Slovo pohanstvo ešte aj v
dnešnej otvorenej, liberálnej dobe znie cudzo, záporne a podvedomé reakcie naň
sú odmietavé. Vyjadruje určitý stupeň zaostalosti, barbarstva, nevzdelanosti,
je to opak "kresťanského pokroku", modernej doby. Mnoho ľudí dokonca
pod pojmom "pohan" chápe ateistu, človeka bez akejkoľvek viery. Pre
objasnenie a vysvetlenie pohanstva ako takého sa musíme pozrieť ďaleko do
minulosti - až k počiatkom ľudskej inteligencie.
Praveký človek v
prvotnopospolnej spoločnosti bol obklopovaný množstvom javov a úkazov, ktoré si
nevedel vysvetliť. Videl ničivú silu bleskov a ohňa, povodní a zemetrasení,
pozoroval cyklické deje v prírode a naučil sa ich využívať - časom pochopil
význam zeme a začal ju obrábať, zisťoval, čo úrode prospieva a čo jej škodí.
Človek bol na prírode absolútne závislý, nemal a nepoznal nič, čím by ju
dokázal nahradiť - a preto ju začal milovať, vážiť si ju a uctievať. Láska k
veciam a k cudzím javom mu však pripadala neprirodzená, siahol preto k veľmi
jednoduchej a účinnej pomôcke - všetko, čo uctieval, začal personifikovať.
Tento moment, pochopiteľne neurčitého času v minulosti, sa stal základom
náboženstva ako takého.
Človek teda začal veriť v
bohov - v nadprirodzené bytosti, ktoré si pochopiteľne predstavoval ako sebe
podobné; všetky mocné sily prírody mali svoju božskú podobu, zrodili sa tak
bohovia blesku, ohňa, vody, zeme, Slnka, Mesiaca... Tieto prvé náboženstvá
vznikali na nespočetných miestach, súčasne aj dlho po sebe, bola nimi
ovplyvnená kultúra, no na druhej strane zase mnohé udalosti ľudí menili
náboženstvo - existuje tu teda vzájomné ovplyvňovanie ľudského života a
náboženstva - a vznikali mýty a legendy o hrdinských činoch bohov i ľudí, o
stvorení vecí i človeka samotného. Náboženstvo čoraz viac ovplyvňovalo bežný, profánny
svet, až sa stalo jeho neoddeliteľnou súčasťou - no bol to proces úplne
prirodzený, akceptovaný a nenásilný. Hlavným dôvodom tejto prirodzenosti bola
práve spomínaná úzka previazanosť náboženstva a bežného života - ľudia
neoddeľovali tieto dva svety, nebol "čas na život" a "čas na
náboženstvo", naopak takmer každý jav v ich živote mal nejaký súvis s
mýtom či legendou a ich náboženské rituály mali veľmi blízko k bežnému životu.
Je zaujímavé, že napriek
veľmi odlišnej mytológii mnohých európskych národov, stretávame sa tu v
niektorých bodoch s neuveriteľnou podobnosťou, ba až identitou. Takmer všetky
národy v Európe uznávali ako najvyššieho boha boha blesku - v Grécku to bol
Zeus, ktorého Rimania neskôr premenovali na Jupitera, u Slovanov stál vždy na čele
panteónu Perún, germánske kmene uctievali (aj keď nie na najvyššek priečke)
Thora. Ďalšou zaujímavosťou je, že bohom blesku bol priradený štvrtý deň v
týždni - Jupiterov deň v Ríme, Perúnov deň u Slovanov a anglické Thursday
je dodnes pamiatkou na Thora (Thor'sDay - Thorov deň). U Germánov a
Slovanov je navyše boh hromu zobrazovaný so sekerou, symbolom božskej moci. Je
pochopiteľné, že jednotlivé mytológie sa navzájom ovplyvňovali vždy pri
vzájomnom kontakte národov a kmeňov - je dokonca dokázané, že slovanská
mytológia je ovplyvnená iránskou, takisto u Slovanov je doložená viera v
Amazonky a obolus (minca, ktorá sa dáva mŕtvemu do ruky na jeho poslednú cestu)
- tieto zvyky sú nám známe skôr z gréckej mytológie.
Pohanstvo teda možno
zadefinovať ako vieru v personifikované sily prírody - akási
"prirodzenejšia" podoba panteizmu. Tak ako bol človek na bohoch (teda
prírode) závislý a uctieval ich, rozvíjali sa aj jeho rituály a vznikla tzv. sympatetická
mágia, ktorá výchádza z viery, že podobné veci majú podobné účinky. Keď si
chcel človek zaistiť úspech pri love, najprv si takýto lov
"zinscenoval" - použil vypchaté zviera a doslova "zahral"
celú scénu lovu, jeho priebeh aj zdarný koniec, rituálne tak dávajúc bohom
najavo, ako si budúcnosť predstavuje. Ešte v stredoveku existoval neškodný
pohanský rituál, kedy ľudia po zasiatí obilia vyskakovali do výšky, dávajúc tak
najavo svoje želanie, ako vysoké má obilie vyrásť. Mimochodom, práve na základe
tohoto rituálu kresťania začali hlásať povery o čarodejniciach, ktoré lietajú
na metle...
Pre zachovanie rodu,
okrem obživy bola veľmi dôležitá plodnosť. Dostala sa do náboženstva súčasne s
prírodnými javmi podľa jednoduchej schémy - existuje to, žijem vďaka tomu,
treba si to uctiť (jednoduché objasnenie krásneho princípu pohanstva). Žena v
úlohe matky bola uctievaná od nepamäti a konieckoncov, tento krásny zvyk prežil
dodnes, aj napriek kresťanskému stredovekému názoru, že žena, zvodná a
zmyselná, je príčinou všetkého zla, slabosti a chýb. Pohania nikdy nechápali
ženu, plodnosť ani sex za niečo negatívne - práve naopak. Chápali, ktoré časti
ženského tela sú unikátne a uctievali ich - archeologické nálezy sošiek s
ostentatívne zväčšenými prsníkmi a bruchom sú toho jasným dôkazom.
Keď už hovoríme o ženách,
musíme sa pristaviť pri ďalšom dôležitom jave v pohanstve - je to pohlavný
dualizmus. Tak ako je dôležitý muž, je dôležitá aj žena, jedno bez druhého
nemôže existovať, nemôže vzniknúť. Muž bol aktívny v zime, keď bola zem pod
snehom a bolo treba loviť, žena mala svoju úlohu v lete na poli pri úrode,
preto sa teplá časť roku chápe ako ženská. Veľké zastúpenie žien nachádzame v
gréckom, rímskom a aj egyptskom náboženstve, u Slovanov je archeologicky
dokázaná len bohyňa zeme Mokoš, avšak jej veľký význam je zjavný.
Dualizmus nachádzame v
pohanstve mnohokrát. Je preň prirodzené chápanie sveta ako niečoho, čo
potrebuje rovnováhu, muža aj ženu, leto aj zimu, oheň i vodu, pričom vždy sú
obe zložky uctievané rovnako, bez toho, aby jedna bola podceňovaná, alebo
nebodaj aby sa dosiahlo chorého javu "biele miluj, čierne nenáviď".
Dostali sme sa k ďalšiemu veľmi dôležitému bodu - etickému dualizmu. Dnešný,
kresťanským svetonázorom ovplyvnený svet sa naučil rozlišovať medzi dvoma
pólmi, pričom jeden uctieva a druhý zaznáva. A pritom je to jav keď nie
neprirodzený, tak určite nesprávny - pochopiteľne, je potrebné
rozlišovať medzi dobrom a zlom, no na druhej strane - bez čiernej by
neexistovala biela, nemohol by existovať oheň, keby príroda nestvorila aj vodu
- a naopak. Dva protiklady spolu vždy súvisia a sú na sebe závislé - a
keď mi je jeden z nich prospešný, je treba si uctiť aj jeho opak! Pri
slovanských rituáloch sa teda oslavujú nielen bohovia "tradiční", ale
vždy sa oslávi aj boh zla - Černobog. V kresťanstve Boh stvoril svet a Satan len
škodí, v slovanskej mytológii Boh aj Satan (resp. ich ekvivalenty) stvorili
svet spolu! Pretože, ako som už spomenul vyššie, na stvorenie čohokoľvek
treba mať oba protiklady. Ešte raz treba zopakovať - pohanský dualizmus nie je
produktom filozofie či úvah - je to len ďalší úctyhodný jav spozorovaný v
prírode.
Názor, ktorý som spomenul
na začiatku, o barbarstve a zaostalosti pohanskej kultúry je doslova smiešny.
Antické Grécko a Rím, predtým Egypt, to všetko sú kultúry s pohanským
náboženstvom - a boli to kultúry honosné, ktoré si ctili krásu i umenie.
Kresťania radi poukazovali na krvavé rituály a sexuálne orgie pohanov, pri
ktorých ešte aj dneska niekoho zamrazí - zaujímavé však je, že obete zvierat,
ba aj ľudí z gréckej mytológie nikoho nešokujú. Sexuálna mágia v pohanstve
doložená je, rovnako ako ja kulty plodnosti, ale treba sa opýtať: Čo by na tom
malo byť neprirodzené? Ešte aj dnes nás fascinuje zázrak života a jeho vzniku -
v pohanských rituáloch to bola tá istá fascinácia, ibaže nebolo kresťanov, ktorí
každú príjemnú a prirodzenú vec označili za hriech. Neprajníci iste radi ukážu
prstom na ľudské obete, ktoré sú dokázané - áno, dnes nám sú vraždy odporné,
ibaže rozprávame sa o pohanstve z obdobia staroveku a raného stredoveku, kedy
bola ľudská obeť prirodzenou (aj keď dosť zriedkavou) súčasťou rituálu, tak ako
dnes prijímanie Kristovho tela v kresťanskej bohoslužbe - preto považujem
narážky na brutalitu pohanov za scestné, pretože sú to narážky z pohľadu
dnešného človeka s iným chápaním hodnôt.
A ako zhrnúť aspoň takýto
maličký úvod k pohanstvu do pár viet? Pohanstvo je náboženstvo prírody, o
ktorej dokonalosti sa presviedčame na každom kroku. Ľudstvo vždy žilo len vďaka
prírode a pohania si to už oddávna uvedomovali, preto prírodu v podobe bohov uctievali
už v praveku - áno, pohanstvo je najstaršie náboženstvo. Prežilo barbarské
prenasledovanie kresťanmi, prežilo aj technickú, osvietenú dobu a existuje
dodnes - či už v podobe čarodejníckeho kultu Wicca alebo iných, malých i
veľkých smerov (dokonca aj druidizmus možno považovať za istú "odnož"
pohanstva). Príroda je večná a kiež by bola večná aj ľudská vďaka za všetko, čo
nám dáva.