Stredovekí trubadúri a minnezingeri
Occitania
Názvom Occitánia (Occitània) sa označuje územie, na ktorom hovoria occitanským jazykom. Väčšina tohto územia sa nachádza v južnom Francúzsku, čiastočne v Taliansku a Španielsku, a zahrňuje Monako. V historických prameňoch sa tento názov po prvý krát objavuje v latinských textoch koncom 13. st. –začiatkom 14. st. Je odvodený od lenga d'òc alebo lingua d'òc – názvu jazyka, ktorým písal na konci 13. st. aj Dante. Oba termíny – aj Occitánia, aj lenga d'òc – odkazujú na staré románske dialekty, v ktorých slovo òc znamenalo „áno“.
Písomné texty v occitanskom jazyku sa objavujú už v 10. st. v podobe literárnych, vedeckých a náboženských spisov. Dialekty tohto jazyka sú však oveľa staršie a podľa výsledkov skúmania toponymov existovali už v 8. st. V 12. – 13. st. occitanská kultúra prostredníctvom trubadúrov ovplyvnila rozsiahle európske územia a zanechala výrazné stopy v európskej kultúre vrátane folklórnych príbehov.
V ranom stredoveku Occitánia často patrila do jedného politického celku, a to pod vládou vizigótskych kráľov a niektorých Merovejcov a Karolovcov. Avšak od čias rozdelenia Franskej ríše v 9. st. Occitánia pozostávala z viacerých vojvodstiev, grófstiev atď. a odvtedy už nikdy nebola zjednotená politicky. Počas vrcholného stredoveku (9. – 13. st.) o vplyv na tomto územie súperili viacerí panovníci. V tom čase v Occitánii kvitla nádherná a jedinečná kultúra, ktorá istým spôsobom zjednocovala toto územie a presahovala politické hranice, ktoré sa často posúvali. Obyvatelia a politickí vodcovia Occitánie boli tolerantní voči iným náboženstvám a neortodoxným kresťanským myšlienkam. V 12. st. Occitánia sa stala hlavným centrom hnutia katarov, ktorí v tom období predstavovali reálnu hrozbu pre ortodoxnú katolícku cirkev.
Náboženská tolerantnosť politických vodcov Occitánie, ako i dvorská láska, ktorá bola ústredným pojmom trubadúrskej poézie, sa vnímala na iných európskych územiach negatívne. Stala sa synonymom kacírstva a romantická láska sa zasa vnímala ako nemravnosť. Z politického hľadiska tolerantnosť a dokonca aj príklon occitanských šľachticov ku katarom sa francúzskym kráľom interpretovali ako prejav nezávislosti od suveréna. Pápež Inocent III. teda v r. 1208 vyhlásil krížovú výpravu proti tzv. albigéncom (podľa mesta Albi, najdôležitejšieho centra katarov), ktorej sa zúčastnili prevažne šľachtici zo severných francúzskych oblastí a ktorá dostala názov „albigénska“. Pokračovala s prestávkami do r. 1229 a vyznačovala sa nebývalou krutosťou. Hoci po jej ukončení kráľovská a pápežská autorita bola na tomto území nastolená, počiatočný odpor obyvateľstva sa zmenil na nenávisť voči „severanom“, stopy ktorej pretrvávali po stáročia a odrazili sa aj vo folklóre (napríklad Simon de Montfort, prvý vodca križiakov, dlho bol „strašiakom“ pre detí). Ani katari neboli úplne vyhubení; až v nasledujúcich storočiach po dlhom pôsobení inkvizície (ktorá bola v Toulouse ustanovená v r. 1233) sa cirkvi podarilo zničiť túto herézu na území Occitánie.
V neskorom stredoveku a ranom novoveku (13. – 17. st.) francúzski králi postupne dobyli väčšinu occitanského územia. V rôznych historických obdobiach occitanská kultúra vrátane jazyka prechádzala rozličnými stupňami nemilosti zo strany štátu. Napriek tomu je tento jazyk dnes stále živý (aktívne ním hovorí viac ako 600 000 ľudí).
Trubadúri
Trubadúri (franc. troubadour) boli európski skladatelia a speváci obdobia vrcholného stredoveku. Táto tradícia sa začala v 11.st. v Occitánii. Viacerí trubadúri boli šľachtici, hoci nie všetci. Často cestovali na veľké vzdialenosti a šírili umelecké a folklórne motívy i politické noviny. Pohybovali sa väčšinou na dvoroch európskych panovníkov a boli teda predstaviteľmi dvorskej kultúry. Je však dôležité, že vo svojej poézii využívali aj folklórne motívy a ich básne spätne ovplyvňovali ľudovú tradíciu. Práve prostredníctvom trubadúrov sa na kontinent dostali artušovské romansy aj iné motívy anglických legiend. V tom istom čase sa na európskych dvoroch však pohybovali aj žongléri (joglares v Occitanii, jongleurs vo Francúzsku, minstrels v Anglicku). Boli profesionálnymi zabávačmi a často siahali po trubadúrskej lyrike. Využívali však aj iné žánre, najmä epické rozprávania.
Autorom najstaršieho zachovaného diela trubadúrskej poézie bol Guilhem de Peitieus alebo Guillaume d'Aquitaine, čiže William IX., vojvoda Akvitánie, ktorý žil v rokoch 1071 – 1127. Bádatelia skúmajúci trubadúrsku poéziu však nepokladajú jeho dielo za začiatok trubadúrskej tradície, ale skôr za jej vrchol. Zachovalo sa zrejme preto, že bol vojvoda. Zachovali sa však aj iné diela trubadúrov z neskoršieho obdobia, a to v manuskriptoch známych ako chansonniers (knihy spevov).
Etymológia slova „trubadúr“ je nejasná. Existujú dve hlavné verzie vysvetlenia pôvodu tohto slova:
- od occitanského trobar, čiže „skladať“, „vymyslieť“, „vynájsť“
- od arabského tarrab, čiže spievať.
Occitanské trobador znamenalo doslova „ten, čo nachádza po skúmaní“. Základ trobar pochádza z latinského tropare, čiže „rétorika“, „výraz“, ktoré sa zakladá na gréckom τρόπος, čiže „trópy“. Trubadúr je teda ten, čo vymýšľa trópy – prejav, v ktorom sa používa význam slov odlišný od bežného, napríklad metafory či metonymy. Zástancovia druhej hypotézy tvrdia, že obe etymológie môžu byť správne, keďže význam oboch predpokladaných pôvodných termínov sa prelína a existuje chronologická súvislosť medzi trubadúrmi a arabskými hudobnými výtvormi v sufijskej mystickej tradícii. Staršia islamská poetická tradícia skutočne mohla ovplyvniť južnú Európu, keďže v tom čase časť územia Španielska sa nachádzalo pod moslimskou nadvládou. Je potrebné si uvedomiť, že slávny trubadúr William Akvitánsky sa zúčastnil prvej krížovej výpravy a neskôr rekonkvisty v Španielsku, takže musel prísť do intenzívneho kontaktu s islamskou kultúrou. Okrem toho, v Španielsku 11. storočia existovali skupiny potulných básnikov, ktorí sa pohybovali medzi panovníckymi dvormi a niekedy navštevovali aj kresťanské panovnícke dvory. Ako ukázala bádateľka Maria Rosa Menocal, kontakty medzi španielskymi básnikmi a trubadúrmi boli časté a viedli k vzájomnému ovplyvňovaniu poetických foriem.
Pri skladaní piesní trubadúri väčšinou sledovali isté „pravidlá“, ktorých príkladom je manuskript Leys d'amors (1340). Príklady poetických foriem trubadúrskych piesní:
- canso, najčastejšia forma, pozostávala z piatich – šiestich strof s krátkym záverom;
- dansa alebo balada, tanečná pieseň s refrénom;
- pastorella, príbeh o láske rytiera k pastierke;
- alba (ranná pieseň), v ktorej hlásnik varuje milencov, že ráno sa blíži a môže ich prekvapiť manžel;
- escoding, ospravedlnenie milenca;
- gap, výzva;
- planh, nárek; a iné.
Trubadúri mohli viesť dlhšie poetické debaty: zložitá otázka týkajúca sa lásky alebo spoločenského správania, ktorú riešil jeden básnik, mohla vyvolať odpovede iných, a tak sa rodila poetická diskusia.
Trubadúrska poézia sa zakladala na dvoch dôležitých pojmoch: rytierskosti a dvorskej láske.
Rytierskosť
Pojem rytierskosti sa vzťahuje na stredovekú inštitúciu rytierstva. Je potrebné poznamenať, že súčasný význam tohto slova sa od stredovekého líši. Stredovekí autori 11.-15.st. často používali pojem „rytierskosť“, no jeho definícia sa rôznila v závislosti od času a miesta. Zvyčajne býva spájaný s ideálmi rytierskej cnosti, cti a dvorskej lásky. V stredovekej literatúre môžeme vyčleniť tri oblasti povinností rytiera:
- povinnosti voči krájanom a kresťanom vo všeobecnosti. Zahrňujú také charakteristiky (cnosti) ako milosrdenstvo, odvaha, statočnosť, čestnosť, ochrana slabých a chudobných a vernosť suverénovi. Často sa chápali aj ako ochota položiť svoj život za inú osobu, či už za panovníka alebo za toho najchudobnejšieho človeka. Ilustráciou môže byť obraz Sira Gawaina z artušovských romansov.
- povinnosti voči Bohu: ochrana nevinných, vernosť cirkvi, boj na strane dobra proti zlu, veľkodušnosť a poslušnosť Bohu vo väčšej miere než pozemskému panovníkovi. Príkladom môže byť Sir Galahad alebo Sir Percival v legendách o Svätom Gráli.
- povinnosti voči ženám zodpovedajúce pojmu dvorskej lásky: rytier má slúžiť svojej panej, a po nej aj ostatným ženám. Najčastejšie sa to chápalo ako všeobecná zdvorilosť a ochota voči všetkým ženám. Príkladom môže byť Sir Lancelot alebo Sir Tristan v artušovských romansoch.
Tieto tri druhy rytierskych povinností sa často prelínali a niekedy sa nedajú oddeliť. V rozličných geografických oblastiach a časových obdobiach sa robil dôraz na odlišné aspekty rytierskosti, čo viedlo k vytvoreniu troch hlavných druhov rytierstva (bojové, náboženské a dvorné). Všetky tri kategórie však spájal pojem cti, ktorý bol hlavným a najdôležitejším princípom rytierstva.
Dvorská láska
Dvorská láska predstavovala stredovekú koncepciu lásky, v ktorej milenec má protikladné skúsenosti spojené s erotickou túžbou a duchovnými zážitkami. Je súčasne hriešna a morálne povznášajúca, vášnivá a zdržanlivá, zahanbujúca a vzrušujúca, ľudská a transcendentná.
Termín „dvorská láska“ (amour courtois) zaviedol bádateľ Gaston Paris v r. 1883 v článku týkajúcom sa artušovských romansov. Podľa neho amour courtois bola na jednej strane idolizáciou a na druhej strane posilňovala sebadisciplínu. Milenec akceptoval nezávislosť svojej panej a snažil sa byť jej hodný, a to tak, že sa správal odvážne a šľachetne a splnil každé jej želanie. Sexuálne uspokojenie nemuselo byť hlavným cieľom, no láska nebola ani celkom platonická, keďže sa zakladala na telesnej príťažlivosti.
Termín Gastona Parisa sa ujal a odvtedy sa používal v rôznych významoch a súvislostiach. Bol však aj odmietaný ako romantická fikcia alebo mýtus 19. storočia. Doteraz sa vedú diskusie o jeho interpretácii a pôvode. Aj keď samotný termín sa objavuje len v jednom stredovekom texte (ako cortez amors), je príbuzný výrazu fin'amor, teda „ušľachtilá láska“, ktorý sa často objavuje v provensálskych, francúzskych a nemeckých textoch. Okrem toho, v stredoveku boli zaužívané aj iné výrazy asociované s „dvorskosťou“ a láskou. I keď teda Paris použil termín, ktorý takmer chýba v dobovej literatúre, tento výraz je vhodný pre označenie konkrétnej koncepcie lásky.
Dvorská láska vznikla približne v období prvej krížovej výpravy (1099) v prostredí panovníckych sídiel, teda zámkov a hradov, a to v štyroch oblastiach – v Akvitánii, Provence, Champagne a Burgundsku. Vznik konvencií dvorskej lásky pravdepodobne súvisí aj s vplyvom islamského sveta na európsku stredovekú kultúru. Podobné správanie prevládalo na islamských panovníckych dvoroch stredovekého Španielska, ale aj inde v islamskom svete.
Pri popise dvorskej lásky trubadúri sa vyjadrovali v termínoch feudálnej oddanosti vazalov voči suverénovi: poet bol vazalom svojej dámy, dokonca ju oslovoval midons („môj pane“) – bolo to niečo ako kódový názov, keď básnik nechcel menovať dámu. Trubadúrsky model ideálnej dámy zodpovedal manželke suveréna alebo vo všeobecnosti dáme vyššieho postavenia. Keď jej manžel bol preč na výpravách, usmerňovala chod domácnosti a dvora a podporovala umenie. Niekedy sa tento model vzťahoval aj na prítomnosť jej manžela. Dáma teda bola bohatá a mocná a len ušľachtilá láska básnika ho robila hodným jej pozornosti. Hodnotenie lásky sa teda zakladalo skôr na povahe básnika a jeho správaní než na jeho bohatstve a pôvode. Eleanor Akvitánska, ktorá bola jednou z najvýraznejších postáv vrcholného stredoveku a zodpovedala tomuto trubadúrskemu modelu, priniesla ideály dvorskej lásky z Akvtánie na francúzsky dvor a neskôr do Anglicka. Jej dcéra Marie zaviedla dvorské správanie na dvore v Champagne.
Podľa ideálov dvorskej lásky žena posilňovala duchovnosť a morálku. V erotickej príťažlivosti básnici nevideli nič hriešne, práve naopak, pokladali túžbu za prejav najvyššieho dobra. Takéto pojatie sa nachádzalo v príkrom rozpore s cirkevným názorom, podľa ktorého žena predstavovala objekt nízkych sexuálnych túžob. V r. 1215 manželstvo bolo vyhlásené za kresťanskú svätosť a sexuálny styk sa v rámci manželstva mal obmedzovať len na úlohu plodenia, inak sa pokladal za hriech. Dobovým kresťanským ideálom v tomto zmysle bol celibát, dokonca aj v manželstve. Preto na začiatku 13. st. cirkev odsúdila dvorskú lásku ako kacírstvo. Prítomnosť duchovnosti v žene sa zdôrazňovala cirkvou len v kulte Panny Márie.
Dáma sa niekedy vnímala aj ako vzdialená princezná, do ktorej sa rytier mohol zaľúbiť, aj keď ju nikdy nevidel. Postupne k pojmu dvorskej lásky pribudli ďalšie črty, napríklad symbolika farieb. Zvyčajne rytier nosil farby svojej dámy. Mohol však farbami vyjadrovať aj svoje pocity či postoje: modrá alebo čierna boli farbami vernosti, zatiaľ či zelená bola znakom nevery. Dáma sa mohla vnímať aj takmer v náboženskej rovine: spása, ktorá predtým bola doménou cirkvi, prichádzala z rúk milovanej ženy. Existovali aj ženy-poetky, ktoré vyjadrovali podobné pocity voči mužom.
V literatúre sa s konvenciami dvorskej lásky môžeme stretnúť u väčšiny najdôležitejších stredovekých autorov: u Geoffreya Chaucera, Danteho, Marie Francúzskej, Chretiena de Troyes a i. Zodpovedajúcimi stredovekými žánrami boli lyrika, romansa a alegória. Snáď najdôležitejším a najpopulárnejším dielom v tomto zmysle bol spis De Amore („O láske“,12.st.), v ktorom provensálsky autor Andreas Capellanus popísal ars amandi, čiže „umenie milovať“ (alebo pravidlá dvorskej lásky). Jeho dielo sledovalo klasickú tradíciu (Ovidius, Umenie milovať), no opieralo sa aj o islamskú tradíciu („Holubičkin náhrdelník“, Ibn Hazm). Téma dvorskej lásky pretrvala aj v neskoršom období (môžeme ju nájsť napríklad aj u Sheakspearea v hre „Romeo a Júlia“).
Pokiaľ ide o vzťah k sexualite v téme dvorskej lásky, je značne kontroverzný. Básnici vyjadrujú tak telesnú túžbu, ako i snahu o duchovnú očistu. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že trubadúri boli v tomto smere ovplyvnení gnostickými ideami katarov, ktorých ideálom bola duchovná a fyzická čistota a odmietnutie sexuálnych túžob. Ďalší však vidia dvorskú lásku len v rovine sexuálneho naplnenia. U samotných trubadúrov v tomto zmysle môžeme nájsť všetky možné postoje. Niektoré poémy sú výrazne erotické, zatiaľ čo ďalšie sú preduchovnené a hraničia s ideálom platonickej lásky.
Kontroverznou témou je aj existencia tzv. „súdnych dvorov lásky“, ktoré spomína Capellanus. Mali byť tribunálom pozostávajúcim z 10 až 70 žien. Vypočúvali „prípad“ týkajúcej sa istej ľúbostnej záležitosti a posudzovali ho na základe pravidiel dvorskej lásky. Nie je jasné, či naozaj existovali, keďže dobové pramene ich nespomínajú. Možno predstavovali akési literárne stretnutia alebo analógiu neskorších salónov, kde ľudia čítali poémy, diskutovali o láske a flirtovali.
Minnesingeri
Minnesang predstavuje lyrickú tradíciu, ktorá vznikla v Nemecku 12 st. a pokračovala až do 14. st. Skladatelia a speváci tejto tradície sa nazývali minnesingeri (Minnesingers, Minnesänger). Toto slovo je odvodené od stredovekého nemeckého minne, čiže „láska“. Minnesingeri sa vo mnohom podobali occitanských trubadúrom alebo severofrancúzskym truvérom. Ich hlavnou témou bola dvorská láska. Niektorí sa však venovali aj epickej poézii.
Sociálne postavenie minnesingerov je diskutabilné. Niektorí z nich zjavne patrili k vyššej šľachte: manuskript 14. st. Codex Manesse obsahuje piesne napísané vojvodami, grófmi, kráľmi a dokonca aj cisárom Henrichom VI. Ďalší očividne boli vzdelanými ľuďmi, ktorí nepatrili ku šľachte, ako naznačuje titul Meister („majster“). Je možné, že patrili k nižšej šľachte a boli vazalmi veľkých pánov. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že boli skôr príslušníkmi dvorskej kultúry než najatými profesionálnymi hudobníkmi.
Najstaršie texty minnesingerov sú napísané v nemčine a pochádzajú z polovice 12. st. Táto staršia domáca tradícia sa označuje ako dunajská. Okolo r. 1170 však pôvodná nemecká lyrika bola silne ovplyvnená occitanskými trubadúrmi a francúzskymi truvérmi. Najjasnejšie sa to prejavuje v adaptácii poetickej formy canso alebo cansone. Niektoré texty tohto obdobia zodpovedajú poémam truvérov tak formou, ako i obsahom. Okolo r. 1190 však nemecká tradícia sa zbavuje occitanského a francúzskeho vplyvu. Toto obdobie sa často nazýva klasickým. Práve vtedy tvorili chýrni minnesingeri vrátane Walthera von der Vogelweideho, ktorý sa pokladá za najslávnejšieho minnesingera všetkých čias. Neskoršie obdobie sa začína okolo 1230 a je charakterizované tendenciou k formálnemu prepracovaniu poém. Niektorí autori tohto obdobia uvádzajú na scénu aj ľudové postavy, často s prvkami humoru. V 15. st. Minnesang sa vyvíja v tradíciu meistersingerov, ktorí na rozdiel od minnesingerov nepatrili k šľachte a mohli byť aj obchodníkmi.
Legendárni európski zbojníci: príklad Robina Hooda
Zbojníci a banditi, tak mýtickí, ako i historickí, vždy boli súčasťou folklóru. Táto téma pretrváva v kultúrnej tradícii prostredníctvom piesni, príbehov a v súčasnosti aj filmov. Viacerí bádatelia ukázali, že postavy slávnych zbojníkov zdieľajú niekoľko spoločných charakteristík. Najdôležitejším aspektom je to, že vystupujú proti autorite a ako takí sa často bývajú stotožnení so sociálnou nerovnosťou a konfliktami v rôznych rovinách: politickej, národnostnej, ekonomickej atď. Keďže porušujú zákon asociovaný so štátnou mocou a sú „na druhej strane barikády“, v istých historických podmienkach sa ich postavy stávajú symbolom boja proti nespravodlivému štátnemu usporiadaniu. V tomto procese historické fakty často ustupujú do úzadia a idealizované postavy zbojníkov môžu nadobudnúť rozmery národných hrdinov. Príkladmi slávnych európskych zbojníkov sú: švajčiarsky William Tell (14. st.), slovenský Jánošík (18. st.), škótsky Rob Roy (18. st.) a anglický Robin Hood, ktorý predstavuje jeden z najvýraznejších príkladov transformácie folklórneho obrazu zbojníka.
Robin Hood
Robin Hood v anglickom folklóre a literatúre predstavuje archetypálneho ľudového hrdinu. V modernej verzii legendy Robin Hood je inteligentný, vtipný, zdvorilý, zbožný a odvážny zbojník, ktorý berie bohatým a dáva chudobným a bojuje proti nespravodlivosti a útlaku. Jeho družina sa nazýva Merry Men (Veselí chlapi) a pozostáva zo 140 zbojníkov, ktorí pôvodne patrili k yeomen, čiže statkárom. Termín “Veselí chlapí” vznikol v neskoršom období, ale rané balady spomínajú niekoľko Robinových druhov. Sú to Will Scarlet (alebo Scathlock), Much Millerov syn a Malý John. I keď je banda početná, spomína sa len niekoľko mien. Robin Hood žije v Sherwoodskom lese pri Nottinghame. Vo mnohých príbehoch protivníkom Robina je šerif z Nottinghamu. V najstarších verziách to vyplýva jednoducho z šerifovej funkcii ochrancu zákona, no v neskorších podaniach sa šerif stáva despotom, zneužíva svoju pozíciu, utláča chudobných a zúčastňuje sa protištátnych sprisahaní. V ďalších verziách Robinovym protivníkom je princ John (historická postava, neskôr anglický kráľ), ktorý vystupuje ako uzurpátor pozície svojho staršieho brata Richarda Levie Srdce. V najstarších príbehoch Robin je statkár, v neskorších sa stáva šľachticom, kniežaťom (earl) z Loxley, ktorému nespravodlivo zobrali jeho majetok. Niekedy sa zúčastňuje krížových výprav a vracia sa do Anglicka, aby bojoval so zákerným šerifom. Stáva sa súčasťou ľudového odporu proti rozličným formám útlaku (ekonomickému, normanskému, náboženskému atď.). V súčasnosti sa často asociuje aj s keltskými aspektmi anglickej ľudovej kultúry vrátane druidizmu. Zatiaľ čo v starších príbehoch vystupuje ako arogantný sebec a tyran, ktorý sa vyžíva v krviprelievaní, ponižuje svoju družinu a neľútostne zabíja protivníkov, neskôr sa jeho postava výrazne mení v pozitívnom smere. V každom období teda obraz Robina bol iný: bol interpretovaný v súlade s konkrétnymi historickými podmienkami. Zdôrazňovalo sa práve to, čo v tom momente bolo dôležité pre rozprávača a poslucháčov.
Robin Hood v historických prameňoch
Najstaršie zmienky o Robinovi nepatria k historickým zoznamom a nie sú to ani balady, v ktorých vystupuje neskôr: sú to len letmé odkazy v rozličných dobových manuskriptoch. Počínajúc r. 1227 sa v niekoľkých anglických justičných spisoch objavujú mená 'Robinhood', 'Robehod' a 'Hobbehod'. Väčšinou pochádzajú z konca 13. st. Zdá sa, že tento termín sa používal ako synonymum zbojníka alebo utečenca. Teda aj v tomto ranom období Robin Hood bol archetypálnym kriminálnikom. Tento význam v justičných spisoch pretrval aj neskôr.
Prvá zmienka o literárnej tradícii spojenej s Robinom sa objavuje na konci 14. st., keď William Langland v svojej knihe hovorí: „Neviem povedať Otče náš tak dokonale ako kňaz, ale viem verše o Robinovi Hoodovi“.
Prvá zmienka o údajne historickom Robinovi sa objavuje ešte neskôr, v kronike napísanej okolo r. 1420. Podľa nej Robin bojoval v albigénskej výprave na strane Simona de Montforta. Neskoršie sa zmienka o Robinovej smrti objavuje v epitafe datovanom 13. st., ktorý sa však po dôkladnom skúmaní bol označený za podvrh 17.st.
Robin teda aj v najstarších prameňoch predstavuje väčšinou fiktívnu postavu. Pre stredovekých autorov existuje „v rýmoch“ či „v komédiách a tragédiách“. Dokonca aj v právnom kontexte, kde by sme mohli hľadať spoľahlivé záznamy o jeho zbojníckom pôsobení, vystupuje Robin ako symbol a všeobecná postava zbojníka, nie ako konkrétny jednotlivec. Aj v stredoveku teda Robin patril skôr k fikcii ako k histórii. V jednej z kolied pochádzajúcej z polovice 15. st. sa o ňom hovorí práve takto – ako o niečom, čo pre poslucháčov v skutočnosti neexistuje.
Na druhej strane postava Robina, i keď je zjavne fiktívna, nemá mýtické črty, ktoré môžeme nájsť v iných obrazoch ľudových hrdinov založených na údajných historických osobnostiach, napríklad v obraze kráľa Artuša. I keď niektorí bádatelia sa pokúšali odvodzovať Robinovu postavu od mýtických bytostí, tieto pokusy neboli dobre podložené. Robin a jeho družina síce vykazujú neobyčajné zručnosti v streľbe z luku, maskovaní, šermovaní atď., no nemajú nadprirodzené črty. Zdá sa, že táto postava vznikla skôr spojením príbehov o niekoľkých skutočných zbojníkoch, medzi ktorých mohli patriť Hereward the Wake, Eustace the Monk a Fulk Fitz Warin.
Vývoj obrazu Robina Hooda v baladách a príbehoch
Najstarší dochovaný text o Robinovi je Robin Hood and the Monk (Robin Hood a mních). Je to stredoveký manuskript z polovice 15. st., ktorý obsahuje viaceré charakteristické motívy Robinovho príbehu vrátane šerifa z Nottinghamu. Žánrovo patrí k napínavým kriminálnym príbehom. Ďalší manuskript A Gest of Robyn Hode (Hosť Robina Hooda) bol napísaný okolo r. 1475 a predstavuje zbierku jednotlivých príbehov, ktorej cieľom je spojiť jednotlivé epizódy do ucelenej narácie. Robin Hood and the Potter (Robin Hood a hrnčiar) z r. 1503 je na rozdiel od „Mnícha“ je ladený skôr komicky. Ďalšie rané texty predstavujú dramatické príbehy, ako napríklad Robyn Hod a Shryff off Notyngham z r. 1472. Sú zaujímavé tým, že v nich sa Robin začína spájať s rituálmi osláv 1. mája.
Obraz Robina Hooda v týchto raných textoch sa odlišuje od neskorších podaní vo viacerých aspektoch. Robin tu nebojuje za spravodlivosť a za iných ľudí; nie je veľkodušný, ale skôr sebecký, pomstychtivý a krutý. Nespráva sa k svojim druhom ako k seberovným, ale striktne od nich vyžaduje prejavy poslušnosti. Robinoví muži nebojujú palicami, ale mečmi, ktoré sú znakom ich sociálneho statusu statkárov. A Robin nie je kniežaťom, ktorého šerif obral o majetok, ale dostáva sa do lesa preto, že zabil kráľovských lesníkov, ktorí sa mu posmievali. Zatiaľ čo v niektorých neskorších príbehoch sa stotožňuje s roľníckym povstaním, v ranom podaní nie je sedliakom, ale statkárom. Nebojuje proti spoločenským konvenciám, ale skôr ich stelesňuje, pretože je zdvorilý, vtipný a zbožný, na rozdiel od jeho hrubých a hlúpych protivníkov. I keď bojuje proti kráľovským úradníkom, voči samotnému kráľovi zostáva lojálny. Tieto príbehy teda zdôrazňujú násilie, ale počas obdobia, v ktorom násilie patrilo k bežným životným podmienkam.
V 15.st. sa Robin začína spájať s ľudovými oslavami 1. mája: v niektorých oblastiach sa ľudia počas osláv obliekajú ako Robin alebo jeho družina. Tento zvyk pretrval až do alžbetinských čias a počas vlády Henricha VIII. bol dokonca populárny aj na kráľovskom dvore. Počas osláv bol zvolený májový kráľ, ktorý predsedal hrám a procesiám. Hry sa pritom hrali s dobročinnými účelmi. Práve v tejto súvislosti sa s Robinom začína spájať ženská postava, panna Marian alebo Marion. Jej meno pravdepodobne pochádza z francúzskej pastorálnej hry konca 13. st. Pôvodne postavy Robin a Marion patrili k rozličným hrám predvádzaným počas májových osláv a neskôr sa spojili do jedného príbehu.
Tlačené verzie balád o Robinovi sa objavujú začiatkom 16. st. a sú väčšinou založené na „Hosťovi“. Neskôr je Robin povýšený na šľachtica – vystupuje ako Earl of Huntington, Robert of Locksley alebo Robert Fitz Ooth. Prvá zmienka o pomoci chudobných sa objavuje tiež v 16. st., i keď je stále okrajovým motívom. V tomto storočí legenda o Robinovi nadobúda konkrétne historické umiestnenie. Najstaršie balady síce spomínajú „kráľa Eduarda“, ale nie je jasné, ktorý z troch stredovekých Eduardov to bol. V 16. st. však Robinova legenda sa spojila s obdobím križiackych výprav, keď kráľ Richard bol preč z Anglicka.
Aristokratický pôvod, láska k žene a motív neprítomnosti pravého kráľa výrazne posunuli obraz Robina smerom ku konvenčným spoločenským hodnotám. V tomto zmysle transformácia príbehu pripomína vývoj obrazu kráľa Artuša, ktorý sa v podaní trubadúrov zmenil z drsného a nebezpečného keltského hrdinu na ideálneho rytiera sledujúceho kódex cti a dvorskej lásky. Začínajúc 16. st. teda obraz Robina skôr podporuje vládnucu spoločenskú vrstvu, heterosexuálnu romantickú lásku a zbožnosť. Element „kriminality“ slúži skôr k dramatizácii príbehu a zdôrazňovaniu spoločenských hodnôt. V 17. st. sa začína zdôrazňovať aj veľkodušnosť voči chudobným.
V 18. st. príbehy sa stávajú ešte konzervatívnejšími a postupne nadobúdajú charakter frašky. Robin začína vystupovať ako nešikovný, neobratný a ťarbavý človek, alebo naopak, ako prefíkaný klamár. Popularita príbehov o Robinovi v tomto období vedie k jeho častému stvárneniu v literatúre. V nasledujúcom viktoriánskom období vznikajú ďalšie verzie Robinovho obrazu. Tradičné príbehy sa často pretvárajú pre deti. Tu Robin vystupuje ako čistý filantrop, ktorý berie bohatým a dáva chudobným.
Charakter národného hrdinu však Robin nadobúda len v 20. st., keď jeho legenda bola stvárnená nielen v literatúre, ale aj vo filmoch. Začínajú sa zdôrazňovať momenty boja s cudzími dobyvateľmi – Normanmi, ako i asociácia Robina so slávnym Richardom Levie Srdce. Na konci storočia k družine Robina pribúdajú ďalšie postavy vrátane saracéna.
Zbojnícka anomália: zbojník Slávik ruských bylín
Ruský folklór obsahuje viacero obrazov zbojníkov, ktoré predstavujú paralelu k ich západným kolegom v zmysle transformácie obrazu a jeho obrastania rozličnými charakteristikami v závislosti od konkrétnych historických podmienok. Sú to napríklad kozácki atamani spájaní s roľníckymi povstaniami, bojom proti sociálnemu či národnostnému útlaku alebo s vojnami s cudzím nepriateľom. Jeden folklórny obraz ruského zbojníka sa však sa výrazne odlišuje od týchto legendárnych postav, a to tak v zmysle historickej transformácie, ako i prítomnosti nadprirodzených prvkov. Je to Соловей разбойник – zbojník Slávik, ktorý vystupuje hlavne v bylinách.
Na rozdiel od legendárnych zbojníkov sa Slávik nepopisuje ako historická postava, ale ako antropomorfná nadprirodzená bytosť, ktorá je hlavným protivníkom bohatiera. Jeho hlavnou charakteristikou je prenikavý svist, tak silný, že spôsobuje okamžitú smrť. Analogickú postavu nachádzame aj v bieloruskom epose: je to Змей Рогатый Сокол (Drak Rohatý Sokol). Slávik sedí vo svojom hniezde (na dvanástich alebo siedmich duboch) a bráni v prístupe ku Kyjevu. Môže mať svoj palác aj rodinu – synov a dcéru, ktorá vystupuje ako prievozník cez rieku. Hrdina (Iľja Muromec) nad ním víťazí (úderom do pravého oka). Ich súboj sa končí tým, že hrdina rozseká Slávikovo telo a spáli ho.
Tieto motívy podľa niektorých ruských bádateľov predstavujú ozvenu mýtu o súboji boha hromovníka (Perúna) s drakom. Samotné meno Соловей sa spája s etymológiou mena Perúnovho protivníka Velesa (v dôsledku anagramatickej transformácie). Veles podľa týchto rekonštrukcií mohol vystupovať aj v podobe vtáka. Niektorí bádatelia ho však spájali aj s východnými, konkrétne iránskymi motívmi nadprirodzeného vtáka (Simurg), ako i so západnými germánskymi príbehmi. Bádateľ Buslajev sa pokúšal vysvetliť pôvod tohto obrazu aj s historického hľadiska (zbojník Mogut).
Napriek rôznym interpretáciám je jasné, že zbojník Slávik predstavuje skôr transformáciu mýtického obrazu než folklorizáciu historickej postavy. V porovnaní s inými zbojníkmi európskej tradície patrí do odlišného folklórneho žánru – nie do legiend, ale do eposu s odlišnými sujetovými pravidlami, ktoré nezdôrazňujú spojenie s konkrétnym historickým kontextom do takej miery ako legendy.
Komentáře
Přehled komentářů
Hi! Please tell me the number of your office, I will come to you tomorrow. QGW7ZG1XUEH0ECYWXF www.yahoo.com
Hi! I need your advice!
(Rodger, 24. 8. 2022 14:06)The day before yesterday I received a message that I need to collect my winnings. But I lost the email with the data to access the site. How do I restore access? >>> https://cutt.ly/cXGlY3C
Hi! I have a little problem :-(
(Toby, 16. 7. 2022 1:42)I registered on the website last week and filled in my details. But since yesterday I can't log in to my profile. Help me fix everything. Here is a link to my page ►►► https://lnk.do/hm3rWS ✅. Thanks! Diana
Hi! I have a small question?
(Georgina, 4. 7. 2022 21:13)►►► ✅ Where can I get my prize? Here? https://lnk.do/oRLXPN
aha
(hahaha, 15. 2. 2012 19:53)Žiaci majú k dispozícii bohato zásobenú knižnicu a ochotných pedagógov k ruke na konzultačky :D Tento text bol skomponovaný ku konkrétnemu účelu. Tak ako aj celá stránka. Holt, všetko sa obsiahnuť nedá :)
Trubaduri & Co
(Miriam Hessik, 12. 7. 2014 13:46)
Vynikajuci clanok, dakujem zanho.
PS: A uz tu zasa mame boj "juh proti severu" ,ako kedysi v case trubadurov vo Francii :D :D
vid rozculeny komentar pod nazvom "halloo"......
HALLOO
(njfh, 8. 11. 2011 18:42)
A so severného francuzska nemame nič akoze trubaduri tam su ale ti druhy akože nič ....halooo ved uz majte rozum ludia akoze nic protivam ale tak sa spametajte ziaci potrebuju uz toho viacej ,,,sa preberte sme v 21.storoči REALITA !!!!!!
Hello!
(QGW7ZG1XUEH0ECYWXF www.yahoo.com, 13. 12. 2022 0:34)