Všade krásne modré more. More neba. Našuchorené obláčiky lenivo kĺzajú po nebesách. Medzi nimi ľahučko, akoby ani nebol lieta anjel. Malý nevinný anjel. Ak sa pýtate čo alebo kto sa môže stať anjelom, tak sa musím zasmiať. Anjeli to majú to isté ako princezné, bedári, cisári. Proste sa tak narodia. A ako? Veď aj anjeli sa môžu mať radi. A z lásky je maličký anjelik. Avšak do dvoch rôčkov sa musí rozhodnúť, či ostane anjelikom alebo chce ísť do pekla. Nemyslite si, že dvojročný anjelik je ako dvojročné dieťa. Kdeže. Anjeli sa zvyčajne dožívajú okolo desiatich rokov, takže, keď majú dva, akoby sa rozhodovali na akú strednú školu pôjdu. Mnohí len zo zvedavosti chcú ísť do pekla, to či to potom neoľutovali sa už nedozvieme. Ale tento malý anjelik sa rozhodol pre nebo. Prečo? Spoznal dobrotivého Boha. Boha, ktorému môže vďačiť za život. Za všetko. Nie je to žiadny prísny deduško. Kdeže. Je to milý starší pán s láskavými očami a ešte láskavejším úsmevom. Pamätal si na ten deň, keď ho prvýkrát zbadal, akoby to bolo dnes. Nesmelým krokom vstúpil do jeho kancelárie (áno, Boh má kanceláriu). Najprv ho ožiarilo prudké svetlo. Potom ho zbadal. Stelesnenie dobra. Nepovedali si ani slovo, napriek tomu sa rozprávali. Duchovne. Modlitbou. Malý anjelik vtedy pochopil, kde je jeho miesto a kam patrí. Do neba. Konať dobro, presne to chcel. Chcel sa aspoň troška podobať na Boha. Nikdy nebude ako On, ale bude sa snažiť. Snažiť, aby sa mu zapáčil. Teraz zmätene po prvý raz môže letieť. Anjeli totiž smú vzlietnuť až po stretnutí s Bohom. Nežným dotykom hladí obláčiky, akoby boli z peria. Jeho mamička mu vždy vravievala, že obláčiky sú niečo ako jemná prikrývka. Mäkkučká a jemná. Takisto ho učili, že ku všetkému a všetkým má byť milý, ale zároveň úprimný. A teraz je to tu. Letí. Máva krídlami. Je slobodný a koná dobro. Tak ako vždy chcel...