Linkin Park alebo noc, po ktorej bolo všetko iné :-)
11. 7. 2008
Začalo to niekdy na prelome mája a júna v jedno poobede. Len tak som blúdila netom a pozeráááám... v Brne bude koncertovať Linkin Park. Prečítala som si to párkrát za sebou. Nejako som tieto veci nesledovala, ale okamžite som sa rozhodla, že tam musím byť. Dohodla som sa s kamarátom, že ak raz budú nejako takto blízko, pôjdeme. Spolu. Rýchlo som mu volala. No... mám spoľahlivých kamarátov. On proste neide...
Smúúúútila som dni a noci... no, až tak dlho zase nie... rozhodla som sa konať :D
Regla som sa na zopár fór LP a narazila na 7 sympatických ľudí, ktorí ma zobrali medzi seba. Aaaaaa... začala som snívať svoj sen. Aaa už nebudem písať ako Pilcherová, sľubujem :D Kúpila som si lístok na koncík a po malých nepríjemnostiach aj lístok na vlak (Hodonín, Bohumín, Hubenín, kto sa má v tom vyznať, nie? :D) a po veľmi dlhej dobe sa znova na niečo naozaj tešila. A bolo sa na čo. Pretože, ako povedal môj mediálne známy kamoš, bol to zážitok na celý život :) 16. júna poobede som vystúpila z busu v KE a okamžite spoznala Maťa-Darth Crowa, ktorý tam už na mňa čakal. Fans LP to majú proste vpísané v tvári. Potom som sa neúspešne pokúsila zmeniť si peniaze (akosi české nemali :D ) a šla si kúpiť niečo pod zub do Lidlu (je lacnýý) a do mesta nejaké fajnéé fornety. Pokecali sme s Maťom o všeličom možnom, ešte ma naštval jeden agent ponúkajúci mobilné služby, ktorému som akosi neverila a on mi nedal pokoj (ale naštvala som aj ja jeho, takže pohoda :D ) a šli sme na stanicu čakať Paťa. No, ani sme nečakali dlho, neboli to ani celé dva dni, čo dorazil. Páčilo sa mi, ako sme tam chodili v LP tričkách a vyzerali tak divne inak ako ostatní. Konečne som nebola divná sama :D
Potom sme zmenili lokááááciu a presunuli sa na železničnú stanicu, kde čakal zvyšok osadenstva. Mala som dobrý guláš z toho kto je kto, ale cítila som sa medzi nimi super. A blížilo sa to... zrazu sme sedeli vo vlaku. Od rána skrývaná radosť sa ryla na povrch, už sa nedalo tomu dementnému úsmevu zabrániť, cítila som radosť ako dávno nie... idem na LP!!! Cesta bola veselá a ani ma nenapadlo spať... Padali hlášky, pri ktorých sa človek mohol pokojne udusiť (neviem či je možné pokojne sa dusiť). Prišla som na to, že Prešov je omnoho väčší ako som predpokladala (dokonca sme minuli Big Ben na predmestí zvanom Londýn), Maťo so svojou nádchou dal poriadne zabrať odpadkovému košu (keby sme neprestupovali, tak fakt neviem, kde by tie vreckovky dával), hrali sme karty, naštvali železničnú políciu, mňa napádali divné pesničky (Kelly Family a Made2 Made, asi mi fakt zašibávalo...)a zrazu bolo pol štvrtej ráno a my sme prestupovali. Bolo úplne super počasie, lialo ako z krhly a bola desná zima. V duchu som si ďakovala, že som si vzala tú hnusnú modrú mikinu, lebo by mi bez nej bola fest kosa. Prestúpili sme do iného vlaku, kde už prevládala čeština. Ešte trochu cúvania kvôli technickej poruche, jeden Bažant (po)Cestný a s hodinovým meškaním sme zrazu boli v Brne. Kropilo. Na wecku som zo seba spravila trochu prijateľnejšieho človeka,aj keď to stále nebolo boh vie čo. Ale aspoň som nemala očný make-up po celej tvári :D Zmenili sme peniaze, kúpili lístky na električku, vyfotili fotku Linkinov v nejakých novinách a šli skúmať mesto. Ja som bola fest hladná a keď som videla ostatných jesť rezne, nebolo pomoci. Napchala som sa tými zvädnutými fornetami a bola spokojná. Z diaľky som videla budovu, ktorá ma šialene priťahovala- katedrála sv. Petra a Pavla. Minuli sme zopár pamiatok- Kašna Parnas, Náměstí Svobody, Morový sloup, McDonald, Zelný trh... mesto ma fascinovalo. Žilo vlastným životom, človeku vlievalo energiu, nútilo ho do tempa, ktorým pulzovalo. Pri Zelnom trhu bola mapa... kým ju ostatní študovali, rozhodla som sa pozrieť si katedrálu (ja som proste musela,nedalo sa inak :D)a na protesty ostatných som len zakričala cez plece, že ich dobehnem alebo sa stretneme na námestí a... utekala ku tomu majestátnemu kolosu s dvoma nádhernými vežami... keď som stála pred katedrálou, pochytil ma pátos. Bolo to také obrovské a nádherné... Celá nesvoja, že nie som na vstup do kostola dvakrát vhodne oblečená, som vošla dnu. Do očí mi vhŕkli slzy. Bolo to tam nádherné. Mohla by som tam byť celé hodiny. Zo všetkých stien, z vysokého stropu, bolo cítiť, že som vošla do Božieho domu. Vyžarovala stadiaľ neskutočná sila a energia, cítila som sa tam taká... maličká. Nechcela som stadiaľ odísť, ale musela som. O desiatej musím byť na námestí. Netuším, akými uličkami som sa dostala späť, ale stihla som to. Bolo 9:56. Sadla som si na lavičku, ktorá už uschla od ranného dažďa, konečne zo seba dala dole mikinu, ešte jednu mikinu a v tričku LP sa vyhrievala na slnku. O desiatej dorazili Mirkini rodičia a čakali sme ostatných. Začínala som sa o nich báť... čo keď niekde blbo odbočili? Napísala som Maťovi smsku, ale nedošla mu. No super. Spýtala som sa tety, či sa nemám ísť pozrieť na miesto, kde sme sa rozdelili. Povedala, že netreba, že už idú. Ja slepá som ich videla asi tak o pol minúty neskôr. A tvárili sa akosi divne. Vraj na mňa kričali, že ma počkajú. Nooo super. To som zasa niečo pokašľala so svojou hrrr povahou. Predstavila som si, aká naštvaná by som bola na ich mieste a mala som chuť dať si facku. Ale v strede hlavného námestia v Brne by to vyzeralo divne, tak som sa bez slova vybrala za nimi na električku. Cestou bolo asi milión zmenární a veeeeeeeľa obchodov. Mať tak veľa peňazí, tam by sa žilo. Obzerala som sa, či neuvidím ten slávny Zverokruh, či ako sa volá ten obchod so zvieracími potrebami, čo toľko vychvaľujú. Asi to nebolo tam. Aj keď, s mojou slepotou si človek istý byť nemôže...
Na zastávke som chytila dobré nervy, lebo som nevedela nájsť peňaženku, v ktorej som mala všetky peniaze(aj keď mi mama stále hovorí, že to nemám robiť) a lístok. Už som bola na sto percent presvedčená, že mi ju ukradli, keď som ju vylovila zo sáčku od keksov. Tak sa mi neuľavilo už fakt dávno. Nastúpili sme a viezli sa. Miera radosti a očakávania, ktorú na chvíľu stlmili zážitky z mesta, začala zase prudko stúpať. Zopár zastávok a už sme vystupovali. Hlavou mi prebleslo, že keby som šla na ten koncert sama, v živote by som tam netrafila.
Došli sme na miesto. Oproti benzínke nejaká brána, pri nej "lehce pohozeni" nejakí tí fanúšikovia, pohoda, LP tričká všade dookola... boli sme tam. Usalašili sme sa na chodníku pri jednej kaluži, pamiatke na ranný dážď a sedelíííí.... dlho dlho. Hodiny. Rozprávali sme len tak, o niečom a o ničom... zrazu... začali skúšať... počuli sme úryvky známych pesničiek... chcelo sa mi kričať z plného hrdla, vyskočiť a začať skákať, ale akosi sa nikto netváril, že zdieľa moje pocity, tak som tam len sedela, vyškierala sa a srdce mi tĺklo. Hodiny a hodiny. Potom tam začala obiehať modoška z ČTV a spravila z Maťa mediálnu hviezdu. Potom sme dostali zadara Redbull od nejakých báb čo propagovali nejaké šialené preteky, čo sa mali konať v Brne. Potom...
Ani neviem, upadla som do kómy. Super vhod mi padla prechádzka s Paťom a Maťom, aspoň som zistila, že mám ešte stále nohy, a to dokonca funkčné. Fíha, druhý vchod. Veeeľmi zaujímavé. A z prísne tajných zdrojov sme sa dozvedeli, že je to presne taký istý vchod ako ten, pred ktorým je 100krát toľko ľudí (no, toľko zase až nie, ale o dosť viac).
Tváriac sa nenápadne á la Agenti a Agentky 007 sme sa presunuli k druhému vchodu, pred ktorým nejaká akčná holka robila skvelú robotu, keď mávala VIP lístkom a tvrdila, že toto je VIP vstup len pre členov. Pred týmto vchodom som prežila tie najťažšie hodiny celej výpravy do Brna. Po zamračenej oblohe ani stopa, vodu sme nemali, boli sme na seba natlačení tak, že sme sa nemohli ani pohnúť. Miestami som už myslela, že odpadnem, hlava sa mi motala. Ale radšej som nikoho neinformovala, načo robiť okoliu stresy. Asi mali rovnaké problémy so sebou. Okrem toho, v tej tlačenici aj tak nebola ani najmenšia šanca, že by som spadla na zem. Na to sme boli na sebe príliš napchatí.
To bolo asi prvýkrát, čo som bez prestávky stála skoro 10 hodín v kuse, bez sekundy oddychu, bez dúška vody, smädná, hladná, nevyspatá... nikdy v živote ma tak neboleli nohy... ale zato som bola odhodlaná vydržať. Až kým nezomriem. Pomáhali mi hlavne tie kecy zo všetkých strán(pomáhali mi vydržať, nie zomrieť). Vety typu "poďme domov, poďme radšej do kina" nám všetkým pripadali v tej zúfalej chvíli také smiešne, že sme sa na tom smiali ako na vtipe storočia. V pravidelných intervaloch chodili okolo autobusy, ľudia v nich sa na nás pozerali ako na psychopatov. Ktovie prečo. Bola som taká zmierená s osudom, že mi už nevadilo nič.
A potom... konečne. Pustili nás, šelmy, z reťaze. Ochrankár sa neúspešne pokúsil prehľadať mi vak, ale podarilo sa mu len schmatnúť ma zaň, potom ma dav ľudí vtisol do turniketu a on ma musel pustiť. Behala som ako šialená a skoro sa zabila na strmo klesajúcej ploche, ale kašľať na to... bola som nadšená. Boli sme tak blízko!!! Ani sa mi nesnívalo, že budeme takto dobre vidieť. Aaaa pre zmenu... sme zase čakali :D
A to čakanie nám "spríjemňovali" fajčiari, ktorí boli všade naokolo. Ja, hysterka- alergička na cigaretový dym, som sa ledva držala na uzde, aby som im niečo milé nepovedala. Ale keby som začala s prejavom, zrejme by ma vyvliekli v kazajke von a späť na taký dobrý flek by som sa už nedostala.
A tak som to statočne pretrpela a riešila svoje ubúdajúce sily humorom...
Po tisícoch rokoch státia pred prázdnym javiskom (kto si myslel, že tlačenica je pred vchodom, tak sa veľmi unáhlil) sa zrazu zdvihol krik. Vo co go? :D prešlo mi hlavou... Všetci sa dívali napravo, a preto ja, rebelka, som sa just pozrela naľavo. Ale nie :D :D :D
Všetci sa dívali napravo, tak som sa tam pozrela tiež a niekto bol na streche. Ja som musela chvíľu zaostrovať, aby som spoznala, že je to... muž... kým si oči stihli úplne zvyknúť na pozeranie do diaľky, dozvedela som sa z výkrikov, že je to Mr. Hahn. Jeeeeeeeeeeeeeej :-)
Konečne som začala rozoznávať tvár, ale vtipálek si práve zdvihol tričko, tak som sa na tvár nemohla poriadne sústrediť :D
Možno to, že tu fakt, skutočne, naozaj, fyzicky v Brne, vo Velodrome tí maniaci sú, mi pomohlo v tom, že som tam nezomrela od únavy, otravy cigaretovým dymom, ušliapania a smädu, ale čakala ďalej.
A...
Konečne to začalo. Enter Shikari. "Blbšie meno si tá kapela už ani zvoliť nemohla" prebleslo mi hlavou, ale keď spustili svoju prvú vypaľovačku, už som nemyslela na nič. Boli skvelí. Ťažko povedať, čo za zmesku štýlov vlastne hrali, ale boli fakt podarení. Neviem, či je to tým, že som všeobecne maniak na bubeníkov, ale ten človek ma fascinoval. Neviem ako je to možné, ale robil tam takú show, že som sa darmo mohla brániť, kútiky úst mi ťahalo do strán a ja som sa vyškierala ako po troch mochitách. Z tých bláznov šla energia taká veľká, že sa prelievala aj na nás a my sme zabudli na to, že sme tu od rána stáli v horúčavách a celú noc sme nespali. Na koniec predstavenia jeden zničený bubon(nie, podľa mňa to nebolo naschvál, ten bubeník bol len proste blázon) a...
Vrelo vo mne. Za chvíľu to bude. No... unáhlila som sa. Bolo to za hodne dlhú dobu...
Technici menili scénu a mali teda čo robiť... a my sme tam už úplne zúfalí len stáááli. A stáááli. A... a ešte stále stáááááááááááli :D
Potom odišli. Ale Linkinom sa neráčilo prísť. Už som toho mala plné zuby. Bola som na nich naštvaná. Aj na všetkých okolo. Ale potom... som to zrazu počula. Výstrely. Šialenci vybehli na pódium. V mihu sekundy som všetkým odpustila. A o ďalšiu sekundu som zabudla na to, že už na boľavých nohách neviem stáť a skákala som o dušu. Zabudla som na to, že mám v ústach väčšie sucho ako je na pravé poludnie na Sahare. Kričala som na plný výkon hlasiviek spolu s Chazzom...
Nebudem rozoberať každý detail koncertu. To sa nedá. Tam treba byť... boli to dve hodiny extázy. Lepšie ako zjesť tonu karamelovej milky alebo bozkávať sa s Robbiem Williamsom (len fantázia, aj jedno aj druhé, bohužiaľ :D ). Bola som ako sfanatizovaná, rovnako ako všetci okolo. Kričala som známe slová spolu s ostatnými, prežívala každú jednu pesničku, akoby bola tá posledná v živote... Bolo mi ukradnuté, že mi dupú po nohách, aj to, že niekomu po nich skáčem ja. Kašľala by som na to, že... na všetko. Všetko mi bolo jedno. Dôležité bolo, že som pod čoraz tmavšou oblohou skákala a vrieskala o dušu a hlavne... bola na koncerte Linkin Park...
Regla som sa na zopár fór LP a narazila na 7 sympatických ľudí, ktorí ma zobrali medzi seba. Aaaaaa... začala som snívať svoj sen. Aaa už nebudem písať ako Pilcherová, sľubujem :D Kúpila som si lístok na koncík a po malých nepríjemnostiach aj lístok na vlak (Hodonín, Bohumín, Hubenín, kto sa má v tom vyznať, nie? :D) a po veľmi dlhej dobe sa znova na niečo naozaj tešila. A bolo sa na čo. Pretože, ako povedal môj mediálne známy kamoš, bol to zážitok na celý život :) 16. júna poobede som vystúpila z busu v KE a okamžite spoznala Maťa-Darth Crowa, ktorý tam už na mňa čakal. Fans LP to majú proste vpísané v tvári. Potom som sa neúspešne pokúsila zmeniť si peniaze (akosi české nemali :D ) a šla si kúpiť niečo pod zub do Lidlu (je lacnýý) a do mesta nejaké fajnéé fornety. Pokecali sme s Maťom o všeličom možnom, ešte ma naštval jeden agent ponúkajúci mobilné služby, ktorému som akosi neverila a on mi nedal pokoj (ale naštvala som aj ja jeho, takže pohoda :D ) a šli sme na stanicu čakať Paťa. No, ani sme nečakali dlho, neboli to ani celé dva dni, čo dorazil. Páčilo sa mi, ako sme tam chodili v LP tričkách a vyzerali tak divne inak ako ostatní. Konečne som nebola divná sama :D
Potom sme zmenili lokááááciu a presunuli sa na železničnú stanicu, kde čakal zvyšok osadenstva. Mala som dobrý guláš z toho kto je kto, ale cítila som sa medzi nimi super. A blížilo sa to... zrazu sme sedeli vo vlaku. Od rána skrývaná radosť sa ryla na povrch, už sa nedalo tomu dementnému úsmevu zabrániť, cítila som radosť ako dávno nie... idem na LP!!! Cesta bola veselá a ani ma nenapadlo spať... Padali hlášky, pri ktorých sa človek mohol pokojne udusiť (neviem či je možné pokojne sa dusiť). Prišla som na to, že Prešov je omnoho väčší ako som predpokladala (dokonca sme minuli Big Ben na predmestí zvanom Londýn), Maťo so svojou nádchou dal poriadne zabrať odpadkovému košu (keby sme neprestupovali, tak fakt neviem, kde by tie vreckovky dával), hrali sme karty, naštvali železničnú políciu, mňa napádali divné pesničky (Kelly Family a Made2 Made, asi mi fakt zašibávalo...)a zrazu bolo pol štvrtej ráno a my sme prestupovali. Bolo úplne super počasie, lialo ako z krhly a bola desná zima. V duchu som si ďakovala, že som si vzala tú hnusnú modrú mikinu, lebo by mi bez nej bola fest kosa. Prestúpili sme do iného vlaku, kde už prevládala čeština. Ešte trochu cúvania kvôli technickej poruche, jeden Bažant (po)Cestný a s hodinovým meškaním sme zrazu boli v Brne. Kropilo. Na wecku som zo seba spravila trochu prijateľnejšieho človeka,aj keď to stále nebolo boh vie čo. Ale aspoň som nemala očný make-up po celej tvári :D Zmenili sme peniaze, kúpili lístky na električku, vyfotili fotku Linkinov v nejakých novinách a šli skúmať mesto. Ja som bola fest hladná a keď som videla ostatných jesť rezne, nebolo pomoci. Napchala som sa tými zvädnutými fornetami a bola spokojná. Z diaľky som videla budovu, ktorá ma šialene priťahovala- katedrála sv. Petra a Pavla. Minuli sme zopár pamiatok- Kašna Parnas, Náměstí Svobody, Morový sloup, McDonald, Zelný trh... mesto ma fascinovalo. Žilo vlastným životom, človeku vlievalo energiu, nútilo ho do tempa, ktorým pulzovalo. Pri Zelnom trhu bola mapa... kým ju ostatní študovali, rozhodla som sa pozrieť si katedrálu (ja som proste musela,nedalo sa inak :D)a na protesty ostatných som len zakričala cez plece, že ich dobehnem alebo sa stretneme na námestí a... utekala ku tomu majestátnemu kolosu s dvoma nádhernými vežami... keď som stála pred katedrálou, pochytil ma pátos. Bolo to také obrovské a nádherné... Celá nesvoja, že nie som na vstup do kostola dvakrát vhodne oblečená, som vošla dnu. Do očí mi vhŕkli slzy. Bolo to tam nádherné. Mohla by som tam byť celé hodiny. Zo všetkých stien, z vysokého stropu, bolo cítiť, že som vošla do Božieho domu. Vyžarovala stadiaľ neskutočná sila a energia, cítila som sa tam taká... maličká. Nechcela som stadiaľ odísť, ale musela som. O desiatej musím byť na námestí. Netuším, akými uličkami som sa dostala späť, ale stihla som to. Bolo 9:56. Sadla som si na lavičku, ktorá už uschla od ranného dažďa, konečne zo seba dala dole mikinu, ešte jednu mikinu a v tričku LP sa vyhrievala na slnku. O desiatej dorazili Mirkini rodičia a čakali sme ostatných. Začínala som sa o nich báť... čo keď niekde blbo odbočili? Napísala som Maťovi smsku, ale nedošla mu. No super. Spýtala som sa tety, či sa nemám ísť pozrieť na miesto, kde sme sa rozdelili. Povedala, že netreba, že už idú. Ja slepá som ich videla asi tak o pol minúty neskôr. A tvárili sa akosi divne. Vraj na mňa kričali, že ma počkajú. Nooo super. To som zasa niečo pokašľala so svojou hrrr povahou. Predstavila som si, aká naštvaná by som bola na ich mieste a mala som chuť dať si facku. Ale v strede hlavného námestia v Brne by to vyzeralo divne, tak som sa bez slova vybrala za nimi na električku. Cestou bolo asi milión zmenární a veeeeeeeľa obchodov. Mať tak veľa peňazí, tam by sa žilo. Obzerala som sa, či neuvidím ten slávny Zverokruh, či ako sa volá ten obchod so zvieracími potrebami, čo toľko vychvaľujú. Asi to nebolo tam. Aj keď, s mojou slepotou si človek istý byť nemôže...
Na zastávke som chytila dobré nervy, lebo som nevedela nájsť peňaženku, v ktorej som mala všetky peniaze(aj keď mi mama stále hovorí, že to nemám robiť) a lístok. Už som bola na sto percent presvedčená, že mi ju ukradli, keď som ju vylovila zo sáčku od keksov. Tak sa mi neuľavilo už fakt dávno. Nastúpili sme a viezli sa. Miera radosti a očakávania, ktorú na chvíľu stlmili zážitky z mesta, začala zase prudko stúpať. Zopár zastávok a už sme vystupovali. Hlavou mi prebleslo, že keby som šla na ten koncert sama, v živote by som tam netrafila.
Došli sme na miesto. Oproti benzínke nejaká brána, pri nej "lehce pohozeni" nejakí tí fanúšikovia, pohoda, LP tričká všade dookola... boli sme tam. Usalašili sme sa na chodníku pri jednej kaluži, pamiatke na ranný dážď a sedelíííí.... dlho dlho. Hodiny. Rozprávali sme len tak, o niečom a o ničom... zrazu... začali skúšať... počuli sme úryvky známych pesničiek... chcelo sa mi kričať z plného hrdla, vyskočiť a začať skákať, ale akosi sa nikto netváril, že zdieľa moje pocity, tak som tam len sedela, vyškierala sa a srdce mi tĺklo. Hodiny a hodiny. Potom tam začala obiehať modoška z ČTV a spravila z Maťa mediálnu hviezdu. Potom sme dostali zadara Redbull od nejakých báb čo propagovali nejaké šialené preteky, čo sa mali konať v Brne. Potom...
Ani neviem, upadla som do kómy. Super vhod mi padla prechádzka s Paťom a Maťom, aspoň som zistila, že mám ešte stále nohy, a to dokonca funkčné. Fíha, druhý vchod. Veeeľmi zaujímavé. A z prísne tajných zdrojov sme sa dozvedeli, že je to presne taký istý vchod ako ten, pred ktorým je 100krát toľko ľudí (no, toľko zase až nie, ale o dosť viac).
Tváriac sa nenápadne á la Agenti a Agentky 007 sme sa presunuli k druhému vchodu, pred ktorým nejaká akčná holka robila skvelú robotu, keď mávala VIP lístkom a tvrdila, že toto je VIP vstup len pre členov. Pred týmto vchodom som prežila tie najťažšie hodiny celej výpravy do Brna. Po zamračenej oblohe ani stopa, vodu sme nemali, boli sme na seba natlačení tak, že sme sa nemohli ani pohnúť. Miestami som už myslela, že odpadnem, hlava sa mi motala. Ale radšej som nikoho neinformovala, načo robiť okoliu stresy. Asi mali rovnaké problémy so sebou. Okrem toho, v tej tlačenici aj tak nebola ani najmenšia šanca, že by som spadla na zem. Na to sme boli na sebe príliš napchatí.
To bolo asi prvýkrát, čo som bez prestávky stála skoro 10 hodín v kuse, bez sekundy oddychu, bez dúška vody, smädná, hladná, nevyspatá... nikdy v živote ma tak neboleli nohy... ale zato som bola odhodlaná vydržať. Až kým nezomriem. Pomáhali mi hlavne tie kecy zo všetkých strán(pomáhali mi vydržať, nie zomrieť). Vety typu "poďme domov, poďme radšej do kina" nám všetkým pripadali v tej zúfalej chvíli také smiešne, že sme sa na tom smiali ako na vtipe storočia. V pravidelných intervaloch chodili okolo autobusy, ľudia v nich sa na nás pozerali ako na psychopatov. Ktovie prečo. Bola som taká zmierená s osudom, že mi už nevadilo nič.
A potom... konečne. Pustili nás, šelmy, z reťaze. Ochrankár sa neúspešne pokúsil prehľadať mi vak, ale podarilo sa mu len schmatnúť ma zaň, potom ma dav ľudí vtisol do turniketu a on ma musel pustiť. Behala som ako šialená a skoro sa zabila na strmo klesajúcej ploche, ale kašľať na to... bola som nadšená. Boli sme tak blízko!!! Ani sa mi nesnívalo, že budeme takto dobre vidieť. Aaaa pre zmenu... sme zase čakali :D
A to čakanie nám "spríjemňovali" fajčiari, ktorí boli všade naokolo. Ja, hysterka- alergička na cigaretový dym, som sa ledva držala na uzde, aby som im niečo milé nepovedala. Ale keby som začala s prejavom, zrejme by ma vyvliekli v kazajke von a späť na taký dobrý flek by som sa už nedostala.
A tak som to statočne pretrpela a riešila svoje ubúdajúce sily humorom...
Po tisícoch rokoch státia pred prázdnym javiskom (kto si myslel, že tlačenica je pred vchodom, tak sa veľmi unáhlil) sa zrazu zdvihol krik. Vo co go? :D prešlo mi hlavou... Všetci sa dívali napravo, a preto ja, rebelka, som sa just pozrela naľavo. Ale nie :D :D :D
Všetci sa dívali napravo, tak som sa tam pozrela tiež a niekto bol na streche. Ja som musela chvíľu zaostrovať, aby som spoznala, že je to... muž... kým si oči stihli úplne zvyknúť na pozeranie do diaľky, dozvedela som sa z výkrikov, že je to Mr. Hahn. Jeeeeeeeeeeeeeej :-)
Konečne som začala rozoznávať tvár, ale vtipálek si práve zdvihol tričko, tak som sa na tvár nemohla poriadne sústrediť :D
Možno to, že tu fakt, skutočne, naozaj, fyzicky v Brne, vo Velodrome tí maniaci sú, mi pomohlo v tom, že som tam nezomrela od únavy, otravy cigaretovým dymom, ušliapania a smädu, ale čakala ďalej.
A...
Konečne to začalo. Enter Shikari. "Blbšie meno si tá kapela už ani zvoliť nemohla" prebleslo mi hlavou, ale keď spustili svoju prvú vypaľovačku, už som nemyslela na nič. Boli skvelí. Ťažko povedať, čo za zmesku štýlov vlastne hrali, ale boli fakt podarení. Neviem, či je to tým, že som všeobecne maniak na bubeníkov, ale ten človek ma fascinoval. Neviem ako je to možné, ale robil tam takú show, že som sa darmo mohla brániť, kútiky úst mi ťahalo do strán a ja som sa vyškierala ako po troch mochitách. Z tých bláznov šla energia taká veľká, že sa prelievala aj na nás a my sme zabudli na to, že sme tu od rána stáli v horúčavách a celú noc sme nespali. Na koniec predstavenia jeden zničený bubon(nie, podľa mňa to nebolo naschvál, ten bubeník bol len proste blázon) a...
Vrelo vo mne. Za chvíľu to bude. No... unáhlila som sa. Bolo to za hodne dlhú dobu...
Technici menili scénu a mali teda čo robiť... a my sme tam už úplne zúfalí len stáááli. A stáááli. A... a ešte stále stáááááááááááli :D
Potom odišli. Ale Linkinom sa neráčilo prísť. Už som toho mala plné zuby. Bola som na nich naštvaná. Aj na všetkých okolo. Ale potom... som to zrazu počula. Výstrely. Šialenci vybehli na pódium. V mihu sekundy som všetkým odpustila. A o ďalšiu sekundu som zabudla na to, že už na boľavých nohách neviem stáť a skákala som o dušu. Zabudla som na to, že mám v ústach väčšie sucho ako je na pravé poludnie na Sahare. Kričala som na plný výkon hlasiviek spolu s Chazzom...
Nebudem rozoberať každý detail koncertu. To sa nedá. Tam treba byť... boli to dve hodiny extázy. Lepšie ako zjesť tonu karamelovej milky alebo bozkávať sa s Robbiem Williamsom (len fantázia, aj jedno aj druhé, bohužiaľ :D ). Bola som ako sfanatizovaná, rovnako ako všetci okolo. Kričala som známe slová spolu s ostatnými, prežívala každú jednu pesničku, akoby bola tá posledná v živote... Bolo mi ukradnuté, že mi dupú po nohách, aj to, že niekomu po nich skáčem ja. Kašľala by som na to, že... na všetko. Všetko mi bolo jedno. Dôležité bolo, že som pod čoraz tmavšou oblohou skákala a vrieskala o dušu a hlavne... bola na koncerte Linkin Park...
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář