psychológia poznámky 2
Téma č. 5: Senzorické pocesy
Senzorické procesy patria s vnímaním, učením, pamäťou,
predstavivosťou a myslením, medzi kognitívne procesy. Ak má jedinec
prežiť, musí byť schopný registrovať podnety z vonkajšieho aj vnútorného
prostredia. K tomu slúžia ľudské zmysly, ktoré reagujú hlavne na zmeny
stimulácie. Senzorické procesy sú mostom medzi vonkajším svetom a ľudskou
psychikou.
Pocity a vnemy nie sú to isté. Pocit je nedeliteľná jednotka
skúsenosti s určitou kvalitou a intenzitou. Vnemy potom vznikajú na
základe kombinácie jednotlivých pocitov.
Pocit je proces získavania informácii z vonkajšieho aj vnútorného
prostredia a ich transformovanie do podoby nervových impulzov,
s ktorými potom mozog ďalej pracuje.
Percepcia je organizácia a interpretácia senzorických informácii,
ktorá nám umožňuje pochopiť ich význam. Fyzikálnymi podnetmi a ich
psychickou odozvou sa zaoberá psychofyzika.
Všeobecná charakteristika
zmyslových orgánov
Pociťovanie prebieha v zmyslových orgánoch, alebo analyzátoroch,
ktoré sa skladajú z receptorov, dostredivého nervu a príslušnej
senzorickej oblasti v mozgu. Základnou vlastnosťou receptorov je ich
citlivosť (senzitivita) voči zmenám. Senzitivita zmyslových orgánov voči
dlhotrvajúcim nemenným podnetom sa znižuje, čo sa nazýva senzorická adaptácia.
Špecializované bunky v receptoroch reagujú na istý druh
fyzikálnych, chemických, či biochemických podnetov. Senzitivita ľudských
zmyslov má svoje hranice – prah. Podnety s nižšou intenzitou, než je
prahová, ktoré neregistrujeme, nazývame podprahové. Absolútny prah je najnižšia
intenzita podnetu, ktorá vedie ku vzniku zmyslového vnemu. Horný podnetový prah
je najvyššia úroveň podnetu, na ktorú ešte analyzátor reaguje. Pri ďalšom
zvyšovaní nenastáva žiadna odozva, respektíve nastupuje bolesť.
Ľudské zmysly majú mimoriadnu citlivosť, sú schopné zaregistrovať
(príklad z Plhákovej):
• Zrak: Plamen svíčky umístěný za jasné tmavé
noci ve vzdálenosti
• Sluch: Tikot hodinek vzdálených 6m od
pozorovatele ve velmi tichém prostředí.
• Chuť: Jeden gram kuchyňské soli rozpuštěný v
500 litrech vody.
• Čich: Jedna kapka parfému rozptýlená v
třípokojovém bytě.
• Hmat: Pád včelího křídla na tvář z výšky
Schopnosť zaregistrovať rozdiel medzi dvoma podnetmi sa nazýva
rozdielový prah. Známe z fyziológie sú Weberove pokusy – zisťovanie
rozdielového prahu pri rôznych podnetoch. Weberov zákon hovorí, že pri vyšších
intenzitách podnetov sa rozlišovacie schopnosti zmyslových orgánov znižujú.
Absolútny aj rozdielový prah sú pomerne nestabilné. Rozdiely vo
výsledkoch meraní sú spôsobené motívmi, očakávaniami aj vlastnosťami daného
jedinca.
Transdukcia
Zmyslové receptory sú špecializované, každý z nich reaguje na iný
druh podnetov. Mozog však rozumie len „jazyku“ elektrochemických nervových
impulzov. Transformácia podnetov do tejto podoby sa nazýva transdukcia.
Nervové vzruchy zo všetkých zmyslových orgánov putujú do talamu (v
medzimozgu), ktorý ich rozvádza do rôznych oblastí mozgovej kôry na ďalšie
spracovanie. Vzhľadom na kríženie nervových dráh, posiela talamus informácie
z jednej časti tela do príslušného kôrového centra na opačnej mozgovej
pologuli. Tie časti tela, ktoré obsahujú veľké množstvo receptorov, vysielajú
správy do veľkých oblastí mozgovej kôry.
Indikátorom intenzity (sily) podnetu je frekvencia nervových výbojov.
Zmyslové orgány
Ľudské zmyslové orgány sa spravidla delia na exteroreceptory, ktoré prinášajú informácie z vonkajšieho
prostredia a interoreceptory,
ktoré zaznamenávajú vnútorné zmeny. K exteroreceptorom patria zrak, sluch,
čuch, hmat, chuť a kožné receptory.
Interoreceptory sa delia na proprioreceptory, ktoré registrujú pohyb,
polohu a rovnováhu tela a visceroreceptory, ktoré zaznamenávajú
vnútorné zmeny súvisiace s trávením, vylučovaním a sexuálnymi
aktivitami.
Zrak
Je najdôležitejším ľudským zmyslom. Videnie nám umožňuje sietnica nášho
oka, ktorá reaguje na elektromagnetické vlnenie. Rozsah frekvencíí, ktoré sme
schopní vidieť, je vlnová dĺžka od 350 až 750 nanometrov.
Recepčným orgánom zraku je sietnica, čo je tenká vrstva buniek, ktorá
vystiela zadnú časť očnej gule. Zrakové podnety sú na ňu privádzané optickým
aparátom oka, ktorý sa skladá z rohovky, sietnice a šošovky. Rohovka
je priehľadný vonkajší povrch oka, ktorým do neho vstupuje svetlo. Proces
zaostrovania robí šošovka, ktorá môže meniť svoj tvar. Zreničky sú kruhové otvory
v šošovke, ktorej veľkosť sa mení v závislosti na intenzite
svetla. Sietnica je sieť buniek, ktoré transformujú svetlo do podoby nervových
vzruchov. Na svetlo citlivými bunkami sú tyčinky a čapíky. Tyčinky sú
určené k nočnému videniu, pretože pracujú pri nízkych intenzitách svetla
a neslúžia ku farebnému videniu. Rozlišujú čiernu, bielu a odtiene
šedej farby. Čapíky fungujú za denného svetla a umožňujú farebné videnie.
Podstatou transdukcie svetla do podoby nervových impulzov sú fotochemické
procesy. Tyčinky a čapíky obsahujú chemické látky pohlcujúce svetlo, tzv.
fotoreceptory, ktoré na základe absorpcie svetla produkujú nervový impulz,
putujúci optickými nervami do mozgu. Nervové vzruchy vznikajúce na sietnici sú
privádzané do primárnej zrakovej oblasti mozgovej kôry.
Farebné videnie je spôsobené schopnosťou rozlišovať rôzne vlnové dĺžky
elektromagnetického vlnenia. Je treba si uvedomiť, že farba nie je vlastnosťou
materiálu – vonkajší svet je nefarebný, skladá sa z bezfarebnej hmoty
a energie. Hmota má iba schopnosť absorbovať, odrážať, alebo prepúšťať
elektromagnetické vlny. Miera absorpcie závisí od molekulárnej stavby telesa.
Farby teda existujú len v ľudskej mysli.
Sluch
Spolu so zrakom je sluch najdôležitejším ľudským zmyslom. Bez sluchu by
nemohli vzniknúť reč, komunikácia a tým ani kultúra. Zvuky sú podobne ako
farby subjektívnou psychickou skúsenosťou. Vo vonkajšej realite žiadne zvuky
neexistujú. Ľudský sluchový orgán transformuje fyzikálne podnety do podoby
nervových impulzov, ktoré myseľ interpretuje ako zvukové vnemy. Sluchovým
podnetom je vlnenie vzduchu, vyvolané chvením predmetov, čo má za následok
zmeny tlaku vzduchu.
Sluchový orgán sa skladá z vonkajšieho, stredného
a vnútorného ucha, v ktorom sa nachádza vlastný sluchový receptor –
Cortiho ústroj. Vonkajšie ucho tvorí ušný boltec a vonkajší zvukovod.
Stredné ucho sa skladá z bubienku a reťazca troch sluchových
kostičiek. Vibrácie vzduchu prechádzajú vonkajším zvukovodom
a rozochvievajú bubienkovú membránu. Chvenie sa ďalej prenáša prostredníctvom
sluchových kostičiek (kladivko, kovadlina, strmienok) na tzv. oválne okienko,
pričom sa zosilňujú zvukové vlny. Oválne okienko je membrána, ktorá je
umiestnená v bočnej stene tzv. slimáka. Tlak na oválne okienko vyvoláva
pohyby lymfatickej tekutiny, ktorá vypĺňa dutinu slimáka. Jej pohyby sa
prenášajú na tzv. základnú membránu umiestnenú v strednej časti slimáka.
Na okraji základnej membrány sa nachádza Cortiho orgábn, vybavený vláskovými
riasinkovými bunkami, čo sú vlastné sluchové receptory. Ich ohýbanie má za
následok vznik nervových impulzov, ktoré sú prenášané do sluchových oblastí
v mozgovej kôre.
Zvukové vlnenie, ktoré sme schopní zachytiť je cca 20 – 20 000
Hertzov. Výška zvuku je daná frekvenciou zvukových vĺn udávanou v Hertzoch, hlasitosť
amplitúdou zvukových vĺn udávanou v beloch (decibeloch). Zvuky s hlasitosťou nad 90 decibelov
pôsobia ako stresory, nad 125 decibelov spôsobujú bolesť.
Čuch
Z evolučného hľadiska patrí medzi najstaršie zmyslové orgány.
Slúži ku orientácii vo vonkajšom prostredí, k vyhodnocovaniu rôznych
podnetov, okrem iného podnecuje vybavovanie citovo zafarbených osobných
zážitkov a vnútrodruhovú komunikáciu. Feromóny sú chemické substancie
vylučované telesnými žľazami, ktoré vyvolávajú u iných živočíchov rovnakého
druhu špecifické reakcie.
Čuchovým podnetom sú molekuly chemických látok rozptýlené vo vzduchu. Senzorické
orgány čuchu sa skladajú z čuchových membrán, ktoré sa nachádzajú
v nosnej dutine. Receptorom čuchových podnetov sú špecializované nervové
bunky, v ktorých sa častice rôznych látok rozpúšťajú, čím vzniká nervový
impulz. Tento je prenášaný do čuchového centra v mozgovej kôre.
Chuť
Chuťové vnemy vznikajú na základe stimulácie receptorov
v chuťových pohárikoch umiestnených v jazyku a dutine ústnej
a hltanovej. Dospelý človek má okolo 10 000 chuťových pohárikov,
ktoré rýchlo odumierajú a nahrádzajú sa novými. Chuťovým podnetom sú
chemické látky rozpustené v slinách, vo vode, či iných tekutinách. Pri
kontakte týchto látok s receptormi v chuťových pohárikoch vzniká
nervový impulz, ktorý putuje do príslušných mozgových centier, kde vzniká
chuťový vnem. Chuťové receptory dokážu rozlišovať len štyri základné chute:
sladkú, slanú, kyslú a horkú, všetky ostatné vznikajú na základe ich
kombinácii.
Na chuť výrazné vplýva čuch. Chuť, rovnako ako čuch, je zmysel
s výraznou adaptáciou – na dlhotrvajúce podnety reaguje znížením intenzity
vnímania. Novorodenci preferujú sladkú chuť, čo je tiež prejav adaptability –
pretože sladké jedlá majú veľkú energetickú a výživnú hodnotu.
Kožné zmysly
Koža je najrozsiahlejší ľudský zmyslový orgán, ktorý sprostredkováva
veľké množstvo informácii – hlavne dotyk, tlak, teplo a bolesť. Nervové
vzruchy z kožných receptorov putujú rôznymi nervovými dráhami do
príslušných mozgových centier.
Dotyk a tlak
Receptormi dotyku sú tzv. Meissnerove telieska, a receptormi tlaku
tzv. Pacciniho telieska, ktoré nám umožňujú detekovať fyzikálne podnety
dostávajúce sa do kontaktu s povrchom ľudského tela. Najhustejšie sú
rozmiestnené na končekoch prstov, dlaniach, chodidlách a na tvári.
Dotykové receptory majú rýchlu adaptáciu.
Teplo
Koža obsahuje veľké množstvo špecializovaných nervových zakončení,
ktoré sa nazývajú termoreceptory. Receptormi pre chlad sú tzv. Krauseho
telieska a receptormi tepla tzv. Ruffiniho telieska. Oba typy receptorov
reagujú hlavne na zmeny teploty oproti teplote tela (fyziologická nula).
Bolesť
Biologickým zmyslom vnímania bolesti je ochrana organizmu pred
poškodením, alebo zničením. Receptormi sú voľné nervové zakončenia, ktoré
slúžia tiež ku registrácii dotyku a tlaku. Vnímanie bolesti je veľmi
zložitý fenomén, pretože na jeho formovaní spolupracuje mozgová kôra. Tzv.
fantómová bolesť je bolesť napr. amputovanej končatiny a podobne.
Ľudia reagujú na bolesť rôznym spôsobom, jej prežívanie je
individuálne. Významný je tu individuálny prah bolesti, ale aj výchova, alebo
vplyv kultúry. Intenzitu bolesti regulujú aj endogénne opiáty (endorfíny
a encefalíny) uvoľňované nervovým systémom. Endorfíny produkuje telo pri
namáhavých a vzrušujúcich telesných aktivitách.
Niektoré bolestivé zážitky nie je možné psychicky zablokovať, adaptácia
na bolesť je slabá.
Proprioreceptory
Proprioreceptory registrujú pohyby, polohu a rovnováhu ľudského
tela.
Pohybový zmysel je možný vďaka receptorovým bunkám nachádzajúcim sa vo
svaloch, šľachách, väzivách a koži. Informácie z nich putujú do
miechy, mozgu a do mozočku. Vnímanie pohybu je podoprené informáciami
z ostatných zmyslových orgánov.
Polohu a rovnováhu ľudského tela zaznamenáva vestibulárny aparát
vo vnútornom uchu. Existujú dva druhy vestibulárneho pociťovania. Prvý prenáša
informácie o rýchlosti a smere otáčania tela, druhý o gravitácii
a pohyboch tela hore – dole, dopredu – dozadu.
Téma č. 6: Vnímanie
Vnímanie je organizácia
a interpretácia senzorických informácii. Je to proces ktorého výsledkom sú
vnemy, často úplne odlišné od senzorických informácii prinášaných našimi
zmyslami. Tok senzorických informácii putuje do mozgu, ktorý ich ďalej triedi
a spracováva. Ich konečná interpretácia prebieha v ľudskom vedomí.
Vnímanie možno skúmať
na viacerých úrovniach. V posledných rokoch priniesla veľa informácii
o jeho podstate neuropsychológia, ktorá sa zaoberá spracovávaním
zmyslových dát v ľudskom mozgu.
V súčasnosti
existujú dve hlavné teórie o tom, ako vnímame. Jedna považuje vnímanie za
mentálny dej výrazne ovplyvnený predchádzajúcimi skúsenosťami a učením.
Druhá predpokladá existenciu priameho vnímania, tvrdí, že vnímanie je nezávislé
na skúsenosti a učení.
Predpokladom normálneho
vývoja vnímania je pravidelná stimulácia v prvých mesiacoch života. Rozvoj
vnímania podnecujú aj senzomotorické skúsenosti získané počas ranných fáz
života – fyzická manipulácia s predmetmi, chytanie, ochutnávanie
a podobne.
Organizácia percepčného poľa
Ľudia mimovoľne
rozlišujú vnemové pole na niekoľko hlavných častí. Touto problematikou sa
zaoberala tvarová (gestalt) psychológia, ktorej predstavitelia zistili, že
ľudia zoskupujú vnímané predmety do určitých celkov. Celok potom ovplyvňuje
vnímanie častí. Tieto vrodené zákony označovali gestaltisti ako zákony organizácie.
· Základnou
vlastnosťou vnímania je centrácia –
sústredenie sa na jednu časť vnemového poľa, ktoré tvorí tzv. predmet vnímania.
Pozadie tvoria všetky ostatné predmety, ktoré vnímame nevýrazne a hmlisto.
· Zákon
pregnantnosti – pri vnímaní sa prjavuje tendencia k dobrému tvaru, teda aj
nedokončené tvary máme tendenciu dopĺňať.
· Zákon
proximity – tie prvky percepčného poľa, ktoré sa nachádzajú blízko seba vnímame
ako celok a určitý tvar.
· Zákon
kontinuity – máme tendenciu organizovať podnety do súvislých línii.
· Zákon
podobnosti – máme tendenciu k sebe priraďovať podobné objekty
a vnímať ich ako celky.
· Zákon
spoločného osudu – ako figúru vnímame podnety, ktoré sa súčasne menia, alebo
pohybujú v určitom smere.
· Zákon
uzavretosti – ako celok vnímame to, čo je ohraničené uzavretými kontúrami.
Rozpoznávanie
Po vyčlenení
percepčnej figúry z neurčitého pozadia je druhým krokom vnímania
rozpoznávanie, ktoré možno definovať ako pochopenie významu vnímaného objektu
a jeho pomenovanie. Je to proces, ktorý výrazne ovplyvňujú skúsenosti
a učenie. Existuje viac teórii
pokúšajúcich sa vysvetliť rozpoznávanie objektov:
· Transpozícia
– schopnosť rozpoznať určitý zmysluplný celok, aj keď je znázornený rôznymi
spôsobmi.
· Analýza
rysov – teória, ktorá hovorí, že v rozpoznávaní prebieha najprv analýza
vizuálnych rysov a následne ich porovnanie zo vzormi v pamäti
· Analyticko
syntetické teórie – podľa niektorých teórii je vnímanie dvojstupňový proces,
počas ktorého mozog najprv informácie zo sietnice najprv rozloží a potom
zostaví do podoby celistvých vnemov. Tento proces sa nazýva aj proces zdola
hore.
· Procesy
zhora dole – rozpoznávanie na základe pochopenia celku uloženého v pamäti
Na vnímanie a rozpoznávanie má veľký vplyv kontext v ktorom
daný objekt vnímame. Predchádzajúce skúsenosti vedú k takzvaným percepčným
očakávaniam, ktoré ovplyvňujú rozpoznávanie objektu. Nejasné, alebo dvojznačné
podnety máme tendenciu vykladať podľa predchádzajúcich skúseností.
Priestorové videnie
Vnímanie sveta ako trojrozmerného je umožnené špecifickými vodítkami,
ktoré môžu byť monokulárne, alebo binokulárne.
Bikoulárne vodítka sú tie, pri ktorých ľudská myseľ využíva senzorické
údaje z oboch očí.
Aj jednooký človek je schopný vnímať priestorovo, napriek tomu, že
nemôže porovnať obraz z dvoch očí a tak má len dvojrozmerný obraz na
sietnici. Používa k tomu tzv. monokulárne vodítka.
Vnímanie pohybu
Vnímanie pohybu je zložitý proces, pri ktorom je treba spracovať
množstvo senzorických informácii. Rozoznávame vnímanie skutočného
a zdanlivého pohybu. Skutočný pohyb vnímame buď tak, že porovnávame
nehybný obraz na sietnici oka s pohybujúcim sa pozadím, alebo naopak.
O vnímaní zdanlivého pohybu hovoríme, ak sa objekt v skutočnosti
nepohybuje, napriek tomu to tak vnímame. Túto ilúziu vytvárajú špecifické
podmienky, medzi ktoré patrí: autokinetická ilúzia, stroboskopický pohyb
a indukovaný pohyb.
Percepčné ilúzie
Sú to skreslené vnemy, ktoré sú výsledkom vnútorných nervových a psychických
procesov. Vznikajú mimovoľne, nezávisle na našej vôli. Pretrvávajú, aj keď sme
informovaný, o skutočných pomeroch.
Téma č. 7 – Učenie
Učenie je celoživotný proces, ľudia sa vďaka nemu počas celého života
menia. Možno ho definovať ako všetky mentálne zmeny a zmeny
v správaní, ktoré sú dôsledkom životných skúseností (Plháková). Nie všetky
zmeny sú však výsledkom učenia, niektoré sú spôsobené aj inými, hlavne
biologickými (starnutie, choroba, ..) zmenami.
Niektoré reakcie sa človek nemusí učiť – má ich vrodené. Tie sa
spúšťajú na základe vnútorných impulzov, alebo vonkajších podnetov, bez
akejkoľvek predchádzajúcej skúsenosti. K týmto vrodeným reakciám patria reflexy, čo sú relatívne jednoduché
reakcie umožňujúce rýchlu reakciu na zmeny okolia. Ku vrodeným spôsobom
chovania patria ďalej inštinkty, ktoré sú na rozdiel od reflexov relatívne
zložité. Neslúžia len ku reakcii na prostredie, ale spravidla sledujú určitý
biologický účel.
Vrodené spôsoby správania sme nadobudli počas dlhého evolučného vývoja
a nemusíme sa im učiť – sú súčasťou našej genetickej výbavy. Na základe
učenia sme schopní nadobudnúť nové poznatky, adaptácie, spôsoby správania,
počas niekoľkých hodín. Aj schopnosť učenia je ale výsledkom dlhého fylogenetického vývoja (vývoja ľudského
druhu) a rozsahom aj kvalitou sa u rôznych druhov líši. Človek je zo
všetkých živočíšnych druhov najučenlivejší.
Nie všetky spôsoby správania a prežívania, ktoré si ľudia osvojujú
na základe svojich skúseností, vedú k ich lepšiemu spoločenskému prispôsobeniu.
Niektoré vedú dokonca ku pravému opaku.
Predpokladom schopnosti učiť sa je funkčná pamäť, teda schopnosť
zaznamenávať a uchovávať nové poznatky. Schopnosť učiť sa u človeka,
je daná predovšetkým používaním jazyka, ktorý umožňuje kódovanie informácii
a ich ukladanie do pamäte. Učenie v mnohých prípadoch prebieha
mimovoľne, niekedy dokonca bez účasti vedomia. Väčšinou je však učenie zámerným
psychickým procesom, na ktorom sa podieľajú myslenie a vôľa. Poznáme viac
druhov učenia, od jednoduchých, ktoré zdieľame s ostatnými živočíšnymi
druhmi, až po špecificky ľudské.
Geneticky naprogramované typy
učenia
Priebeh učenia je v mnohých prípadoch predurčený genetickými
dispozíciami. Ku geneticky naprogramovaným druhom učenia patria: habituácia,
senzibilizácia, imprintácia a exploračné chovanie. Všetky sú biologicky
účelné a slúžia k lepšej adaptácii na okolitý svet.
Habituácia (privykanie)
Prejavuje sa tým, že živé organizmy postupne prestávajú reagovať na
podnety, ktoré im nie sú ani užitočné, ani škodlivé. Umožňuje adaptáciu na prostredie a šetrí
kapacitu pamäte.
Senzibilizácia (scitlivenie)
Je to narastanie citlivosti na určitý opakujúci sa podnet. Sme schopní
zcitlivieť voči podnetu, ktorý sa opakuje a zlepšiť svoje reakcie voči
nemu.
Imprintácia (vtisknutie)
Pri imprintácii stačí jedno vystavenie kľúčovému podnetu na to, aby si
ho živočích natrvalo uložil do pamäte. Tento podnet potom s istotou
rozpoznáva a reaguje naň. Imprintácia neprebieha v ľubovoľnej etape
života, ale iba v špecifickom období, ktoré sa nazýva senzitívnym, alebo
kritickou vývojovou fázou.
Exploračné chovanie
Je to spontánne a systematické preskúmavanie prostredia
a neznámych predmetov. Možno predpokladať, že je evolučným predchodcom
ľudskej hravosti a zvedavosti.
Klasické podmieňovanie
Mechanizmy klasického podmieňovania objavil na prelome 19. a 20.
storočia ruský fyziológ I.P.Pavlov (1848 – 1936). Pri skúmaní tráviacich
procesov u psov prišiel na to, že reagujú produkciou slín už na kroky na
chodbe, alebo zvuk otvorenia dverí. Tento poznatok označl ako podmieňovanie
a začal sa mu systematicky venovať.
Procesy sprevádzajúce klasické
podmieňovanie
Generalizácia – reflexnú reakciu vyvolávajú podnety podobné pôvodnému
Diskriminácia – organizmus sa učí reagovať len na určité podnety
a ostatné ignoruje
Vyhasínanie a spontánne obnovovanie podmienených reflexov -
Klasické podmieňovanie
u ľudí
Je rozdiel medzi podmieňovaním pohybových (motorických) reakcií
a podmieňovaním emočných reakcií. Emočné podmieňovanie vyvoláva citové reakcie
voči pôvodne neutrálnym objektom. Emočné podmieňovanie sa podieľa na vzniku
drogových závislostí, strachu a iných citových reakcií.
Podiel klasického podmieňovania
na vznik drogových závislostí
Alkohol, alebo drogy, je možné považovať za nepodmienený podnet, ktorý
vyvoláva príjemnú psychickú, prípadne fyziologickú odozvu (nepodmienená
reakcia). Podmieneným podnetom sa stáva chuť alkoholu, ktorá je často na
začiatku nepríjemná. Vďaka príjemným účinkom však začne pripadať lahodná.
Podmieneným podnetom sa môže stať aj prostredie, v ktorom konzumujeme.
Preto je pre niektorých pacientov ľahké abstinovať na liečení, ale ťažké v
„domácom“ prostredí.
Podmieňovanie strachu
a iných emocionálnych reakcií
Ľudia si veľmi ľahko ku pôvodne neutrálnym podnetom osvojujú negatívne
citové reakcie. Niektoré podmienené podnety vyvolávajú v ľuďoch pocity
strachu, ktoré sa vytvorili na základe skorších nepríjemných zážitkov.
Podmienené reakcie ale môžu byť aj pozitívne: príjemné pocity pri návrate do
miest, kde prežili šťastné chvíle, a podobne.
Pavlovovské podmieňovanie hrá určitú rolu aj pri vytváraní sympatií, či
antipatií voči ľuďom, s ktorými sa dôverne nestýkame a ktorých príliš
nepoznáme, ale ktorých profesii, sociálnej roli a podobne sa nám viažu
príjemné, respektíve nepríjemné pocity. Toto využívajú tvorcovia reklám na
vytváraní asociácii medzi produktom, ktorý chcú predať a osobnosťou
v reklame.
Klasické podmieňovanie
z evolučného hľadiska
Podľa výskumov existuje genetická základňa učenia, ktorá sa vyvinula
počas evolúcie. Jedným z jej prejavov je chuťová averzia, nazývaná aj Garciov efekt – nejeme niečo
z čoho sa nám spravilo zle. Na základe evolúcie sa u živočíchov
vytvorila vrodená pohotovosť k ľahkému osvojeniu určitých životne dôležitých reakcií. Tieto
genetické predpoklady umožňujú vytváranie niektorých fóbii, čo sú patologické
strachy z určitých objektov, ktorých intenzita presahuje mieru skutočného
ohrozenia. Fóbie vznikajú najčastejšie v detstve na základe nepríjemného
zážitku. Väčšina z nich sa viaže na podnety spájané
s nebezpečenstvom, či ohrozením života. Zopár fóbii:
Klaustrofóbia – strach z uzavretého priestoru
Agorafóbia – strach z neznámych miest
Xenofóbia – strach z cudzieho
Arachnophobia – strach z pavúkov
Zoophobia – strach zo zvierat
Mizophobia – strach zo špiny, bacilov
Poznáme aj učenie na základe jednej skúsenosti, ktoré etológovia
nazývajú aj traumatické učenie. To
má za následok vyhýbanie sa určitému objektu po predchádzajúcom silne
negatívnom zážitku s ním.
V mnohých prípadoch sa ľudia boja určitých objektov, aj keď
s nimi žiadnu skúsenosť nemajú – napríklad hadov (pohyb hadice
v tráve). Vznik strachu bez osobnej skúsenosti možno vysvetliť aj ako
nákazlivosť emóciou – napríklad malé deti majú strach z toho, z čoho
ich rodičia.
Operantné (inštrumentálne)
podmieňovanie
Je to druh učenia, pri ktorom pozitívne, alebo negatívne dôsledky
určitého chovania vedú k zmene pravdepodobnosti jeho ďalšieho výskytu.
Príkladom môžu byť zvieratá v cirkuse, ale aj ľudia, ktorých zvýšenie
platu vedie ku zvýšeniu snahy a výkonnosti. Jedinec sa v nich učí na
základe dôsledkov svojho konania.
Pozitívnymi dôsledkami môžu byť – pochvala, uznanie, láska, peniaze,
darčeky, obdiv, medaile, hodnosti...
Negatívnymi dôsledkami môžu byť – trest, odmietnutie, výčitky,
izolácia, výsmech..
Trest ako výchovný prostriedok je menej účinný ako pozitívne
ohodnotenie. Navyše má nežiaduce účinky, ktorými sú:
1. hnev
a nepriateľstvo voči trestajúcemu
2. strach
z autority
3. inhibičný
efekt – úplné potlačenie určitého druhu správania
4. mocenské
pohnútky – odmena pre trestajúceho
5. kladné
spevnenie – revolta voči autorite
6. nekonštruktívny
model riešenia problémov (klin klinom)
Procesy, ktoré operantné učenie sprevádzajú, sú:
Osvojenie operantnej reakcie – odmena za „správnu“ reakciu vedie ku jej
opakovaniu
Generalizácia – schopnosť
aplikovať správanie sa aj pri zmenených podmienkach
Diskriminácia – schopnosť určiť „správny“ typ správania sa
a odstrániť ostatné
Vyhasínanie a spontánne obnovovanie – ak na podnet nie je
adekvátna odozva, podnet postupne vyhasína. Ak začne po podnete nasledovať opäť
očakávaná odozva, začneme podnet opakovať.
Podmieňovanie úniku
a vyhýbavého chovania
Podmieňovanie úniku je reakcia, ktorou sa učíme úniku
z nepríjemných situácii. Snažíme sa hľadať únik z konfliktov s partnerom
rozchodom, v práci výpoveďou a podobne.
Podmieňovanie vyhýbavého chovania je snaha vopred sa vyhnúť nepríjemným
podnetom. Napríklad pri šikane vzniká u detí nechuť chodiť do školy ako
takej, pretože u nich vyvoláva pocit strachu.
Naučená bezmocnosť
Je to pasívne, rezignované chovanie, ktoré je dôsledkom presvedčenia,
že neexistuje spôsob úniku pred nepríjemnými podnetmi. Dieťa, ktoré dostáva
samé päťky a stretáva sa s trestami a odmietaním, príjme samé
seba ako neschopné a prestáva sa snažiť o zlepšenie. Naučená
bezmocnosť vedie ku rezignácii.
Teórie sociálneho učenia
U detí sa skoro po narodení prejavuje silná tendencia napodobňovať
správanie dospelých, pričom toto napodobňovanie (kopírovanie) prebieha bez
akejkoľvek vonkajšej odmeny. Ľudia sa učia aj na základe pozorovania – hlavne
vzorov, alebo modelov. Týmto učením si osvojujeme napríklad kultúrne vzorce
správania. Teórie sociálneho učenia upozorňujú na význam napodobňovania modelu,
čím objasnili skutočnosť, že deti sa oveľa viac riadia tým ako sa ich model
správa, než tým, čo hovorí.
Internalizačný proces
Je to proces preberania a zvnútorňovania príkazov autority,
respektíve správania sa vzoru a následná regulácia správania požadovaným
smerom. Pre deti sa po čase stanú hodnoty ich rodičov, respektíve ich príkazy
a normy správania, ich vlastnými – zvnútornia si ich. Tieto procesy majú
veľký význam pri tvorbe ľudskej osobnosti.
Téma 8: Pamäť
Existencia pamäte je základným predpokladom schopnosti učiť sa. V ľudskom
psychickom živote má pamäť obrovský význam. V širokom zmysle sa dá
definovať ako schopnosť zaznamenávať životnú skúsenosť.
Prvé systematické výskumy boli robené v druhej polovici 19.
storočia. Významným bádateľom na tomto poli bol nemecký učenec Hermann
Ebbinghaus (1850 – 1909), ktorý využíval sám seba ako pokusnú osobu.
V 20. storočí začali pamäť skúmať neurológovia, predovšetkým
pomocou pozitrónovej emisnej tomografie (PET), pomocou ktorej pozorovali, ktoré
oblasti mozgu sú namáhané pri určitých úlohách.
Fázy pamäte
Informácia prechádza v pamäti tromi fázami:
1. Vštiepenie (kódovanie) – transformácia senzorických vstupov do
podoby uložiteľnej do pamäte
2. Retencia (uchovanie)
– proces podržania a uschovania zakódovanej informácie v pamäti
3. Reprodukcia (vybavovanie)
– proces vyhľadania informácie v dlhodobej pamäti a jej vyvolanie do
vedomia.
Modely pamäte
Pamäť si môžeme predstaviť ako zásobáreň informácii, z ktorých je
využívaná vždy len malá časť. V roku 1968 navrhli Atkinson
a Schiffrin model pamäte, ktorý sa používa dodnes. Rozdelili pamäť na:
1. Senzorickú,
prchavú
2. Krátkodobú,
aktívnu
3. Dlhodobú,
neobmedzenú
Senzorická (ultrakrátka) pamäť
Táto pamäť na krátku dobu uchováva informácie prichádzajúce zo zmyslov.
Tento interval je nevyhnutný pre ich spracovanie a prisúdenie dôležitosti.
Uchováva presný obraz zmyslových podnetov dokým z nej psychika nevyťaží
potrebné informácie. Bezvýznamné podnety sú zabudnuté, dôležité presunuté do
krátkodobej pamäte na spracovanie. Niektoré informácie môžu putovať zo
senzorickej priamo do dlhodobej pamäte. Súčasťou senzorickej pamäte je ikonická
pamäť, ktorá krátkodobo uchováva vizuálne spomienky a echoická, ktorá
slúži k podržaniu sluchových podnetov. Ikonická pamäť je kratšia než jednu
sekundu, echoická niekoľko sekúnd.
Krátkodobá pamäť
Jednou z jej funkcií je krátkodobé podržanie informácii, ktoré
potrebujeme ku svojim psychickým aktivitám. V krátkodobej pamäti možno
podržať informácie zodpovedajúce rôznym zmyslovým
modalitám. Ak chceme nejaký psychický obsah v nej podržať dlhšie, pokúšame
sa ho transformovať do zvukovej, respektíve verbálnej podoby. Rýchlosť rozpadu
obsahu krátkodobej pamäte sa pohybuje medzi 15 – 30 sekundami, väčšinu
informácii však strácame behom pár sekúnd.
Psychológovia sa zhodujú v tom, že krátkodobá pamäť má najmenej
dva podsystémy:
1. fonologická (artikulačná) slučka – okamžitá pamäť pre čísla,
alebo slová, ktorá sa opiera hlavne o ich zvukovú podobu (telefónne čísla,
kódy, zoznam vecí na nákup, ..)
2. konceptuálna pamäť – uchovávame v nej hlavne významy, alebo
myšlienky obsiahnuté predovšetkým v hovorenej reči a písaných
textoch.
Americký psychológ G.
Miller prišiel s myšlienkou, že kapacita
krátkodobej pamäte sa pohybuje okolo čísla 7 ± 2, pričom sa jedná
o izolované útržky informácii nedávajúce význam. Ak sme schopní spájať si
ich do významov, kapacita pamäte rastie. Jednou z metód zvýšenia kapacity
pamäte sú tzv. mnemotechnické pomôcky.
Kvôli vlastnosti
krátkodobej pamäte dočasne uchovávať informácie, ktoré človek aktívne
potrebuje, býva táto pamäť označovaná aj ako pracovná, alebo operačná.
Dlhodobá pamäť
Je relatívne pasívnou
zložkou pamäte, ktorá obsahuje obrovské množstvo informácii. Môže obsahovať
milióny, až miliardy informačných jednotiek.
Proces ukladania
informácii do dlhodobej pamäte sa nazýva konsolidácia (upevnenie, ustálenie)
a predpokladá sa, že trvá cca 30 minút. Do dlhodobej pamäte ukladáme
nielen informácie sprostredkované našimi zmyslami, ale aj naše myšlienky, city,
emócie. Ukladanie do tejto pamäte môže byť zámerné, alebo mimovoľné. Niekedy
používame mechanické opakovanie (memorovanie), ktoré ale nie je príliš
efektívne. Údaje prechádzajú do dlhodobej pamäte predovšetkým na základe sémantického kódovania, čo je
zapamätanie významu slov, viet, alebo písaného textu.
Dlhodobá pamäť má
obrovskú kapacitu a tak psychológovia skúmajú, akým spôsobom sú v nej
informácie organizované a triedené. Väčšina súčasných psychológov sa
prikláňa ku deleniu dlhodobej pamäte na dva podsystémy: explicitný
a implicitný. Termínom procedurálna
pamäť označujeme oblasť pamäte v ktorej uchovávame dokonale naučené,
zautomatizované zručnosti (jazda na bicykli, plávanie, šoférovanie, a pod.
)
1. Explicitná pamäť
Uchovávame v nej
spomienky na rôzne životné udalosti a faktické vedomosti. Nájdeme
v nej odpovede na otázky typu: kto bol prvým prezidentom SR? Ako sa po
anglicky povie auto? S kým ste sa prvý krát bozkávali?
Ako schémy označujeme súbory informácii,
ktoré sú uložené v pamäti a vybavujú sa nám v určitom kontexte,
či dávajú určitý zmysel. (kde bolo tam bolo...., nasadneme do tankoch...., ..)
Scenár je
ucelený súbor znalostí a zručností, ktoré sa týkajú toho, ako sa zachovať
v určitej špecifickej situácii (reštaurácia, kostol, ...).
Psychológovia túto
pamäť ďalej delia na epizodickú
(udalosti z nášho života) a sémantickú
(naučené vedomosti).
V tejto pamäti
sú aj naše autobiografické zážitky, najlepšie si pamätáme tie, ktoré boli
sprevádzané silnými emóciami. Ku stálym obsahom patria významné životné
udalosti a zážitky intímnej povahy.
Slabým miestom
dlhodobého uchovávania obrovského množstva informácii je proces vybavovania. Je
rozdiel medzi tým, či je v nej určitá informácia uložená a tým ako je
dostupná. Naše intelektuálne výkony závisia na momentálnej schopnosti nájsť
určitý údaj v pamäti.
Vplyv vonkajšieho a vnútorného kontextu na
vybavovanie
Vonkajší kontext
výrazne ovplyvňuje vybavovanie. Informácie, ktoré sme si zapamätali
v určitom prostredí si v tomto prostredí vybavíme ľahšie než
v prostredí inom. Takisto dôležitý je aj vnútorný kontext – naše nálady
a mentálne stavy.
2. Implicitná pamäť
Časťou implicitnej
pamäte je procedurálna pamäť, ktorá obsahuje predovšetkým zautomatizované
senzomotorické schopnosti.
Implicitná pamäť je
v skutočnosti súborom viacerých podsystémov. Patrí sem:
1. senzibilizácia
(priming) – citlivosť voči novým podnetom
2. procedurálna
pamäť – zaisťuje formovanie schopností a návykov
3. klasické
podmieňovanie
4. neasociatívne
učenie – aktivácia reflexných dráh
Skresľovanie spomienok
Jednou z príčin
skreslenia (distorzie) našich spomienok je to, že z dlhodobej pamäte si
skôr vybavujeme zmysluplné informácie, než údaje nezmyselné, alebo zmätené. Preto
máme tendenciu vnášať do spomienok poriadok a zmysel a to aj na úkor
presnosti. Pri vybavovaní sa výrazne uplatňujú rekonštruktívne aj konštruktívne
procesy. Pri rekonštrukcii dopĺňame biele miesta v spomienkach
pravdepodobnými údajmi. Pri konštrukcii mimovoľne vytvárame nový psychický
obsah. Ďalšou významnou príčinou skresľovania sú individuálne motívy. Hlavne
minulé zážitky rekonštruujeme a dotvárame v súlade s našim
aktuálnym vnímaním a prianiami.
Zabúdanie a jeho príčiny
Teória rozpadu pamäťových stôp
Táto teória tvrdí, že
príčinou zabúdania je rozpad pamäťových stôp, ktoré, ak nie sú občas opätovne
aktivované, postupne „blednú“ a strácajú sa. Uvoľnené nervové spoje potom
môžu byť využité k tvorbe nových spojení a záznamov. Napriek
jednoduchosti a príťažlivosti tejto teórie existuje veľa pochybností
o jej správnosti.
Teória účelného zabúdania
Zmyslom zabúdania,
podľa tejto teórie, je odstránenie nepresných, nepotrebných, alebo chybných
informácii z pamäte. Keď získame presvedčenie, že určitú informáciu
nepotrebujeme, nevraciame sa ku nej, nevyužívame ju, snažíme sa jej vstupu do
vedomia zabrániť a vymazať ju. Takisto rýchlo zabúdame na pravidelne sa opakujúce
zážitky, čo možno tiež považovať za formu účelného zabúdania.
Teória interferencie
Interferencia sa
prejavuje tým, že podobné duševné obsahy (napríklad naučené vedomosti) uložené
v pamäti, na seba pôsobia rušivo, čo je príčinou problémov pri ich
vybavovaní. Interferencia sa vysvetľuje pôsobením tzv. proaktívneho a retroaktívneho útlmu. O proaktívnom útlme hovoríme, ak je
príčinou problémov pri vybavovaní nových poznatkov predchádzajúce učenie (nové
vedomosti z matematiky si nevieme vybaviť, pretože staré sú príliš silné
a narúšajú ten proces). Podstatou retroaktívneho útlmu je, že vybavovanie
skôr osvojených poznatkov narušujú nové poznatky (máme problém spomenúť si na
staré vedomosti z matematiky, pretože sú „prekryté“ novými). Výskumy
ukazujú, že retroaktívny útlm je silnejší, než proaktívny. Zvlášť rušivo na
rozpomínanie sa pôsobí učenie sa podobnej látke krátko pred reprodukciou
(ekforický útlm).
V krátkodobej
pamäti sa interferencia prejavuje tým, že nová informácia nahradí starú, ale
nastane rozpad oboch pamäťových stôp a nezapamätáte si ani jednu.
Represia
V súčasnej
psychológii prebieha debata o existencii obranného mechanizmu, ktorý Freud
nazval represiou – vytesnením. V roku 1915 dospel k názoru, že
funkciou represie je udržiavať neprijateľné psychické obsahy mimo vedomia.
Represia teda neslúži na to, aby človek určité nepríjemné zážitky zabúdal, ale
aby si ich vôbec nepripúšťal.
Teória straty vodítok
Táto teória vychádza
z toho, že informácie sú v dlhodobej pamäti utriedené v určitých
kategóriách a vzájomne prepojené. Spoje medzi psychickými obsahmi uľahčujú
ich vybavovanie. Príčinou zabúdania je, že sa nám hľadanú informáciu nedarí
v dlhodobej pamäti nájsť. Ako príklad možno uviesť fenomén „mám to na
jazyku“, kedy sme si istí, že danú informáciu vieme, ale nevieme si na ňu
spomenúť. Vôľové úsilie pôsobí v takýchto situáciách skôr rušivo, na danú
informáciu si spontánne spomenieme neskôr, keď sa jej hľadaním prestaneme
zaoberať.
Poruchy pamäte
• Amnézia - patologická
porucha pamäti, charakterizovaná čiastočnou alebo úplnou stratou pamäte, pričom
ostatné mentálne funkcie sú v uspokojivom stave. Pôvod môže byť psychický
(vytesnenie) alebo fyziologický (staroba, úraz). Jestvujú viaceré druhy
amnézie. Amnéziu treba odlišovať od zabúdania.
• Demencia
- syndróm zapríčinený chorobou mozgu, pri ktorom sa zhoršujú viaceré
vyššie kôrové funkcie vrátane pamäte, myslenia, orientácie, chápania,
rátania, kapacity učenia, jazyka a úsudku
• Alzheimerova
choroba - forma demencie, pri ktorej zanikajú mozgové
bunky a narúšajú sa látky prenášajúce informácie v mozgu, hlavne tých, ktoré sú
zodpovedné za ukladanie spomienok. Je to jeden z najbežnejších druhov demencie
na svete a predstavuje 50 - 60 % prípadov všetkých demencií.