Na modrej oblohe leje sa niečo neznáme.
Niečo čo sa črtá v snoch keď máš ohromnú chuť sa prebudiť.
Túžiš to objaviť- no nemôžeš.
Nemôžeš vystrieť ruku vpred, vesmír pohladiť...
No tvoja duša chce – a nezaprie sa...
...korčuľovať po mliečnej dráhe ako po klzisku spanilom
A dotýkať sa špičkami korčuli hviezdneho prachu...
No možno naše deti vo svete nejakom inom okúsia
Pravú tvár hviezdneho nekonečna.
Už vieš čo je to neznáme... prečo sa slnko rozpilo
A len ako malý fliačik je unavené vesmírom...
No aj tak- to tajuplné nekonečno je krásne..
Aj keď..
Vzalo ti šťastie, ľudské chápanie, rozum aj reč...
Aj keď už nemôžeš, vzdávaš sa a v prachu pocestnom,v ktorom žobralo sa
Padáš na kolená ale v nečakanú chvíľu-
Príde za tebou nekonečno... a ty sa v ňom len stratíš..
Ale inak sa to nedá, iná možnosť je niekde tam,
ďaleko, v nedohľadne... A ty si len človek,
smrteľník ktorému nepomôže zázrak, lebo je tu spása.
Srdce sa ti chveje, nevie ďalej biť.. Cítiš ako čiastočky tela
Pohlcuje ti to nadprirodzené nekonečno.