Dejini rokfordu I. a II.
I.čast
I.kapitola
Rokfort bol založený približne pred tisíc rokmi, presne to nikto nevie, pretože presný dátum sa nikdy nezachoval. Zakladateľmi boli štyria najväčší čarodejníci a čarodejnice vtedajších čias, po ktorých boli zároveň pomenované aj štyri fakulty školy. Boli to Richard Chrabromil, Brigita Bifľomorová, Brunhilda Bystrohlavová a Salazar Slizolin. Niekoľko rokov pracovali zakladatelia školy spoločne, vyhľadávali mladých ľudí, ktorí javili známky čarodejníckych schopností a privádzali ich na hrad, aby im dali vzdelanie. No potom nastali medzi Salazarom Slizolinom a ostatnými troma čarodejníkmi nezhody. Slizolin zastával názor, že školu smú (môžu) navštevovať len deti z čarodejníckych rodín, žiadni muklovia. Tieto rozpory sa neskôr až natoľko vyostrili, že sa Slizolin nakoniec urazil a zo školy odišiel. Toto sú všetko známe a overené fakty...
II.Kapitola
V súčasnosti pod mágiou rozumieme niečo úplne iné, než starí Gréci. Prv, než sa ju teda pokúsime redefinovať, urobme si malú historickú exkurziu, počas ktorej pochopíme, ako mágia vznikla a ako sa vyvíjali predstavy ľudí o nej.
Kdesi v hlbokom praveku, keď jediný styk so skrytými svetmi a ich obyvateľmi sprostredkúvali šamani, sa začali vyvíjať prvé primitívne filozofické systémy. Podľa modernej antropológie to bolo najprv uctievanie many, ENERGIE nachádzajúcej sa v bytostiach (najmä silných jedincoch) i neživých predmetoch. Prvé čarovné rituály boli pravdepodobne zamerané na zhromažďovanie a využívanie many. V tom istom čase vznikol aj pojem tabu, ktorý nevratne rozdelil ľudské aktivity na EXOTERNE a exoterné. Druhým štádiom bol animizmus, viera, že všetko vo vesmíre má dušu. Možno práve v tomto období sa prví šamani-mágovia pokúšali kontaktovať aj iné jemnohmotné bytosti, než predkov. Tu kdesi by sme preto mohli hľadať počiatok cesty, ktorá vyvrcholila vznikom evokačnej mágie. Animizmus tiež vniesol do našej kultúry HOLISTICKY PRINCIP. Ďalšia etapa vývoja ľudstva bola poznačená počiatkom náboženstva v podobe totemizmu a fetišizmu, ktoré mágiu obohatili O PRINCIP ANOALOGIE .
Po prehistorickej mágii prišla so vznikom písma mágia historická. Historický vývoj mágie možno rozdeliť na starovek (orientálny a antický), stredovek a novovek. Prvé významné kroky učinili kňazi a čarodejníci starovekého Egypta, Mezopotámie, Indie, Číny a Ameriky. Vďaka archeológom sa nám zachovalo množstvo vtedajších zaklínadiel a rituálov, ktoré boli v tom čase ešte do veľkej miery prepojené s náboženstvom (veľa z nich ukrýva v skutočnosti modlitbu k bohom). Využívali analógiu (typu krv čierneho býka podporuje rast vlasov, pretože nesie v sebe vlastnosti svojho nositeľa), a hoci je v týchto rituáloch zjavná snaha o vedomé a koncentrované pôsobenie, využívanie prírodných síl je ešte slepé, bez snahy kanalizovať účinok do jedného špecifikovaného smeru. Napriek tomu je táto evolučná fáza nesmierne významná. Starovekí čarodejníci sa zaoberali liečením, divináciou (veštením), výrobou amuletov i evokáciami. Vznikali prvé mystériá a tajné spoločnosti, ktorých výskum bol už systematickejší (viď egyptský a mezopotámsky vplyv na neskoršiu židovskú kabalu, Smaragdovú dosku, či ranné čínske texty ako I Ťing). Boli to práve starovekí mágovia, kto definoval termín pravé meno a začal deliť mágiu na čiernu a bielu.
Azda rovnako dôležitú revolúciu v myslení spôsobili grécki filozofi. Ich túžba po poznávaní objektivizovala mágiu, premenila ju z umenia na vedu. Antika je tiež obdobím rozkvetu mystérií (Eleuzis, Samothraké, orfická a pytagorejská škola, a pod.) a veštiarní (Delfy, Dodoma, Siwa, a pod.). Magické služby a čiastočne aj poznanie sa stávajú verejne prístupnými. Preto iste nikoho neprekvapí fakt, že v mágii sa objavujú prvé skutočné pokusy o presné definovanie prírodných zákonov práve v epoche helenizmu a rímskej dobe, teda období, ktoré spojilo vyspelé čarodejníctvo Východu s racionálnym géniom antického Západu. Metafyzický pokrok zaistený novopytagorejskou, novoplatonickou a alexnadrijskou školou, ako aj židovskými gnostikmi a mystérijnými kultmi Demeter a Mitru, bol v tom čase rovnako dôležitý ako pokrok vedecko-technický.
Zlomom vo vývoji bolo inštitucionalizovanie kresťanstva ako oficiálneho náboženstva zanikajúcej Rímskej ríše. Mágia stratila svoje "výskumné" centrá v podobe filozofických škôl, veštiarní, chrámov a mystérií. V roku 364 n. l. dokonca Laodicejský koncil vydal 36. kánon zakazujúci kňazom zaoberať sa mágiou, astrológiou a matematikou. Koncily v 6.-8. storočí potom tento zákaz pod hrozbou krutých represií rozšírili na všetkých veriacich. V rovnakom čase však kresťanstvo do seba integrovalo viaceré teurgické praktiky, kostoly vznikali na miestach starovekých kultov a cirkevné sviatky sa prispôsobili pohanským. Túto veľmi úspešnú dvojtvárnosť cirkev používala aj v boji proti keltským, germánskym a slovanským náboženstvám, a používa ju dodnes na svojich frontoch v Treťom svete.
Je zaujímavé, že stredoveký islam mágiu nezakazoval (pretože mág sa obracia k svojim vlastným silám, na rozdiel od pohana, či astrológa, uznávajúceho sily cudzie; mágia teda neporušuje Boží monopol v monoteizme). Preto sa práve na Blízkom východe zachovali a ďalej rozvíjali plody antického magického ducha. Najväčší moslimský mág, Džábir ibn Hajján, jednak pre budúce generácie znovu objavil Smaragdovú dosku, jednak našiel súvislosť medzi alchýmiou a mágiou. Do Európy sa mágia čiastočne vrátila vďaka židovským kabalistom, sprostredkovateľom medzi islamským a kresťanským svetom. Vznik kabaly bol ukončený v 9.-10. stor. spísaním Séfer Jecirah. Nasleduje obdobie mystických špekulácií, na ktorého zenite vzniká kniha Zohar. Kabala zažíva rozkvet najprv v Španielsku (14. stor.), neskôr sa šíri to Talianska, Palestíny a strednej Európy. Túto židovskú mystickú filozofiu môžeme považovať za základ západného ezoterického myslenia. Okrem toho kabalisti obohatili aj praktickú mágiu o prepracovanú teóriu zaklínania (Kľúče Šalamúnove, Kniha anjela Raziela).
V kresťanskom svete sa udržalo ľudové čarodejníctvo vychádzajúce z pohanstva a šamanizmu tzv. barbarských národov viac, ako z antickej mágie. Napriek tomu je antická inšpirácia mnohokrát viac než zjavná. Pre gramotných záujemcov o mágiu boli k dispozícii grimoáre, knihy zaklínadiel a rituálov, často z nezistiteľných zdrojov. Grimoáre boli veľmi cenné, a preto sa často dostávali do majetku panovníka (najmä na Pyrenejskom polostrove). Jednu z týchto kníh vraj daroval pápež cisárovi Karolovi Veľkému. Z obdobia stredoveku pochádza aj pokus o syntetizáciu prírodných vied (vrátane mágie) z dielne anglického mnícha Rogera Bacona a správy o systematickom magickom výskume Alberta Veľkého (mimochodom učiteľa svätého Tomáša Akvinského). Práve v 12. stor. sa uzavrel ranný vývoj stredovekej mágie.
Od 13. stor. možno badať rozmach inkvizície ako prostriedku namiereného (okrem heretických hnutí) aj proti mágii. Veľmi drastická fyzická likvidácia postihla stovky vzdelaných mágov, ale i ľudových čarodejníkov a liečiteľov. Najslávnejšia reprezentácia sadistickej zvrhlosti stredovekej cirkvi, Kladivo na čarodejnice, odsudzuje napr. všetkých tých, ktorí uctievajú Bohyňu (ej, ej, wiccania!), alebo veštia pomocou rituálov posadnutosti. Rovnakou obeťou inkvizičného besnenia v 15.-18. stor. bola však aj veda (G. Bruno, G. Galilei, a i.).
Silnejúci útlak spôsobil, že magické praktiky a teórie museli hľadať útočisko v heretických hnutiach (napr. albigenských) a tajných lóžach. V 15. storočí údajne vzniká silná a vyspelá skupina rosekruciánov. Pod hlavičkou Ruže a kríža sa však až dodnes skrýva okrem skutočných zasvätencov aj množstvo šarlatánov a podvodníkov. Od 10. storočia (možno už skôr) dochádza k rozkvetu potulných kamenárskych skupín, ktoré pri stavbe chrámov (najmä gotických katedrál) používali na tú dobu neobvyklé matematické a fyzikálne znalosti. Okrem toho sa vyznačovali aj starobylou symbolikou (ich pôvod podľa mýtov siaha k staviteľom Šalamúnovho chrámu) a znalosťou mágie. Postupne z nich vyrástli slobodomurárske lóže, dodnes ovplyvňujúce politickú, ekonomickú a kultúrnu sféru našej civilizácie. Od konca 18. stor. až do polovice 20. stor. zasahovala Európu vlna zakladania tajných spoločností, ktorých činnosťou mala byť práve mágia. Za všetky spomeňme napr. O.T.O., Rád zlatého úsvitu, či československú lóžu Universalia.
Činnosť mágov - jednotlivcov (ako napr. Agrippa) je spojená s príchodom renesancie a oživením záujmu, jednak o prírodu, a jednak o antickú vzdelanosť. Jedinečnú šancu na rovnomerný rozvoj mágie ako súčasti vedy sme však zmeškali a práve počas renesancie sa mágia (ale aj iné náuky, napr. astrológia) z vedy vydeľuje, pretože jej pôsobenie je príliš nejasné, než aby mohlo byť skúmateľné vtedajšími primitívnymi mechanickými metódami. Napriek tomu mnoho vedcov (napr. I. Newton) sa venovali vede a mágii rovnakou mierou.
Moderný systematický výskum sa spája s menom Eliphasha Leviho, Papusa, Stanislava de Guaitu a iných (19. stor.). Zamerali sa najmä na teoretickú a ceremoniálnu časť prastarej vedy. Teozofická (H. Blavatská) a antropozofická (R. Steiner) škola z mágie prebrali jej filozofiu. Činnosť G. Gardnera a ďalších nadšencov viedla k obnoveniu záujmu o čarodejníctvo, čerpajúce z našej polyteistickej minulosti (na rozdiel od mágie 19. stor. ovplyvnenej najmä judaisticko-kresťanským ponímaním sveta). Čarodejníctvo sa stalo súčasťou hnutia Wicca, dnes uznávaného ako vierovyznanie. Wicca tiež očistila mágiu od dualistických nánosov, ktoré ju čiastočne skompromitovali uznávaním Zla ako jedného z hlavných princípov sveta.