Motýlie krídla šuchocú vo vetre.....
„Mami?“
Ticho
„Mama?“
Ticho prerušované zúfalými výkrikmi a vzlykmi.
Všade niečo praskalo, škrípalo a v diaľke sa niekto smial. Bol to neznesiteľný, výsmešný smiech trasúcej sa osoby. Postupne všetko tíchlo. Krv na dlážke sa vytratila spolu so smiechom. Všetko bolo až strašidelne čisté. Steny, zem a celá miestnosť sa postupne strácali. Neviem kam. Zostala tu len ona. Schúlená na zemi so slzami padajúcimi do prázdna. Len, čo jej stiekli z bieleho líca, zmizli. Tak ako mizli ľudia z jej života. Boli ako prízraky žijúce v temnote. Nikomu neubližovali a občas, aby sa nepovedalo boli s ňou. Vedeli nežne milovať a tíško odchádzať. A keď si na nich dostatočne zvykla, odišli. Len tak sa od nej odvrátili. Naposledy sa usmiali a zanechali jej tmu, ktorá ju pohlcovala.
Ťažko dýchala a hrýzla si pery. Mala silu a vedela to. Viac než kedykoľvek predtým potrebovala počuť jej hlas. Už dlho na ňu nemyslela. Nemohla si to dovoliť. Len jediná myšlienka a zlyhala by. Až teraz si uvedomila ako jej chýba jej zamatový hlas. Nepotrebovala ju vidieť, stačilo jej len ju počuť. S trpkosťou si uvedomila, že po prvýkrát vie presne, čo chce. Ale už je neskoro, pomyslela si zmierená so skutočnosťou. Cítila ako sa pomaly vytráca. Vždy sa jej páčila predstava, že sa po smrti zmení na vietor. Kedykoľvek, keď za súmraku kráčala po ulici a fúkal vietor, verila tomu. Zakaždým zastala a vychutnávala si jeho dotyk na tvári. Keď jej rozfúkal vlasy, cítila, že ju niekto pohladil. Odrazu okolo seba videla veľa ľudí, ktorí sa na ňu krásne usmievali a vítali ju. Odvtedy verila, že keď zomrie zmení sa na vietor.
Niečo je preletelo pri uchu. Začula len jemné šušťanie. Páčil sa jej ten zvuk. Z posledných síl sa nahlas spýtala: „Mama, si tu?“
Ticho.
A vtedy sa všetko zastavilo.
„Áno, som tu,“ konečne jej odvetila.
„Tak dlho som sa pripravovala na to ako ti vysvetliť, prečo sa to muselo stať. Mala som pripravených toľko argumentov. Ale teraz si nemôžem spomenúť..“ zúfalo začala premýšľať. Keď si konečne pripustila, že už si nespomenie zlomeným hlasom vyhŕkla: „Prosím, prepáč mi. Muselo sa to stať...“
„Nehovor o tom! Už som ti dávno prepáčila. Dávnejšie než sa to všetko stalo.“
„Mami?“
„Hm mm?“
„Pamätáš si na, pána Ota?“ spýtala sa po dlhej chvíli, vychutnávajúc si jej prítomnosť. Takmer už zabudla, aké to je byť s niekým.
„Samozrejme! Býval oproti nám. Mal ťa veľmi rád!“
„Viem,“ usmiala sa uviaznutá v spomienke na neho.
„Pamätám si ako mi vždy nosieval cukríky a rôzne drobnosti. Raz, keď si nebola doma si ma k sebe zavolal. Namiesto sladkostí mi ukázal svoju zbierku nočných motýľov. Vedela si, že mal nočných motýľov, mami?“
„Nie, to som nevedela,“ odvetila nepozerajúc na ňu.
„Bolo to niečo nádherné. Nikdy predtým som ich nevidela. Túžila som sa ich aspoň raz dotknúť, ale ich krídla vyzerali tak krehko a ja som sa bála, že im ublížim. A tak som na ne len tíško hľadela. Nepamätám si na všetko, čo mi pán Oto hovoril. Spomínam si len na jednu jeho vetu: Vraj nikdy nebudú šťastní. Vždy budú blúdiť v tme, nevediac o sebe...“ napokon sa odmlčala a nežne sa usmiala na odvrátenú maminu tvár. Tá sa konečne otočila. Tiež sa pomaly strácala. Odchádzala spolu s ňou.
„Aj ja som ako oni, mami! Som jedna z nich. Vedela som to po celý čas. Len teraz som bola schopná pripustiť si to, keď som začula ich krídla šuštiace mi pri uchu.“ Šepla a pohladila vzduch, predstavujúc si, že je to ona.
Sladký chlad vstúpil do ich priestoru. Obidve sa zachveli. Ale každá iným spôsobom. Vedeli, že už to nikdy nebude také krásne ako predtým ani také bolestné.
„Pamätáš si na tú pieseň, ktorou si ma uspávala, keď som sa v noci bála strašidiel?“
„Ty si moja malá bábika. Nikto ti neublíži. Som tu pri tebe. Ochránim ťa....“
„Áno, to je ona! Spievaj, prosím. Chcem počuť tvoj hlas!“ Mama spievala, až kým sa prestala úplne báť. Až kým nezmizli všetky strašidlá.
Stratila sa, zmenila sa na vietor a hladila neznáme dievča na tvári. Za ňou tíško poletovali nočné motýle.......