Pozdrav z Turecka
Ahojte moji mili,
posielam Vam pozdrav z prazdnin v Turecku. Pocas 13 dni, ktore som tu stravil som presiel tureckou rivierou, tureckymi velhorami i rozlahlou polopustou, ktora sa nachadza vo vnutrozemi, az som sa opat cez hory presplhal po nizinu na pobrezi Stredozemneho mora. Poviem vam, Turecko je velke az no. Prsiel som po nom 1532 km. Skoda, ze som nepocital litre vody, ktore som tu vypil. Ved od dazdov v Rumunsku na mna neustale pozera slniecko, ktore je niekedy az na nevydrzanie. Prave som si uvedomil, ze som bol na nete naposledy pred tyzdnom, no mne sa zda, ze ubehlo odvtedy niekolko mesiacov. Udialo sa tolko veci, ze teraz skutocne neviem odkial zacat. Dnes to musia byt fakt iba ulomky.
Na zaciatku mozno taka netradicna veta - Turecko je nadherna krajina:) Hory mi dali zabrat, aj ked to nebolo az take strasne ako som predpokladal. Trochu som bojoval aj s kolenom, ktore ma poslalo 2x skor do hajan, ale uz je opat dobre. V minulom maili som skoncil pred Ankarou. Tu sa mi podarilo stastlivo obist dialnicnym obchvatom, bo po skusenostiach s tureckymi velkomestami radsi pracky pric. Opat by som tu stratil den. Krajina za Ankarou sa zacala prudko menit vo vyprahnutu susinu, ktora vsak tiez mala svoje caro. Nechcel by som sa tu vsak ocitnut bez vody. Pocet plastovych flias na vodu na mojom bicykli sa zdvojnasobil a niekedy som si pripadal viac ako nosic vody, ale niekedy mi to ledva stacilo po dalsiu cerpacku (na bike mam 8 l vody). Raz sa mi stalo, ze mi voda dosla a moznost nabrat dalsiu bola az o 20 km. Ani som si nestihol zufat, ked ma zastavil jeden chlapik a vtlacil mi 2l mineralky do ruky, kt. som hned vypil a dalsiu flasu mi pribalil. Takychto podobnych prihod by som mohol pisat desiatky, a tych obcerstvovaciek som mal v TR skutocne vela, ale uz sa nebudem viac k nim vracat.
Raz som sa vo vnutrozemi zobudil zavcas rano a povedal som si, ze uz sa nemozem takto dalej vliect (niekedy sa mi zdalo, ze som sa uz i bicyklovat zabudol) a dnes spravim aspon 180 km. Tak bolo vzialene obrovske jazero, kde som naplanoval dalsie miesto na spanok. Po celodennej makacke som dorazil na okraj jazera a z hrozou som zistil, ze sa na mna - v tejto vyprahnutej krajine - pozera iba niekolko desiatok kilometrov velka solna skrupina, ktora zostala po niekdajsom jazere. (Niektori ste si chceli pozerat aj mapu - je to jazero medzi Ankarou a Aksaray). S uzkostou som sa zacal priblizovat k poriadnemu pohoriu - trojtisicovky - ktore som mal preskrabat, aby som sa dostal do mesta Adana. Na moje prekvapenie ma cakali hlavne zjazdy, tak teda netusim ako vysoko bola polozena polopust vo vnutrozemi. V kazdom pripade som sa musel z istanbulskej 0 dostat opat na 0, cize k stredozemnemu moru. Ked som zliezal z hor, teplota neuveritelne vzrastala a ja som mal chut vzduch, ktory som vdychol, vyplut a nahradit ho niecim inym, ale nebolo nic lepsie po ruke. Voda vo flasiach ma zacala palit a mal som pocit, ze pijem roztopeny plast, z kt. je flasa vyrobena a nie vodu. Asfalt sa zacal roztapat a lepit na pneumatiky, jednoducho romantika. Voda sa zo mna liala a ja som si pripadal ako pristroj na odparovanie vody. Slany pot stekajuci do oci, kt. som si nestihal utierat... bicyklovanie len taky jazz. To som uz bol na urovni Syrie, no ja som pokracoval po pobrezi do mesta Iskenderun a konecne Antakya. Niekedy som musel stat aj kazdych 15 min, aby som sa niecoho napil. Zvacsa ma volali chlapici z cerpaciek a liali do mna chladenu vodu, za co som im nesmierne vdacny. Predvcerom mi jeden chlapik na cerpacke povedal, ze je 47 stupnov. V takej teplote sa tazko aj uvazuje a mal som pocit, ze nedokazem triezvo rozmyslat. No co som si uvedomoval az moc triezvo bolo to, ze som iba v Turecku a caka na mna este Syria ... kde je este teplejsie. Uf!!!! Konecne ma od hranice so Syriou delilo iba 60 km. Neuveritelne som sa uz tesil na zmenu, lebo - musim sa priznat - zacinalo mi Turecko liezt na nervy. Zdalo sa mi nekonecne a do toho vsetkeho tie trubiace kamiony - niekedy som isiel vyskocit z koze. To bol dalsi boj. I ten sa mi nakoniec podarilo nejako preskakat. Racionalne som to prevratil a povedal si, ze kazdy, kto na mna zatrubi, potrebuje odo mna pozehnanie. Pyta si ho. Bolo mi to nakoniec strasne smiesne, lebo v tejto zaryte moslimskej krajine, kde mi zopar krat taktne naznacili, aby som si zasunul krizik na krku pod tricko, bolo davat pozehnanie - Nech ta zehna Pan Jezis...asi dost nezvycajne. Bolo mi to aj smiesne, ale velmi ma to oslobodilo a asi to bola jedina cesta, aby som z tej mojej nervozity nejako vykluckoval.
Tak teda, bol som tych 60 km od hranic a opat sa zacala krajina poriadne hrbatit a predo mnou vyrastlo dalsie pohorie, kt. som mal zdolavat. Zdalo sa mi, ze to uz nezvladnem a do toho vsetkeho neskutocne horko... sadol som si na obrubnik cesty, kde som nasiel aspon trosku tiena a poslednymi mozgovymi spojeniami premyslal o tom, ze to asi vzdam, ze to jednoducho nezvladnem. Ako som tak skormuteny sedel s tvarou v rukach, otvorili sa dvere jedneho kadernickeho salona, odkial ma velmi milo volal jeden pan na vozicku. Ani neviem ako som sa pozbieral a vosiel dnu. Salon bol klimatizovany a ja som citil, ako sa mi vracia triezve uvazovanie. Vypili sme kavicku, zavolali aj nemecku prekladatelku a nakoniec sa z toho vyklulo velmi mile posezenicko a ja som nabral sil ist vpred - do hor. Tu uz civilizacia skoncila, sem tam nejaka osada s hrstkou sarvancov na ceste. A opat stupacky...nastasie popri ceste rastli figy, tak som sa zavse obcerstvil. Cyklistika sa zmenila na pesiu turistiku a ja som pomalicky upadal do podobneho stavu ako (mozno len 10 km) predtym. Vtom ma obstupina skupinka chlapcisk a zacali odo mna vyzobravat a trhat veci z bicykla. To velmi razne zastavil jeden chlapik, ktory ma pozval do jeho domu. Isla s nami aj spominana skupinka deti, on povedal, ze je to OK, lebo su to jeho deti. Vedel trochu po nemecky a ja som musel opat oprasovat moju nemcinu. Ako prve mi v svojom skromnom domceku ukazal sprchu. Parada. Tam som sa fajne schladil a to ma uz v izbe cakala, na zemi posadana, cela rodinka. Spytali sa, ci chcem jest a ja som sa nehanbil. Na zem rozlozili obrus a priniesli domace mliecne dobroty. Vsetci nemo pozerali ako jem, ale oni nechceli. Hladne oci deti boli na mna take nalepene, ze som citil ako mi skriabu bryndzu z vidlicky. Jedol iba otec - hlava rodiny. Zena sedela pokorne v kute. Ked som dojedol, presunula obrus k detom, ktore sa pahltne pustili do jedenia. Mama jedla s nimi. Po jedle som vytiahol ukulele, kazoo, harmoniku, drumblu a perkusie a poriadne sme sa vyblaznili. Velmi, velmi mile. Im sa slovenska hudba velmi pacila a aj si zatancovali. Potom som este decka ucil hrat na jednotlive nastroje... a dalsie 2 mile hodinky za mnou. Myslel som si, ze sa na tu hranicu fakt nedovleciem. Prisiel cas lucenia s rodinou a ja som rozmy.....
(Tu mi prisiel povedat chlapik v Internet cafe, ze o 2 minuty vypinaju elektrinu v celom meste na 2 hodiny)Tak som tu po 2 hodinach opat. Spociatku som bol z toho dost podrazdeny, ale spomenul som si na vcerajsie myslienky z knihy, ktora je sprievodcom na mojej ceste (Zivot s jasnym cielom). Pisalo sa tam, ze sa ucime byt (aj) pokojny prave v pokuseniach. Byt v pokoji vtedy, ked je vsetko OK nie je problemom. Chcem sa ucit zotrvat v pokoji a to sa mozem iba cez boj s prekazkami k pokoju. Inu, upokojil som sa, kupil som si nejaky fast food a som spat. (Aj ked o chvilu je tma a ja budem hladat miesto pre stan opat ako bludna ovecka. Nevadi)
Takze vraciam sa k mojej rodinke. Chcel som sa lucit a rozmyslal som, co im dam. Turecke peniaze som posledne minul v meste a ... vsak uvidim, co si zapytaju. Mozno nejake oblecenie... Ked som sa postavil k odchodu, mila rodinka si ma obstala a kazdy z nich natrcil ruky a vraj ppeenniiaazzee!!! Trochu ma to vydesilo, ale aj pobavilo. Zacali dost z ostra, najma decka a ta najpokornejsia - madam. Trhali zo mna tricka, okuliare... ale zistili, ze im to velmi nesedi a cakali s otrcenou dlanou. Ja som zacal vytahovat dolare. Zacali sa krasne usmievat az rehotat a kricali davaj, davaj. Bolo ich tam 9 a mna to vyslo fakt dost draho. Zvacsa sa v podobnych situaciach spravam podrazdene a nervacim, ale vtedy mi nezostalo fakt nic ine iba rezignovat. Ludkovia ziju v horach a jedine prachy mozu ziskat asi takymto sposobom. Turecko je fakt velke a cim som sa viac blizil k syrskej hranici, tym som viac citil, ze sa na mna ludia pozeraju ako na zdroj neuveritelneho zisku - turista. Neznasam to a vazne sa mi to protivi. Nuz co, treba mi platit dan za pekny bicykel. Teraz som len par kilometrov pred hranicou a ja mam pocit, ze by si opiekli aj slaninu z mojho brucha. Hm, tu nastastie nemam. Pobyt v Turecku ma vysiel poriadne peniaze, lebo Turecko je drahe a navsteva u poslednej rodinky moje naklady zdvojnasobila. Ako som im to tam vycoloval, zmocnil sa ma super pocit a na vsetkom som sa musel iba smiat. Rehotal som sa na plne hrdlo. Ako som tak prechadzal udolickami, decka sa na mna vrhali a trhali zo mna vsetko, co videli. Co som nestihol kopanim rozohnat, to ma stalo dalsie a dalsie veci z mojich batohov. Mozno to znie hrozostrasne, ale mne to prinasalo neuveritelny pocit radosti. Potom, ako som prisiel o dalsiu a dalsiu vec, citil som sa neuveritelne lahsi a zdalo sa mi, ze do Syrie letim. Zistil som, ze najvacsi kriz na mojom putovani su vsetky tie bagle, ktore som si zbalil. Somarik! Letel som v ustred Syrii, rehotal som sa ako blazon a na plne hrdlo som si spieval, piskal som a zdravil vsetkych, ktorych som stretol, alebo iba v dialke zazrel. Pozerali sa na mna ako na blazna, ktorym som mozno na chvilu aj bol, ale prinasalo mi to neuveritelnu radost. Spieval som si na plne hrdlo krestanske piesne z vdacnosti za vsetko to, co ma Turecko naucilo, ale aj z nekonecnej radosti, ze odtialto prcham. (Neviem, ci mate nieco z toho, co momentalne pisem, lebo nestiham privelmi stylizovat..., nevadi)
Este mala poznamocka k mojim noclahom. Spavam zalezeny niekde v krikoch zvycajne v blizkosti cesty. Dost komplikovane to bolo v polopustnych oblastiach, kde sa nedalo velmi zasit, zvacsa som sa musel dost splhat cez kopecky. Ked som prisiel k primoriu, problem bol opacny, vsetko bolo zavlazovane a strazene. Jednu noc som sa musel so straznikom jedneho pola dohodnut (bo vynuchal ma jeho pes) a za poplatok zostat na ich uzemi. Posledna noc v Turecku bola najkrajsia - to aby sa so mnou rozlucilo vo velkom style. Ako som tak hladal miesto, kde sa zvalim, zastavil ma jeden sedliak s traktorom a - je to az neuveritelne, lebo vedel po angl. (pracoval v Saud Arabii) a navrhol mi, ze mozem spat u nich. Zatelefonoval svojej zienke, nech pripravi tucnu veceru a zohreje vodu na sprchu. Myslel som si, ze mi pukne srdce od radosti. Uz mi nakladal bicykel na traktor, no ja som ho ukecal, ze chcem ist na bike. To viete, ta moja hrdost - celu cestu chcem prejst cistym stylom. Napisal mi nazov dediny a dohodli sme sa na presnom mieste, kde ho mam cakat - na benzinke. On este musel nalozit cibulu, kt. predaval vedla cesty. Uhanal som do dediny, kt. bola mojim smerom a velmi som sa modlil za dobrodenie, kt. sa mi dostava. Bola prave nedela. Na pumpe som cakal 4 hodiny a nakoniec som si s dlhym nosom rozprestrel stan na benzinovej nadrzi za cerpackou. Chlapik Fajk s traktorom nedosiel. Nastastie bol velmi laskavy chalan, kt. pracoval na pumpe a cez telefonneho prekladatela sme sa dohodli, ako stravim noc. Ale poviem vam, za tie 4 hodiny, kt. som presedel na obrubniku mi vselico preslo hlavou. Hm.
Zbohom mile Turecko, I love you!!!
Komentáře
Přehled komentářů
Mrzí ma že celé Turecko si nespomenul Turecký med.
Asi tam nikdy nepôjdem.
take leto.....
(Katarína, 31. 7. 2007 19:22)
Dnes si napisal asi preto, lebo sme ta s Lenkou spominali. Ale vlastne asi ani nie, pretoze ta spominame kazdy den, ako tak sedime v kancli, zapratane spustou krabic, stolov, obcas v pritomnosti inych kolegyn a kolegov. Obcas v smiechu, obcas i v placi (to vies, ako to je, ked sa prezivanie pusti na spacirku....). Je to take zvlastne leto, naozaj. Mam pocit, akoby vsetko bolo inak, akoby sa vsetko menilo. Ty si daleko, a zaroven kazdy den s nami. A mne neostava nic ine ako zit proste kazdy den tak, ako pride.
Vobec mi nechybala tvoja stylizacia, pretoze takto si to bol celkom ty, bez akehokolvek prikraslovania. Tento prispevok mi pripomenul skolu v prirode, ani neviem preco. Ale citila som z neho, ze si v nom len ty taky, aky si, a mne bolo pri jeho citani rovnako, ako mi bolo s tebou v SvP (pokojne a dobre).
Ja to nenazyvam modlenim, ani sa neobraciam k Bohu. Ale prajem ti, aby sa ti slo dobre a aby si si naplno prezival seba. Nech sa ti dari "kracat" aj nadalej.... Ja sa uz na teba na Lenkinej svadbe velmi tesim.
Drz sa, kolega moj! :-)
Katarina
:-) (-:
(lenka , 31. 7. 2007 18:29)
Montesorak, pozdravujem(e) Ta a dakujem(e)... aj my myslime... dufam, ze Ti to pomaha aspon tak, ako Tvoje myslenie nam :)))
+
LaJ
:-)
(Jordán, 31. 7. 2007 17:42)i ja ta pozdravujem...ked si mi minule prezvonil,myslel som,ze si uz v jordansku...nevadi,aj to pride...pravidelne refreshujem tvoju stranku a konecne som sa dockal...maj sa dobre a vela sily
(-:
(Silvia, 31. 7. 2007 16:09)
Ja opat narychlo, kedze o par minut musim letiet, som rada, ze zijes, citat som si to nestihla, ale vytlacila som si to ako knizku do vlaku, ved do ZV mi to pojde len tri hodiny, tak si to v klude precitam... Neviem, ci ides podla rozpisu, nemal si tam uz nahodou byt????, nezabudni, ze si mi slubil, ze sa na Lenkinej svadbe vidime, tak sa laskavo ponahlaj, nech si nemusim hladat nejakeho noveho tanecnika... Prajem vesele sliapanie do pedalov...
PS. Becherovka bola naozaj skvela, este som Ti odlozila a kedze som tu dnes uz poslednykrat a JOrdan nebude mat partaka na jej popijanie, myslim, ze Ta z nej aj nieco pocka...
PS. Tesim sa do skoreho videnia...
ŠKODA
(Cyklobrat, 1. 8. 2007 16:30)