skupinu. Nazvala som ju maďarskí neznalci Biblie.

Oni mi dali najviac práce, lebo som každému musela vysvetľovať, že aj keď mám rada aj Maďarov, môj syn Benjamín je kresťan a že som mala predstavu, že ich, maďarskí Benjamínovia sú tiež kresťania.

My všetci veľmi dobre vieme, že Benjamín dostal najmladší syn Jákoba. 

My vieme aj to, čo znamená meno Benjamín.

Syn šťastia.

Môj prvorodený syn dostal toto meno od svojho otca, ktorého to bolo už štvrté dieťa a vedel, že bude jeho posledný syn.

No toto meno mu dal aj preto, že napriek jeho, otcovmu pokročilému veku bude jeho dieťa syn šťastia.

A ozaj bol.

Od kedy vedel ovládať svoju mimiku, vždy sa usmieval.

Všade, kde prišiel rozdával úsmev a dobrú náladu.

Aj na fotkách je zachytených mnoho takých situácií.

Rád sa fotil.

Keď sa bratrancom ako vždy chlapsky bili, mali 2 roky, stačilo povedať „fotka“ a obaja okamžite zanechali svoju obľúbenú záľubu, zmenili svoje postoje, chytili sa okolo krku a fotografia zasa musela byť s úsmevom.

Z mnohých, mnohých fotiek, na ktorých bol, nemáme jedinú, na ktorej by sa nešklebil.

Na každej fotke má úsmev od ucha k uchu.

Vlastne okrem jednej.

Jednu jedinú fotku má bez úsmevu a to, keď bol fotený v škôlke.

Mal tri roky a tváril sa maximálne vážne. Neviem prečo, no túto jedinú fotku bez Benjamínkovho úsmevu mám doma zarámovanú a vyvesenú na stene. 

Má krásny úsmev po svojom otcovi.

Neviem prečo, ale moji synovia majú okrem pohlavia, aj povahu a ústa svojho otca.

     Druhé dieťa, po svojom otcovi, má tiež úsmev svojho otca, ale len málokedy.

Vlastne túto schopnosť som v ňom doslova musela vydolovať.

Z hlbky jeho vnútra.

Vždy, keď sa zobudil, plakal a bol večne so všetkým nespokojný.

Vedela som, že dvoch večne uhundraných, vždy a so všetkým nespokojných chlapov v jednej domácnosti dlho psychicky nezvládnem. 

Toto som si pomyslela, už keď sa môj druhorodený narodil. Keď som ho zaľúbene sledovala, pozorovala každučký kúsoček jeho malého telíčka, všimla som si aj jeho úst. Vtedy som povedala: „Bože, to sa mám na čo tešiť.“

Pri manželovi to bolo omnoho náročnejšie ako som si naivne myslela, keď sme sa brali. 

Preto som svoju schopnosť v ľuďoch hľadať dobro vložila do svojho zasa skvelého strategického plánu aspoň pri malom synovi. 

Nenadarmo sa hovorí: Ohýbaj ma mamko, dokiaľ som ja Janko. Keď ja budem Jano, neohneš ma, mamo!

Môj skvelý strategický plán spočíval v tom, že vždy, keď sa zobudil, vlastne pred tým, než sa zobudil som už bola nastražená, upriamená na to, aby som mu ukázala ako má vyzerať, keď otvorí oči.

Má sa usmievať.

V praxi to vyzeralo, že som nad ním stála - tak, aby nevidel nikoho iného a nič iné, len môj úsmev. 

Takto zameraná na svoj cieľ, vydolovať z neho usmievavého, milého človeka som čakala, kým otvorí oči a nastavila mu svoje vlastné zrkadlo.

To znamená, úsmev od ucha k uchu.

Toto som niekoľkokrát denne robila ozaj poctivo 2 roky.

Skutočne sa mi to podarilo.

Keď v troch rokoch nastúpil do škôlky, pani učiteľky boli z neho nadšené.

Aj keď sme šli po hocakom meste, zdravil cudzích ľudí, usmieval sa na nich a oni prekvapení, rovnako odpovedali.

Skutočne som z toho mala veľmi dobrý pocit.

Teraz sme síce v ďalšom, trochu náročnom období, ale verím, že aj tu mi Pán Boh niečo múdre vnukne, aby sme to spolu zasa zvládli a posunuli sa úspešne ďalej.

     Tu pomohol osobný záujem, osobné, špecifické venovanie sa dieťaťu.

Ale keď čítame všetky správy Pána Ježiša o dieťati, sú stále rovnaké.

Venoval sa každému zvlášť.

Čo je napísané: „Objímal je, vzkládal na ně ruce a žehnal jim.“

      No povedzte, drahé sestry, vzácni bratia, priznajme, otvorme svoje srdce.

A úprimne odpovedzme:

Netúžime po rovnakom osobnom záujme?

Položme si ruku na srdce a úprimne si odpovedzme: Netúžim po prijatí, porozumení, láske, po tom, aby som nemusela neustále dokazovať, že to myslím dobre, že som dobrá?

Nie je to objatie, uznanie, pochvala, zdieľanie – to, čo tak úporne hľadám?

Nie je to veľká potreba prítomnosti živej bytosti, ktorá je so mnou, pri mne?

Ktorá cíti, čo ja?

Ktorá všetko, najmä ťažké chvíle prežíva so mnou?

Ktorá pozerá rovnakým smerom a má rovnaký cieľ?

      Priznajte sa, aj vy, bratia, nenachajte nás zasa samých, 

netúžite, nepotrebujete byť niekedy hlavným záujmom niekoho?

Netúžite niekedy po tom, aby vy, ja som bola jediným záujmom, milujúcim objektom niekoho?

Zvlášť v situáciách, kedy si neviete rady, neviete za kým ísť, ani sa pred hocikým nechcete strápňovať, ale ozaj nemáte síl, odvahu, odchádza z vás život, ale vy musíte ísť ďalej, musíte vykonávať svoje denné povinnosti, teda, až dokiaľ vás úplne neskosí do postele nejaká choroba.

     Viete, čo vám poviem?

Radostnú zvesť dnešného dňa, evanjelium:

Vy, vy, aj ja, každý jeden, sme objektom, veľkého záujmu o nás. 

O mňa a teba.

O naše životy. 

O môj i tvoj život.

O naše starosti, túžby.

Dokonca Niekto tie naše túžby aj chce splniť.

Chce naplniť náš život znova tou detinskou potrebou.

Byť slobodný, nezávislý, radostný.

Radostný, napriek vonkajším neradostiam.

Niekto nám chce rozumieť, ba plne nám rozumie. 

Tomu len uverme.

Nemusíme sa sťažovať.

Stačí predložiť svoje bolesti nášmu úžasnému, nebeskému Otcovi.

      Viete čo, keď bol včera ten deň detí, zahrajme sa.

Zatvorme si oči.

A predstavte si, že vy ste teraz to dieťa, ktoré Pán Ježiš, Majster, Učiteľ, Boží Syn zoberie 

do náručia, objíme, postaví tu do prostriedku medzi múdrych, učených, dospelých ľudí a povie 

o vás: Ak nebudete ako toto dieťa, nikdy nevojdete do kráľovstva nebeského.

     Ako sa cítite teraz, keď toto Majster, Učiteľ s vami urobil, toto o vás povedal?

Nie je to nádhera?

Netúžime po tom v kútiku duše všetci?

     A viete čo, túžme po tom aj navonok. Nielen v nútri duše.

Volajme, prosme: Áno, toto je to, čo tak veľmi potrebujem.

Bože, prosím, objím a prijmi ma.

A ani ma nemusíš tak chváliť a vyzdvihovať.

Stačí, keď ma zoberieš k sebe, objímeš, pevne stisneš, aby som cítil tvoju blízkosť, 

tvoje prijatie mňa.

       A viete, čo chce Pán Ježiš urobiť?

Chce vás silne objať.

Tak vás silno objíme.

Tak silno, až vás takmer pukne, no hlavne úplne upokojí.

Je vám v tom Jeho náručí tak dobre, až takmer usnete, zaspíte.

Ale Pán Ježiš, váš veľký priateľ pokračuje.

Vyzdvihuje vás: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň.

Kráľovstvo Božie, vojsť doň, to je veľké ocenenie.

      Pred dvomi mesiacmi som dostala Doporučenie z mojej ECAV na Slovensku, pretože ho Synodná rada žiadala. Musím sa pochváliť, také ocenenie som ešte nedostala. Asi už ani nedostanem.

Generálny biskup tak vyzdvihol moju osobnosť, že to som nečakala.

No aj keď som na toto Doporučenie čakala dva mesiace, aj keď ho podpísal sám generálny biskup a je fakt dobré, a dúfam, že mi tu v Čechách pomôže, toto doporučenie nie je nič oproti oceneniu, ktoré som aj ja dostala od Pána Ježiša.

Milé sestry, drahí bratia, ak Ježiš, uznávaný ako Mesiáš povie o vás: Kto neprijme kráľovstvo Božie ako dieťa, nikdy nevojde doň, je to nevýslovné ocenenie.

Vyzdvihnutie.

Kedy naposledy ste také niečo o sebe počuli?

Kedy vás niekto naposledy pochválil?

A vy to tak potrebujete.

Obyčajné povzbudenie.

     Čo urobíme?

Plne si to užijeme.

Sme dobrí.

Sme skvelí.

Sme výnimoční.

     Lenže čo je to, prečo vás, práve vás, aj vás Pán Ježiš tak vyzdvihuje?

Čo myslíte?

Mňa, myslím, preto, že mám dosť energie, optimizmu, že veľmi rada objavujem, aj vydolovávam 

z ľudí dobro, krásu, lásku, ich schopnosti, radosť,...

A vás, prečo?

Zámerne som povedala, že mám.

Tento výraz používam, aby som vyjadrila, že ak niečo mám, tak len preto, že som to dostala.

Tak ako som dostala ruky, nohy, nos, pusu.

Dostala som to ako dar do vienka.

A vy, čo ste dostali do vienka, prečo vás osobne Pán Ježiš vyzdvihuje a vraví:

Toto je to, v tebe, čo do teba dal osobne sám Stvoriteľ cez život tvojich rodičov a gény tvojich predkov.

Toto je to, čo ťa robí výnimočným.

A výnimočným až tak, že si hodný Božieho kráľovstva!

Čo je to v tebe?

     Dnes si pripomíname nielen Deň detí, ale aj Nanebovstúpenie Pána Ježiša Krista.

Aj my dnes, tak ako tí učeníci voľakedy sme vyslaní našim Pánom do sveta.

     Ale nezabudnime, naplniť toto jedinečné poslanie môžeme len vtedy, 

ak necháme to dieťa Božie v sebe žiť.

Slobodne, radostne v závislosti jedine na tom najlepšom Darcovi dobrých, tých najlepších darov.

Pánu Bohu.

      Som dieťa toho najlepšieho, najskvelejšieho Otca, ktorý ma stvoril presne tak, ako potrebujem ja, moji blízki, moji milovaní i svet okolo.

Nič mi nechýba.

Už ani istota, prijatie, láska, zázemie, pevná pôda pod nohami

Pretože som milované, drahé, vzácne Božie dieťa veľkého, múdreho, úžasného Otca.

      Každý so svojimi schopnosťami sme poslaní, vyslaní, vyzbrojení do sveta slovami:

„Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal.“  

A ak by sme sa predsa len ešte báli, uisťuje nás: „Ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“

Amen