Európa a európske jazyky
Európa a európske jazyky
Otázka geografickej a historickej blízkosti jazykových okruhov je pri skúmaní folklóru podstatná, keďže jej ujasnenie môže poskytnúť informáciu o pravdepodobnom pôvode folklórnych látok či preberaní folklórnych motívov. Z hľadiska skúmania európskeho folklóru sú dôležité nasledujúce historicko-kultúrne okruhy zodpovedajúce jazykovým skupinám:
Germánsky okruh
Keltský okruh
Slovanský okruh
Baltský okruh
Ugrofínsky okruh
Pri skúmaní týchto okruhov je však potrebné mať prehľad o celkovom „jazykovom zložení“ Európy, a taktiež o tom, čo sa vlastne rozumie pod pojmom „Európa“. V tejto súvislosti je nutné brať do úvahy predovšetkým historický a politický vývoj tohto termínu, keďže sa v rôznych obdobiach a na rôznych územiach menil v závislosti od politickej situácii.
Európa je jedným z tradične vyčleňovaných kontinentov Zeme. Slovo „Európa“ má pravdepodobne grécky pôvod (i keď sa objavujú aj iné vysvetlenia, napríklad niekedy sa toto slovo odvodzuje od semitských, respektíve akkadských slov). Najčastejšie sa vysvetľuje ako kombinácia slov eurys (široký) a ops (tvár), čo sa pokladá za epitet Zeme rekonštruovaný z proto-indoeurópskeho náboženstva. V gréckej mytológii Európa bola fenická princezná, ktorú zaľúbený Zeus v podobe býka uniesol na Krétu. Pre Homéra bola mýtickou krétskou kráľovnou, nie geografickým územím. Neskôr Gréci označovali týmto termínom kontinentálne územie Grécka. Začínajúc 5. st. pred n.l. sa jeho používanie rozšírilo aj na severnejšie územia. Vďaka mohutnému vplyvu gréckej kultúry slovo „Európa“ sa neskôr začalo používať aj vo vzťahu k ďalším kontinentálnym oblastiam.
V súčasnosti existuje úzus, podľa ktorého z fyzikálneho a geologického hľadiska Európa predstavuje najzápadnejší výbežok Eurázie. Je to druhý po Austrálii najmenší kontinent v zmysle veľkosti územia (pokrýva okolo 2 % zemského povrchu). V zmysle veľkosti populácie je však na treťom mieste po Ázii a Afrike (okolo 11 % svetovej populácie).
Termín „kontinent“ však odkazuje skôr na kultúrne a politické členenie, a preto existuje viacero perspektív, z ktorých sa vnímajú európske hranice či obyvateľstvo. Napríklad: geografovia bývalého Sovietskeho zväzu alebo iných post-socialistických štátov zvyčajne zahrňujú do Európy uralské oblasti, zatiaľ čo viaceré kaukazské oblasti (Azerbajdžan a južné oblasti Arménska) umiestňujú do Ázie. Ostrov Cyprus sa umiestňuje tak do Európy, ako aj do Ázie, v závislosti od politického kontextu. Európa sa tiež často chápe ako územie štátov patriacich do EÚ alebo aj tých štátov, ktoré žiadajú o členstvo v EÚ (podobné chápanie paradoxne neberie do úvahy také „tradične“ európske štáty ako Švajčiarsko či Nórsko, nehovoriac o Rusku, ktoré v tomto zmysle predstavuje špecifický problém).
V súčasnej Európe sa rozpoznáva niekoľko lingvistických skupín. Niekedy tieto skupiny zodpovedajú kultúrnym a historickým spojeniam medzi rozličnými etnikami či národmi, no zďaleka nie vždy.
Románske jazyky
Všetky románske jazyky sa odvodzujú od latinčiny. Vo väčšine prípadov sa lokalizujú do juho-západnej Európy, okrem rumunčiny a moldavského jazyku, ktorým hovoria vo východnej Európe.
Románskymi jazykmi hovoria na území nasledujúcich štátov: Andorra, Taliansko, Portugalsko, Francúzsko, Španielsko, Rumunsko, Moldavsko, Belgicko (flámske oblasti a čiastočne Brusel), časť Švajčiarska.
Týmito jazykmi sa hovorí hlavne na území severo-západnej Európy a v niektorých oblastiach Strednej Európy: Nórsko, Švédsko, Nemecko, Veľká Británia, Írsko, Dánsko, Holandsko, Belgicko, Rakúsko, Lichtenstein, väčšia časť Švajčiarska, Island, valonské oblasti, ostrovy Faroe, Luxemburg, časť Fínska, južné tirolské oblasti.
Týmito jazykmi sa hovorí v strednej, východnej a juho-východnej Európe: Bielorusko, Bosnia a Hercegovina, Bulharsko, Chorvátsko, Česká Republika, Slovensko, Poľsko, saxonské a bradenburgské oblasti Nemecka, Macedónsko, Čierna Hora, Srbsko, Slovinsko, Rusko, Ukrajina.
Uralské jazyky sa delia na tri veľké skupiny, z ktorých dve sú prítomné na území Európy: baltsko-fínske jazyky (Fínsko, Estónsko, časti Švédska, Nórska, Lotýšska a Ruska) a ugrické jazyky (Maďarsko, časti Rumunska, Slovenska, Srbska, Ukrajiny a Sibíri). Tieto dve skupiny tvoria ugrofínsku vetvu uralských jazykov.
Baltské jazyky
Baltskými jazykmi sa hovorí na území Litvy a Lotyšska (hoci Estónsko geograficky patrí do baltskej oblasti, estónčina k tejto skupine jazykov nepatrí).
V novoveku sa týmto termínom označovali škótsky a írsky (gaelské) jazyky. V súčasnosti sa však používa vo vzťahu k iným gaelským jazykom a taktiež k brytonským jazykom. Ku keltským oblastiam patria: Škótsko, Írsko, Wales, Cornwall, Isle of Man, Brittany (vo Francúzsku), a taktiež severo-západné Portugalsko a Galícia a Astúria – autonómne oblasti Španielska. Niektoré oblasti v Anglicku zachovali keltský vplyv na úrovni lokálnych dialektov (Cumbria, horalské a hibernské dialekty), hoci keltské jazyky v Anglicku (Devon a Cornwall) „vymreli“ už v 18. st.
Iné jazyky:
Gréčtina, albánčina, severo-kaukazské jazyky, maltský jazyk, baskický jazyk, turečtina, mongolská skupina jazykov.
Vedecké smery štúdia európskeho folklóru
Pojem „folklór“ (z angl. „folk-lore“, tj. „ľudové vedomosti“, „ľudová tradícia“) vznikol v rámci smeru romantického nacionalizmu a znamenal chápanie ústnej tradície v smere podpory ideologických cieľov istých politických zoskupení. Johann Gottfried von Herder napríklad pokladal zaznamenávanie a zachovávanie folklóru za podstatné pri spôsoboch vyjadrenia autentického ducha, tradície a identity germánskych národov: predstava o tom, že takýto autentický duch existuje, bola jedným zo základov Herderovej koncepcie.
Samotný termín zaviedol v r. 1846 britský bádateľ William Thoms, ktorý chcel nájsť anglický ekvivalent termínu „antiquities“ (starožitnosti) používaný skoršími učencami. Pojem „starožitnosti“ odkazoval na rozšírenú v tom čase predstavu, že ústna tradícia predstavuje akési pozostatky starých vedomostí, ktoré treba objaviť („vykopať) a zachrániť (zaznamenať). Bádatelia skúmajúci folklór – folkloristi –boli teda „archeológmi“ duchovnej kultúry, kým archeológovia ako takí robili tú istú prácu v oblasti kultúry materiálnej. Folkloristi sa preto nazývali aj „antiquarians“, teda tí, čo sa zaoberajú vecami dávnych čias.
Len v 20.st. etnografi začali skúmať folklór bez toho, aby brali do úvahy politický kontext. V súčasnosti v dôsledku vývoja akademických disciplín existujú dve základné perspektívy skúmania folklóru: folkloristická a antropologická.
Folkloristika predstavuje formálne skúmanie folklórnych látok (napríklad mýtov alebo rozprávok, literárnych a ne-literárnych tradícií atď.). K najviac akceptovaným definíciám patrí pojatie folkloristiky ako „umeleckej komunikácie v malých skupinách“ (Dan Ben-Amos). V súčasností popri „tradičných“ oblastí zahrňuje skúmanie neverbálnych umeleckých foriem aj zvykov.
Antropológovia skúmajú folklór ako integrálnu súčasť kultúry. Nevyčleňujú ho teda ako špeciálnu oblasť výskumu, ale vnímajú ho v súvislosti s inými kultúrnymi fenoménmi – náboženstvom, politickými inštitúciami, rozličnými sociálnymi štruktúrami atď.
V porovnaní s antropológiou folkloristika vyvinula len málo striktne teoretických prístupov ku skúmaniu folklóru. K najvýznamnejším patria napríklad klasifikácia Aarne-Thompsona (tzv. fínska kultúrno-historická škola) a štrukturalistický prístup reprezentovaný morfológiou rozprávok predloženou ruským bádateľom Vladimirom Proppom.
I keď v súčasnosti sa romantická perspektíva skúmania folklóru už nie je aktuálna, zanechala výrazné stopy v rozličných vedeckých smeroch. Pri vzniku folkloristiky totiž bolo dôležité pojatie folklóru ako pozostatku dávnych mytológií. Tzv. mytologická škola, ktorá v tom čase dominovala pri interpretácii folklóru, je aktuálna aj v súčasnosti, a to v rôznych podobách.
Mytologická škola
Filozofickým základom mytologickej školy bola estetika romantikov Schellinga a bratov Schlegelovcov. Mýtus v ich ponímaní bol poetickým praobrazom reality, zatiaľ čo mytológia predstavovala prvotný materiál umenia, v ktorom bolo treba hľadať „jadro a centrum poézie“. Definitívne idey tejto školy sformulovali bratia Grimmovci, podľa ktorých mytológia predstavuje formu prvotného myslenia, ducha, „ktorý tvorí nevedomo“: prostredníctvom mýtických obrazov človek vysvetľuje okolitý svet.
Raná mytologická škola sa v Európe rozvinula v dvoch smeroch: etymologickom (t.j. lingvistická rekonštrukcia mýtov) a analogickom (t.j. porovnanie mýtov, podobných svojim obsahom). Do prvého smeru, ktorý bol predstavený v Nemecku A. Kunom a V. Schwartzom, v Anglicku M. Müllerom, v Rusku A. Afanasjevym, F. Buslajevym a O. Millerom, na Slovensku možno zaradiť prácu Dobšinského. Bádatelia tohto smeru vysvetľovali pôvod mýtov „solárnou teóriou“ (zbožštenie slnka a nebeských telies) a „meteorologickou teóriou“ (zbožštenie síl prírody – vietor, blesk, búrka atď.). Iní videli prvopríčinu vzniku mýtov v uctievaní „nižších“ démonických bytostí (tzv. „analitická koncepcia“).
Mytologická škola 19.storočia s jej koreňmi v romantizme bola v istom zmysle výnimkou vo vtedajšom všeobecnom trende „demytologizácie“ kultúry, založenom na premisách pozitivistickej filozofie, z pohľadu ktorej mýty predstavovali plody „nezrelého“, „primitívneho“ myslenia. Okrem toho sa mytologická škola stala predmetom kritiky zo strany stúpencov teórie preberania folklórnych látok. Ukázalo sa totiž, že viaceré varianty tých istých motívov sú prítomné aj vo folklóre ne-príbuzných národov, a teda vysvetlením podobnosti folklórnych motívov nemusí byť spoločné mytologické dedičstvo, ktorým sa tak intenzívne zaoberali bádatelia ranej mytologickej školy. Okrem toho, vo mnohých prípadoch historické pramene svedčili o tom, že folklórne motívy prechádzali od jedného národa k druhému. Preto existencia spoločných sujetov sa začala vysvetľovať ich preberaním (predovšetkým z Východu, hlavne z Indie).
Teória preberania však mala svoje slabé miesta a sama sa stala predmetom kritiky antropologickej školy (B. Taylor): rovnaké alebo podobné motívy podľa Taylora sú prítomné aj u národov, ktoré historicky neprichádzali do styku a môžu teda byť vysvetlené ich polygenézou na tej istej úrovni kultúrneho vývoja.
Začínajúc koncom 19. storočia „demytologizáciu“ na Západe nahrádzala „remytologizácia“, ktorej pionierom vo filozofii bol F. Nitzsche a ktorého nasledovali A. Bergson a E. Cassirer: mýtus sa už nevníma ako pozostatok dávnej minulosti, takpovediac „detstva“ ľudstva, ale ako inherentná súčasť kultúry a dôležitá symbolická forma ľudských aktivít. Etnológovia a antropológovia na druhej strane ukázali fundamentálnu úlohu mýtu a rituálu pri fungovaní spoločnosti a genézy sociálnych inštitúcií.
Mýtus sa stal centrom pozornosti jedného z najdôležitejších antropologických smerov 20.st. – štrukturalizmu. Jeho najvýznamnejší predstaviteľ C. Lévi-Strauss zaviedol pojem „mýtického myslenia“, ktoré rieši intelektuálne úlohy iným spôsobom ako myslenie racionálne, ale nie je o nič podradnejšie. V istom zmysle sa teda tento smer vrátil k premise mytologickej školy o vysvetlení sveta prostredníctvom mýtických termínov, i keď sa tu genéza a funkcia mýtu vysvetľovali radikálne odlišným spôsobom. Ďalším významným mytologickým smerom, ktorý vznikol na Západe, je „neo-mytologická teória“, ktorej základ tvorí teória archetypov Junga: viaceré sujety a obrazy súčasnej kultúry sa tu chápu ako symbolicky reinterpretované archetypy starších mýtov. Tieto archetypy sa pritom pokladajú za súčasť kolektívneho nevedomia, teda za inherentnú súčasť ľudskej psyché.
Mytologická škola ako taká sa na Západe vyvíjala skôr v analytickom smere, teda v smere porovnania mýtov, ktoré sa postupne stalo súčasťou mnohých teórií a trendov a stratilo svoj pôvodný charakter a ciele. Napriek oprávnenej kritike antropológov od 70. rokov minulého storočia záujem o teóriu preberania na Západe rástol a vyvrcholil u bádateľov fínskej kultúrno-historickej školy. Bádatelia tohto smeru používajú metódy historicko-porovnávacej lingvistiky a snažia sa nájsť „pra-formu“ folklórneho sujetu. Hoci v rámci historického porovnávania sa zhromaždilo nesmierne množstvo cenného materiálu, je potrebné poznamenať, že schematizmus a prílišný dôraz na skúmanie sujetných „osnov“, hľadanie vzorcov a ignorovanie konkrétnych podmienok existencie folklóru vedie k vytvoreniu „technických“ katalógov folklórnych motívov, zbavených reálneho historického obsahu.
Ruská mytologická škola
Vývoj západnej mytologickej školy analytickým smerom bol zrejme podmienený aj tým, že o mýtických motívoch západoeurópskych národov sa zachovali zmienky vo viacerých písomných prameňoch. O mýtoch slovanských národov však nebolo známe takmer nič. Mohli byť len a len rekonštruované, teda skúmané výlučne na základe súčasného folklóru a prípadne na jeho konfrontácii s historickými prameňmi. Vo viacerých slovanských krajinách sa tendencia rekonštruovať „pôvodné“ mýty, ktorá tvorila základ ranej mytologickej školy, nerozplynula v iných koncepciách a existuje dodnes, i keď v transformovanej podobe. Zatiaľ čo na Slovensku práce Dobšinského a Kollára zostali v tomto smere ojedinelými pokusmi a skôr odradili neskorších bádateľov od skúmania mýtických motívov, v Poľsku, Srbsku, Bulharsku a Rusku sa analýza folklórneho materiálu z hľadiska pôvodnej mytológie pokračovala a priniesla bohaté výsledky. Vývoj mytologickej školy v Rusku je dobrým príkladom toho, ako pôvodné hľadanie „zabudnutého národného dedičstva“ postupne stratilo romantický charakter a premenilo sa na vedecký smer, ktorý využíva viaceré súčasné teórie a zakladá sa na solídnej analýze folklórneho materiálu.
F. Buslajev, ktorý sa pokladá za zakladateľa ruskej mytologickej školy, bol vynikajúcim filológom. Jazyk podľa tohto bádateľa je hlavným prostriedkom „nadobudnutia“ myslenia a akýmsi „zrkadlom“ národného života: „Slovo je hlavným a najprirodzenejším inštrumentom povesti. K nemu ako k ústrednému bodu sa schádzajú všetky najjemnejšie nite minulosti ľudu, všetko veľké a sväté, všetko, čím sa upevňuje morálny život ľudu“. V súlade s romantickým pohľadom na minulosť Buslajev tvrdil, že pôvodné bohatstvo jazykových foriem a zvukov sa postupne stratilo, ale stále môže byť vystopované v ústnom ľudovom umení. Tento bádateľ teda hľadal pôvod všetkých folklórnych žánrov v mytológii.
Hľadanie pôvodu folklóru v mýtických motívoch sa však ukázalo nepostačujúcim. Preto sa v procese vývoja etymologický smer ruskej mytologickej školy obohatil o teóriu preberania literárnych látok, teóriu euhemerizmu a antropologické koncepcie vzniku mýtických motívov. Pestrosť teoretických koncepcií oslabovala efektivitu bádania, a bolo teda nutné ich spojiť na základe istého všeobecnejšieho prístupu. Historická škola sa snažila určiť súvislosť medzi obsahom folklórnych látok (najmä eposu, t. j. bylín) a konkrétnymi historickými podmienkami. Výsledkom tohto vývoja bol vznik komparatívno-historického skúmania staroruskej literatúry a folklóru – školy porovnávacej mytológie (Afanasjev, Miller, Kotľarevskij).
Etnolingvistika
20.storočie prinieslo ruskej mytologickej škole nové inšpirácie v podobe teórie štrukturalizmu. Zatiaľ čo niektorí bádatelia semiotického smeru (V. Ivanov, V. Toporov, Uspenskij) robia dôraz na lingvistické metódy a skúmajú predovšetkým texty, iní (N. Tolstoj, M. Tolstaja, L. Vinogradova) preferujú oveľa komplexnejší prístup. Vznikol etnolingvistický smer, ktorý spojil etnologické a lingvistické metódy bádania. Jeho úlohy, predmet bádania, metódy a vzťahy s inými disciplínami sformuloval významný etnológ a lingvista N. I. Tolstoj.
Na rozdiel od staršej tradície etnolingvistiky v románskych krajinách (Francúzsku, Taliansku a Rumunsku), ktorá sa stala inherentnou súčasťou lingvistickej geografie, a od americkej etnolingvistiky, spojenej s tradíciou skúmania prírodných národov a jazykov amerických Indiánov, slovanská etnolingvistika je komplexnou disciplínou na pomedzí lingvistiky, mytológie, folkloristiky a etnografie. Objektom jej skúmania je nielen jazyk, ale aj ďalšie formy vyjadrenia kolektívneho vedomia, ľudová mentalita, celý „obraz sveta“ toho alebo iného etnika, teda celá ľudová kultúra – verbálne prejavy, obrady a predstavy. Predmetom etnolingvistiky je obsah kultúry, jej sémantický (symbolický) jazyk, jej kategórie a mechanizmy. Cieľom tejto disciplíny je „sémantická rekonštrukcia tradičného (archaického, predkresťanského, mýtopoetického) obrazu sveta, svetonázoru a systému hodnôt.
Ústredným pojmom tohto trendu sa stalo „jazyčestvo“ (pohanstvo), t.j. predpoklad o existencii v minulosti polyteistického systému predstáv, ktorý nezanikol s príchodom kresťanstva. Tento systém ovplyvňoval a ovplyvňuje nielen duchovnú kultúru, ale do značnej miery aj kultúru materiálnu a prejavuje sa v presvedčení ľudí o permanentnej prítomnosti nadprirodzených síl vo všetkých sférach života. Cieľom etnolingvistického smeru je rekonštrukcia pôvodného systému „jazyčestva“ na základe sémantickej analýzy folklórnych textov, zvykov a jazykových termínov, pričom dôležitú úlohu stále hrá porovnávanie týchto prameňov s prameňmi historickými.
Podľa Tolstoja prvá zložka slova „etnolingvistika“ – etno – znamená, že tradičná ľudová kultúra sa skúma v jej etnických, regionálnych, takpovediac „dialektných“ formách, na základe ktorých sa rekonštruuje praslovanské dedičstvo, podobne ako sa v jazyku na základe dialektov rekonštruuje prasovanský jazyk. Druhá zložka – lingvistika – znamená, že hlavným zdrojom pre skúmanie tradičnej kultúry sa stáva jazyk. Kultúra sa teda chápe ako semiotický systém, alebo ako jazyk v semiotickom slova zmysle. Etnolingvistika používa mnohé lingvistické pojmy a metódy, ako napríklad sémantika, gramatika, syntax, pragmatika, dialekt, text, synonyma, opozícia a pod. V podobnom zmysle sa termín „etnolingvistika“ používa v Poľsku, kde v redakcii prof. E. Bartminského vychádza ročník „Etnolingvistika“ a etnolingvistický slovník poľskej tradičnej ľudovej kultúry „Slownik stereotypуw i symboli ludowych”. Hlavnou myšlienkou etnolingvistiky je idea integrálnej tradičnej duchovnej kultúry, sémantická jednota všetkých jej foriem: ten istý význam sa vyjadruje jazykom, predstavami, obradmi a ústnymi prejavmi. Interpretácia jednej formy kultúry môže teda pomôcť pri sémantickej rekonštrukcii inej formy.
Ak by sme mali zaradiť súčasné pokračovanie mytologickej školy do všeobecných trendov v sociálnych vedách, mohli by sme hovoriť o prístupe symbolickej (interpretatívnej) antropológie. Základným predpokladom tohto smeru je existencia symbolického systému predstáv, na ktorý sa ľudia nevedome, ale niekedy aj vedome, odvolávajú v každodennom živote. Mýtické motívy sú s tohto pohľadu pretrvávajúcimi elementmi starších symbolických systémov, ktoré sa síce transformujú a nadobúdajú nové významy, ale ktorých starý význam sa stále dá rekonštruovať na základe porovnávacej analýzy historických a folklórnych prameňov.
I keď cieľom etnolingvistiky je tá istá rekonštrukcia slovanskej minulosti ako v prípade ranej ruskej mytologickej školy, práce bádateľov tohto smeru predstavujú triezvu a podloženú analýzu materiálu, pri ktorej sa závery robia len s istým stupňom pravdepodobnosti. O romantickom pohľade na slovanskú mytológiu sa tu dá hovoriť len s veľkým odstupom.
Je však potrebné poznamenať, že základná premisa etnolingvistiky totožná s východiskami ranej mytologickej školy stále vyvoláva otázku, do akej miery je rekonštrukcia kultúrnej minulosti korektná. I keď šírenie a pretrvávanie mýtických motívov je veľmi pravdepodobne, význam týchto motívov môže prechádzať v procese šírenia výraznými zmenami. Šírenie mýtických látok a zachovanie lingvistických foriem je odlišné od premien významu, závisiaceho od kontextu. Zmeny kontextu z dlhodobého hľadiska sa však dajú sledovať len veľmi približne, pretože dokumentácia kontextu nikdy nebýva úplná. Je teda otázne, či rekonštrukcia staršieho systému predstáv na základe súčasných predstáv skutočne predstavuje rekonštrukciu ich významu.
Komentáře
Přehled komentářů
ahoj taňa, želam veľa uspechov, povazujem ta za vynimocnu, inteligentnu zenu, ale v clanku mas minimalne dve chyby - flami su germani a valoni frankofonni, teda romani. dalej preklad miestnych nazvov do slovenciny ... hm ... brittany vo franc. je predsa bretonsko napr. atd. ale inak fajn clanok.
chyba!
(Marduk, 30. 1. 2010 1:15)