osvietenstvo
Osvietenstvo
Filozofia francúzskeho osvietenstva – Voltaire,
Diderot, Montesquieu, Rousseau
Doba
Historická etapa
v ktorej došlo k jednej z najvýraznejších zmien v dejinách
vôbec sa začína v sedemnástom storočí. Svet prešiel dramatickými zmenami,
ktorých nepovšimnutie, či odmietanie prinieslo koniec feudalizmu
a stredovekej spoločnosti. Toto sa udialo v Európe- v Holandsku,
Anglicku, či Francúzsku, ale aj za Atlantickým oceánom v Novom svete
a to zväčša viac i menej násilnou formou.
Dochádza k zmenám
politickým, ekonomickým, k novým vedeckým objavom. To čo Európu spájalo
bolo kresťanstvo. Štát bol stále pod vplyvom cirkvi a kléru, ktoré mali
monopol na vyššie vzdelanie a tak sa snažil prebrať vedúcu úlohu
v jej správe. S úpadkom feudalizmu rastie ústredná panovnícka moc
a štát posiľňuje svoju nezávislosť. Snaží sa o oslabenie väzieb
spájajúcich národné cirkvi s Rímom. Tu vyplávala na povrch rôznorodosť
európskych národov.
V osvietenstve došlo
k zosvetšteniu spoločnosti, čiže sekularizácii. Tento proces bol historickým
hnutím rovnako ako reformácia. Bol hnutím menšiny, ktoré postupne prenikalo do
stále širších kruhov až získalo kľúčové postavenie a intelektuálny vplyv,
pomocou ktorých ovládlo európsku spoločnosť. Toto hnutie bolo už
v osemnástom storočí známe ako osvietenstvo a s ňou spojená
ideológia, bola neskôr nazvaná liberalizmom.
Toto intelektuálne hnutie
bolo vo svojich dôsledkoch protináboženské, osvietenci osemnásteho storočia sa
necítili viazaní náboženstvom.
Osvietenstvo je všeobecný
spôsob myslenia, charakterizovaný kultom rozumu, súdnosti, vedeckých
argumentov. Pozorovanie, experiment, sú prostriedkami overovania záverov,
získaných rozumovou dedukciou.
Tým že osvietenská
filozofia spochybnila dovtedy absolútne platné „pravdy“ v náboženskej, politickej, sociálnej
i ekonomickej oblasti a šírila nové idey slobody, rovnosti, ba
i suverenity ľudu, pripravila a urýchlila vypuknutie revolúcie.
Charles Luis de Secondat Montesquieu (1689 – 1755)
Po svojom
strýkovi zdedil titul aj s funkciou predsedu provinčného Kráľovského súdu,
ktorú však po čase predal. Svoje znalosti a nadšenie antikou ukázal v práci Politika Rimanov, kde prejavil tiež
schopnosť vedieť vyčítať i z histórie niečo nové. Prvou ucelenou
prácou o správaní človeka bola Rozprava
o povinnostiach. V Montesquieho rukách boli dve silné zbrane:
satira a dejepisectvo. Za jeho obrovským úspechom stáli spisovateľský
talent, fascinujúce myšlienky i anglománia vtedajších Francúzov. Najmä
jeho Perzské listy sú jednou
z najostrejších satír na francúzsky absolutizmus. Vystupuje proti nemu aj
v ďalšom diele Úvahy
o príčinách veľkosti a úpadku Rimanov. Práca je nielen obnovou
kultu cností Ríma a antiky všeobecne, ale aj príkladom uplatnenia metódy
historického determinizmu.
Precestoval celú
Európu a pobudol najmä v Anglicku. Rozhodol sa vypracovať dielo
objektívne, ktoré by na nikoho priamo neútočilo, iba všetkým naliehavo stavalo
pred oči, podľa akých zákonov sa organizuje spoločnosť a štát. Týmto
dielom bol Duch zákonov
a pracoval na ňom skoro dve desaťročia a dokončoval ho takmer slepý.
Vyvolalo samozrejme obrovský rozruch v celej Európe, čoskoro vyšiel aj
v angličtine, nemčine a taliančine. Zásady, ktoré Montesquieu
vyslovil, sa stali základom poľskej i americkej ústavy. Duch zákonov je
veľkolepou interpretáciou prirodzeného práva, spoločenských a politických
inštitúcii vtedajšieho Anglicka a Francúzska a ich porovnamie
s politickým zriadením a zákonodarstvom Ríma.
Duch zákonov:
Tvrdí, že ľudská
spoločnosť je výsledkom pôsobenia objektívnych zákonitostí, ktoré formovali
históriu i súčasnú tvárnosť každého národa. Boli to najmä geografické,
ekonomické podmienky, náboženské činitele, obyčaje, mentalita národa
a spôsob života ľudí. Výsledkom týchto objektívnych zákonitostí je štát,
ale aj forma vlády. V demokracii by sa mal štát starať o spoločné
blaho, pokladá ju za uskutočniteľnú iba v malých štátoch a príliš sa
jej nevenuje. Politická sloboda existuje len tam, kde sa nezneužíva moc. Odveká
skúsenosť však učí, že každý človek,
ktorý vlastní moc, má sklon ju zneužívať a pokračuje až kým nenarazí na
určité hranice. Preto odporúča deľbu moci, pričom treba dodržať
oddelenosť, samostatnosť a nezávislosť mocí ale i princíp vzájomnej
kontroly, rovnováhy medzi mocami, zabezpečovaný systémom vzájomných bŕzd.
Zákonodarnú moc odporúčal zveriť ľudu a jeho prostredníctvom parlamentu,
výkonnú moc monarchovi a úradníckemu aparátu, súdnu moc majú vykonávať
nezávislí sudcovia. Tieto moci majú byť nezávislé, musia sa držať
v rovnováhe a v istom presne vymedzenom zmysle sa vzájomne
kontrolovať. Mal by fungovať systém bŕzd, ktorý by to zabezpečoval. Právo musí
vyplývať z racionálneho hodnotenia podmienok spoločenského života.
Zákonodarca ich musí poznať, rešpektovať a dostať do obsahu platného
práva. Súhrn faktorov a vzťahov, determinujúcich tvorbu a obsah
platného práva, vyúsťuje do toho, čo Montesquieu nazýva duchom zákonov. Právo
je teda nutnými vzťahmi vyplývajúcimi z prirodzenosti vecí a teda
z objektívnych podmienok života, nie z príkazu monarchu.
Francois Marie Voltaire
Snáď najvýraznejším predstaviteľom
vlády rozumu a jednou z najskvelejších osobností francúzskeho
osvietenstva bol práve Voltaire. Jeho práce mali veľmi široký záber, písal
drámy, poéziu, filozofické romány.
V celej svojej
tvorbe Voltaire vystupoval proti cirkvi a náboženstvu, kvôli čomu boli
jeho diela v klerikálnom francúzsku prijímané krajne nepriateľsky. Dokonca
sa po mu v určitom čase stalo heslom: Écrasez l´Infame (zahrdúsťte beštiu, rozdrvte hanebnicu).
Napriek tomu sa mu však podarilo preniknúť do pomerne vysokých kruhov blízkych
dvoru a dokonca sa stal členom Francúzskej akadémie. Počiatkom 50. rokov
prijal Voltaire pozvanie pruského kráľa Fridricha 2, v ktorom videl ideál
osvietenského panovníka a ktorým bol naopak on hodnotený ako osvietenský
filozof. Na jeho dvore strávil tri roky, a stretol sa tam
s predstaviteľom materiálnomechanistickej teórie a presvedčeným
ateistom
Dielo
Jeho diela zapĺňajú 99
zväzkov. Nie je príliš originálnym mysliteľom, máločo pred ním už nepovedal
niekto iný. Ale na druhej strane, málokto to vyslovil tak dobre, so zmyslom pre
zachytenie podstaty a nemilosrdnou kritikou jemu vlastnou. Vo svojej
tvorbe vystupuje proti poverám a náboženskému fanatizmu, proti jalovosti
scholastických učencov, alebo proti spoločenským pomerom vo Francúzsku.
Encyklopedisti (Diderot, d´Alembert)
„Vek náboženstva a filozofie ustúpil storočiu vedy.“
Táto veta je v úvode
ku Encyklopédii vied, umení
a remesiel, ktorá v 28 zväzkoch vychádzala od roku 1751 do roku
1780. Encyklopédia (z gréčtiny: enkyklios – v kruhu, paideia –
vzdelanie) mala zhrnúť a usporiadať
všetko vedenie tej doby. Encyklopédia ako celok mala byť predovšetkým dielom
dvoch mužov: Diderota a d´Alemberta.
Jean-Jacques
Rousseau (1712 - 1789)
Je typ intelektuála, ktorý bol prvým a v mnohých veciach i najvplyvnejším zo všetkých osvietencov. Voltaire a ostatní začali rúcať oltáre a nastolili vládu rozumu. Rousseau však trval na odmietnutí existujúceho poriadku ako celku, snažil sa ho zmeniť v súlade so samostatne odvodenými princípmi.
Po viacerých divadelných hrách a operách, ktoré mu
nepriniesli úspech Rousseau odpovedá na otázku Dijonskej akadémie, či prispel
rozvoj vied a umenia ku skaze, alebo zušľachteniu mravov. V práci O vplyve vied na mravy tvrdí, že
vedenie a vzdelanosť sú spojené s mravnou skazenosťou a vedy
vznikli z ľudských chýb. Neskôr píše Rozpravu
o pôvode a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi a vzbudzuje ňou veľký
ohlas. Ďalším významným dielom je Rozprava
o politickej ekonómii, kde sa venuje vzťahom ľudí pri uspokojovaní
svojich materiálnych potrieb a prezentuje jeho názory na štátne
hospodárstvo. Po čase píše prácu Emil,
alebo o výchove, ktorou sa postavil proti jezuitskej morálke tvrdením,
že prirodzenosť človeka je dobrá a kazí sa v styku s inými
ľuďmi, keďže spoločnosť, v ktorej žije a je vychovávaný je zlá, chorá
a neprirodzená. A tiež prácu O spoločenskej
zmluve, alebo o zásadách štátneho práva. Knihy končia na hranici
a na ich autora je vydaný zatykač a musí utiecť. Do sporu sa dostáva
i s Voltairom a ostatnými osvietecami, ked ich obvinil
z arogancie, dogmatickosti a z toho, že svojim skepticizmom
prehlasujú, že všetko vedia bez ohľadu aké škody podvracaním viery činia. Ďalšie roky sa musí sťahovať po celej Európe.
Celým Rousseauovým dielom
preniká jedna myšlienka, ktorej sa venuje vo väčšine svojich prác
a rozvíja ju. Je to nerovnosť ľudí a všetko čo s ňou súvisí od
jej počiatku. Prvýkrát sa k nej dostáva prácou Rozprava o pôvode
a príčinách nerovnosti medzi ľuďmi. Za počiatok všetkého zla
a nerovnosti označil súkromné vlastníctvo a závislosť človeka od
iného pri uspokojovaní svojich potrieb, či už telesných alebo duševných.
Vysvetľuje, že poddanské putá tu ostanú, lebo sa ľudia dostali do postavenia,
kedy sa nemôžu zaobísť jeden bez druhého. Rousseau odlišuje nerovnosť telesnú
a spoločenskú, preto je zástancom prirodzeného stavu ľudskej spoločnosti,
kedy bol človek v podstate sebestačný ako výrobca i konzument. Hovorí
o návrate k tomuto prirodzenému stavu, v ktorom sú si všetci rovní
a mravne neporušení. Práve vznikom súkromného vlastníctva došlo
k prvej nerovnosti – majetkovej, neuvedomuje si však, že sa tak stalo
prirodzeným vývojom a nie aktom ktorý bolo možné zmeniť. Tvrdí, že
zakladateľom občianskej spoločnosti bol človek, ktorý obsadil kus pozemku
a povedal: toto je moje. Štát chápe ako súčasť vývoja spoločnosti, ktorý
zapríčinilo práve súkromné vlastníctvo. V otázke vzniku a povahy
štátu je Rousseau ovplyvnený teóriou prirodzeného práva a teóriou spoločenskej
zmluvy. Základom štátu je dohoda, ktorú bohatí v záujme o ochranu
svojho majetku a postavenia navrhli ostatným členom spoločnosti. Práve
ochrana súkromného vlastníctva je druhým stupňom nerovnosti medzi ľuďmi.
Posledným tretím stupňom bol prechod od zmluvnej zákonitej moci k moci
despotickej závislej iba na vôli panovníka. Tu sa kruh uzatvára. „Všetci
jednotlivci sa znovu stávajú rovnými, pretože nič neznamenajú a pretože
poddaní nemajú už iný zákon ako pánovu vôľu a pán iné pravidlo než svoje
vášne. Povstanie, ktoré zahubilo, alebo zosadilo sultána, je činom rovnako
spravodlivým, ako boli jeho činy, keď predtým voľne nakladal s majetkom
a životmi svojich poddaných. Iba násilie ho udržiavalo a iba násilie
ho zvrháva.
Časom prehodnocuje svoj
postoj k súkromnému vlastníctvu, ktoré zostáva „príčinou všetkého zla“.
Nepožaduje však už jeho zrušenie, ale malo by byť základom občianskej
spoločnosti. Požaduje však zmenu jeho charakteru a štruktúry, a to
prevodom jeho časti k tým čo ho majú nedostatok od tých, ktorí ho majú
nadbytok. Úlohou vlády je predchádzať krajnostiam v majetkovej nerovnosti.
Jedným
z najvýznamnejších a pre budúcnosť vtedajšieho Francúzska
najdôležitejších diel je práca O spoločenskej
zmluve, alebo o zásadách štátneho práva, ktorá bola pokladaná za útok
na samotné princípy spoločenského usporiadania. Základom tohto diela je tiež
prirodzenoprávna koncepcia a Rousseau tu spresňuje myšlienky už spomenuté
v predchádzajúcich dielach. Za jediného vládcu spoločnosti pokladá
zjednotený ľud ako záruku dobrého a užitočného rozvoja všetkých členov
spoločnosti. Spoločenskou zmluvou sa človek zrieka určitých práv a slobôd
v prospech suveréna, ktorého je členom. Získava tým občiansku slobodu,
ktorá je ohraničená všeobecnou vôľou a stavia ju na vyšší stupeň ako slobodu
prirodzenú. Výrazom občianskej vôle je zákon. Podľa toho môže ľud vládnuť troma
spôsobmi: demokraciou, je vhodná pre malé štáty, monarchiou, zvádza
k tyranii, je vhodná pre veľké štátne celky a aristokraciou, ktorá je
podľa neho najvhodnejšou. Má na mysli volenú aristokraciu, ktorej ľud
prepožičal moc, jej výkon. Máme sa podriadiť tým príkazom a zákazom, ktoré
vyplývajú z potrieb celku.
Rozhodujúca by mala byť „všeobecná vôľa“, vyjadrujúca všeobecný záujem ľudu. Zmluva má chrániť osobu i majetok každého jej signifikanta, aby každý ostal po zlúčení slobodný, vzdal sa prirodzenej a získal občiansku slobodu. Takáto spoločnosť nemá okrem vlastných iné záujmy a moc nad jednotlivcami využíva na ich ochranu. Spolu tvoria živý organizmus a i moc nad nimi prirovnáva k moci človeka nad svojim telom. Vôľou spoločnosti je všeobecná vôľa, ktorá tvorí akési spoločné ja, akúsi verejnú osobu nazývanú suverénom. Rousseauou štát je dá sa povedať až totalitný, lebo riadi všetky aspekty ľudskej činnosti, vrátane myslenia. Podľa spoločenskej zmluvy sa mal jednotlivec zaviazať k tomu, že podriadi seba i všetky svoje práva spoločnosti ako celku. Rousseau tiež tvrdil, že medzi prirodzeným ľudským sebectvom a spoločenskými povinnosťami, teda medzi človekom a občanom existuje večný konflikt. A to ho trápilo. Práve spoločenská zmluva a štát sú tu preto, aby znovu stvorili človeka v jeho celistvosti. „Jednotní a dobrí budú ak budete kontrolovať výchovu i ich myslenie ako kontrolujeme deti. Stanú sa z nich ľudia svojou povahou a občania svojimi sklonmi“, vraví Rousseau, „budú jednotní, dobrí, šťastní a ich šťastie bude šťastím republiky“.
Rousseauova veľkosť spočíva v jeho
sociálno politickom radikalizme, ktorý bol základom Veľkej Francúzskej
revolúcie a ako ideológia našiel uplatnenie najmä u jakobínov. Pre
Robespierra bola jeho spoločenská zmluva bibliou. Celé dielo Jeana-Jacquesa
Rousseaua má jeden ústredný motív, ku ktorému sa snaží pristupovať
z viacerých uhlov pohľadu a to problém nerovnosti medzi ľuďmi
v spoločnosti a cesty k jeho prekonaniu.
Nemecká klasická filozofia - Immanuel Kant
Osvietenstvo
v Nemecku
Tak ako v Anglicku a vo Francúzsku, aj v Nemecku malo osvietenstvo svoje charakteristické národné črty. Celkovo, ale hlavne vo vzťahu k náboženstvu, je oveľa menej radikálne ako Francúzske osvietenstvo. Najvýznamnejší nemeckí osvietenci sú Leibniz a Kant.
Oproti Francúzskym osvietencom sa štýl písania a vyjadrovania Nemeckých osvietencov zdá byť “suchší”, pedantskejší, niekedy až nudnejší. Aj vďaka stavbe nemeckého jazyka tej doby, ktorej literárnu slávu priniesol až Goethe, je pre nemeckých osvietencov typické množstvo cudzích slov a hľadanie správnych výrazov. Na druhej strane, je tak nemecká filozofia logická a metodická.
Nemecké osvietenstvo veľmi ovplyvnil aj
pruský kráľ Fridrich 2 (1712 – 1786), na ktorého dvore pôsobili svojho času aj
Voltaire a
Immanuel
Kant (1724- 1804)
V diele Kanta dospieva západné myslenie ku
jednému zo svojich vrcholov.
Po vydaní svojich
diel sa Kant už za svojho života stal slávnym aj mimo hraníc Nemecka. Keď v roku 1804 zomrel, pripravilo mu mesto a
univerzita veľkolepý pohreb, ktorého sa zúčastnilo množstvo ľudí.
Filozofia
(vypracovanie kritického problému)
V období Kantovho štúdia vládla v Nemecku Leibnizova filozofia a to filozofia racionalistická. Teda: to, čo môj rozum hovorí o svete, je pravdivé. Je možné z vrodených zásad rozvinúť správny obraz sveta, bez pomoci skúsenosti. Pretože skúsenosť pre racionalistov nie je ani základom, ani hranicou poznania, tvorili metafyzické systémy, ktoré prekračovali akékoľvek zmyslové overenie. Kant spočiatku tiež patril ku racionalistom, neskôr však začal v jeho myslení obrat, ktorý spôsobilo učenie Locka a Huma. Postupne sa vzdal klasickej metafyziky a snažil sa metafyziku nanovo definovať ako vedu o hraniciach ľudského rozumu. Na to, aby tieto hranice určil, podujal sa preskúmať štruktúru celého aparátu ľudského myslenia. Rozhodol sa teda okrem iného riešiť spor medzi racionalizmom a empirizmom o tom, kto má v poznaní pravdu. Tejto úlohe o určení hraníc ľudského poznania, a o tom, či je metafyzika možná, venoval svoje hlavné dielo, ktorým je Kritika čistého rozumu dokončená až v jeho 57 rokoch.
Kritika
čistého rozumu
“Trúfam si povedať, že nie je ani jeden metafyzický problem, ktorý tu nie je rozriešený, alebo ku ktorého riešeniu nebol aspoň poskytnutý kľúč. “ To je veta, ktorou uvádza Kant toto svoje dielo. Sám ho ďalej označil za “to najobtiažnejšie, čo bolo kedy pre metafyziku podniknuté”.
Kant vychádza z nasledujúcich premís: všetko poznanie začína skúsenosťou. Ako by sme mohli poznávať, keby sa predmety nejako nedotýkali našich zmyslov a neuvádzali našu rozvažovaciu činnosť do pohybu? Časovo skúsenosť predchádza každé poznanie. To ale neznamená, že všetko poznanie pochádza zo skúsenosti. Kritickou analýzou musíme skúmať, či existuje niečo, čo máme pred všetkou skúsenoťou (apriori). Empirické poznanie je vždy získané a posteriori – po skúsenosti.
Čistým sa nazýva len ten poznatok, ku ktorému nie je primiešané nič empirického. Toto čisté poznanie má dva základné znaky: nutnosť a všeobecnosť. Skúsenosť sama nikdy nemôže poskytnúť prísnu nutnosť, ani všeobecnosť – učí nás, že niečo je take, alebo onaké, ale nie, že to take musí byť. Pokiaľ teda vystúpi nejaká veta s nepodmienenou nutnosťou a najprísnejšou všeobecnosťou, musí mať apriórny dôvod. Príkladom je veta: “každá zmena musí mať nejakú príčinu”.
Čistý rozum je rozum,
ktorý v sebe obsahuje princípy poznania apriori. Ďalší výraz, s ktorým Kant
operuje je transcendentálno.
Transcendentálnym nazýva Kant každé poznanie, ktoré sa nezaoberá predmetmi, ale
spôsobom nášho poznania predmetov, pokiaľ má byť možné apriori.
Transcendentálna filozofia je teda súbor princípov čistého rozumu (alebo
apriórneho poznania). Kant ju delí na estetiku a logiku, pretože hovorí, že
existujú dva druhy ľudského poznania: zmyslovosť
(poznanie dané zmyslami) a rozvažovanie
(vnútorná činnosť rozumu). Zmyslovosťou sa zaoberá estetika (ako náuka o
zmyslových pocitoch) a rozvažovaním logika.
Transcendentálna estetika
Zmyslovosť je
naša schopnosť prijímať to, čo na nás pôsobí zvonka. Zmysly nám o tom poskytujú
názory – bezprostredné predstavy jednotlivých predmetov. Máme rôzne zmysly,
ktoré nám poskytujú len vnemy, ako také dávajú len materiál, látku pre
predstavu konkrétnej veci. Ale je v nás ešte niečo, čo v nás tieto vnemy najprv
usporiada v priestorovú a časovú jednotu. To, čo v nás tento materiál
pochádzajúci zo zmyslov usporiada, samo z týchto zmyslov nemôže pochádzať a
teda to už naša myseľ musí obsahovať. Je to podľa Kanta čas a priestor.
Transcendentálna analytika
Ako vzniká
poznanie? Locke tvrdil, že nič nie je v rozume, čo nebolo predtým v zmysloch.
Okrem rozumu samého, dopĺňa Leibniz a Kant s ním súhlasí. Všetko myslenie,
všetky pojmy, sa môžu vzťahovať len na predmety, ktoré sú nám dané
prostredníctvom zmyslov. Rozvažovanie je teda vždy odkázané na zmyslovosť,
ktorá mu poskytuje materiál. Ale zmyslovosť je takisto odkázaná na
rozvažovanie. Zmyslovosť nám poskytuje vnemy, ktoré sú formované apriórnymi
formami zmyslovosti: priestorom a časom. Iba názor, bez rozvažovania, by bol
pre nás nezrozumiteľný.
Zmyslovosť a
rozvažovanie teda v poznaní spolupôsobia. Zmyslovosťou prijímame vnemy, ktoré
sú usporiadavané apriornymi formami zmyslovosti: v priestore a čase. Rozvažovanie
potom ďalej formuje materiál, ktorý mu poskytuje zmyslovosť ako celok,
usporiadava ho do pojmov a pojmy spája do súdov. Táto činnosť rozvažovania
(spájanie pojmov do súdov) je predmetom logiky.
Pojem predmetu
teda vzniká tak, že z vnemu najskôr vzniká, na základe apriornych foriem
zmyslovosti, názor v priestore a čase. Rozvažovanie spája názory podľa hľadísk
kategórii. Tak vznikajú empirické pojmy (vytvorené zo zmyslového materiálu).
Čisté pojmy získame, keď spolu spojíme apriorne formy zmyslovosti a
rozvažovania (teda priestor, čas a kategórie).
Zákonité
usporiadanie javov nazývame prírodou a jej zákony prírodnými zákonmi. Poriadok
v prírode však pochádza z toho, že naše rozvažovanie spája javy podľa noriem,
ktoré sú v ňom. Človek teda podľa Kanta tvorí
zákony prírody, pretože je to naše poznanie, ktoré triedi prírodné udalosti
a usporiadava ich do prírodných zákonov. Tento výsledok Kantovho skúmania znamená revolúciu v myslení, ktorú Kant
nazýva svojim Kopernikovskym obratom
(alebo obratom v jeho myslení). Dovtedy sa totiž predpokladalo, že celé naše
poznanie sa riadi vonkajšími predmetmi a Kant hovorí, že sa predmety riadia
našim poznaním.
Kant zároveň
dokazuje, že určité idey možno myslieť, ale nemožno si myslenie zamienať s
poznaním a nezodpovedá im (týmto ideám) žiadna vonkajšia skúsenosť. Ak tomu
podľahneme a priradíme týmto ideám nejakú vonkajšiu skutočnosť, dostávame sa do
neriešiteľných rozporov. Boh nemôže byť rozumom ani dokázaný, ani vyvrátený a
to isté platí aj pre ostatné idey. Kant teda ”musí zrušiť vedenie, aby získal
miesto pre vieru”. Tak ukázal, kde ležia hranice nášho rozumu: ležia tam, kde
končí oblasť možného skúsenostného poznania. Co leží mimo túto oblasť o tom
rozum nemôže nič stanoviť. Metafyzické idey (boh, sloboda, nesmrteľnosť) teda
nemožno rozumom dokázať, ale ani vyvrátiť. Na hraniciach rozumu sa otvára
priestor pre vieru. Tu sa Kant vracia na začiatok kruhu, keď po siahodlhom
dokazovaní hovorí: ”najvyššia filozofia, pokiaľ ide o najvyššie ciele ľudskej
prirodzenosti, môže dospieť iba k výkonu, ktorý táto prirodzenosť dopriala aj
najjednoduchšiemu rozumu”.
Mravnosť
Kritika praktického rozumu
Človek je
poznávajúca bytosť. Ako taký používa svoj rozum teoreticky. Ale človek je
rovnakou mierou aj jednajúci a teda používa svoj rozum prakticky.
Kant sa pýta: ako
máme jednať? Čím má byť určovaná naša vôľa? A odpovedá: buď je určovaná
zákonmi, ktoré sú v nás samotných, v našom rozume (autonómna morálka), alebo je
určovaná niečim, čo je mimo nás, mimo náš rozum – cudzím zákonom (heteronómna
morálka). Kritizuje na predchádzajúcich etických systémoch to, že kladú
najvyššie princípy morálky mimo nás samotných (najvyššie dobro). Snažia sa
potom ukázať cestu, ako k nim dospieť. Kant tvrdí: skutočne všeobecne platný
princíp možno nájsť len v rozume. A v Kritike
praktického rozumu sa snaží skúmať túto rozumovú schopnosť.
Maximou nazýva zásadu, ktorá má platiť len pre jednanie jednotlivého človeka (ak
sa rozhodnem prestať fajčiť, týka sa to len mňa. Ak ostatní fajčia, nehrá to
rolu). Praktickým zákonom nazýva v
protiklade k maxime zásadu, ktorá má určovať vôľu každého človeka.
Zákony
praktického rozumu majú charakter požiadavky. Hovoria: tak máš jednať. Žiadajú,
ale nenútia nás, aby sme tak jednali. Podobajú sa príkazu. Aj príkaz možno
poslúchnuť a neposlúchnuť. V prípade neposlúchnutia treba ale za to niesť
následky. Preto Kant nazýva
praktické zákony imperatívmi.
Imperatívy môžu
byť podmienečné (hypotetické), alebo
nepodmienečné (kategorické). Hypotetickým
imperatívom je napríklad veta: ak chceš byť zdravý, udržuj životosprávu. Táto
veta platí všeobecne, ale podmienene. Naproti tomu vety, ktoré platia všeobecne
a nepodmienene sú kategorickými imperatívmi. Ako možno dospieť ku kategorickým
imperatívom? Jedine tak, že dáme svojej vôli dáme formu všeobecného
zákonodárstva. Tým Kant dospieva ku zásade praktického rozumu, ktorá znie: ”Konaj tak, aby maxima tvojej vôle mohla
zároveň platiť ako všeobecný zákon.”
V prípade, že sa
teda dostaneme do morálneho konfliktu, tak máme jednať tak, že si položíme
otázku, či chceme, aby sa tak, alebo onak správali všetci ľudia.
Kategorický
imperatív je niečo, čím sa riadiť nemusíme, ale mali by sme. A v tom spočíva
naša sloboda. Existencia imperatívu má zmysel len vtedy, ak sme slobodní a
môžeme sa ním riadiť. Ak sa ním neriadime, na scénu vstupuje náš osobný
žalobca, ktorým je svedomie.
Kant hovorí, že
vo svete neexistujú veci, ktoré by sme mohli považovať bez obmedzenia za dobré,
alebo zlé. Záleží to na vnútornom postoji. Kant sa pýta: čo odlišuje morálny
čin od nemorálneho? A odpovedá: morálny čin je taký, ktorý konáme z pocitu
povinnosti, miesto aby sme sa držali svojich náklonností, alebo robili, čo sa
nám zachce. (preto je Kant označovaný za deontológa,
za niekoho, kto verí v povinnosť). Mravnosť spočíva vo voľbe povinnosti, nie
túžob. Základným rozlišujúcim rysom
mravného činu sú motívy, nie následky. Vznešenosť mravného zákona sa
prejavuje tým, že nás núti nonať bez náklonnosti, alebo proti nej, čisto kvôli
mravnému príkazu.
Je známym Kantov výrok: ”Dve veci napĺňajú myseľ
vždy novým a vzrastajúcim obdivom a úctou: hviezdne nebo nado mnou a mravný
zákon vo mne.” (teda
pestrosť nekonečnej prírody, ktorú nemôžeme celú spoznať a ktorej sme časťou a
sloboda vnútri nás, ktorú máme, pretože máme v sebe mravné zákony)
Nemecký romantizmus– Fichte,
Schelling, Hegel
• Začína
koncom 18. storočia a trvá takmer do polovice 20. storočia. Je označovaný aj
ako posledná veľká epocha Európy (renesancia, barok, osvietenstvo). Niekedy sa
hovorí aj ako o poslednom „spoločnom postoji ku existencii“.
• Pre
mnohých romantikov sa filozofia, výskum prírody a literatúra spájali do
vyššej jednoty.
• Novými
heslami sa stali cit, fantázia, túžba, zážitok.
• Romantizmus
je do veľkej miery aj protestom proti Kantovmu učeniu
• Je
protestom proti racionalizmu osvietenstva, ktorého je Kant vyvrcholením
• Romantizmus
sa dovoláva ne – rozumových, iracionálnych, citových síl v človeku a vo svete
• Romantikov
spájala túžba po vzdialenom a nedosiahnuteľnom, ospevovali minulé časy,
ako napríklad stredovek, alebo vzdialené kultúry ako Orient s jeho
mystikou. Zaoberali sa „nočnými stránkami života“ – temným, strašným,
mystickým.
• Ďalšou
obľúbenou témou bola romantická zaľúbenosť a nedosiahnuteľná láska. Túto
tému opísal Goethe v Utrpení mladého Werthera.
• Jedným
z najdôležitejších znakov romantizmu bola túžba po prírode (Rousseau)
a považovanie prírody za jednotný celok (Spinoza, Plotinos).
V prírode vnímali božské „ja“, používali výrazy ako svetová duša, alebo
svetový duch.
Johan Gottlieb Fichte (1762 – 1814)
„Filozofiu si
volíme takú, akí sami sme.“
Bol
obdivovateľom Kanta a jeho filozofie a bol skvelým rečníkom. Jeho
prednášky v Berlíne navštvovalo množstvo ľudí, medzi nimi aj známych
osobností.
Pokúšal sa
odvodiť všetok obsah sveta (je identický s obsahom vedomia)
z jediného najvyššieho princípu. Pre Fichteho má všetka skúsenosť svoj
prameň v Ja. Prvým krokom je činnosť, keď Ja kladie samé seba. Ale takto
ostáva Ja statické, nekompletné, nehybné. Na začiatok filozofie teda kladie
mysliaci subjekt, ktorý potrebuje nejaký hybný moment, odpor ako podmienku
rozvíjania Ja. Preto je druhým krokom, že Ja kladie oproti sebe Ne Ja. Po prvom
kladení (téza) nasleduje druhé, ktoré obsahuje protiklad prvého (antitéza). Ja
a Ne Ja však nemôžu zotrvávať večne ako vzájomne sa vylučujúce protiklady.
Preto ako tretí krok formuloval Fichte syntézu, ktorá odstraňuje protiklad tézy
a antitézy tak, že čiastočne obmedzila ich platnosť a teda prekonala
ich vzájomnú opozíciu ich spojením a prekročením.
Friedrich Wilhelm Joseph Schelling
(1775 – 1854)
Shellingov
systém sa nazýva filozofia identity.
Tam, kde Fichte videl prírodu ako produkt Ja, vytvorený na to, aby sa mohlo Ja
v opozícii k nej uskutočňovať, tam tento vzťah Schelling obracia. Nie
príroda je produktom ducha, ale duch je produktom prírody, tvrdí. Úlohou
filozofie je vyložiť vedenie, ale nie Fichteho spôsobom – ako je v Ja možný svet, príroda, ale naopak –
ako je v prírode možné Ja, alebo duch. Ja (duch) je v prírode možné
len tak, že aj príroda je pôvodne duchom a preto príroda a duch sú vo
svojej hĺbke identické. Duchu a prírode môžeme porozumieť len vtedy, ak
prestaneme vykladať prírodu ako čosi mŕtve, mechanické, ale ak ju vidíme ako
jednotný celok za ktorým je nekonečná činnosť, živá prasila. V žiadnom jednotlivom
jave nikdy nie je len jedno (duch, alebo hmota), ale vždy oboje, len niečo viac
a druhé menej. V prírode teda vidí činnosť ducha a v duchu
sebauvedomovanie prírody.
Georg Wilhelm Friedrich Hegel (1770 –
1831)
Jeho diela
patria vo filozofii ku veľmi obtiažnym. Jeho dialektika je trojstupňová, pričom
ide o postupný vývoj od nižšej ku vyššej forme. Dialektiku však nechápe
iba logicky ako formu nášho myslenia, ale aj ontologicky a metafyzicky ako
zvláštnu formu samopohybu skutočnosti a celkového vývoja. A snaží sa
ukázať, že vnútorný vývoj nášho myslenia aj vnútorný vývoj vonkajšej
skutočnosti sú identickými procesmi.
Vývoj ducha
sa deje podľa dialektiky v troch vývojových stupňoch. Tie aj určujú stavbu
filozofie. V prvom štádiu je duch v stave bytia o sebe, zaoberá sa ním logika, v druhej etape je duch v stave „sebaodcudzenia“, „zvonkajšenia“ do formy prírody, ktorá je viazaná priestorom
a časom. Toto štádium je predmetom filozofie
prírody. V tretej fáze sa duch vracia zo sebaodcudzenia k sebe
samému, je v stave bytia o sebe
a pre seba. Toto štádium rozoberá filozofia
ducha.
Logika
Veda
o logike sa delí na tri knihy, ktoré zodpovedajú základným etapám
samovývoja absolútna: „náuka o bytí“, „náuka o podstate“, „náuka
o pojme“. Prvé dve nazýva objektívnou logikou, tretiu subjektívnou
logikou.
Vôbec prvou
kategóriou je bytie, ktoré je najbezprostrednejšie a najchudobnejšie.
Náuka o podstate sa zaoberá kategóriami podstaty, javu a skutočnosti.
Logika končí výkladom dialektiky idey. Idea sama má tri stupne,
v najnižšom sa prejavuje ako život, potom ako poznanie a nakoniec ako
absolútna idea, ktorá predstavuje vrcholnú definíciu absolútna. Absolútno,
ktoré v absolútnej idey dosiahlo svojho plného bytia, opúšťa podľa Hegela
médium čistého myslenia a prechádza v prírodu, ako vo svoje
„inobytie“.
Filozofia prírody
Pre Hegela má
príroda reálne bytie, ale nepresahuje ducha, je iba jeho rodiskom
a terénom jeho činnosti, teda predpokladom. Preto v prírode nemá
miesto autentická sloboda, vládne tu nutnosť prírodných zákonov. To, že je
príroda vo svojom základe ideou, ale odpadnutou od seba do cudzej existencie
vytvára napätie prírody, z ktorého sa rodí úsilie o prekonanie
inobytia, t.j. získanie adekvátnej formy bytia. Príroda sa snaží byť duchom,
aby prekonala svoje inobytie. Podľa Hegela absolútno ako duchovný princíp sveta, nie je od začiatku hotové, jeho
život je postupnou sebarealizáciou.
Filozofia ducha
Nasleduje po
logike a filozofii prírody a uzatvára Hegelov objektívne idealistický
systém. Príroda je predpokladom ducha len v relatívnom zmysle. Absolútna
idea sa musí odcudziť sebe samej, zobrať na seba vonkajšiu podobu prírody
a toto svoje neadekvátne bytie prekonať, aby realizovala svoj vnútorný
účel – vedomie seba samej. Takto príroda tvorí nutnú etapu na ceste
k sebauvedomeniu, seba uskutočneniu ducha. Duch je voči prírode negatívny,
pretože prekonáva jej vonkajšiu predmetnosť, jej časovopriestorovú, zmyslovú
podobu. V prírode nachádza duch seba samého, stáva sa „bytím u seba“,
to znamená pravou a nekonečnou slobodou. V prírode nemohol byť
slobodným, pretože príroda podlieha prírodným zákonom a teda nutnosti.
Duch však nie je niečím hotovým a daným, ale prechádza tiež určitými
vývojovými stupňami.
- subjektívny duch (najnižší stupeň) – duch je
tu ešte tesne zviazaný s prírodou, možno ho preto nazvať prírodným
duchom.
- objektívny duch - vytvára si svoju vlastnú
skutočnosť, vlastný svet, odtrháva sa od prírody
- absolútny duch – je v plnej miere
nekonečný, slobodný a pravdivý. je to duch, ktorý v plnej miere
spoznal sám seba ako nekonečno. Táto absolútnosť ducha spočíva
v poznaní, že celý predmetný svet, príroda a dejiny, netvoria
samostatné reality, ale vzájomne prepojené momenty jeho života.
Absolútny
duch sa však neobíde bez človeka, lebo až v ňom sa naplno realizuje. Preto
Hegel poníma:
- náuku o subjektívnom duchu ako náuku
o vzťahu ľudského vedomia k predmetnej skutočnosti (oslobodenie
človeka od závislosti na prírode)
- náuku o objektívnom duchu ako pojednanie
o človeku v kontexte ľudskej spoločnosti, o človeku, ktorý
spolu s ostatnými bytosťami vytvára dejiny (človek ako osoba
nachádzajúca v štáte a vlastníctve slobodu)
- absolútny duch ako absolútne poznanie, ktoré
sa realizuje tromi cestami: umením, náboženstvom a filozofiou (človek
povznášajúci sa nad konečnú existenciu a realizátor nekonečnej pravdy
a slobody)
Filozofia dejín
Svetové
dejiny sú podľa H znázornením ducha, znázornením, ako si vypracováva vedenie
o tom, čím je. Definuje dejiny ako vývoj ducha v čase, ktorého
posledným cieľom je realizácia slobody. Z hľadiska uvedomenia si slobody
ducha je možné rozdeliť dejiny na tri základné etapy:
staroveké
orientálne národy, kde bol slobodný len jediný človek (vládca), Gréci
a Rimania, kde bola slobodná skupina ľudí, moderné germánske národy,
spojené s kresťanstvom, kde sú všetci slobodní.
Dejiny
predstavujú formu spojenia slobody a nutnosti, kde práve ich vzájomná
konfrontácia – slobodní ľudia sledujúci vlastné záujmy, ale prispievajúci
k všeobecnému blahu, realizuje zákonitosť dejín a posúva ich vpred.
Významné miesto v dejinách patrí významným „svetodejným jedincom“, ktorých
záujmy, potreby a vášne vedú k činom epochálneho významu. Ich činy
majú svoj zdroj vo vlastných záujmoch, ale zároveň nevedome uskutočňujú
všeobecnú „vôľu svetového ducha“.
Objektivizáciou
vedomia slobody v dejinách je štát. Pohyb dejinného svetového ducha
prebieha v stupňoch, sloboda sa realizuje postupne, v časovo
vymedzených historických epochách. Každú z nich reprezentuje určitý
zvláštny „národný duch“, t.j. národ, ktorý sa v danej dobe stal pre svoj
charakter historicky najdôležitejším. Akonáhle však splnil svoju dejinnú rolu
predáva štafetu ďalšiemu a ustupuje. Sled národných duchov vypadá podľa H
nasledovne: najnižšie stoja národy orientálneho sveta (Čína, India, Perzia), po
nich nastúpil grécky svet, ktorý vystriedala ríša Rimanov a vrcholnú
epochu svetových dejín reprezentuje germánsky svet zahŕňajúci kresťanské národy
západnej Európy. Hierarchické postavenie súvisí s rozvinutosťou
individuality jedinca v daných spoločnostiach. Duch reformácie sa stal
základňou, na ktorej mohol vyrásť moderný štát realizujúci skutočnú slobodu.
Jeho najadekvátnejším stelesnením je moderné Prusko, ktoré vzišlo z úsilia
Fridricha Veľkého. Tu nastáva z hľadiska vnútorného princípu „koniec
dejín“ pretože objektívny duch dosiahol svoj najvyšší cieľ – slobodu.
(empiricky však pokračujú dejiny ďalej)
Filozofia absolútneho ducha
V absolútnom
duchu dospieva duch k pravdivému sebapoznaniu a tým sa uskutočňuje.
Toto sebapoznanie a sebauskutočnenie prebieha podľa H v troch formách
poznania:
- v umení, ktoré poznáva pomocou
zmyslového názoru
- v náboženstve, ktoré poznáva
prostredníctve predstáv
- vo filozofii, ktorej médium je myslenie,
pojem
Filozofia
Filozofia je
najadekvátnejším spôsobom ako človek môže spoznať celok bytia. Nie je však len
teoretickým výkonom, ale je aj najvyšším praktickým výkonom, pretože človek sa
v nej stotožňuje s absolútnom. Vzniká z objektívnej potreby
prekonať rozdvojenie v realite a v myslení, z potreby
zmierenia protikladov. Len filozofia totiž dokáže pochopiť, že príroda
a duch netvoria protiklady, ale že sú jednotou.
Hegel
zdôrazňuje, že je len jedna filozofia a dejiny filozofie predstavujú jej
vnútorný postup a vývoj. Preto je štúdium dejín filozofie štúdiom
filozofie samotnej. Jednotlivé filozofie sú len nutné články, vývojové stupne
tohto procesu. Každá ďalšia filozofia je bohatšia, konkrétnejšia, pravdivejšia,
než predchádzajúca, pretože pokročila tak, že zhrnula všetko predchádzajúce
vedenie a rozšírila ho. Najvyššie ale stojí Hegelova filozofia, pretože
v nej (ako Hegel tvrdí) dosiahol
absolútny duch plne svojho cieľa.
Komentáře
Přehled komentářů
XaTU
') ORDER BY 1-- -
(flaV, 24. 5. 2020 19:21)