Kontaky slovanského etnika s neslovanskými
Silvia Grančičová
Minnich, R. G.: Na pograniczu świata germańskiego, romańskiego i słovańskiego. Kultura ludova jako wykładnik zespołowych vyobrażeń o sobie w południowo-wschodnich Alpach – rozważania wstepne. In: Prace etnograficznie 1992, strany 53-69
Článok sa opiera o terénne výskumy uprostred obyvateľstva používajúceho slovanský jazyk. Táto skpina obýva aj v susediace dediny situované v Taliansku – Val Canale (Kanalska Dolina) a Rakúsku – Gailtal (Zlijska Dolina). Táto oblasť sa nazýva aj „region trzech krajów - región troch štátov“, stretajú sa tu spoločné hranice Rakúska, Talianska a Slovinska. V regióne sú zastúpené lokálne jazyky reprezentujúce hlavné rodiny európskych jazykov – germánsku, románsku a slovanskú, ktoré tu majú tradíciu od stredoveku, pričom slovanský jazyk sa datuje do 6.storočia a má tu najdlhšie historické trvanie.
Okolo roku 1000 nad touto oblasťou prevzala hegemóniu aristokracia hovoriaca po nemecky. Dominancia nemeckého jazyka trvala až do rozpadu Rakúsko-uhorskej monarchie 1919, kedy sa po prvýkrát v novodobej histórii región rozdelil medzi 3 samostatné štáty. Ozajstné hranice sa zdajú byť výsledkom národných akcií (pohybov) medzi Habskurským cisárstvom a Talianskom v minulom storočí. Podľa starých obyvateľov „regiónu troch štátov“ bolo vytvorenie hraníc silným otrasom. Hranice zničili pokrvné zväzky, priateľstvá a obchodné styky, ktoré zjednocovali rodiny a dediny v priľahlom okolí. Po páde Rakúsko-uhorskej monarchii neveľké roľnícke spoločnosti, situované v priereze troch hlavných jazykových tradícií, boli vystavené procesom tvoriacim nový poriadok Európy.
V období budovania nových „národov“ v Európe na konci 19.storočia, boli obyvatelia „regiónu troch štátov“ dvoj alebo trojjazyční. To znamená, že ľudia poznali najmenej dva z troch jazykov, dokonca dnes ešte existuje viacjazyčnosť medzi značnou časťou populácie. V tom čase nastúpila prevaha štandardných verbálnych kódov, ktoré sa zakladali na miestnych jazykoch. Ľudia boli včleňovaný do jednotlivých štátov, ktoré rozdelili kompaktný región. Predtým tu boli používané rôzne dialekty germánskej, románskej a slovanskej skupiny.
Jazyk je jedným z významných symbolov kolektívnej identity vzhľadom na spoločnú históriu, teritórium a politický vývoj. Štandardné jazyky nemecký, taliansky a slovinský začali sa používať na označenie národov tejto časti Európy. Výrazný zväzok medzi daným národom a jeho jazykovým dedičstvom sa nevyskytuje v dvoch dedinách používajúci slovanský jazyk – Ugovizza, Ukve v doline Canal a Achomitz-Feistritz v doline Gail. Ľudia, ktorí tu bývajú sa dorozumievajú miestnym dialektom jazyka slovinského, ale veľmi málo sa identifikujú so Slovincami alebo dokonca s používateľmi „slovinského“ dialektu. Častejšie sa identifikujú cez príslušnosť ku skupine, lokálnu identifikáciu do dediny, doliny alebo provincii. Takáto kolektína sebaidentifikácia slúži na uniknutiu výsostného zaradenia k národnej príslušnosti alebo jazykovej tradícii, ktoré im boli vnucované, podsúvané v minulosti.
Príkladom môže byť buditeľ slovinského národa Matija Majar-Ziljski. Narodil sa v dedine Gorge, v doline Gail. Prevažovalo tu poľnohospodárstvo, chov koni a preprava tovaru. Kontakty s viacerými jazykmi mali za príčinu skorý rozvoj viacjazyčnosti u veľkej skupiny dedinčanov, ktorý ako svoj rodný jazyk používali miestny dialekt slovinčiny. V 8 rokoch vedel čítať po nemecky, o rok neskôr slovinskú bibliu.
Integracia kultúry sa prejavuje v pretrvaní miestneho slovinského jazyka u tých obyvateľov, ktorí sú nezávislí od inštitúcií, v ktorých musia používať iný jazykový kód (nemecký, taliansky).
Ak sa pozrieme na „región troch štátov“ vidíme tu národné podiely Nemcov, Talianov a Slovincov. Tieto podiely národov budú obrazom ľudovej kultúry ako modelu národa, ako elementy spoločné pre obyvateľov marginálnych dedín. Elementy sú do určitého stupňa vnútené, dohodnuté identifikujúcimi sa podieľmi obyvateľov cez spoločnú interpretáciu významu, ktoré je doplnené v rámci každej malej spoločnosti a v rámci regiónu. Príslušné vytvorenie a existencia sebaidentifikácie sa skupiny, je v súčasnom svete výsledkom toho, ako identifikácia vystupuje medzi nimi a identifikácia vonkajšieho sveta, ktorého sú súčasťou.
Je rozdielne to čo deklarujú a to čo sa prejavuje v komunikácii. Dá sa to ukázať na príklade podujatia hasičov v „regióne troch štátov“. Hasiči sú dobrým príkladom na porovnanie miestnej dedinskej spoločnosti, lebo existujú v celom regióne. Na dosiahnutie cieľu musíme hasičov vnímať ako samostatnú inštitúciu, reprezentatívnu inštitúciu. Daný príklad pochádza od skupiny dorozumievajúcej sa slovinským jazykom vo všetkých troch štátoch regiónu. Bolo to postavenie nového dreveného kríža v Alpách. Táto príležitosť spojila rovnaké inštitúcie regiónu.
28.10.1985 sa konalo posvätenie kríža na kopci nad dolinou Gail. Týždeň predtým hasiči z Vorderbergu tam vyniesli tento kríž. Kríž, ktorý je na vrchu Starhand bol zničený nepriazňou počasia. Tento sa rozhodli dať nižšie. Akciu zorganizovala aj sponzorovali hasiči z Vorderbergu. Pozvánky boli rozoslané do súsedných dedín v Taliansku aj Rakúsku a oficiálne boli pozvané ďalšie tri oddiely hasičov – dedinka z južných Nemiec , alpská dedinka v blízkosti Slovinska a z Ukve v Taliansku. Posvätenie kríža malo medzinárodný charakter. Rameno kríža bolo zdobené malými zástavkami účastniacich štátov, a taktiež zástavky oddielov hasičov. Posvätenie vykonal kňaz s Feistritzu. Kňaza na ceste správádzali ľudia z Vorderbergu, na štíte už stretli ľudí z Ukve, ktorí prešli nestráženým prechodom rakúsko-talianskym. Účastníci patriaci k hasičom boli oblečení v košeliach a nohaviciach od uniformiem, ostatní mali kroj, väčšina mala batohy.
Idúc na štít sa účastníci medzi sebou rozprávali po slovinsky, zaznamenali že obyvatelia Ukve v strednom veku, tiež rozprávajú medzi sebou slovinsky, mladší po taliansky. Ľudia z Vorderbergu rozprávali po nemecky. Keď sa stretli dve skupiny vítali sa po nemecky. Kapitán stráži Vorderbergu ovládal miestny slovinský dialekt, ale privítal ich po nemecky.
Pod novým krížom sa kňaz pošepky prihovoril obyvateľom Ukve, hľadal pomoc, nepoznal jazyk ktorý mal použiť. Ochotne mu napísali niekoľko talianskych výrazov, ktoré mal pripojiť do obradu posvätenia. Aj bohoslužba mala byť medzinárodná, keďže kapitán z Vorderbergu túto akciu tak prezentoval. Rodným jazykom účastníkov z Vorderbergu a Ukve blo slovinský dialekt podľa rakúskych a talianskych dolín Gail a Canal. Ale kňaz pochádzal z južnej časti Karyntii, jeho slovinský dialekt bol iný, ale poznal spisovný slovinský jazyk. Vyskytli sa ťažkosti a to v tom, že predstavení fari v Vorderbergu, pozostávajúcej zo starších členov, ktorí vyrástli na miestnom slovinskom dialekte, mu zakázali používanie slovinského jazyka vo všetkých oficiálnych obradoch v okolí fari. Sami boli presvedčení, že jediným možným verejným, administratívnym jazykom v ich dedine je „karyncki“(rakúsko-nemecký). Ale keďže boli pozvaní obyvatelia zo Slovinska, kňaz mohlo používať slovinčinu pod podmienkou, že použije národný jazyk inej skupiny, to zamená taliansky.
Kapitán Vorderbergu pri prehovore hovoril „austriackiego niemieckiego“, kapitán z Ukve hovoril po nemecky, kapitán zo slovinskej dediny hovoril slovinsky a kňaz to tlmočil do nemčiny. Nakoniec hovoril starosta štandardnou nemčinou z Karyntii. Podčiarkol, že účasť troch suverénnych štátov tejto časti Álp je potvrdením dobrých stykov. Pripísal to dlhodobej spolupráci hasičov.
Nasledovalo posvätenie. Liturgia bola pripravená tak, že obsahovala časti po nemecky, taliansky a slovinsky. Väčšina zúčastnených odpovedala zároveň tak po taliansky ako po slovinsky. Obyvatelia Vorderbergu i Niemiec odpovedali vtedy, keď bola časť liturgie po nemecky. Na lúke bola ďalšia bohoslužba a nový kňaz, aj on vniesol do liturgie 3 jazyky. Opakovalo sa to isté, čo na štíte: Ukvania odpovedali zároveň po taliansky a slovinsky, Vorderbergri p nemecky.
Nasledovali ďalšie prehovory kapitánov požiarnikov, kapitán v Vorderbergu, Ukve hovolili po nemecky, slovinskému kapitánovi kňaz ponúkol preklad, keďže nemecky nevedel veľmi dobre. Taliansky kapitán hovoril po nemecky, lebo v taliančine nebol dobrý.
Po oficiálnych častiach následne mnoho mladých z Ukve sa pripojili k niekoľkým z Blacani aby sa porozprávali a zaspievali si po slovinsky. Zbor z Vorderbergu začal spievať nemecké ľudové piesne, ale neskôr ten „nemecký“ zbor začal spievať vo svojom rodnom jazyku, slovinskom dialekte.