Renesančná novela
Renesančná novela a vývin novelistickej rozprávky
NOVELA
- predstavuje stredný epický žáner
- vznikla v Taliansku v období renesancie
- názvom novela sa pôvodne chcelo naznačiť, že ide o umelecké zobrazovanie udalosti alebo epizódy, ktorá sa vyznačuje novotou, neobyčajnosťou, snažila sa spracúvať nové, originálne námety
- ovplyvnila vývin celého prozaického literárneho druhu, najmä románu
- nepodáva komplexný a široký obraz človeka, ale iba určitý výsek, súbor niekoľkých udalostí, ktoré však majú svoje vnútorné napätie
- má menší počet postáv ako román, jednoduchší dej, menej zložitú kompozíciu
- postavy novely sú obvykle na začiatku deja už ľudsky a charakterovo sformované a neprekonávajú počas trvania deja väčší vývin, čo súvisí aj s neveľkým rozpätím času zobrazených udalostí.
- dej má rýchly spád a nastáva v ňom obyčajne nejaký prekvapujúci obrat
RENESANCIA
- znamená obrodenie, znovuzrodenie)
-
epocha v kultúrnom a duchovnom vývoji v západnej a strednej Európe súbežná s náboženskou reformáciou a nadväzujúca na antiku, najmä na Platóna.
-
V Taliansku trvala od 14. do 16. storočia, v ostatných krajinách od konca 15. storočia do 16. storočia (dozvuky v 17. storočí), z toho na Slovensku do roku 1650.
- Renesancia bola prevažne mestská kultúra, súvisí so vznikom miest, meštianstva, rozvojom obchodu a trhového hospodárstva. Jej hlavným duchovným obsahom, prípadne východiskom, bol humanizmus.
- zberateľstvo
- mecenášstvo
Novelistická rozprávka
- Príbeh bez nadprirodzených prvkov, aj keď s nepravdepodobným dejom
- Hrdinami boli bežný ľudia, bez nadprirodzených schopností
- Vrcholí na zač 18 storočia
- Iný názov – romantická rozprávka, realistická rozprávka
- Hrdina víťazí nad protivníkom vlastnými silami, či umom
- Častý motív je ako dobehnúť hlupákov.
- Menej ornamentálnosti, viac reality.
- AaTh 850–999
Francúzska literatúra
Rozvíjala sa v 15. – 16. storočí.
Francois Rabelais napísal satirický román o súvekom živote Gargantua a Pantagruel. Autor v tomto románe útočí na sobronských teológov a sudcov. Vyjadruje tiež túžbu po poznaní, a preto ho Sobrona odsudzuje. Hlavnými postavami sú obri, ktorí putujú po svete, stretávajú rôznych ľudí, ktorých autor zobrazuje groteskne.
Španielska literatúra
Vrcholí v 16. – 17. storočí.
dramatici Pedro Calderón de la Barca a Lope de Vega, ktorý písal hry náboženského charakteru, historické hry a komédie, v nich zobrazoval najmä svoju súčasnosť (Učiteľ tanca, Záhradník);
a prozaik Miguel de Cervantes Saavedra. Zámerom jeho vrcholného románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha bolo zosmiešniť populárne rytierske romány.
Anglická literatúra
Formovala sa v 14. – 16. storočí. Predstavuje ju dielo Wiliama Shakespeara. Písal komédie, tragédie a historické hry. Ich hrdinovia nie sú pasívni, bojujú o svoje právo, česť, lásku, uznanie a slobodu.
Európske renesančné umenie tvorivo nadväzovalo na antické umenie. V maliarstve značilo veľký pokrok objavenie perspektívy a anatómie a úsilie o zobrazenie duševného života človeka. Renesančné sochárstvo a maliarstvo sa pestovalo v Taliansku. Svetskú hudbu poznačila zmyslová radosť (talianske a nizozemské madrigaly – skladby pre 5 hlasov). V cirkevnej hudbe došlo k reformám (Orlandus Lassus a Giovanni Pierluigi Palestrina ).
Talianska literatúra
Kvitla v 14. – 16. storočí.
Jej významný predstaviteľ Dante Alighieri, ktorý pochádzal z Florencie, vytvoril epickú báseň Božská komédia (začiatok 14. storočia). Báseň sa skladá zo 100 spevov, má krátky úvod a pozostáva z troch častí: Pekla, Očistca a Raja. Dielo Francesca Petrarcu vyšlo u nás pod názvom Sonety pre Lauru. Ide o výber 366 básní z jeho zbierky pod názvom Spevník. V tejto ľúbostnej poézii sa autor vyznáva z lásky k Laure.
Giovanni Boccaccio sa stal zakladateľom renesančnej prózy svojou zbierkou obsahujúcou 100 noviel, ktorá má názov Dekameron 1348. V dobe napísania tejto zbierky noviel zúril v Taliansku mor a jeho veľmi drsný popis sa nachádza aj hneď na začiatku Dekameronu.
Sú to príbehy, ktoré si rozprávajú 10 ľudia (Bolo to sedem žien - Pampinea, Fiammentta, Filomena, Emilia, Laureta, Neifile, Elisa a traja muži - Pamfilo, Filostrato a Dioneo, ktorí sa náhodne stretli v kostole a dohodli sa, že už ďalej nebudú znášať útrapy spojené s morom.), ktorí ušli z Florencie pred morovou epidémiou na vidiek. Ostávajú tam 10 dní (Deka=10 meron -dní), na každý deň si zvolia svojho kráľa alebo kráľovnú, ktorý/á rozhoduje o priebehu dňa a aby si skrátili čas, každý z nich každý deň rozpráva príbeh, ktorý počul alebo zažil. Príbehy sú zábavné i poučné, vyzdvihujú múdrosť, šľachetnosť, ale kritizujú pokrytectvo, neveru žien, ich prefíkanosť a na konci býva ponaučenie. Na začiatku každej novely je čitateľ jednou alebo dvoma vetami oboznámený s obsahom. Hlavné postavy týchto noviel sú obyčajní ľudia so svojimi problémami a radosťami. Týmto dielom chcel autor obhájiť právo človeka na lepší život. Boccaccio priniesol do literatúry novú druhovú formu – novelu (renesančná novela na začiatku v skratke uvádza dej).
Autor poukazuje na schopnosť mladých ľudí prekonať strach pred nákazou morom. Aj v tých časoch sa dokázali odreagovať a zabaviť, pričom zabúdali na strach. V samotných poviedkach odhaľuje skorumpovanosť a zvrhlosť cirkevných hodnostárov a uprednostňuje pozemské hodnoty. To je jeden zo znakov humanizmu a renesancie. V zbierke tiež nájdeme problém vtedajšej doby, ktorým boli nechcené manželstvá a následná nevera.
V tejto knihe je láska ako cit, ktorému nevadia žiadne prekážky.
Tieto príbehy sú podľa ideálov renesancie: Antropocentrické, dejú sa bežným ľuďom a do istej miery aj realistické, nič čo sa v nich deje nemá nadprirodzený prvok. Sú rôzne dlhé, niektoré sú na jednu stranu, iné na desať a majú aj rôzne rozvinutý dej.
Rôzne zbierky sa rozmohli a prekročili aj hranice Talianska, boli čítané aj verejne. V polovici storočia sa „buržoázny realizmus“ začal vytrácať. Matteo Bandello – va zbierka troch príbehov „Nowelle“ sa vyznačuje vášňou, brutalitou, zločinnosťou a rôznymi chúťkami. Boli to skôr horory ako reálne príbehy Dekameronu. Zbierky – tak ako Bocacciova – čerpali z rôznych príbehov, rozprávok, žartov, hrdinských epík, životopisov svetcov a iných útvarov. Tieto prvky sa postupne dostávali do centra príbehu a príbehy sa stali nerealistické. „Hlúpe“. S magickými prvkami.
Začína záujem o ľudové rozprávky – objavujú sa zbierky – Giacomo Morlini 1520 „Novellae“ (tiež tri ezopské príbehy), Agnolo Firenzuola „La prima veste dei discorsi degli animali.“ (Prvý výskyt zvieracej reči) (orientálne príbehy), Anton Francesco Doni „La Moral Philosofia“ Anonymná zbierka „Il Perregrinaggio de tri giovanni figliuoli del re di Serendippo“ (putovanie troch synov kráľa Seredippa), Giovan Francesco Straparola 1550-53, „La piacevoli notti“ (73 príbehov z nich 13 rozprávok).
Začiatkom 17 storočia je talianska novela skoro nefunkčná. Vedci to označujú ako „pomalý úpadok hrdinu strednej vrstvy“. Na konci éry noviel sa objavuje aj Lo Cunto de li Cunti (príbeh príbehov) od Giambatistu Basila. Je to forma, ktorá ešte posledný prípad novely a na druhej strane sa je ukážka práve sa rodiaceho nadchádzajúceho žánru. Rozprávkové prvky sa uplatňujú ešte viac, ako doteraz.
DEKAMERON V SKRATKE
Den prní, příběh devátý
Gaskoňská urozená žena putovala ke Svatému hrobu. Když se vracela, pár zlosynů ji potupilo. Rozhodla se, že si půjde stěžovat ke králi. Doslechla se ale, že král s tím stejně nic neudělá, sice si ji vyslechne, ale tím to také skončí. Žena se ke králi i přesto vydala, že se mu alespoň vysměje. Když dorazila před krále, zeptala se ho, jak král snáší křivdy, které byly spáchány na něm. Králi dala najevo, že se chce po králově vzoru vyrovnat i ona s její křivdou. Král se rozčílil a ihned začal trestat všechno bezpráví, které bylo spácháno na této ženě.
Den druhý, příběh čtvrtý
Landolfo Ruffolo byl dobrým obchodníkem, ale když mu jeden obchod nevyšel, zchudl a stal se pirátem. Když si naloupil hodně peněz, rozhodl se, že se vrátí do rodného městečka. Janované ho však zajali a všechen lup mu sebrali. Dopravili ho na jednu ze svých lodí, která později ztroskotala. Ruffolo se zachránil na jedné bedně plné drahokamů. Takto na bedně dopluje k ostrovu Korfu, kde mu pomůže jedna žena. Ruffolo jí za její ochotu věnuje hodně peněz a do města se vrátil jako boháč.
Erotický dřevoryt jako ilustrace k desátému příběhu třetího dne Dekameronu, XIV. století
Den třetí, příběh druhý
Mladý podkoní se zamiluje do manželky krále Agilufa. Dělá pro ni, co ji na očích vidí, ale královna o jeho citech nic neví. Jednoho dne podkoní shledá, že jeho láska je beznadějná a chce zemřít. Ale zároveň chce, aby z jeho činu bylo vidět, že tak udělal z lásky ke královně. Jednou večer se tedy schová do Velké síně v paláci, která je mezi královým a královniným pokojem, a vyčkává, až král půjde za královnou do její komnaty. Král skutečně přijde, má na sobě plášť a v rukou hůlku a pochodeň. Hůlkou třikrát zaklepá na dveře, poté mu někdo otevře a krále pustí do komnaty. Podkoní se tedy pořídí stejný plášť a hůlku a druhý den v noci se obleče do pláště, jde ke dveřím královnina pokoje a zaklepe stejně jako král minulého večera. Otevře mu rozespalá služka, vezme od něj pochodeň a pustí ho dále. Podkoní poté ulehne na lože ke královně a má s ní několikrát styk. Královna nepozná, že se nejedná o jejího manžela. Poté podkoní odejde. Za nějakou dobu se v královnině komnatě objeví také král; královna se diví, že se objevil znovu, když tu už jednou tuto noc byl. Král si ihned domyslí, že královnu někdo obelstil, ale nedá na sobě nic znát a odejde. Tuší, že ten, kdo je všechny oklamal, bude pravděpodobně někdo ze sloužících a ještě musí být v paláci, proto jde do místnosti, kde spí sloužící a rozhodne se, že postupně každému sáhne na hrudník, aby zjistil, komu neobyčejně buší srdce. Podkoní ještě nestačí usnout a když vidí krále, tuší, proč je v místnosti a když dojde král k němu, dělá, že spí a čeká, co král udělá. Když král dojde až k podkonímu a zjistí, že mu neobyčejně rychle buší srdce, rozhodne se, že mu na jedné straně hlavy ustřihne vlasy, aby ho druhý den poznal a mohl ho potrestat. Učiní tak a odejde. Podkoní tuší, že si ho král označil, aby ho poznal, a tak obejde místnost a všem sloužícím je ustřihne tak, jak je má ustřižené on. Druhého dne k sobě král zavolá všechny sloužící a když vidí, že viníka neodhalí, řekne jen, že ten, kdo se včera provinil, ať tak již nečiní. A podkoní již někdy nepokoušel štěstěnu.
Den čtvrtý, příběh pátý
Tři bratři měli sestru Lisabettu, která milovala Lorenza. Když to bratři zjistili, zabili ho a ostatky zakopali za městem. Lisabetta o tom samozřejmě nevěděla a pořád se ptala, kde je její milý. Jednou v noci se jí Lorenza zjevil ve snu a řekl jí, co se stalo. Lisabetta se vydala za město, vykopala jeho hlavu a dala si ji do bazalkového květináče. Bratři ji květináč vzali, ale Lisabetta se neustále trápila a plakala, až v pláči zemřela.
Den pátý, příběh druhý
Na ostrově Lipari žila krásná a bohatá Gostanza, která se zamilovala do mladého Martuccia. Protože byl Martuccio chudý, Gostanzin otec nechtěl dovolit sňatek. Martuccio se proto rozhodl, že se stane bohatým. Stal se pirátem a přepadal lodě. Jednou byl poražen a vsadili ho do žaláře. Když se to Gostanza dozvěděla, myslela si , že je Martuccio mrtev. Chtěla spáchat sebevraždu. Vydala se v malé loďce na moře. Cestu ale přežila, dojela až do města Susa, kde se jí ujala žena Carapresa. Nakonec se oba milenci šťastně setkali.
Den šestý, příběh první
Ve městě žila krásná paní Oretta, která se rozhodla vyjít si s hosty na procházku ven. Cesta byla dlouhá a tak jí šlechtic nabídl, že ji sveze na svém koni a přitom jí bude vyprávět příběh, který ještě nikdy neslyšela. Příběh byl sice krásný, ale šlechtic neuměl vůbec vyprávět. Paní se vymluvila, že kůň jde moc tvrdě, tak aby jí z koně sundal. Šlechtic její výmluvu prokoukl a myslel si, že si dělá paní legraci, a tak začal vyprávět jiný příběh.
Den šestý, příběh druhý
Cisti byl pekařem. Papež Bonifác vyslal messera Geriho a jeho vyslance do Florencie, aby vyřídili nějaké záležitosti. Každé ráno chodil Geri se svou družinou kolem pekaře Cisti. A protože měl Cisti skvělou sbírku vín, chtěl nabídnout i Gerimu. Uvědomoval si však, že jeho postavení mu nedovoluje, aby on nabídl víno Gerimu. Proto každé ráno usedl ke stolu a popíjel lahodné víno. Jednoho dne si k němu Geri usedl a popíjel spolu s vyslanci skvělé víno. Když Geri vyřídil všechny záležitosti, pozval pekaře na hostinu. Pekař zpočátku odmítal, ale nakonec pozvání přijal. Stali se z nich přátelé.
Den šestý, příběh čtvrtý
Chichibio byl kuchařem urozeného Currada. Currado jednou ulovil jeřába a nařídil Chichibiovi, aby mu ho připravil. Když byl jeřáb hotov, vešla do kuchyně dívka, kterou Chichibio miloval. Přemluvila ho, aby si mohla vzít jedno stehno. Currado se podivil, že mu přinesli jeřába jen s jedním stehnem a chtěl vysvětlení. Chichibio mu tvrdil, že existují jeřábi jen s jednou nohou. Druhý den šli spolu k řece a Chichibio ukázal Curradovi spící jeřáby na jedné noze. Currado přiznal, že se mýlil. Zvolal:“ Ho, ho!“, jeřábi se vyplašili a k útěku použili obě nohy. Vyděšený Chichibio se vymluvil, že včera pán také nezvolal:“Ho, ho“. Currada jeho odpověď pobavila a Chichibiovi odpustil.
Den šestý, příběh pátý
Forese a Giotto se potkali na cestě do Florencie a přepadl je náhlý déšť. Utekli k jednomu známému rolníkovi, kde si vypůjčili suché, ale otrhané, šaty a pokračovali v cestě. Na cestě se ještě ušpinili a začali si povídat. Kdyby je někdo potkal, těžko by uvěřil, kdo vlastně jsou. Oba cestující si navzájem ze sebe dělali legraci.
Den šestý, příběh sedmý
Manžel jednoho dne přistihl svou ženu s milencem a žádal zákon. Tehdy se za cizoložství trestalo upálením na hranici. Všichni čekali, že manželka uteče ze strachu před soudem, ale ona před soud předstoupila. Žena nic nepopírala, ale namítala, že zákon je jen pro ženy a pro muže neplatí a proto je zákon špatný. Na otázku, zda žena plnila manželské povinnosti, manžel odpověděl, že vždy, kdy chtěl. Žena odvětila, že je lepší se se zbytkem rozkoše rozdělit s člověkem, který ji miluje víc než sebe. Na její popud zákon změnili a upálovány byly ženy jen ty, co provozovali cizoložství za peníze.
Rozprávky matky husi
Pre porovnanie napr:
Charles Perrault
1697
8+3 príbehov v zbierke
Kocúr v čižmách, Grizelda, Spiaca krásavica, Popoluška, Červená Čiapočka, Modrofúz, Víly, Oslia koža, Palček, Princ Chocholník, Smiešne želania
Charles Perrault vydal svoju zbierku najskôr pod menom svojho syna, lebo sa hanbil, ako člen francúzskej akadémie publikovať rozprávky (to bol aj jeho syn) . Zbierka však mala taký úspech, že ďalšie už publikoval pod vlastným menom. Táto zbierka už spadá do obdobia baroka.
Na rozdiel od novelistických rozprávok, v týchto sa objavujú nadprirodzené prvky. Na prorovnanie: Kocúr – rozprávajúce zviera a černokňažník – fantastické prvky, Grizelda – extrémne nepravdepodobný sled udalostí , ale bez magických prvkov – toto je ukážka akéhosi prechodníku medzi fantastickou a novelistickou rozprávkou, aj keď tu nie je jediný fantastický prvok, príbeh sa už deje kráľovi a jeho žene – príbeh podobný príbehom Rosamunde Pilcherovej. Isté znaky novelistickej rozprávky nesie aj princ Chocholník (iný názov „škaredý Jean“), príbeh začína ako rozprávka s fant. prvkami ale končí veľmi reálne – bez zázraku.
U nás známe novelistické rozprávky:
Napr
O hlúpej žene
O múdrej rybárovej dcére (oblečená- neoblečená, dar-nedar, ...)
...
Všeobecne o rozprávkach:
Vedecké prístupy k rozprávke:
-
Historické: pôvod rozprávok (mýtus,rituál, viera, predstavy „primitívnych kultúr“) a cesty ich šíeenia.
-
Morfologické a štrukturalistické: forma, štýl, dejový sled a štruktúry rozprávky
-
Jazykové
-
Folkloristické
-
Geografické
-
Náboženské
-
Sociohistorické a sociopsychologické: pochopenie rozprávky s ohľadom na kultúru (vidiecky útlak - napr. oklamanie obra = oklamanie bohatého sedliaka).
-
Psychologické: psychoanalýza a analytická psychológia - rozprávka symbolickým spôsobom zobrazuje ľudskú myseľ a procesy, ktoré sa v nej odohrávajú.
Základné charakteristiky rozprávky:
-
Často nie je známy autor, ich vznik a význam je nejasný, v niekoľkých variantoch sa zachovalí dodnes.
-
Aj cez obrovskú rôznorodosť rozprávkového fondu si rozprávka ako druh ľudového rozprávania zachováva istý rámec, v ktorom sa príbeh odohráva.
-
Jedná sa o symbolické rozprávanie, skutočný obsah je vyjadrený pomocou obrazov a symbolov pojednáva o základných princípoch platných pre život človeka.
-
Význam príbehu nie je obmedzený časom, odohráva sa v typickom (rozprávkovom) „bezčasí”.
-
Takzvané „nadprirodzeno” je v príbehu úplne bežné a je úplne logicky prepojené s životom postáv, a hlavne hrdinu.
-
Obsahuje zreteľné prvky uvádzacích a očisťovacích rituálov.
-
V centre pozornosti rozprávky je hrdina a jeho poslanie.
Druhy rozprávok
-
kúzelné (fantastické): hlavným rysom je zdôraznenie nepravdepodobného, prítomnosťou kúzelného javu – predmetu, postavy, deje. napr. Tri zlaté vlasy deda Vševeda, Zlatovláska a vôbec väčšina rozprávok, ktoré nás k tomuto slovu napadnú.
-
novelistické (realistické, zo života, anekdotická): tu sa vyskytujú deje nepravdepodobné, nie však kúzelné, tak ako v predchádzajúcom prípade vítazia hrdinovia nad svojimi protivníkmi, zvyčajne však nie sú obdarení zvláštnymi schopnosťami (okrem múdrosti, či hlúposti); napr. Tak svet opláca.
-
o čertech (čarodejné a démonické): vyčleňujú sa ako samostatná kapitola z rozprávok novelistických, napr. Čert a cigán.
-
o zvířatech (didaktická): hlavným hrdinom je hovoriace zviera, kým tu vystupuje človek, tak ako epizódna postava, tieto rozprávky majú blízko k bájkam, napr. O hlúpom vlkovi.
-
legendárne: často majú žartovný charakter, vystupujú v nich postavy prevzaté z cirkevného prostredia
-
kumulatívne (reťazovité, stupňovité): jednoduché príbehy, napr. O kohútikovi a o sliepočke, Otesanček.
-
o necnostiach (klamanie apod.)