Postrehy a skúsenosti z cesty po USA
Na Floride sme z takých zaujímavých
miest ešte navštívili mesto Saint Augustine, ktoré je stavané v európskom
štýle, pretože ho založili španieli, ktorí sa tu vylodili a ako prvé
postavili na brehu rieky Matanzas
pevnosť San Marcos. Malé domy a uličky starého mesta pripomínajú európsky
štýl, zachovali tu ako muzeálne domy napr. dom štátneho úradníka, školu,
kostol, krčmu, záhrady a pod. Mesto sa nachádza na brehu oceánu a
rieky Matanzas . Obdobne ako
v Daytona Beach, (ďalej len DB) kde býva a pracuje dcéra aj tu
spájajú ostrovy pri pobreží s pevninou veľké a štýlové,
architektonicky zaujímavé
a nádherné mosty. Niektoré z nich majú aj 8 km. Mosty sú postavené
tak, aby popod ne mohli preplávať lode, alebo sa v určitých časových
intervaloch na nejakú dobu otvárajú.
Pre nás tiež veľmi zaujímavé boli návštevy
prírodných rezervácii, zoologických záhrad, morského sveta a pod. kde
sme mali možnosť vidieť faunu a flóru Ameriky a samozrejme zvierat všetkých
kontinentov. Ako prvú sme navštívili Sae word – morský svet v Orlande,
ktoré je vzdialené asi hodinu cesty od DB. Tento areál zaberá veľkú plochu, kde
sme za celý deň všetko neprešli. Zaujímavosťou mimo iného pre nás bola návšteva
severého pólu a Aljašky a to helikoptérou. Uviedli nás do miestnosti,
ktorá imitovala helikoptéru, pripútali sme sa na sedadlách a štartovali.
Z helikoptéry sme pozerali na život v týchto končinách a keď sme
sa raz chceli dostať bližšie ku zvieratám vliezli sme do ľadovcového kaňonu
a zrazu na nás začali padať kusy ľadu, helikoptérou hádzalo, počuli sme
zvuky narážajúcich ľadovcov na lietadlo, skutočne sme to prežívali, aj naše
sedadlá sa pohybovali podľa pohybu helikoptéry. Mnohí a medzi nimi aj ja
sme sa nezdržali výkrikov strachu. Tiež sme si tu mohli lacno kúpiť kŕmenie pre
ryby, tuleňov, alebo delfínov, ktoré sme potom mohli kŕmiť. Všetky takéto
zariadenia v USA majú aj vlastné predstavenia s cvičenými zvieratami,
ktoré môžete v rámci návštevy vzhliadnuť. Tu to boli cvičenia
s delfínmi a nesmierne zaujímavé boli vystúpenia s veľrybami
kosatkami. Nádherné obrovské veľryby sme mohli po predstavení vidieť za sklom
v ich vodnom svete. Keď im človek ukázal otočku rukou, začali sa točiť tak
ako na predstavení na pokyn cvičiteľa. Tiež bolo jasne vidieť, že nás za sklom
vnímajú, vyplazovali nám jazyk, usmievali sa a prišli k rukám detí,
ktoré pritlačili na sklo. Videli sme aj žralokov v ich prirodzenom svete.
Nemenej zaujímavou bola aj návšteva morskej nemocnice, kde sme napríklad videli
moské panny – manatae, alebo morské kravy, tiež iné morské zvieratá, ktoré boli
poškodené zásahom človeka, mali jazvy, odtrhnuté plutvy a pod. podarilo sa
im ich vyliečiť a príhovor v tomto areáli mohol byť veľmi poučný
hlavne pre deti, ale aj pre dospelých, bol ladený dosť emotívne. Ďalej sme
obišli kus východného pobrežia Floridy, kde je množstvo prekrásnych
a historicky cenných miest. Všetko sa tu udržiava a samozrejme
podporuje turistický ruch. Zrejme tu hlavne v sezóne prichádza veľké
množstvo turistov nielken zo zahraničia, ale aj z iných štátov Ameriky,
pretože len v DB bol na hlavnom ťahu a pri pobreží oceánu každý druhý
objekt hotelom, alebo motelom, poskytujúcim hlavne ubytovanie. Vždy som sa
divila, či sa môžu ich majitelia uživiť, keď je tu tak silná konkurencia.
A nielen to, na pobreží je množstvo domov a bytoviek, ktorých
vlastníci sem prichádzajú z iných končín len na dovolenky a oddych.
V mesiacoch november
a december sme sa vybrali na dlhšiu cestu a to z východu Ameriky
na západ, celkom sme na tejto ceste prešli asi 9000 míľ. Lákal nás Grand
Canyon, potom sme navštívili Las Vegas, San Francisco, pobrežím Pacifiku sme
išli do Los Angeles, Hollywoodu, San Diega a tiež sme prekročili hranice do Mexika v meste Nogales.
Potom sme sa vracali pobrežím Mexického zálivu, cez veľmi hurikánom Catrina
postihnuté oblasti Luisiany, Misssissipy a Alabamy, skratka na tejto ceste
sme prešli 15 štátov USA. Na pobreží to bolo stále veľmi hrozné, ale snáď
najviac na mňa zapôsobilo mesto New Orleans. Vyzeralo ako „mŕtve mesto.“ Nikde
nebolo ani človiečika, nefungovali zdeformované semafóry, opustené domy
a obrovské priemyselné objekty. Medzi ostrovmi, kde sme bežne prechádzali
nádherne architektonicky stvárnenými mostami, boli tieto uzatvorené a obrovské
a silné mostné konštrukcie zničené a vyváľané ako domčeky
z kariet. Bol to pohľad hrôzy.
Cesty sú v štátoch USA, ako aj v mestách
orientované zo severu na juh a zo západu na východ. Podľa toho majú aj
svoje označenia teda číselné. Nepárne čísla sú severojužné a párne
západovýchodné. Tak sa dá pomerne dobre orientovať. Z diaľnic sa dá do
miest blízkych či vzdialenejších vychádzať tzv. exitmi, na ktoré vás tabule
upozorňujú aj niekoľko míľ dopredu. Všetky vzdialenosti sú tu uvádzané
v míľach (1 míľa = 1,6 km). Cez mestá vedú diaľnice väčšinou ako nadchody,
lebo pod nimi sa rozvetvujú miestne cesty. Výhodou je, že všetky exity majú čísla, ktoré zodpovedajú počtu míľ od
počiatku diaľnice, čo je na hranici toho, ktorého štátu. Tiež priamo na
diaľnici sa dozviete nielen, do ktorých miest, alebo ulíc miest vedie exit, ale
aj aké služby vám tu môžu poskytnúť. Služby sa týkajú hlavne ubytovania,
stravovania a pohonných hmôt. Každých asi 30 míľ sa na diaľniciach
nachádza tzv. restarea, kde si cestujúci môžu oddýchnuť, získať informácie
o štáte, ktorým prechádzajú a uspokojiť svoje biologické potreby.
V naprostej väčšine boli tieto toalety aj celé areály bezchybne čisté
a objekt bol strážený miestnymi šerifmi. Boli architekticky upravené tak,
aby napovedali niečo o histórii alebo súčasnosti typickej pre štát,
v ktorom ste sa nachádzali. Tiež tabule popri diaľniciach upozorňujú na
kultúrne pamiatky, ktoré možno, v tejto lokalite navštíviť. Majú a upozorňujú tiež na tzv. scenic
route, teda scénické cesty, ktoré sú na mapách vyznačené a znamená to, že
idúc týmito cestami máte možnosť vidieť veľa krásnych scénerii, na nich sú
vyznačené miesta pre zastavenie, vždy s parkoviskom, kde sú obzvlášť
krásne vyhliadky. Prvú diaľnicu naprieč USA tzv. „route 66“ si američania
neustále udržujú a niekde vedie aj popri nových diaľniciach, dá sa po nej
jazdiť a niekde je tiež súčasťou scénickej cesty. Vedie z Chicaga do
Californie. Bola postavená pred 2. svetovou vojnou, jedna z najväčších
v tej dobe v Amerike. Diaľnice sú niekoľkoprúdové a väčšinou je
prikázaná max. rýchlosť 70 míľ. No nikto ju nedodržuje , dokonca nám povedali,
myslím, že v štáte Georia, že pokiaľ prekročíte rýchlosť do 10 míľ, môžu
vás zastaviť a budete ťahaní pred súd, ale pokiaľ je rýchlosť prekročená min.
o 10 míľ, t.j. máte rýchlosť 80 míľ za hodinu, dajú vám strážcovia diaľnic
pokoj, no v skutočnosti sa jazdí 90 až 100 míľ za hodinu. Keď diaľnica vedie obývanou oblasťou na
tabuliach sa uvádza „city limit“, čo znamená, že ste povinní dodržiavať
rýchlosť predpísanou mestom. Autá šerifov s jasným označením sa nachádzajú
popri diaľniciach buď na vašej pravej strane, alebo v trávnatom páse
oddeľujúcom dva smery jazdy. Keď sa šerifovi niečo nepozdáva vystrelí zo svojho
stanoviska ako strela zapne svoje prenikavé modrobiele svetlá, spustí sirény
a ide za vybraným „pirátom ciest.“ Napriek tomu, že sme prešli Amerikou
z východu na západ a naspäť, nepodarilo sa nám zistiť prečo niektoré
autá prenasledujú aj to len ojedinele a ostatné nie, aj keď podľa toho čo
sme videli ich rýchlosť nebola iná ako ostatných. Najväčšiu právomoc na
diaľniciach, čiže môžu vás aj tvrdo pokutovať priamo majú tzv. state trapper.
Tých sme ale na cestách videli zriedka. Na diaľniciach, ktoré sú pomerne čisté
sa na okrajoch nachádzajú často zvyšky pneumatík a tiež dosť zabitých
zvierat, videli sme pásavce, menšie hlodavce, ale aj hadov, mimo iného aj
zabitého štrkáča. No prechod cez diaľnicu neprežili ani väčšie zvieratá,
napriek upozorneniam na tabuliach, že sa v tejto oblasti nachádzajú. Aby sme
viac poznali prírodu a život ľudí, často sme nešli diaľnicami, ale
miestnymi cestami. Tam sme mali možnosť vidieť ďaleko viac zo života ľudí ako
na diaľniciach.
Stretnete tu ľudí zo
všetkých štátov a kontinentov, ale videli sme pomerne málo pravých
obyvateľov Ameriky a to Indiánov. Držia si svoje tradície, mávajú svoje
festivaly, ale aj tak väčšina splynula s ostatným obyvateľstvom.
Missing /stratení / sa nachádza všade na miestach kde je veľká koncentrácia ľudí,
ktorí veľa cestujú a to sú hlavne Rest area. Vidíte fotky mladých
i starších, po ktorých sa ich blízki neustále zháňajú a i keď
miernym ale potešením by bolo mať ich hoci mŕtvych a vystrojiť im dôstojný
pohreb. Čítajúc tieto oznamy, ktoré boli už rok i viac staré nie je človeku
jedno hlavne keď sa vžije do pocitov najbližšej rodiny.
Na
diaľnicach je väčšinou prikázaná rýchlosť 70 míľ za hodinu, no nikto
z účastníkov to nedodržiava. Niekedy sme videli popri cestách hlavne ne
trávnikoch medzi pruhmi opačného smeru diaľnic stáť auto, na ktorom bol nápis
scherif. Vtedy sme mierne pribrzdili aby sme nemali zbytočné problémy. Málokedy
sme videli, žeby sa pri diaľnici zaoberal šerif s pirátom diaľnic.
Nadobudli sme dojem, že to bola len vec náhody a podľa svojej ľubovôle si
šerif vybral jedno auto a vypálil za nim s cieľom zastaviť šoféra
a dať mu pokutu, alebo len dohovoriť, alebo išlo o nejaké hľadané
auto. To sme sa nikdy nedozvedeli, teda ako to funguje. Keď sme boli na cestách
zrazu vidíme na diaľnici rozruch a auto, ktoré malo typické modro-biele
blikačky a za sprievodu silných
sirén priam letelo jedným z pruhov diaľnice. Spomalili sme a vydýchli
sme si až keď nás obehlo. Vidíme na aute nápis STATE TROPER. No mne sa uľavilo
a hovorím partnerovi, vykašli sa na to, to bude nejaký taký patrón čo tu
chráni lesy ako rangery alebo čo, kašli naň ideme ďalej svojou rýchlosťou. Až
keď nás dcéra viezla z DB do Miami na letisko pri odchode z FL sme
stretli podobné auto a hneď sme sa dcéry pýtali čo sú to zač. Ona nás
vyviedla z omylu, povedala, že to sú jediní ochrancovia a strážcovia
diaľnic, ktorí majú právomoc dať pokutu alebo dokonca okamžitú vyšetrovaciu
väzbu. Šerifi môžu dať pokutu len na svojich územiach, kde bola rýchlosť
označená CITY LIMIT t.j. limit rýchlosti určovalo mesto, alebo oblasť. Na
diaľnicach mali šerifi asi len funkciu „no no no!“
Jednu noc, po skončení práce sme sa previezli do supermarketu Walmart, niečo sme si
kúpili a chceli sme aj10 fliaš piva, baleného v jednom kartóne, takže
sme si ho hodili do koša a išli k pokladni. Pokladníčka nám všetko
zaúčtovala a kartón piva odložila bokom, bez účtovania. Potom nám
vysvetlila, že od 2.00 hod. v noci až do 7,00 hod. rána sa žiadne
alkoholické nápoje nesmú predávať. Dokonca nás dcéra upozornila, že nesmieme
ani pivo voziť v aute a už vôbec nie jednotlivé fľaše. Takže po
nákupe sme sa cestou č 400 viezli domov. Asi dva bloky pred dcériným domom
vyrazilo z dvora blikajúce auto so šerifom. Mysleli sme si, že niekoho
naháňajú, čo nebolo neobvyklé. Zabočili sme na parkovisko domu a vtedy
vidíme že sirény valia do dvora za nami. V dostatočnej vzdialenosti
zastali a z auta vystúpil len jeden poliš a my automaticky sme
tiež vystúpili a pýtali sa čo chce. Policajt mal v ruke lístoček
s nejakou poznávacou značkou auta a ukazoval nám ju či sme také auto
nevideli. Tam majú poznávacie značky len na jednej strane auta, väčšinou vzadu.
Keďže sme nevedeli a také auto nevideli, tak sa poďakoval a odišiel.
Na druhý deň sme to referovali dcére, ktorá celá zhrozená povedala, že nám
opomenula povedať, keď nás zastavujú policajti musíme ostať v aute sedieť
a ruky dať na volant, alebo pred seba, ak vystúpime bez vyzvania mohol by
nás bez mihnutia oka zastreliť. Takže sme sa takto druhýkrát narodili.
Náhledy fotografií ze složky Grand Canyon