Čo je to folklór?
22. 12. 2011
Ak dnes zájdeme do knižnice, čo nájdeme pod hlavičkou „folklór“? Najčastejšie tam nájdeme zbierky rozprávok, povestí, mýtov. Ak chceme cudzincom ukázať miestny folklór, čo im ukážeme? Vystúpenie folklórneho súboru, možno nejaký jarmok.
Pri pohľade na množstvo zbierok, nahromadených v knižniciach, v kníhkupectvách vidíme, že obrovské úsilie bolo venované zbieraniu a triedeniu materiálov. Vezmime si za príklad rozprávky. Existujú rôzne zbierky rozprávok. Tieto môže spájať lokalita, téma, alebo svojvôľa zostavovateľa, či iné faktory. Ale stále je to iba zozbieraný surový materiál (aj keď niekedy tento surový materiál prechádza autorskými úpravami), v niektorých prípadoch roztriedený podľa rôznych kľúčov. Menej pozornosti bolo venovanej analýzam a interpretáciám. Roztriedenie materiálu je akt, ktorý skôr alebo neskôr vyplynie z prirodzeného chodu vecí.
Pri obrovskom množstve zozbieraného materiálu je iba otázkou času, kedy to celé bude treba upratať, rozdeliť podľa nejakého kľúča. Folklorista však nie je iba „kolektor“ a „triedič“, folkloristika, ako veda, by mala so zozbieraným a roztriedeným materiálom ďalej pracovať. V Európe je dodnes najpoužívanejším triediacim kľúčom lokalita, zbierajú sa národné piesne, povesti, rozprávky, prípadne užšia lokalita. Takýto prístup sa nazýva kartografická metóda a jej výsledkom sú rôzne atlasy. Samozrejme, folkloristi robia analýzy materiálu, ale pre vedcov z iných oblastí, či laickú verejnosť sú tu hlavne zbierky prísloví, porekadiel, povestí, rôzne spevníky a mapy. Čo môže taký folklorista robiť? Môže porovnávať materiály. Svoje s inými svojmi, alebo s materiálmi iných vedcov. Vo folkloristike ešte stále rezonuje otázka „Čo?“ avšak je načase pýtať sa „Prečo?“
Čo znamená slovo „folklór“? Pochádza z angličtiny: Folk-lore. Folk = ľud, lore = vedomosti. Tu teda ide o to čo „ľud“ vie, či pozná. Prvý tento výraz použil William John Thoms 22. Augusta 1846. Thoms bol britský zberateľ, ktorý potreboval jednoduchý termín namiesto rôznych ťažkopádnych výrazov ktoré sa rôzne objavovali. Napr: „ľudové starožitnosti“, „vedomosti ľudí“, „spôsoby, zvyky, obrady, povery, balady, príslovia atď starých čias“ ("popular antiquities", "the lore of the people", "the manners, customs, observances, superstitions, ballads, proverbs etc, of the olden times". )
Folklór má viacero definícií:
Je to súbor javov realizovaných formami ústnej, hernej, tanečnej, dramatickej a hudobnospevnej kontaktnej komunikácie. EĽKS
Folklór nám pomáha vytvárať a vyjadrovať identitu uprostred vzdy komplexného, niekedy mňtúceho sociálneho kontextu, v ktorom otázka, kto sme, je často kladená a konforntovaná.
Martha C. Sims, Martine Stephens
Martha C. Sims, Martine Stephens
Folklór, ako každá iná disciplína nemá žiadne iné opodstatnenie, okrem toho že nám umožňuje lepšie porozumieť sebe aj druhým.
Roger D. Abrahams,
Roger D. Abrahams,
Folklór je známy všetkým ľuďom. Porozumenie, prijatie a šírenie folklóru inej kultúry prekačuje rasu, farbu, triedu a vierovyznanie viac ako akýkoľvek iný aspekt našich životov, a ako element našej predošlej aj súčasnej spoločnosti, je to niečo na čo sa všetci viemem odvolávať. Jeho hodnota nie je o nič menšia ako iná časť našej histórie a dedičstva a ako taký by mal byť zdokumentovaný a zachovaný ako odkaz pre budúcnosť.
Dorson
Termín folklór sa bežne používa na označenie tradičných povier, mýtov, príbehov a praktík ľudí, ktoré sa všeobecne šíria neformálne, najčastejšie ústne. V súčasnosti aj prostredníctvom médií. U nás poznáme slovesný, tanečný, hudobný, výtvarný a obradový folklór. Vo svete je zaužívané skôr podľa troch kategórií – tanec (choreo), hudba (muziko) a slovesnosť - kam sa zaraďuje v podstate všetko ostatné a napríklad ľudové divadlo takto delíme do všetkých troch kategórií. Avšak tiež možno nájsť aj iné delenia, podľa iných kategórií, ktoré často odzrkadľujú fakt, najskôr existovala "masa" zozbieraného, ktorú bolo treba nejako "upratať".( Nejde o akúsi chemickú tabuľku prvkov, kde sa predpokladajú aj nezachytené javy, tak že sa pre ne nechá voľné miesto) Folkloristika skúma podmienky a spôsob existencie folklóru. Zaoberá sa viacerými aspektami: vývin, nositeľ, tvorca, obsahová stránka, formálna stránka, aktívny pasívny, činitele, história. Delenie podľa zamerania: Etnomuzikológia, etnochoreológia, slovesný folklór. Dejiny vedy začínaju v 17-18. storočí. Avšak ak siahneme po starších cestopisoch – napríklad po arabských správach, zistíme, že už vtedy cestovatelia zbierali v podstate etnografické údaje a teda aj folklór. Etnografické údaje nám ponúka aj Herodotos, či Agricola. Záujem o folklór siaha pravdepodobne ďalej ako po 17 storočie. Aj starí Gréci si zapisovali svoje mýty. Najstarší písomný doklad záujmu o folklór sú japonské Kojiki in ni Chongy cca 700 pnl. Staré kroniky obsahujú rôzne legendy o svätcoch, povesti, rozprávky, popisy sviatkov.
Len v 20.st. etnografi začali skúmať folklór bez toho, aby brali do úvahy politický kontext. V súčasnosti v dôsledku vývoja akademických disciplín existujú dve základné perspektívy skúmania folklóru: folkloristická a antropologická.
Folkloristika predstavuje formálne skúmanie folklórnych látok (napríklad mýtov alebo rozprávok, literárnych a ne-literárnych tradícií atď.). K najviac akceptovaným definíciám patrí pojatie folkloristiky ako „umeleckej komunikácie v malých skupinách“ (Dan Ben-Amos). V súčasností popri „tradičných“ oblastí zahrňuje skúmanie neverbálnych umeleckých foriem aj zvykov.
Antropológovia skúmajú folklór ako integrálnu súčasť kultúry. Nevyčleňujú ho teda ako špeciálnu oblasť výskumu, ale vnímajú ho v súvislosti s inými kultúrnymi fenoménmi – náboženstvom, politickými inštitúciami, rozličnými sociálnymi štruktúrami atď.
V porovnaní s antropológiou folkloristika vyvinula len málo striktne teoretických prístupov ku skúmaniu folklóru. K najvýznamnejším patria napríklad klasifikácia Aarne-Thompsona (tzv. fínska kultúrno-historická škola) a štrukturalistický prístup reprezentovaný morfológiou rozprávok predloženou ruským bádateľom Vladimirom Proppom.