Indoeurópske motívy v európskom folklóre
Indoeurópske motívy v európskom folklóre
Indoeurópske jazyky, PIE a IE štúdia
Indoeurópske (ďalej IE) jazyky tvoria jazykovú rodinu, ktorá pozostáva z niekoľkých stoviek príbuzných jazykov a dialektov, vrátane najpoužívanejších v Európe jazykov a taktiež niekoľkých hlavných jazykov Indie, Iránu a Strednej Ázie. IE jazykmi dnes rozpráva najväčšie percento ľudskej populácie (okolo 3. biliónov ľudí).
Hypotetické indoeurópske fylogenetické rodiny (od najmladších k najstarším):
Balto-slovanská
Dako-tracká
Grécko-egejská
Grécko-arménska
Italo-keltská
Trako-ilýrska
Indo-chetitská
Najstaršie doložené IE jazyky sa datujú začiatkom 2. tisícročia pred n. l. V tomto čase však už boli veľmi rozšírené, takže k „strate kontaktu“ medzi príbuznými skupinami pravdepodobne došlo v čase pred polovicou tretieho tisícročia pred n. l. Na základe rekonštruovaného s pomocou komparatívnej lingvistiky proto-indoeurópskeho jazyka sa usudzuje, že existovala hypotetická etnická skupina proto-indoeuropánov (ďalej PIE).
Prvým si všimol podobnosť rozličných IE jazykov William Jones, britský sudca v Indii. V r. 1782 poznamenal, že podobnosti medzi sanskritom, gréčtinou a latinčinou sú také výrazné, že sa nemôžu vysvetľovať náhodou, a tieto jazyky teda pravdepodobne pochádzajú zo spoločného zdroja. Jeho objav odštartoval vznik tzv. indoeurópskych štúdií. Samotný termín „indoeurópsky“ zaviedol v r. 1813 britský bádateľ Sir Thomas Young, hoci v tom čase konsenzus v tomto smere neexistoval (v nemeckej literatúre je doteraz bežný aj termín „indogermánsky“).
V 20.st. rekonštrukcia jazyka PIE pokročila vďaka objavom nových jazykov patriacich do IE jazykovej rodiny, a taktiež vďaka úspechom komparatívnej lingvistiky, najmä prácam Ferdinanda de Saussurea. Čisto lingvistický výskum sa doplnil pokusmi rekonštruovať kultúru a náboženstvo PIE takými bádateľmi ako Georges Dumézil, a taktiež teóriami založenými na interpretácii archeologických nálezov (Marija Gimbutas, Colin Renfrew) a genetických objavov (Luigi Luca Cavalli-Sforza).
IE štúdie zahrali istú úlohu aj v politike. Niektoré koncepcie ovplyvnili nacistov, ktorí zvykli hľadať podporu idey árijskej rasy v IE pôvode Germánov. Po druhej svetovej vojne niektorí bádatelia (Roger Pearson, Jean Haudry, vplyvní Georges Dumézil a Alain de Benoist) boli upodozrievaní zo sympatií k nacistom, a často sa predpokladalo, že ich politické názory ovplyvnili ich vedecké výsledky. Bádateľ Anthony tvrdil, že IE štúdia v oblasti lingvistiky a archeológie boli zneužívané, aby otvorene podporovali ideologické trendy - v tom zmysle, že dejiny IE sa začali spájať s intelektuálnymi dejinami celej Európy.
Bádatelia Colin Renfrew, Bruce Lincoln a ďalší popisovali IE štúdia ako „moderný mýtus“. Bola ostro kritizovaná aj historická interpretácia lingvistických údajov (hypotetická rekonštrukcia PIE jazyka), interpretácia archeologických kultúr spojená s jazykovou rekonštrukciou, ako aj koncepcie týkajúce sa hľadania hypotetickej vlasti PIE – tzv. zeme Urheimat. Sovietski vedci vo všeobecnosti zaujímali skôr skeptický postoj k IE štúdiám, a niektorí z nich tvrdili, že predstava o pôvodnej vlasti IE je vlastne to isté ako viera v Božiu všemohúcnosť.
Hypotetické aspekty PIE kultúry
Niektoré aspekty predpokladanej kultúry PIE sa môžu popísať s veľkým stupňom pravdepodobnosti (potvrdzujú sa konkrétnymi rekonštruovanými slovami):
- Príbuzenský systém PIE sa zakladal na vzťahoch medzi mužmi
- Hlavnými božstvami PIE panteónu boli zbožštené nebo a zeme.
- PIE skladali a recitovali hrdinské básne alebo piesne, v ktorých sa používali stabilné slovné spojenia (napríklad „nehynúca sláva“).
- Na území, ktoré obývali, vyskytoval sa sneh (rekonštruované slovo sneigwh)
- Boli pastiermi a nomádmi a chovali dobytok a kone.
- Používali záprahy s pevnými kolesami, ale ešte nepoznali vozy, ktoré mali kolesá so špicami.
Ďalšie aspekty PIE kultúry sú hypotetické v oveľa väčšej miere:
PIE mali patrilineárnu spoločnosť, pravdepodobne boli polo-kočovníci a chovali dobytok a ovce. Domestikovali kone (eḱwos). Kravy (gwous) hrali ústrednú úlohu v náboženstve a mytológii aj v každodennom živote. Bohatstvo človeka sa meralo počtom zvierat, ktoré vlastnil (peḱus má výnam "hodnota" v anglickom fee aj v latinskom pecunia).
Náboženský systém PIE bol polyteistický, ústredným momentom boli obetné rituály, pravdepodobne vykonávané kňazskou kastou. Podľa kurganovej hypotézy pochovávali mŕtvych v mohylách alebo hrobkách. Dôležití vodcovia sa pochovávali s ich majetkom a pravdepodobne aj s príslušníkmi domácnosti i ženami.
PIE mali pravdepodobne inštitúciu sakrálneho kráľovstva: kmeňový kráľ bol aj hlavným kňazom. Viaceré IE spoločenstva poznajú trojité delenie na kňazskú triedu, triedu bojovníkov a triedu roľníkov či obchodníkov. Toto delenie PIE spoločnosti bolo navrhnuté G. Dumézilom.
Existujú náznaky existencie zvláštnej triedy bojovníkov pozostávajúcej z mladých mužov. Ich správanie sa riadilo odlišnými pravidlami neprijateľnými pre ostatnú spoločnosť. Stopy po iniciačných obradov v niekoľkých IE spoločnostiach naznačujú, že táto skupina sa identifikovala s vlkmi alebo psami.
Z technologického hľadiska kultúra PIE patrila k ranej dobe bronzovej: z bronzu sa vyrábali zbrane a nástroje. PIE poznali zlato a striebro. Chovali ovce pre vlnu a tkali textílie. Poznali koleso, používali volské záprahy a v neskoršom období bojové vozy ťahané koňmi.
Samooznačenie sa nedá rekonštruovať presne. Aryo-, ktoré sa niekedy pokladá za seba-identifikačný termín, sa potvrdzuje len pre indoiránsku pod-skupinu.
Pôvod PIE
S PIE sa identifikovali viaceré prehistorické kultúry, ale všetky tieto pokusy boli špekuláciami. Stotožnenie skutočných etník s mŕtvym jazykom závisí od podloženej rekonštrukcii jazyka, ktorá dovoľuje asociáciu istých kultúrnych konceptov a prírodných podmienok s konkrétnymi kultúrami (napr. používanie kovu, poľnohospodárstvo a pastierstvo, geograficky lokalizované rastliny a zvieratá a pod.).
V 20.st. bádateľka Marija Gimbutas navrhla modernú variáciu tradičnej teórie invázie PIE do poľnohospodárskych oblastí. Táto teória dostala názov kurganovej teórie (podľa kurganov, čiže mohýl) v eurázijských stepiach. Podľa Gimbutas boli IE nomádskym kmeňom obývajúcim územie východnej Ukrajiny a južného Ruska, ktorý expandoval na koňoch v niekoľkých vlnách počas 3. tisícročia pred n.l. Táto expanzia časovo zodpovedala domestikácii koňa. IE národy podmanili mierumilovných európskych neolitických roľníkov a zanechali po sebe stopy v podobe archeologických nálezov (národ bojových sekier). Gimbutas neskôr túto teóriu rozvinula a začala zdôrazňovať patriarchálne, patrilineárne aspekty IE, ktoré ostro kontrastovali s predpokladanou egalitárnou a podľa nej aj matrilineárnou kultúrou podmanených národov. V svojom extréme táto teória dala vznik feministickej archeológii.
Kurganová teória bola čiastočne podporená genetickými zisteniami týkajúcimi sa neolitickej kultúry v Škandinávii, kde kosti z neolitických hrobov pochádzali od ľudí, ktorí boli príbuznými po ženskej línii. Toto zistenie naznačovalo, že megalitická kultúra v Škandinávii bola matrilokálna alebo matrilineárna. Aj pozostatky matrilineárnej tradície u Piktov podporovali teóriu Gimbutas. Podľa modifikácie kurganovej teórie navrhnutej J.P. Mallorym migrácie prebehli skôr ako v 4. tisícročí pred n. l. a neboli inváziou násilnou až do takej miery.
Bádateľ Colin Renfrew bol propagátorom „anatolskej hypotézy“, podľa ktorej IE jazyky sa rozšírili v Európe mierumilovnou cestou a prišli z Malej Ázie okolo 7 000. pred n. l. spolu s poľnohospodárstvom. Ten fakt, že v staroveku Anatoliu obývali hlavne ne-indoeurópske národy – Hattovia, Karubovia a Kardiovia – však túto teóriu nepodporuje. Na druhej strane, tieto národy mohli prispieť k formovaniu PIE, keďže bývali v blízkosti kurganových kultúr.
Ešte jedna teória sa nazýva „potopa Čierneho mora“. Podľa nej PIE jazyk vznikol v dôsledku obchodovania medzi kmeňmi raných neolitických kmeňov žijúcich pri Čiernom mori. Americký archeológ Fredrik T. Hiebert navrhol hypotézu, podľa ktorej šírenie IE jazykov nastalo v dôsledku stúpania hladiny Čierneho mora a nasledujúcich záplav v polovici 6. tisícročia pred n. l.
Nové elementy problematike PIE priniesla archeogenétika, ktorá používa genetickú analýzu, aby sledovala stopy migrácií. Luigi Luca Cavalli-Sforza, jeden z pionierov tejto oblasti bádania, v 90.rokoch použil genetickú evidenciu, aby istým spôsobom skombinoval teórie Gimbutas a Renfrewa. Podľa tejto verzie Renfrewovi roľnícki usadlíci sa pohybovali na sever a na západ, zatiaľ čo istá vetva sa odštiepila a pohla sa do Európy. Táto vetva zodpovedala kurganovej kultúre Gimbutas.
V každom prípade genetická evidencia zmierňuje horúce debaty o invázii. V Európe totiž existuje výrazná genetická kontinuita. Bádateľ Bryan Sykes ukázal, že okolo 80 % genetického fondu Európanov pochádza ešte z paleolitu. Toto zistenie naznačuje, že jazyky sa šíria skôr geograficky v dôsledku kultúrnych kontaktov, nie vyhubením podmanených národov, a teda oveľa mierumilovnejšie než je to popísané v niektorých scenároch invázie. Genetická evidencia teda podporuje obraz bežnej v dejinách invázie, keď novoprichodzia skupina sa asimiluje so skoršími obyvateľmi. Gimbutas mala na mysli práve takúto sériu vpádov, keď vládnuca skupina nanucuje svoju kultúru a jazyk väčšej skupine pôvodných obyvateľov:
Proces indoeuropeizácie bol kultúrnou, nie fyzickou transformáciou. Musí byť chápaný ako vojenské víťazstvo v termínoch nanucovania pôvodným obyvateľom nového administratívneho systému, jazyka a náboženstva.
Na druhej strane genetická evidencia oživuje starú „európsku hypotézu“, podľa ktorej IE jazyky existovali v Európe už od čias paleolitu.
V ostatnom období sa pri štúdiu prítomnosti/absencie rozličných slov v IE jazykoch používali stochastické modely svetovej evolúcie (glottochronológia). Podľa týchto výsledkov pôvod IE sa datuje polovicou 7. tisícročia pred n.l. Prví sa od PIE odštiepili Chetiti (indo-chetitská hypotéza).
Indoeurópske mýtické prvky v európskom folklóre
Hlavným božstvom IE bolo nebo - *dyeus ph2tēr (lit. "Otec Nebo"; > gr. Ζευς (πατηρ) / Zeus (patēr); *dieu-ph2tēr > lat. Jupiter). Vo viacerých IE tradíciách tento boh vystupuje ako otec rodiny. Tomuto otcovi zodpovedá Matka Zem, ktorú Nebo oplodňuje ( napr. grécka Demeter alebo Sura v Aveste). Vo folklóre je tento obraz zvlášť výrazný u Slovanov.
Plodiaca funkcia zeme sa odráža aj v etymológii slova „človek“ v niektorých IE jazykoch: lat. Homo – humus, lit. Žmónes – Žeme. Človek je smrteľný, obracia sa na prach (slov. sъmьrtь, st-ind. mrta). Bohovia sú nesmrteľní, a túto nesmrteľnosť získavajú s pomocou nápoja nesmrteľnosti (nektár, ambrózia, soma, nápoj múdrosti u Germánov).
Nebo má deti – dvojčatá (Dioskuri, lit. Dievo suneliai, lot. Dievy deli). Dvojitosť častým kozmogonickým motívom: nebo a zem sú dvojičky (Uranus a Gaia), čo predstavuje variant androgynného mýtu. Božskí dvojčatá sú často aj zaľúbení brat a sestra. V indickej Vede: Jama a Jami – spojitosť s označením prvotného človeka (androgyna): „dvojča“ = *iemo; isl. Ymir, ír. e(a)main (príbeh Find-eamna), iran. Yima a Yimak, lot. Jumis – božstvo polí, dvojitý plod. V slovanskom folklóre tomuto mýtu zodpovedá príbeh o inceste Ivana a Marie, spojený s dňom sv. Jána. Latinský názov mago taktiež odráža tento motív androgynnej dvojitosti vesmíru.
Viacero motívov je spojené s bratmi-dvojčatmi, ktorí sú zaľúbení do svojej sestry alebo ju zachraňujú. Symbolmi božských bratov-dvojičiek sú kone (por. výtvarné motívy, obeť koňa, pohreb s koňom vo všetkých IE tradíciách). Často sa znázorňujú aj na voze, a tento motív sa spája so solárnym kultom. Konská symbolika je spojená aj s motívom svetového stromu.
Slnko sa však vo folklóre spája aj so ženským elementom: slov.„slnečná dcéra“, lit. Saules dukte, lot. Saules meita. Slnečná dcéra sa vydáva za mesiac (najúplnejší obraz nebeskej svadby môžeme nájsť v baltskom folklóre). Niekedy nebeská panna vystupuje ako zora, večernica, ranná hviezda, úsvit. Tento príbeh niekedy obsahuje aj motív nevery.
V niektorých príbehoch nachádzame motív boha-hromovníka, ktorý je buď oklamaným manželom, alebo sudcom, ktorý tresce mesiac neverný slnku. Charakteristickým atribútom je svadobný voz, kone a sekera.
Meno boha-hromovníka: lit. Perkunas, lot. Perkons, prus. Perkuns, slov. Perun, st-isl. Fjorgyn, st-ind. Parjanya. Toto božstvo bolo zrejme ústredným božstvom IE mytológie. Spojené motívy: dub, hora, orol. Rekonštruovaný mýtus: súboj hromovníka so súperom- božstvom podsvetia, plodnosti, vody. Spoločný IE koreň jeho mena je *uel (st-rus.Veles, Volos, lit. Velnias, Vielona, lot. Velns, Vels, st-ind. Vala, Vrtra). Leží pod horou alebo stromom, vládne dobytku – ekvivalentu bohatstva, podsvetie predstavuje pastviny, kde sa pasú duše zomrelých. Súper hromovníka vystupuje ako drak alebo had. Hromovník ho zabíja a rozhadzuje kusy jeho tela, a tým oslobodzuje dobytok a vody, ktorý väznil jeho súper. Začína pršať, dážď prináša plodnosť (často sa spája aj so zmenou ročných období).
Hady a draci sa spájajú s dolným svetom a vodou, no súčasne majú ohnivú podstatu. Bytosti spojené s vodou symbolizujú plodnosť vo všeobecnosti, najmä ženské bytosti. Častým motívom IE folklóru, najmä u Keltov, je trojitosť (alebo mnohosť) ženského božstva plodnosti. Môžu sa spájať aj s vodnými vtákmi.
Ďalší motív: studňa, hrdina sa spúšťa do studne, aby získal poklad alebo našiel nevestu. Podzemné kráľovstvá, jazero, potok, more.
Oheň a voda sa môžu spájať nielen v obraze draka, ale i iných bytostí. Tento motív môže byť odkazom na primordiálne spojenie prvkov, ale najčastejšie sa spája s podsvetím (Morena). Zaujímavé pritom je aj archaické rozlíšenie dvoch druhov ohňa: „okrúhly“ oheň sa spája s ženským božstvom (Vesta, Hestia) a domácim kozubom, je vnútorný. „Štvorcový“ oheň je mužský, spája sa s nebom. V IE jazyku existovali dve slová pre oheň, vystupujú v ustálených slovných spojeniach: „živý oheň“ Agni, oheň, lat. ignis, lit. ugnis, lot. uguns a „posvätný oheň“ - iran. Atar, chet. Pahhur, ind. atharvan, slov. vatra.
Védijské purusamedha, obeť človeka – mýtus o Puruši, Ymir, „Golubinaja kniha“.
Trojčlenné vertikálne delenie sveta a štvorčlenné horizontálne. Symbolika čísiel.