1.kapitola
Niekedy, nikto už nevie kedy, sa do mesta Fiko nasťahoval malý Peťko . Mal sedem rokov a rád chodil do školy.
Bol posledný augustový deň a Peťko sa nemohol dočkať školy. Rozmýšľal, aké to bude mať nových priateľov. Rozmýšľal, čo budú robiť. Zrazu ho napadla nepríjemná myšlienka. „Čo ak nebudem mať priateľov?" Túto myšlienku nemohol zastaviť. Aj sa začal školy báť.
Ráno bol Peťko úplne znudený. „Peťko, čo ti je?" pýta sa ho mamka. „ Ále bojím sa školy. Viem, že som sa školy nikdy nebál, ale neviem či budem mať nejakých kamarátov." odvetil Peťko. „Prečo by si nemal mať kamarátov?" jeho mamka sa už naozaj čudovala. „Neviem ale možné je všetko. Mámí ja tam nechcem ísť." „ Peťko no veď v škole bude dobre neboj sa. Budeš mať veľa kamarátov." To Peťka povzbudilo.
Do školy prišiel aj po mamkiných slovách celkom vystrašený. Strach z neho opadol až keď ho jeho nový spolužiaci privítali ako najlepšieho kamaráta. Za celý deň spoznal veľa ľudí. Najviac sa mu páčili dvaja chlapci- Janko a Paľko. Obľúbili si ho a postarali sa, aby mal Peťko pekný prvý deň v škole.
Na druhý deň sa Peťko zobudil čerstvý a šťastný, že ide do školy. Zobral si zo sebou svoje najobľúbenejšie pero. Bolo to modré pero s bielymi a žltými hviezdami a mesiacom. Pero písalo na modro a niekedy menilo farbu na čiernu alebo zelenú. Peťko sa tešil ako ho ukáže kamarátom.
Peťko prišiel do školy a chcel ukázať pero kamarátom, keď v tom zistil, že pero zabudol doma. „Zajtra vám ho ukážem. Viete zabudol som si ho doma." vysvetľoval Peťko. „To nevadí...Zajtra nám ho ukážeš." Peťko vedel, že má naozajstných kamarátov. Namiesto svojho modrého pera používal svoje druhé pero s červenými hviezdami a malými bodkami. Toto pero nemal tak rád ako to modré. Večer si Peťko pero dal do peračníka a ráno sa ešte presvedčil, či ho tam má.
Kamaráti sa ráno v škole nevedeli vynadívať na Peťkove nádherné pero. „Jéj také pero som ešte nevidel. Je také P E K N É ako...no...nočná obloha." vyhlásil Janko. „Aj ja si to myslím," povedal Paľko, „Najkrajšie je ako mení farby." „Ďakujem vám, kamaráti moji."
Peťkove pero obdivovala dokonca aj jeho učiteľka. „Peťko odkiaľ ho máš? Je pekné a dokonca aj mení farby." Peťko bol z takéhoto obdivu úplne nadšený.
2.Kapitola
Na ďalší deň Peťko zažil šok. V škole pero nevedel nájsť aj keď vedel, že si ho večer dával do peračníka. Doma ho tiež nevedel nájsť. Už bol nešťastný ale o týždeň ho nakoniec ho našiel. Bol úplne dole v taške. Ale Peťko nevedel čo pero zažilo...
Po tej veľkej chvále si pero začalo myslieť, že je najkrajšie na svete. Vyšlo z peračníka a vybralo sa ku učebniciam. „Viete kto je najkrajší a najmúdrejší na svete?" opýtalo sa. „Najmúdrejšie sme my učebnice, lebo v nás je múdrosť a z nás sa deti aj dospelý učia. Máme väčšinou pekné obrázky a preto sme pekné." odvetili učebnice. „Nie, nie, milé učebnice, nemáte pravdu. Najkrajšie som ja pero pretože ma každý ospevuje aké som krásne. Najmúdrejšie som ja pretože so mnou píše Peťko veľmi múdre veci." „Mysli si čo chceš," začala jedna z učebníc, „ Ale my si myslíme že aj keď si veľmi pekné pero, nie si najmúdrejšie a najmä si veľmi namyslené pero!" Učebnica hovorila pravdu, ale pero si to nechcelo pripustiť. „Myslite si čo chcete ale nie, nemáte pravdu!" a odpochodovalo.
Pero putovalo po školskej taške až prišlo ku pravítkam. Opýtalo sa ich: „ Povedzte viete kto je najkrajší a najmúdrejší na svete?" „ No my sme najmúdrejší pretože poznáme všetky dĺžky v centimetroch, v metroch, v milimetroch, v kilometroch, v decimetroch a aj v míľach. My pravítka sme pekné preto, lebo môžeme byť rôznofarebné." Povedali pravítka, „Nie, nie, pravítka, nemáte pravdu. Najkrajšie som ja pero pretože som ako modrá obloha. Najmúdrejšie som zasa ja pretože píšem veľmi múdre veci." vychvaľovalo sa pero. „No my si to nemyslíme pretože nakoniec nikto nie je najmúdrejší na svete. Každý je múdri svojim spôsobom. Ty si možno pekné a múdre pero ale iba svojim spôsobom!" povedali pravítka jednohlasne. „A nemáte pravdu!" pero začalo byť už nahnevané. Nakoniec odišlo.
Peťkove pero odišlo od pravítok ku kružidlu. „Vieš," začalo pero, „kto je najkrajší a najmúdrejší na svete?" „ No najmúdrejšie som ja pretože môžem krúžiť a robiť kružnice koľko sa mi zachce a nič sa mi nestane. Dokonca sa mi ani hlava nezatočí! No a ešte ako? Kto je najkrajší? Najkrajšie som ja pretože môžem mať na sebe všakovaké farby. Nemyslíš?" odpovedalo kružidlo. „Nie nemyslím si kružidlo." začalo pero a obrátilo sa. „Čo ti je?" „ Nič ale každý si myslí, že nie som najkrajšie. No ako si si už všimlo, milé kružidlo, najkrajšie a najmúdrejšie som ja." „Ako myslíš." a pero odišlo.
Toto sa opakovalo ešte veľmi dlho. Pero sa
stále pýtalo kto je najkrajší a najmúdrejší a stále niekto povedal
niečo iné ako to, čo chcelo pero počuť. Pero prešlo ešte okrem učebníc,
pravítok a kružidla aj farebné gélové perá, desiatu, vodu, papuče
a nakoniec aj peračník. Až v peračníku pero zistilo, že naozaj nieje
najmúdrejšie a dokonca, že nie je ani najkrajšie. Vysvetlilo mu to tamto
druhé červené pero: „Pero na túto tvoju otázku ti nemôžem odpovedať. Nikto nie
je najmúdrejší ba ani najkrajší. Pochop
to, povedz si nabudúce jednu vetu: Nie je všetko zlato čo sa blyští. To
znamená, že pekné veci niesu múdre veci
a múdre veci niesu pekné veci. Toto si navždy zapamätaj!" „Ďakujem ti pero
toto som si nikdy neuvedomovalo."odpovedalo pero.
Od vtedy už pero nebolo nikdy namyslené
a správalo sa ku každému rovnako a pekne.
Emma dela Rossa Delacruová