Cieľ dnešnej
rozlučkovej túry nebol pevne stanovený, ale iste bolo, že sa zase rozdelíme na
dve skupiny. Na skupinu, ktorá si vyšliapne na Plačlivé a druhú, ktorá si
to švihne okolo Roháčských plies k vodopadu.
Zo Zverovky sme
šli všetci spoločne až k Smutnej doline. Počasie bolo obzvlášt krásne
a príjemne. Cesta od Zverovky po Ťatliakovu chatu je po asfaltke
a mierne do kopečka. Po ceste nám Paťásek predviedol reklamu na Snickers
cruncher s klasickým americkým úsmevom. Nikoho to nezaujalo.
Kúsok pred
Ťatliakovou chatom sme na kraji cesty zbadali plaza. Kedže zo základnej školy
vieme, že na našom územi sú len dva druhy hadov a že užovka ma za
hlavičkou žlté fľaky, došli sme k záveru, že to bude vretenica, po česky
zmyje. Dodnes nevieme či bola mŕtva, alebo sa tak tvárila. Možno, že bola
v hlbokej depresii a okolie ju nezaujímalo.
V Smutnej
doline sme sa rozdelili. Radim, Mirka a ja sme si vybrali smer plesá
a ostatní smer Plačlivé.
Plesa boli
nadherné. Minulý rok sme tu boli začiatkom júna a za podstatne horšieho
počasia ako dnes. Okrem plies som tam nič nespoznával. Hladina plies bola
o dosť nižšie a všade kopec ľudí. Je to exkurzná Rohačská trasa, nie
až tak náročna a tak sme tam stretali všetky generácie, pohlavia,
národnosti a vierovyznania. Voda v plesách bola čistučka
a priehľadna ako v mori, ale bola o dosť chladnejšia. Na hladine
sa odrážali vrcholky okolitých kopcov. Bolo to skutočne nádherné. Pri poslednom
plese (počítane v smere nášho pochodu) sme si oddýchli, posadili sa na
velikanske kamene a posilnili sa nasledujúci zostup. Zostupovali sme
smerom k Rohačskému vodopádu. Tie kvanta ľudí, ktoré sme stretávali si to
šinuli k plesám opačným smerom. Asi po hodinke klesania sme došli
k Roháčskému vodopádu. Chcem upozorniť turistov, ktorí si budú chcieť
obzrieť vodopád , aby sa obťažovali ešte kúsok po drevenej lavičke. Ten vodopád
je pekne ukrytý za skálou a rozcestník poukázujúci na to, že ste pri
vodopáde je dosť klamlivý.
Od vodopádu je už
cesta celkom príjemna a celkom slušný úsek sa ide znova po asfaltke.
V reštaurácií
chaty Zverovka sme si dali Zlatého Bažanta a halušky a čakali sme na
zbytok našej posádky. Mirka obdivovala miestného čašníka a jej predstavy
by sa mu určite páčili. Po troch pivách sme začali pozorovať slábnuci záujem
a Mirkine predstavy, ktorá ich ďalej rozvíjala a do podrobna nás s nimi oboznámovala.
Okolo 16.30 došla
druhá časť našej výpravy, udreli do seba jedno pivo a išli sme na autobus
do Habovky. Na izbe sa Vlaďka zvalila na postel a odmietala vydávať
akekoľvek náznaky života. Mysleli sme, že prišla jej chvíľa, pretože ako
najstaršia z nás už ma niečo „najeto“.
Keď som jej už
chcel zatlačiť oči, zamumlala niečo, že to má z toho piva
a pokračovala v napodobňovaní mŕtvej ženy v strednom veku.
Po večery na
ktorú bol vyborný rezeň (řízek) a zemiakový šalát sme opäť zasadli do
cukrárne a potom sa odplazili do postelí.