Jan Patočka: Najstaršia Grécka filozofia
Slovo filozofia má dnes
viac významov:
- odborná filozofia – vedecké spracovanie
otázok nášho vedenia a životného určenia
- filozofia ako reflexia – filozofia básnika,
učenca, politika
- filozofia ako svetový názor
Slovo filozofia je grécke
a prvý krát sa vyskytuje u Herodota. Neskôr možno meno filozofia
nájsť u Thukydida, Thálesa a iných. Všade tam znamená snahu
o vzdelanie, povznesenia nad úzky horizont človeka, ktorý žije bez otázok
domnelými starosťami. Ešte dlho bol v Grécku filozof ten, komu sa dostalo
vybraného a širokého vzdelania. Najstarší zástupcovia filozofie sa teda
neodlišovali od ostatných, ktorí sa usilovali o rozšírenie obzoru vedením.
Stará tradícia pričíta
vynález termínu filozofia Pytagorovi, ktorý sa tak sám nazval (filozof) v rozhovore
s Leontom, tyranom.
Slovo filozofia začalo
naberať svojho špeciálneho významu tam, kde sa z myšlienky duševného
vzdelania stávalo úsilie o pravdu, o autentické vzdelanie,
o vnútornú premenu človeka spôsobenú jeho vedením – teda u Sokrata. Jeho filozofia sa točí okolo
otázky toho, čo je pre človeka dobré. Filozofovanie je pre neho božským
príkazom, je skúškou vedenia, múdrosti. Filozof sa snaží rozlíšiť, čo vie
a čo nevie, prehodnocuje bežné hodnoty, lebo zatiaľ, čo bežný aténsky
občan sa stará o zbohatnutie, filozof sa stará o poznanie, rozum
a dušu. To všetko koná súkromnými rozhovormi s jednotlivcami, nie
príhovormi k ľudu, alebo verejnou činnosťou. Duša je u Sokrata našou
najvlastnejšou podstatou. Filozofia ju zachraňuje tým, že sa pre ňu stará
o cvik, hygienu a liečbu podľa rozumu a pravdy.
Platón je na ceste za poňatím filozofie ako čistej teórie, ale ešte stále nie je
pre tento nový pojem filozofie rozhodnutý. Tak ako u Sokrata, aj
u neho je filozofia ešte činnosť, ktorá sa odohráva vnútri (duševná
činnosť) a preto nemá objektívny, ľubovoľne prenosný a univerzálne
pochopiteľný výsledok. Jeho dialógy nie sú žiadnym výkladom filozofie, žiadnym
kurzom, ani objektivizovaným vedením, ale iba sprítomnením filozofického
rozmýšľania niekoho, kto je v ňom plne angažovaný. Podľa neho je priame
odovzdanie vo filozofii nemožné. Predsa je však v jeho a Sokratovom
ponímaní filozofie rozdiel: nejde mu už iba o starosť o dušu ako
Sokratovi, ale cez túto starosť a v nej vidí celý zmysel súcna
a postavenie človeka v ňom.
Aristotelove názory odrážajú proces vývoja filozofie k čistej teórii, k jej
zvedečteniu. K jej prevedeniu na objektívne súdy a pojmy a snahu
o jej ustanovenia za dirigenta všetkého vedenia. Zmĺkli názory
a neodovzdateľnosti filozofie. Filozofia už nie je len starosťou
o dušu a život jedinca vo svete, ale má časti, obory, disciplíny.
Filozofia sa rozdelila na etiku, fyziku a dialektiku. Aristoteles vidí vo
filozofii jednu z ľudských činností, v podstate na rovnakej úrovni
ako všetko ostatné. Problematika filozofie ako čistej teórie sa datuje až od
Aristotela, ktorý ju rozdelil na praktickú a teoretickú. Aristoteles
filozofiu nazýva aj božskou: božské bolo pre Grékov to, čo je vo svete prvé,
najzákladnejšie, vládnuce. Aristoteles
na jednej strane filozofii pomohol: mohla sa rozvíjať metodická práca
v jednotlivých disciplínach, ale na druhej strane dalo oddelenie teórie od
praxe vznik mnohým problémom: prednosť teórie a praxe, podstata a účel
filozofie samotnej...
Sokrates znamená uvedomenie, že myšlienkou
a myslením je možné ovplyvniť náš vzťah ku svetu a k sebe,
a premeniť ho na vzťah zodpovedný. Platón ukázal, že toto vedenie nemôže
zostať len pri reflexii o živote človeka, ale musí ho presiahnuť na
univerzum a na to, čo podmieňuje náš život v ňom. Aristoteles zasadil
ľudský život do rámca univerza tak, že toto univerzum sa stalo hlavným predmetom
a filozofia sa rozdelila na množstvo disciplín, z ktorých každá si
vyberie kus súcna, ktorý ďalej skúma.
Vznik
filozofie
Naša filozofia sa zakladá
na antickej tradícii. Aj v iných kultúrach vznikli počiatky filozofického
myslenia, na súvislý vývoj európskej filozofie však nemali trvalejší vplyv.
K prehistórii
filozofie prináležia jej spoločenské
a duševné predpoklady. Spoločenské boli dané slobodným duchom gréckych
polis v miestach, kde sa stretávala s niekoľkými orientálnymi civilizáciami- v pobrežných
obchodných miestach Malej Ázie. Jej duševné predpoklady sú jednak
v oblasti gréckeho mytologického náboženstva a jednak
v akumulácii vedenia vo východných civilizácii z ktorých antika
čerpala.
Všetko živé sa nejakým
spôsobom vzťahuje k súcnu. U človeka hrozí neustále prepuknutie
plného vedomia o ľudskej bezmocnosti, o našej vydanosti napospas
svetu. Odcudzenie medzi nami a svetom sa ukazuje ako stály tieň každého
pokroku vedomia a individuality. Tento rozpor, aj keď sa nám dnes zdá byť
čímsi prirodzeným, je v človeku pôvodne zakrytý mocou mýtu. V mýte sa v človeku objavuje určitým spôsobom celok
súceho, ale nie v prítomnosti, ale v spôsobe spomienky.
Najpodstatnejší mýtický prvok je pravek. V praveku sa odohralo všetko, čo
je pre svet v jeho prítomnej podobe dôležité, pravek je základ všetkého
dnešného života. Mýtus udržuje spojenie človeka s týmto minulým
a veľmi silným svetom. Je čímsi nesmierne dôležitým, mocným pozostatkom
prasveta, spomienkou naň v dnešnej dobe. V rámci mýtického pocitu
sveta sú veľké možnosti mystiky a náboženského vývoja. V jeho rámci
sa pohybujú aj Homér a Hesiodos, tvorcovia gréckeho pohľadu na svet.
Mýtický pocit sveta má
však len slabú intelektuálnu zložku,
nie je v ňom miesto pre samostatnosť a kritickosť. Mýtus takisto nemá
presného tvorcu, šíri sa anonymne. Má vždy sociálny charakter. Jeho
organizátormi a zberateľmi sú pôvodne básnici, nie náboženskí ritualisti. Grécke
náboženstvo bolo veľmi prístupné rôznym vplyvom a práve toto – neviazanosť
gréckeho náboženského života, bolo príčinou otázok, na ktoré mýtické odpovede
nepostačovali. Mýtus žiada podriadenie pod mocnosti prasveta. Ťažoba života
a existenciálne rozhodnutia sú presunuté do hlbokej minulosti, rozhodujúce
otázky sú odstránené z prítomnosti, v ktorej bezprostrednom dosahu
potom ostáva len to, čo prináleží ku každodennej zamestnanosti a do čoho
človek s praktickou istotou vidí.
Mýtus je polosen mysli.
Jeho zmyslom je vzdať sa sám seba, svojej individuality, možnosti preniknúť ku
svojej najvlastnejšej bytosti, vzdať sa do rúk minulosti. Žiť v mýte
znamená mať životné otázky rozriešené a to ešte skôr, než sa začnú klásť.
V mýtoch každého
starého národa sa nachádzajú jeho životné úzkosti, nádeje a záujmy. Zmysel
všetkých gréckych mytologických výtvorov je podobný: u Homéra
a Hesioda je to usporiadanie života a chaosu Olympíjskymi božstvami. Nesmieme teda mýty vykladať v prvom
rade ako nejaký primitívny, fantastický fyzikálny výklad. Keďže sa celá
história odohráva v dávnej minulosti, neprichádza nikdy k plnému
vedomiu fakt, že ten chaos – hrozivý a všetko pohlcujúci, ktorý riešili
mýty, je stále tu. Až v okamihu,
kedy je to pochopené, kedy sa začína uchopovať chaos a sú spravené kroky
k jeho rozboru a odhaleniu, rodí sa filozofia. Pocit, ktorý sa
nás zmocnil, je odcudzenie, údiv nad celkom existujúceho. Ako to všetko
teda môžem bez mýtu pochopiť? Filozofia teda určitým spôsobom skutočne rastie
z mýtu. Má s ním spoločný
obsah, problém postavenia človeka v celku bytia a ľudského osudu.
V oblasti
prítomného, ktorú mýtus odstraňuje, leží vznik vedeckých poznatkov. (Počiatky
geometrie v Mezopotámii ležia v rysovaní náboženských symbolov. ) Tak
prví filozofovia nešpekulujú toľko o nekonečne, ale sú skôr
spoluzakladateľmi vedy. Ich problémom je
preniknúť do všeobsiahleho celku bytia, pochopiť ho.
Najstaršia filozofia sa
snaží preniknúť do podstaty bytia, nájsť to podstatné v ňom. Pohľad prvých
filozofov sa stretáva s rozmanitosťou vecí, ktoré sa menia a navzájom
do seba prechádzajú. Práve táto ich zmena a prechádzanie musí byť kľúčom
k ich poslednej jednote. Táto jednota ktorú hľadali nemôže byť sama vecou
medzi vecami, nemôže byť sama premenlivá a netrvalá. Vo svojej nemennosti
a trvalosti musí byť za všetkým premenlivým, jeho pôvodcom. To, čo trvá
a je zároveň pôvodcom zmeny a rôznosti, je teda večný pohyb,
samostatný život. Ale nie život odlišný od toho, čo oživuje, ale oživujúce aj
oživované v jednom – „príroda“.
Preto najstarší filozofi
hľadali odpovede na otázky prírody, snažili sa nájsť základné prírodné deje.
Poznatky čerpali z pozorovania živlov, z ich vlastností
a vzájomných vzťahov – búrky, prehánky, vyparovanie a zrieďovanie,
vzťah života k vode, vznik ohňa, blesku – a tieto všetky im slúžili
ako analógie ku výkladu vzniku hviezd, bohov, zvierat, aj človeka. Tieto
analógie sú primitívnou fyzikou.
Miléťania sa nesnažili
nájsť nejakú „substanciu“, niečo udržujúce sa mimo zmenu, ale niečo, čo samo je
zmenou a ustavične v zmene. Nešlo im o látku, alebo hmotu, ale
o niečo, čo je samo zmenou, ale pritom samo trvalé a nemenné. Ich
hmota nie je hmotou v prírodovedeckom zmysle. Nešlo im ani o to, aby
určili základný stavebný kameň súcna ( ako atomisti), ale o to, čo je
najživšie, z čoho celý proces života vychádza. Každý z nich
(prírodných filozofov) má svoje hľadisko z ktorého vychádza, v ktorom
vidí najväčšiu živnosť. Ten, kto kládol za základ vodu, videl možno všetky
procesy prírody pod obrazom vegetatívnym – výživa, vyparovanie, usadzovanie,
zrážanie a tuhnutie. Kto kládol za základ vzduch, videl pravdepodobne
proces dýchania, výdychu a nádychu, studeného a teplého – stúpajúceho
a klesajúceho vzduchu, a obzvlášť prenikanie a oživovanie
vzduchom. Význam fenoménu života je v tom, že možno sledovať ako niečo
vzniká, získava vlastný tvar, opotrebováva sa, až zaniká a rozplýva sa
zase v ostatnom. Život je tu pohybom, procesom zmeny. Preto zaujímal
starých mysliteľov a neupínali svoju pozornosť ku hmote, substancii, či
látke, ktoré považovali len za výsledok ,ale nie za pôvodcu.
Milétska
škola
Tháles
Miesto na ktorom sa
zakladá Thálesove prvenstvo a otcovstvo filozofie pochádza od Aristotela.
Je v 3. knihe jeho Metafyziky. Už Aristoteles o ňom vedel len
z tradície. Podľa Theofrasta mal mnoho predchodcov a súčasníkov, ale
zatienil ich. Pre Thálesa hovorí to, že nie je komu inému pričítať milétsku
náuku o vode, pretože všetci ostatní filozofi sa nám lepšie zachovali. Potvrdené
máme viac menej len veci o jeho živote, skoro nič o jeho učení.
Vraj zmeral Egyptské
pyramídy podľa dĺžky ich tieňa. Počkal si, kým bude tieň človeka, ktorého výška
bola známa rovnako vysoký ako daný človek a vtedy dal zmerať tieň
pyramídy.
Okrem toho Herodotos
píše, že asi v roku 546 pnl pomohol Kroisovi prepraviť vojsko cez Halys
bez mostu tým, že rieku čiastočne odviedol vedľajším korytom.
Takisto predpovedal
zatmenie slnka, zrejme vďaka pomoci znalosti babylonského astronomického cyklu
zvaného saros.
Bol pravdepodobne v styku s Egyptom odkiaľ si
priniesol svoje základy geometrie a s Východom, odkiaľ mal zrejme
základy ich astronómie. Stal sa zrejme tlmočníkom egyptskej
a mezopotámskej vedy pre vlastných
krajanov.
Jeho pralátkou je voda. Pôvod
je živý a oživujúci, vzniká z neho všetko obmedzené
a jednotlivé, zrejme nejakým spôsobom zhusťovania.
Anaximandros
U neho je to naopak
ako u Thálesa. Máme potvrdené jeho učenie, ale málo o jeho živote.
Pokúsil sa o prvú
mapu sveta, prvý vraj vztýčil gnóm, slnečné hodiny v Sparte. Vraj viedol
milétsku kolóniu do Apollónie, čo by svedčilo o tom, že bol váženým
občanom mesta: jedným z prvých. Veľa cestoval.
Je prvým, kto podal
celkový nemytologický obraz sveta, prvú racionálnu kozmológiu.
Theofrastos píše:
Anaximandros prehlásil neobmedzené za počiatok
súcich vecí a z čoho veci vznikajú, do toho tiež zanikajú podľa
nutnosti, pretože si za svoje bezprávia navzájom platia pokutu a trest
podľa určenia času, takto to hovorí slovami trocha básnickými.
Vznik a zánik sú pre
neho činom a odčinením, preto ich spomína v súvislosti
s odplatou.
My, dnes, sa pozeráme na
svet kauzálne (v protikladoch: svetlo – tma, teplo – chlad,..., ale to je
pohľad, ktorý nebol Anaximandrovi vlastný. Tento pohľad nepatrí do pôvodného
vybavenia človeka, primitívny ľudia ho nepoznajú. Ak chceme porozumieť mysliteľovi,
ktorý stojí pred jeho prahom, musíme preniknúť k tomu, ako sa svet pre
neho pôvodne objavuje.
V Anaximandrovom
svete je jeho časť prítomná našim bdelým zmyslom, ďalej je tu časť, ktorá je
síce známa, ale momentálne neprítomná, časť, ktorá je neznáma absolútne, akýsi
horizont vecí, ktorý sa objavuje až keď naň zameriame svoju pozornosť, časť,
ktorá v nás evokuje prázdno a neurčitosť a iné. Tento horizont, ktorý
oddeľuje známe od neznámeho, je cudzí, ale zároveň všeobimajúci. Toto
neobmedzené, neohraničené nazýva Anaximandros apeiron. Väčšinou máme pocit, že
to v našom živote nehrá rolu, že je to vzdialené a netýka sa nás to.
Ale je to tu stále a celý náš svet je tým určený, aj keď sa to našej pozornosti a pozorovaniu
vymyká. Aj keď si to neuvedomujeme, dáva nášmu životu jeho rozmer a tonus.
Mnohí ľudia sú neschopní vidieť ďalej, než za svoje každodenné veci, to ale neznamená,
že apeiron – neohraničené a všadeprítomné, tu nie je. Možno aj preto má svet
Grékov , aj keď je malý, v sebe viac „diaľky“ než náš moderný svet.
Také niečo znamená
apeiron – je ustavične v pozadí vecí a diania. Je to všeobklopujúci
horizont. Preto sa veci z neho vynorujú a do neho zase zapadajú.
Žiadny konečný jav nemožno vnímať samostatne bez protikladu. Všetko sa nám
vynoruje na základe protikladov, na základe určitého kontrastu.
Všetko má zároveň časový
charakter, ale apeiron vládne nad vznikom a zánikom a teda aj nad
časom.je večné a nezničiteľné – teda je pravým opakom toho, čo je časové.
Večný a bez starnutia sú bohovia a preto na niektorých miestach
Anaximandros nazýva apeiron aj božským.
Bezmedzno – apeiron
vládne všetkému čo má hranicu a následkom toho určitú podobu. Všetko také
túto svoju podobu v čase získava a časom ju stráca. V ríši podôb
tak vládne to, čo bude a zatláča to to, čo je, nenávratne do ríše toho, čo
bolo. Čas sám je to, čo vládne.
Anaximandrova pralátka
nie je fyzikálnou pralátkou. Problém sveta mu nebol otázkou počiatočnej kaše,
z ktorej vznikajú usporiadané veci, ale otázkou toho, čo jednotne vládne
celému bytiu. Jeho bezmedzno, z ktorého všetko vychádza nezahrňuje len
tento náš svet, ale nekonečný počet svetov, ktoré neustále vznikajú
a zanikajú. Oproti starým názorom o postavení a tvare zeme
urobil Anaximandros krok vpred. Zem sa podľa neho nerozprestiera do nekonečna,
ale má svoj tvar a vznáša sa uprostred
vesmíru. Tiež predpokladal, že slnko a planéty sa pohybujú v kruhoch
a dokonca sa snažil vypočítať ich vzdialenosti od Zeme.
V anaximandrovej kozmogónii sa spája stará povera a mýtus
s vedou - jeho myšlienkovou činnosťou.
Anaximenes
Jeho dielo je oveľa
jasnejšie než Anaximandrovo. Je čiastočne pokračovateľom, čiastočne
upravovateľom Anaximandrovho bádania. Vo svojom myslení ako jeden z mála,
nemá sklon a vzťah k matematickému mysleniu: bol predovšetkým
pozorovateľom – meteorológom, pre ktorého filozofia bola akousi všeobsahujúcou
mechanikou.
Jeho arché – pralátkou
bol vzduch. Všetko, čo vnímame a vidíme je zahustený, alebo zriedený
vzduch. Zo zahusteného vzduchu vznikajú oblaky, z nich ďalším zhusťovaní
voda – dážď, sneh. Principiálne správne vyložil aj vznik dúhy ako Slnkom
ožiarený hustý oblak zrazeného vzduchu, pričom jej farby súvisia
s teplotou. Anaximenes ide v Anaximandrových šľapajách, ale
v mnohom ho zjednodušuje, podrobnejšie vysvetľuje a hlavne – snaží sa
nájsť mechanizmus „ako sa to robí“.
Jeho apeiron je iný, ako
čisto špekulatívny apeiron v náuke Anaximandrovej. Prapôvod, prazáklad, ku
ktorému nie je v našom svete žiadny
prístup, ktorý nie je ako vec medzi vecami, je jeho mysleniu cudzí. Jeho
apeiron je skôr vlastnosť – akési kvantitatívne určenie toho, čo je možno priamo zistiť v našom okolí.
Anaximenov apeiron, môže byť jeho arché, ale musí to byť niečo, čo je tu,
niečo, čo je príhodné k fyzikálnym výkladom. Anaximandrov pojem apeironu
je čímsi mimoprírodným, nefyzikálnym a to Anaximenes nepríjma. Jeho
apeiron je akýsi mechanizmus, prostredníctvom ktorého je všetko ostatné
tvorené. Theofrastos hovorí, že pre Anaximandra je skutočne podstatný
mechanizmus zrieďovania a zhusťovania. Tento mechanizmus je podľa
Anaximena vo všetkom. Dôvody, prečo si Anaximenes vybral za svoju arché práve
vzduch môžu byť dva: jednak nadväzoval na Anaximandra v tom, že apeiron je
to, čo všetkému vládne a všetko objíma (to, čo samo nevidené všetko
viditeľné objíma je vzduch) a druhý dôvod je viac biologickej povahy:
Anaximandrove apeiron zaručovalo večný vznik a zánik, a teda
v gréckom poňatí život sveta. Anaximenes sa preto dotazuje po príčine, po
procese, ktorý nás oživuje. Pre veľkú časť gréckej tradície tým, čo oživuje,
bola duša, ktorou sa líši živé od neživého. Čo je však duša iného, než vzduch?
A čo je oživovanie iného, než dýchanie, prijímanie vzduchu do seba?
Žijeme, kým dýchame. Akonáhle nás opustí posledný dych, začína náš zánik,
rozklad. Taký je zmysel Anaximenovho výroku:
Ako naša duša, ktorá je vzduch, nám vládne,
udržujúc nás pohromade, obklopuje aj celý vesmír dych a vzduch.
Vzduch je teda to, čo vládne vesmíru, čo ho
udržuje pohromade. Všetok pohyb je koniec koncov pohybom vzduchu. Taký je aj
základný pohyb všetkých živých bytostí: vdychovanie a vydychovanie. Celý
svet potom podľa Anaximena možno vysvetliť jednotne: ako pohyb vzduchu. Vzduch sa zároveň zhusťovaním a zrieďovaním
stáva, ako vietor – oblak – voda – zem -
kameň – oheň, prístupným našim zmyslom, objavuje sa. Zhusťovanie je zároveň
chladnutím, zrieďovanie otepľovaním.
V jeho kozmológii je Zem plochá
a vznáša sa nad nekonečnou vzdušnou priepasťou, ako list v ovzduší,
či vo vetre. Slnko, Mesiac, hviezdy, vznikli z vlhkých výparov, ktoré sa
postupným zrieďovaním zapálili, ich pohyb je daný tým, že ich tlačí pred sebou
zrážajúci sa vzduch. Sú teda akýmisi ohnivými listami, vznášajúcimi sa v kozmickej
víchrici.
Náboženstvo
a politika u mysliteľov 6. storočia
Nesmieme sa domnievať, že
filozofovanie na Anaximenov spôsob bolo len záležitosťou intelektuálov
vzdialených od života. Predovšetkým bolo úkazom meniaceho sa pomeru ku svetu
a hlavne ku starým bohom. Celé 6. storočie je vyplnené bojom o útvar
gréckej polis, ktoré hľadali svoju podobu (aristokratická – Sparta,
demokratická – Atény). Prastaré rodové tradície sa stali súčasťou platného
práva a s nimi vstúpil do štátneho života náboženský element.
Solón
Solónovo náboženské
myslenie sa točí okolo osudu človeka v štáte, okolo idey práva
a zákonov v štáte, zároveň božsky daných a ľudským rozumom
pochopiteľných. Jeho zbožnosť je nemytologická, jeho zákon zároveň božský, aj
prirodzený. Samo zločinné, nezákonné jednanie proti celku v sebe nesie
trest. jedine správne pochopenie toho, čo má byť zákonom, môže zachrániť štát
pred občianskou vojnou a rozkladom. Požehnanie bohov prináleží tomu, kto
žije v zhode s týmto zákonom, s poriadkom štátu. Solónov Zeus je
boh tohto poriadku v štáte. U Solóna je božstvo ako poriadok
a zákon pre ľudský život.
Milétska fyzika
umiestnila božstvá do celkového javu sveta. Prestala ich vydeľovať ako vyšší
svet, stali sa súčasťou jedného. Solón je blízky milétskej prírodnej filozofii svojim celistvým videním skutočnosti – božské
aj ľudské, prírodné aj spoločenské, je u neho všetko jednou súvislosťou,
jediným svetovým poriadkom.
Xenofanes
Rozbor Xenofanovej náuky
by ju ukázal ako mix mnohých iných náuk. Nie je plodným filozofickým mysliteľom,
skôr je zaujímavý svojim pomerom k teologickým otázkam.
Podľa vlastných slov žil
veľmi dlho – v 92 rokoch ešte skladal verše. Podľa všetkého žil nestály
život potulného básnika od doby, kedy v 25 rokoch stratil vlasť.
Z jeho básní sa dochovali mnohé zlomky. Fakty o jeho živote, ale aj
o jeho filozofickej doktríne sú sporné. Jeho stanovisko je stanoviskom
teologickým – stanoviskom ku tradičnému náboženstvu.
Xenofanes je človek
neobyčajného sebavedomia. Jeho úmyslom bolo zatlačiť Hesioda a Homéra
a stať sa hovorcom nového náboženského smeru miesto nich. (podľa slov
Diogéna Laertského) Nie vždy mu to však vynášalo slávu, často aj trpkú kritiku
(napr. Herakleitos). Jeho postoj bol postojom človeka nedôverčivého ku
tradíciám a špekuláciám, postoj typicky osvietenského myslenia. Nemieni
však byť len nepraktickým a nepodnikavým intelektuálom, je ochotný vkročiť
medzi zákonodarcov. Oproti mytologickej atmosfére svojej doby kladie pojem
prospechu – predstavu usporiadaného hospodárstva obce. Jeho kritika sa obracala
proti Pindarovi a ním oslavovaným olympíjskym víťazom a atlétom,
proti Homérovi a iným.
Ľudia si myslia o bohoch, že rodia sa
ľudské, že majú šaty a reč aj postavu ľudskú
Aithiopovia
svojim bohom nos tupý a čiernu pleť pririekli,
Thrákovia svojim oči modré a vlasy dávajú
ryšavé.
Keby však voly a levy a kone tiež
dostali ruky
Alebo vedeli kresliť a vyrábať tak ako ľudia,
Kone by podobné koňom a voly podobné volom
kreslili podoby bohov a práve také telá
Ich by robili, akú i sami postavu majú.
O Homérovi
a Hesiodovi:
Všetko to bohom v básniach svojich Homér
a Hesiód pririekli,
všetko to, čo zdá sa byť u ľudí hriechom
a hanbou,
kradnúť a cudzoložiť a navzájom
podvádzať sa.
Sami zmäkčilí
a protizákonní, vytvorili svojich bohov podľa seba a odtiaľ si ich za
príklad berú tí, kto sú im podobní. To však nie je náboženstvo pre usporiadanú
obec, kde vládne zákon – to nie je náboženstvo politické. Podľa niektorých
autorov je Xenofanes hovorcom opozície proti zženštilému zjemneniu Iónskej
civilizácie. Homér a Hesiodos boli teda podľa neho spolutvorcami
tyranstva, ich náboženstvo nesmerovalo k mužnému ideálu, ktorý do obce
zavedie zákonitý poriadok. Nezákonnosť je to, čo vytýka starým božstvám. Boh,
ktorého potrebuje polis k ochrane svornosti a práva nie je bohom
ľudskej postavy a ľudských myšlienok, ale boh kozmického charakteru, boh
vesmírneho zákonitého života.
Jeden je boh medzi bohmi a ľuďmi najväčší,
ktorý
Smrteľníkom ani telom, ani mysľou podobný nie je.
Celý on vidí, celý tiež myslí, celý tiež počuje.
Na tom istom mieste on ostáva, ani sa nepohne,
Nesluší mu, aby sa snaď prechádzal tam, alebo
onam.
Bez všetkej námahy všetko on koná myšlienkou
ducha.
To je Xenofanova teologická koncepcia,
smerujúca k politickej svornosti a dohode. Jeho boh je živá sila,
jednotne ovládajúca celý kozmos, vyplývajúca z aplikácie milétskej
fyzikálnej koncepcie na predstavu božstva. Jediné, čo je na nej nové je to, že
jej dáva politickú aplikáciu a to, že boh ostáva na tom istom mieste bez
pohybu.
Tak je Xenofanes hlavne
politizujúcim teológom, nie metafyzikom, alebo prírodovedcom – v týchto
veciach je len zvedavým diletantom. Zjednodušene si upravil milétske náuky
a vzal si z nich to, čo mu vyhovovalo.
Obdiv u neho však vzbudzuje jeho duševná
sloboda a sila protestu proti mýtickým fantáziám. Je to jediný starý
mysliteľ, o ktorom je doložené, že neuznával orákulá a proroctvá.
Pytagoras
Pytagoras je tradičnejší,
mýtu bližší mysliteľ, než Xenofanes. A predsa jeho doktrína, škola, či
lepšie povedané sekta, ktorá okolo neho vznikla, je dejinne niečím novým.
Filozofiu chápal priamo ako náboženskú moc a náboženstvo podkladal
filozoficky. Mýtus sa mu stal (ako Platónovi) prostriedok životného vyjasnenia
tam, kde rozum nestačí. Aj Pytagoras svoju nábožensko filozofickú reformu podniká
s politickým zreteľom. Náboženský poriadok, ktorý založil sa mal stať
vládnucim v mestách a priviesť ich k usporiadanosti
a rozkvetu.
O Pytagorovom živote
koluje veľa legiend: vraj kusnutím zneškodnil jedovatého hada, hovoril ku nemu
nadľudský hlas, v dvoch mestách sa objavil v ten istý deň
a v tú istú hodinu, že mal stehno zo zlata, že sám o sebe
hovoril, že je vyššieho, než ľudského rodu, že zostúpil do Tartaru
a vrátil sa, ... Je ťažké dospieť ku faktom o jeho živote, ale
takisto aj o jeho učení. Jeho veľkým kritikom bol Herakleitos – označil ho
za otca podvodov a šarlatána. Aj pre
Xenofana bol síce legendou, ale klamnou. Podľa iných autorov Putagoras vydával
svoje dielo za dielo Orfeovo, napádajú ho aj ako autora náuky
o nesmrteľnosti a prevteľovaní duší. Jediný, kto ho horlivo obhajuje,
bol Demokritos, ktorý o ňom zložil obdivný spis a svoj hlavný etický
spis nazval „Pytagoras“.
Pytagorejská škola bola
založená v Krotóne: bola zároveň školou, aj náboženským rádom.
V Krotóne sa však proti pytagorejcom
zdvihla vlna odporu, a tak Pytagoras preniesol školu do Metapontia, kde
neskôr pravdepodobne aj zomrel. Po jeho smrti vzniklo proti jeho škole
povstanie, ktorému padli za obeť hlavní predstavitelia. Aj neskôr a inde
boli ich domy vypaľované a pytagorejci vraždení a vyháňaní.
Pytagorejci sa delili na
akuzmatikov a matematikov. Akuzmatici boli konzervatívnejší členovia,
ktorí sa držali hlavne nábožensko rituálnej časti učenia Pytagorasa a jeho
morálnych zásad. Matematici boli v správaní voľnejší a zaujímala ich
hlavne vedecká činnosť.
Duševná situácia, do
ktorej Pytagoras prišiel, bola milétska fyzika. Miléťania skúmali hlavne
fyzické, fyzikálne stránky jednotlivostí – hromu, blesku, atď. Naopak
pytagorejci boli poverčiví, často verili rôznym tabu a zákazom. Žili
v archaickejšej atmosfére, než milétski myslitelia. Zvláštnosť
pytagorejstva spočívala v tom, že to, čo Pytagoras musel poznať
z milétskej školy, pojal ako určité náboženské praktiky. Pytagorejské
praktiky s presnosťou a pravidelnosťou regulovali život do najmenších
detailov – reč, jedlo, odev, ale aj rozmýšľanie... Zvláštna je aj ich náuka o prevteľovaní:
duša prebieha všetkými živými bytosťami, v určitej dobe, podľa presného
zákona. Pytagoras vraj videl všetko v rozmeroch svojich 10, 20 životov.
Anaximandrov systém mal
v sebe ráz všeobecnej, ale aj geometrickej zákonitosti. Za všetkým vidí
jeden hlboký základ, z ktorého sa jednotlivo vydeľuje a kam sa potom
opäť vracia. Každá konečná, tvarom určená vec je uzavretá, pretože existujú
protiklady, ktoré ju vymedzujú. Nad všetkými protikladmi však vládne
prvopočiatok – apeiron. Apeiron je niečo, čo vymedzuje všetko ostatné, ale samo
je beztvaré, bez hraníc. Čím sa však určuje tvar? Tvar sa dá určiť počítaním
(trojuholník – 3, ..). Počítame číslami. Čísla videli Gréci vždy ako určitý
počet určitých vecí. A takto v číslach, ktoré Gréci brali ako základ
všetkého utvárania, je potom aj základ všetkého konečného, tvarom obmedzeného –
teda aj bytia. Toto je základná bunka, z ktorej sa vyvíjala pytagorejská
filozofia a veda, ale aj ich disciplína a politika. Grécky pojem
čísla sa nekryje úplne s tým, čo myslíme pod tým pojmom my. Nie je to
pojem určený len k počítaniu, ale aj ku identifikácii tvarov. Preto treba
rozoznávať dve veci: čísla fyzické (počty vecí, tvarov) a aritmetické
(počty jednotiek). V pôvodnom pytagorejstve tieto veci ešte neboli
dostatočne rozlíšené.
Predpokladom
pytagorejstva je milétsky základný princíp, že apeiron je pôvod a vláda
všetkého. Tento apeiron videli pytagorejci predovšetkým priestorovo – ako
nekonečno, ktoré preniká všetkým. Jeho obmedzením je jeho delenie na menšie
časti – ak budeme stále deliť úsečku, prídeme k jej hranici a tou je
– bod. Bod je teda čosi, čo sa dá nazvať „jedným“ – jednotkou. Keďže jednotka
je ďalej nedeliteľná, hranicou číselne nekonečného apeironu je „jedna“.
Akýkoľvek počet je potom určité, obmedzené množstvo jednotiek. Opakovanie
v čísle sa javí deliteľnosťou. Nepárne číslo je to, pri ktorom delenie
nevýjde, narážajúc na nerozdelenú jednotku. Trojka je pre pytagorejcov prvým
nepárnym číslom, pretože jednotka je pre nich skôr začiatkom ako číslom. Preto
3 (trojici) prisudzovali rôzne
vlastnosti – začiatok, stred, koniec.
Príbuznosť čísla
s tvarom je pre pytagorejcov demonštrovaná základnými priestorovými
obrazcami – trojuholník, štvorec, atď. priradenie čísla k určitým veciam
a tvarom sa deje pomocou vnemu. Pytagorejcom stačila aj drobná podobnosť,
aby identifikovali vec s číslom: a neboli to len veci fyzické, ale aj
duchovné a abstraktné. Tak napríklad hovorili, že spravodlivosť spočíva
v násobku rovnakého rovnakým (2 x2, alebo 3x3) a preto spravodlivosť
zosobňovali čísla 4 a 9, 7 bol pre nich vhodný čas ku obratu, prvé číslo
mužské (nepárne) 3 s prvým číslom ženským 2 (párne) dohromady (5) značili
svatbu..
Význam čísel sa objavuje
aj v hudbe.
Súcno vzniká
z nekonečna a z jeho obmedzení. Násobkami párnych čísel sú párne
čísla, násobkami nepárnych sú nepárne, preto aj pre pytagorejcov súcno, je
vzájomným zakliesnením jedných do druhých – je harmóniou.
3, 5, 7, 9, 11, ...
2, 4, 8, 16, 32, ...
Ak násobíme každý člen
prvej rady, členmi druhej rady – dostávame tú harmóniu – prienik, zakliesnenie,
o ktorej hovoria pytagorejci.
Vlastná
cesta filozofie
Moderná veda ustavične
objavuje niečo nového – od najmenších, až po najväčšie rozmery. Potrebuje
presný a jasný pojmový aparát, z ktorého sa nedá vybočiť, pretože
berie veci ako prosté fakty. Preto odmieta všetko to, čo ako fakt nemožno
verifikovať: boha, mýty a iné nevecnosti. Veda dáva slová veciam – znamená
to, že slová sa sami stávajú vecami. Prestali sme sa pýtať, čo to znamená byť, ako sme, čo je to bytie.
Slová sa pre nás stali vecami. Pre grécku filozofiu však preniknúť do vnútra
vecí neznamenalo preniknúť ku najmenším čiastočkám z ktorých sa veci skladajú,
ale pochopiť vnútorné zákonitosti bytia. Antická veda úzko súvisela
s otázkami po povahe bytia, po preniknutí pod povrch vecí a toho ako
sa nám javia. Snažila sa odhaliť akýsi vnútorný zmysel všetkého. Filozofia bola
pre ľudí mocou žiť celkovo, celistvo. Filozofia bola o tom pochopiť život,
jeho zmysel a žiť podľa toho. Moderná veda má inú snahu – rozdeľovať na čo
najmenšie čiastočky a tieto potom izolovane skúmať, má pathos čistej
vecnosti.
Parmenides
Jeho najvlastnejším
vynálezom je ontológia – náuka o bytí, o tom, čo „je“. Prečistil
a nastavil cestu vlastnej filozofie, ako niečoho odlišného od cesty
nefilozofického života.
Je prvým filozofom,
ktorého náuka sa nám zachovala v takom stave, že aj keď nie je kompletná,
nie sme odkázaní len na zmienky o ňom z úst iných mysliteľov.
Podľa Diogéna bol
z dobrého a zámožného rodu, pravdepodobne sa aktívne účastnil
politického života vo svojej vlasti. Podľa niektorých zdrojov vraj zostavil
zákony pre svoju obec, vraj bol autorom znamenitých zákonov vo svojej vlasti
a podobne.
Jeho dielo nie je veľké
rozsahom. Zachovaných máme asi polovicu – 175 veršov. Ale jeho báseň, prvé
filozofické dielo vo veršoch, je dielo obsahom veľmi ťažké a náročné.
Nehovorí tak, ako bolo
zvykom v jeho dobe – ústami Herakleita, Anaximandra, atď, ale v jeho
diele hovorí priamo bohyňa (Diké).
Vo svojej básni sa
zaoberá otázkou bytia a nebytia. Hovorí o troch cestách:
· cesta pravdy
a presvedčenia, ktorá znie: bytie existuje a nebytie neexistuje
· cesta úplne
neschodná, ktorá hovorí: nebytie existuje a teda, že nebytie je nutné
· cesta
smrteľníkov (nazýva ich dvojhlavcami), ktorá sa zdá byť schodná a hovorí: bytie
a nebytie je aj nie je, je to isté a nie je to isté
Parmenides chce vyjasniť
zmysel „je“ (bytia) a „nie je“ (nebytia). Pre neho nie sú
súradné (existujúce súbežne). Bytie
znamená prítomnosť niečoho, čo pozitívne musí byť tu, čo sa nám ukazuje
a odhaľuje. Nebytie neznamená
nič takto daného, prítomného a v prítomnosti sa ukazujúceho. V nebytí sa tiež niečo ukazuje, ale je to
vždy len niečo, čo je dané bytím. Nebytie je iba moje stanovisko,
odmietnutie, ale v skutočnosti v ňom nič pozitívneho nie je.
Ak jablko, ktoré jem a očakával som, že bude
sladké, je kyslé – teda nie je sladké, neznamená to, prítomnosť niečoho
negatívneho, ale prítomnosť niečoho iného pozitívneho. Sklamanie, zápor, sú
možné len tým, že existuje pozitívne bytie. Nebytie nemá svoje vlastné bytie,
svoju existenciu, jeho bytie je len „vypožičané“ od bytia.
Byť
preto znamená byť prítomný. Vedieť,
že niečo je, znamená zachytiť to
v tom, aké to je, v jeho prítomnosti. Zachytiť niečo takýmto spôsobom
znamená chápať. Chápať a byť patria
preto nerozlučne k sebe.
Preto je druhá cesta - že nebytie
existuje, neschodná. Ak chceš pochopiť nebytie
v jeho čistej existencii, neukazuje sa ti nič. Táto cesta je len doplnkom
ku ceste prvej, ktorá ukazovala, že nebytie
je na úplne inej úrovni ako bytie –
že nebytie je nesamostatné, vždy
odkázané a závislé na bytí.
Ak chceme teda podľa
druhej cesty priradiť nejaký význam k nebytiu,
prekryť ho s niečím, čo by mu zodpovedalo, musíme skončiť neúspechom. Väčšina
ľudí (dvojhlavcov) sa díva ustavične na obe strany a nevie sa rozhodnúť,
nevedia pochopiť, že bytie a chápajúci je to isté, patria neodlučne
k sebe. Väčšina dvojhlavcov si myslí, že nebytie predsa len nejako je:
to je zároveň predpoklad všeobecne rozšírenej viery v nekonečnú
rozmanitosť samostatne existujúcich vecí. Keďže vychádzame zo slov, kde sa
nerozlišuje rozdiel medzi bytím a nebytím, obe sú na rovnakej úrovni,
kladieme ich aj v realite na rovnakú úroveň vedľa seba a prikladáme
im obom reálnu existenciu. Podstatou tretej cesty je: držať sa toho, čo so
sebou nesie jazykový zvyk, jazyk ktorý nedbá na to, čo v realite
znamenajú. Preto je táto tretia cesta vlastná väčšine ľudí závislých na jazyku
a na svojom zmyslovom vnímaní, aj keď je mylná.
Ak neexistuje nebytie,
bytie je všetko to, čo zakúšame. To, čo vidíme, čo je prítomné skutočnému
chápaniu, tu nie je náhodne, ale nutne a podstatne – je to celok
prítomného (jednota). Pred každým stretnutím sa s jednotlivosťami, tu už
táto jednota, tento celok prítomného, musí byť. V celku všetkého
prítomného všetko súvisí, v jeho celku sa nám všetko ukazuje a
„predstavuje“.
Na ceste bytia, ktorá je
jediná skutočná, ktorá jedine „je“,
sú akési medzníky, ukazovacie znamenia, ktoré akosi vymedzujú bytie. Parmenides
nehovorí, že „ne“ (nebytie) nemá zmysel, ale že mu nezodpovedá žiadne
pozitívne, uchopiteľné súcno, ktoré by sa s ním prekrývalo (ktoré by bolo
na rovnakej úrovni). Na tretej ceste , kde bytie znamená zároveň nebytie, sa
nachádzajú ľudia, ktorí nejdú ďalej, než za svoje zmysly a svoj jazyk (kôň
nie je človek, ..). Je to správne, pokiaľ sa jedná len o veci, ale keď sa pýtame, ako je možné, že veci „sú“,
tak nám to nestačí. Aby sme veciam rozumeli, musíme chápať tomu, čo to znamená
„bytie“ a „nebytie“. Rozumieť je možné len „bytiu“, pretože vyjadruje
prítomnosť, zatiaľ čo „nebytie“ je neuchopiteľné. Preto tretiu cestu treba
rozložiť: treba spraviť jej rozklad na cesty dve. Potom pochopíme, že „nebytie“
samo o sebe nepochopiteľné, sa nenachádza vo vnútri bytia, ale mimo neho.
Netvorí jeho predely, medzníky, ale hranice. Čo vo veciach je, je iba to
pozitívne, uchopiteľné. To, čo leží mimo tento pozitívny obsah, to negatívne –
tieň, obmedzenie, tma, prináleží k podstate bytia práve svojou negativitou
– ako hranica, či obmedzenie, ale nemá to žiaden pozitívny obsah, ako mu ho
dvojhlavci zvyknú prideľovať.
Z čoho však vzniklo
toto bytie? Z nebytia určite nie, pretože toto je neuchopiteľné a nič
reálne mu nezodpovedá. Z bytia tiež
nie, pretože to predpokladá skôr a neskôr, ktoré predpokladajú prítomnosť
nebytia. Preto je bytie nemenné a večné. Bytie nevzniká a nezaniká,
je niečím, čo sa nemení, možno ho uchopiť iba chápaním. Čo leží mimo tento
obsah, to nie je skutočným „bytím“ vecí, ale len ich povrchom.
Bytie je celok. Nemožno
ho myslieť rozložené, nemožno mu dať priestorovú podobu, ktorú by bolo možné
deliť. Jeho bytostné určenie je však dané chápaním: bytie je s chápaním
identické. Zmyslová rozmanitosť, ktorá sa domnieva, že môže rozhodovať
o chápaní vidí všade protiklady: vznik a zánik, svetlo a tmu.
Pre ňu je všetko dané rovnakým spôsobom – je to tretia cesta, kde bytie aj
nebytie sú. Ten, kto sa po nej pustí,
komu je bytie to isté ako to, čo sa javí – čo je dané, ten stojí len na povrchu
vecí a nepreniká do vnútra. Bytie aj nebytie je mu rovnako dané. Ale
nebytie je len obmedzením bytia, jeho hranicou, samo nemá žiaden reálny obsah.
Preto prirovnáva
Parmenides bytie ku dokonalému tvaru – ku guli. Bytie je v rovnováhe,
všetko je v ňom vyvážené, nič nemá nad svojim protikladom ani na okamih
navrch. Navyše bytie obsahuje všetko v nerozdelenej jednote – tvorí, ako
guľa – jeden celok.
Ak teda o niečom
rozumieme, že to je, znamená to, sa
to dostalo do oboru prítomnosti, ktorý je jeden, jediný. Ak teda povieme
o niečom, že je, vošli sme do kontaktu s niečím z náplne tohto
celku. Je len niečo pozitívne: rozloha, svetlo, farba, .. Ale ku bytiu
prináleží aj jeho hranica, ale hranica ako čosi pozitívne, ako nemožnosť
nebytia. Preto všetko jednotlivé je ukončené, obmedzené, ohraničené. Preto má
svetlo svoju hranicu – tieň a tmu. Tá sama o sebe nie je ničím, len
v izolovanom pohľade a konvencii našej reči sa zdá byť niečím.
Jeden z veľkých
omylov je ten, že podľa mnohých sa súcno skladá z súboru harmonizovaných
protikladov. Podľa Parmenida v bytí nie je protikladov, je jediným celkom,
ktorého časti od seba nemožno oddeliť.
Herakleitos
Je prvou filozofickou
osobnosťou, ktorú nám starovek uchoval, pri ňom máme prvý duševný portrét. Je
to čiastočne vďaka jeho vlastným výrokom a aj vďaka neodlučnosti jeho
života od jeho filozofie. Herakleitos je prvou plastickou osobnosťou – „hľadal
som sám seba“ je tým, čo ho utvára a formuje. Z jeho vlastných
výrokov vyplýva, že bol nespokojný s politickými pomermi vo svojej vlasti,
stál na strane odporcov demokracie a sťažoval si na vyhnanie „najlepšieho
Efezana“ Hermodóra. Za autentické sa ďalej pokladá aj to, že pochádzal
z prastarého rodu (možno dokonca z rodu zakladateľov Efezu) a že
odstúpil svoju kráľovskú (kňazskú) hodnosť svojmu bratovi.
Diogénes o ňom
hovorí, že bol pyšný a pohŕdavý, píše, že odišiel do samoty – najprv do
chrámu Artemidy Efezskej, neskôr úplne do ústranie – do hôr, kde sa živil
bylinkami. Dostal však vraj z toho vodnateľnosť, vrátil sa do mesta, dal
sa zakopať do chlieva, aby v teple vyschla prílišná vlhkosť v jeho
tele, ale bez úspechu a tak vraj kao 60 ročný zomrel.
Nebol ničím žiakom, ale
bol zrejme značne ovplyvnený Xenofanom. Tak ako on zrejme bojoval proti
zmäkčilosti, prepychu, politickej nedbalosti a sebectve (obliehanie Efezu
– krupičná kaša). Perzský satrapa Dareios ho pozval ku sebe na dvor, ale on,
verný svojej životnej filozofii, odmietol.
Na otázku, prečo mlčí
vraj odpovedal: „Aby ste vy mohli tárať.“
Už v antike dostal
prívlastok Temný, kvôli slohu svojho diela a obtiažnosti myšlienok.
Zachovala sa nám väčšia časť jeho diela – 129 zlomkov, ale skoro všetky
z nich sú vytrhnuté z kontextu a je ťažko určiť ich poradie.
Väčšina ľudí žije svoj
život v klame. Uzavierajú sa proti tomu, čo by ich vyviedlo z omylu,
pretože ich to zároveň ohrozuje. Spánok a sen nám však ukazujú tento
životný omyl, aj keď nechceme. Život má v sebe prapôvodný sklon uzavierať
sa a snívať. V spánku chceme len seba, len svoj život a svoje
záujmy. Spánok a sen je odpočinok a rozkoš. Každý pôžitok je len kus
tejto pôvodnej snahy uzavrieť sa.
Normálne žijeme bdelo, so
zavretými očami, ignorujúc konflikt vo vlastnom vnútri. Vieme len jedno: že
tento náš svet, svet ako ho poznáme, je stále ničený. Je ničený ustavičným
súbojom protikladov: či chceme, alebo nie, ku šťastiu sa druží nešťastie,
k úspechu neúspech, ku životu smrť, k noci deň, atď. na dne života,
akonáhle dospejeme do určitého stupňa bdelosti a začneme si to uvedomovať,
je vždy niečo negatívne čo sa s pozitívnym spája v nedeliteľnú
jednotu.
Tento nihilizmus
negatívneho, ktoré je za všetkým pozitívnym je podľa Herakleita možné vyvrátiť:
je však nutné opustiť ľudské stanovisko, kde chceme len to svoje. Treba si
uvedomiť a povedať: všetko je jedno! Tu je zároveň prebudenie
z doterajšieho polosna. Tu je skutočný, nielen vlastný, ale spoločný svet.
Neznamená a nestačí to však len vidieť, čo skutočnosť je, ale tak konať.
Nejde toľko o slová ako o skutky. Človek, ktorý pochopil, že spor
a protiklad, ktoré všetko ničia sú v skutočnosti jedno, že tým, čo
všetkému vládne a zjednocuje to je vojna: potom mu ostáva len podľa toho
konať a sám všetkému vyhlásiť vojnu. Vojnu má vypovedať všetkému, čo by
v nás chcelo kľud, pôžitok, pokoj namiesto pohybu. Dôležité nie je moje
vlastné, ale spoločné, ktoré zotrváva v ustavičnom pohybe, boji –
v ničení, ktoré je tvorením. V tomto poňatí je Herakleitos buditeľom,
ktorý protestuje proti porazeneckej politike, proti iónskej zmäkčilosti
a prepychu.
Výklad fragmentov
(pomôcka na hodinu: rozdeliť fragmenty a ich zmysel)
Mysliteľ začína tým, že
sa vyníma z celku všetkých ľudí, z celku všetkých tých, ktorí
nerozumejú „logu“ (reči). K podstate väčšiny ľudí patrí, že nechápu
podstatu vecí a bytie. Keďže skutočný mysliteľ rozumie logu, môže skutočne
pochopiť človeka, jeho vnútro a jeho zloženie. Svoje vlastné zloženie –
to, že je spojením množstva protikladov – bežný človek nechápe. Bez pochopenia
loga, človeku chýba zmysel pre skutočné bytie: je to len prázdna, bez zmyselná
prítomnosť.
Logos v Herakleitovom ponímaní neznamená
„svetový zákon“, ale reč, ktorá má zmysel, obsah reči, mieru. Počuť logos (ako
reč), môže len ten, kto sa prebudil zo spánku. Pre toho, kto spí je všetko
rozložené na časti, nevidí jednu skutočnosť, ale množstvo častí. Herakleitos
hovorí: pochopiť protikladnosť vecí je dôležité, pretože vďaka nej sme schopní
vidieť rozmanitosť vecí, vďaka nej sa vzájomne vymedzujú. Protikladné sa
strieda, protiklad však stojí a nemení sa. Protiklad je zároveň to
spoločné pre všetko – a je aj celým obsahom reči, logu. Všetko má teda
jediný zmysel. Ten je nazvaný božským, pretože všetkému vládne. Pochopiť tento
zmysel znamená porozumieť životu, a zároveň porozumieť sám sebe. Toto
porozumenie nazýva Herakleitos rozvahou,
pretože ten, kto ho má je ako triezvy proti opitým, bdelý voči spiacim, či
rozvážny voči zaslepeným.
Všetkým ľuďom je voľné pochopiť samých seba
a mať triezvu rozvahu.
Nejedná sa mu teda len
o to, aby človek pochopil poriadok v kozme – o teóriu, ale
hlavne v ňom a prostredníctvom neho, aby pochopil sám seba.
Preto je povinnosť nasledovať spoločného. Ale aj
keď je Logos spoločný, množstvo žije, akoby mal každý svoj vlastný rozum.
Mať vlastný rozum je tu
protiklad ku spoločnému. Je to to, čo pôsobí rozklad jednoty. Znamená to
nechápať protiklad, nevidieť, že tu je. Množstvo nie je myslené aristokraticky
ako lúza, ale je myslené množstvo svojim zmýšľaním. K množstvu patria tí,
čo nechápu Logos, ale domnievajú sa, že všetkému rozumejú vlastným rozumom. Tí
nepočúvajú, neskúmajú, domnievajú sa, že všetkému rozumejú, prijímajú hotové
názory bez problematickosti, bez otázok. Svet sa im javí ako prirodzený,
samozrejmý, jasný. V skutočnosti sú však od pochopenia najviac vzdialení.
V snahe chcieť seba, svoj vlastný rozum, sú neslobodní – fato trahitur.
Kto sa domnieva viesť svoj osud pevnou rukou, bude v skutočnosti ním
otrocky vedený. Nikto sa nemôže vymknúť vyššiemu zákonu, podľa ktorého nič nie
je samo svoje, oddelené od svojho opaku. Ak sa o to pokúšame, ako otroci
robíme to, čo je prikázané aj keď sami máme ilúziu slobody. Pretože množstvo nechápe jednotu všetkého,
pripadá mu to, na čo denne naráža ako čosi cudzie. Toto cudzie potom nevedomých
vlečie „kam cesta vedie“, „hovoria a jednajú ako v spánku“. Ilúzia
o tom, že máme svoj vlastný život, ktorý je len náš, dokazuje
neporozumenie sebe samému ani skutočnosti.
To rozličné – „vlastný
život“ – sú len rôzne verzie toho istého spoločného jediného sveta, ktoré ale
spiaci nie sú schopní vidieť. Ten, kto si nerozumie, všetky skutočnosti
donucuje, aby prijali jeho vlastný poriadok (neurózy), ten, kto si rozumie chápe, že všetkému existujúcemu
vládne jediný, spoločný poriadok. Spiaci teda stratil sám seba, nevie
o svojom skutočnom ja. Je treba začať premenu. Preto Herakleitos hovorí:
Hľadal som sám seba.
Až keď človek začne
chápať, že sám seba stratil, že je spiaci, až vtedy sa stáva schopným pochopiť
zmysel, ktorý je za všetkým. Toto jediné pochopenie je cennejšie, než tisíc
jednotlivých znalostí a vedomostí. Ide o pochopenie nového poriadku,
v ktorom kvantita – množstvo izolovaných vedomostí - nemá zmysel.
Veď hľadači zlata prehrabú množstvo zeme
a nájdu málo.
Pochopenie má dve
stránky: jasnosť o sebe a jasnosť o všetkom. Jasnosť o sebe
znamená pochopiť, že vlastná bytosť je zdanlivá, jej uzavretosť, že je klamná.
Jasnosť o všetkom je: všetko tvorí jediný, navzájom súvislý celok.
Protismerné kráča spolu, z rozchádzajúceho sa
vzniká najkrajšia harmónia.
Najkrajšie zloženie je
zloženie protikladov, pričom si uvedomujeme, že nejde o protiklady ako
jednotlivosti, ale protiklad ako taký, ako jednota.
Nezjavné zloženie vyniká nad zjavné
Bytie sa rado zahaľuje
Len tým, že oblúk
a tetiva sa napínajú proti sebe, je možné „dielo“ luku, a tak isto je
všetko výsledkom skrytého zloženia protikladov, ktoré svojou vnútornou
dynamikou a napätím dávajú energiu všetkému životu vo vesmíre. Všetok
život je vyrovnávané napätie. Apeiron v Herakleitovom ponímaní je
jednotiaci protiklad, ktorý vo vzájomnom striedaní sa udržuje stále rovnaký –
na vrchole noci začína deň a pod.
Boj (vojna) je všetkého otcom, všetkého kráľom.
Treba vedieť, že boj je spoločný, že právo je svár
a že sa všetko deje na podklade sváru a nútenia.
Vojna je spoločná, je
tým, čo oba členy (protiklady) ku sebe viaže. Boj protikladov je podkladom
všetkého diania.
Nemoc robí zdravie príjemným a dobrým, hlad
nasýtenie, únava odpočinok.
Protiklady sa vždy
vzájomne dopĺňajú – ako vo vonkajšom svete, tak aj v pocitoch
a hodnotách ľudí a v vo vnútri človeka.
Spoločný je u kružnice začiatok
a koniec.
Večný pohyb pramení
z toho, že jedno sa premeňuje, čo je podstatou všetkého diania.
Tento svet, rovnaký pre všetkých, nevytvorila
žiadny z bohov, ani z ľudí, ale vždy bol, je a bude večne živý
oheň, vznecujúci sa podľa miery a hasnúci podľa miery.
Svet je ako oheň –
planúci a hasnúci. Ak dosahuje oheň vrcholu je všetko vo fáze
zjednocovania sa, ak hasne, všetko osa rozdeľuje. Oheň u Herakleita nie je
iba pralátkou, ale skôr symbolom večného striedania protikladov. V ňom
všetky protiklady miznú a ostáva len oheň sám ako večné apeiron.
Kozmológia
Žije oheň smrť zeme a vzduch žije smrť ohňa,
voda žije smrť vzduchu, zem smrť vody.
Vo vnútri kozmu hľadá
Herakleitos divadlo vzájomne na seba pôsobiacich, proti sebe namierených
a zp seba vznikajúcich protikladov. Život jedného živlu je mu smrťou
druhého, život a smrť sú k sebe tak viazané, že nemôže existovať nič bez toho, aby si to
so sebou nieslo svoj tieň.
Duša
Duša je u Herakleita
výpar z telesných štiav, hlavne asi z krvi.
Duša má ku kolobehu
živlov podobný kolobeh. Život a smrť duše sú zahrnuté do obehu
elementárnych javov – od zeme k suchému – stále v kruhu.
Suchá duša – najmúdrejšia a najlepšia.
Dušiam je rozkošou aj smrťou zvlhnúť.
Opitý má vlhkú dušu.
Každý život je čiastočným
životom a zároveň čiastočnou smrťou a naopak. Život je životom
k smrti, smrť je zbieraním sa k životu. Medzi životom a smrťou
je spánok, ako voda medzi žiarom a zemou.
Boh
Boh je jednota protikladov,
nemá žiadnu konečnú existenciu. Boh je zmysel, to, v čom je obsiahnutý
všetok zmysel a čo všetkému dáva zmysel.
Zenón
Zenón z Eleje, syn
Teleutargov, bol podľa legendy adoptovaný Parmenidom. Narodil sa okolo konca 6,
alebo začiatkom 5. storočia pnl. Najviac informácii máme o ňom
v Platónovom Parmenide, odkiaľ
pochádza ja informácia, že Zenón bol Parmenidovým obľúbencom, nielen ako
filozof, ale aj v erotickom zmysle. So Zenónovým menom je spojená aj
legenda o jeho hrdinskom konci: chcel vraj odstrániť tyrana, bol pri tom
chytený a mučený. Vypočúvaný udal ako spoluvinníkov tyranových najbližších
spoluvinníkov. Podľa iných odpovedal: ty si to, ty najväčší škodca obce. Inde
sa hovorí, že keď už bolo mučenie najväčšie, prehovoril k tyranovi, že mu
pošepká mená svojich spoluvinníkov a keď sa ten naklonil, zakusol mu do
ucha tak, že ho museli prebodnúť a ukončiť jeho muky.
Zenón je oproti
predchádzajúcim zvláštny typ filozofa. S jeho menom sa nespája žiadna
vlastná kladná filozofická myšlienka. Doteraz nie je úplne jasné, čo chcel
dokázať svojim slávnymi argumentmi. Ako filozof je predovšetkým kritikom
a polemikom, jedným z tých, ktorých filozofovanie sa roznietilo
odporom a záporom.
Zenón bol Parmenidovym
žiakom a ostáva otázkou, či svojimi paradoxmi chcel jeho učenie podporiť,
alebo bojoval proti nemu. Zdá sa aj pravdepodobné, že svoje učenie smeroval
proti náuke pytagorejcov.
Fragmenty
Vo svojom spise,
obsahujúcom mnohé dôkazy ukazoval, že ten, kto hovorí, že existuje mnohosť,
musí sa zapliesť do sporu. Mnohosť pre neho znamená množstvo konečných vecí,
uzavretých priestorových útvarov. Z toho hľadiska k veci nutne
prináleží rozloha, veľkosť.
Čo by nemalo veľkosť, nebolo by.
Ak
jednotlivá vec nemá veľkosť, nemá žiadnu existenciu.
Zenón chce povedať:
veľkosť patrí ku každej veci, nech je akákoľvek. Ale ak kladiem vecí viac,
dostaví sa spor. Medzi vecami sú medzery, pretože nenaliehajú tesne jedna na
druhú. Tieto medzery pôsobia, že jedna vec nie je druhou, pretože je medzi nimi
reálny rozdiel. Táto medzera je tiež teleso: vzdušné teleso. O tomto
telese tiež platí, že má určitú veľkosť a medzi ním a druhou vecou
bude tiež medzera, vyplnená zase niečím jemnejším, a tak to pôjde ďalej.
Odtiaľ plynie záver: ak pripustím mnohosť, musím pripustiť deľbu do nekonečna
a ak ju myslím dovedenú do konca, znamená to úplnú nerozľahlosť.
A ďalej: ak myslím deliteľnosť ako ustavične opakovateľnú, je dôsledok, že
aj tá najmenšia čiastočka bude nekonečná, obsahujúca nekonečný počet častí. Ale
suma nekonečne mnohých konečných veličín nemôže byť sama iná, než nekonečná
a preto to, čo sa nekonečne blíži nerozľahlosti, je stále ešte nekonečne
veľké.
Čo by nemalo veľkosť, nebolo by.
Dôkazom pre to je to, ak
by sme niečo bez veľkosti pridali k inému súcnu, neurobilo by ho to o nič
väčším.
Týmto argumentom si Zenón
pripravil celú svoju negatívnu filozofiu prírody: nerozložiteľné kontinuum ako
základ všetkých prírodných javov. Zároveň tým aj odmieta teóriu, že by
kontinuálna veličina mohla pozostávať z nekonečne malých, bezrozmerných
častíc.
Zároveň ukazuje aj ďalší
rozpor: rozpor mnohého – každé mnoho je jedno a nekonečne mnohé zároveň.
Množstvo je množstvo malých jednotiek, ktoré sú čímsi jednoduchým, nedeliteľným
a tým to môže byť nerozľahlé (bez veľkosti). Z nerozľahlého však
nemožno nič zložiť. Tu vyvrátil stanovisko pytagorejcov, ktorí považovali
jednotku za základ všetkého. Dokázal, sa
nedá rozdeľovať do nekonečna: ale akonáhle bude mať vec nejakú rozlohu, je
stále deliteľná do nekonečna, ale keď nebude mať žiadnu rozlohu, nemožno
z nej vyložiť a zložiť ani ten najjednoduchší priestorový útvar.
Prvý rozpor bol teda
v tom, že veci majú byť zároveň nekonečne veľké aj malé, druhý v tom,
že majú byť zároveň jednotou aj nekonečnou mnohosťou. Neexistuje žiadna mnohosť
konečných vecí, pretože nie je konečných jednotiek. Len nepriestorová,
nadzmyselná jednota je bez rozporu. Lenže okolo seba máme samé zmyslové
jednotky, ktoré majú bezpočet častí.
A tretí rozpor je
v tom, že majú byť zároveň obmedzené, určité, aj neobmedzené, neurčité.
Ak je súcien mnoho, musia byť rovnaké aj
nerovnaké, a to je nemožné, pretože ani nerovnaké veci nemôžu byť rovnaké,
ani rovnaké nerovnaké.
Ak si vezmeme obrovskú
guľu a drobnú úsečku, niečo majú rovnaké: sú v tom istom priestore.
Tak je to isté kontinuum pre veci nutnou podmienkou ich odlišnosti aj
podobnosti.
Ak je miesto, kde bude? Všetko, čo je, je totiž
v niečom a na mieste. Bude teda aj miesto na mieste a tak do
nekonečna. Neexistuje teda miesto.
Táto apória ukazuje, že
nemožno brať priestor ako konečnú vec, oddeliteľnú od iných.
Najznámejšie zo
Zenónových apórii sú apórie pohybové. Zachovali sa u Aristotela.
Prvým dôkazom je tzv.
dichotómia
Štyri Zenónove výroky o pohybe, ktoré pôsobia
obtiaže tým, kto ich riešia, prvý: že pohyb je nemožný, pretože vec
v pohybe musí prísť najprv do polovice než na koniec (dráhy)...
Pohyb vôbec nezačne, ak
má byť pred každou mysliteľnou vzdialenosťou dosiahnuté jej polovice.
Kedykoľvek by malo byť dosiahnuté určitej vzdialenosti, musel by tomu
predchádzať okamih, kedy bolo dosiahnuté polovičnej a takých okamihov je
neobmedzené množstvo. Neexistoval by teda prvý okamih, kedy sa teleso dalo do
pohybu.
Druhým dôkazom je
Achilleus – dostih medzi Achilleusom a korytnačkou
Pomalší v behu nebude môcť byť dostihnutý tým
najrýchlejším. Pretože prenasledujúci musí najskôr prísť tam, odkiaľ vyšiel
utekajúci, takže pomalší musí mať vždy určitý náskok.
Tretím argumentom je, že
pohybujúci sa šíp stojí
Keďže je všetko buď v kľude, alebo
v pohybe, čokoľvek je v mieste sebe rovnom, potom je to, čo sa
pohybuje, v okamihu (všetko je v okamihu v mieste sebe rovnom),
teda je šíp ktorý sa pohybuje, nehybný.
Ak pripustíme, že
v každému okamihu časového kontinua zodpovedá určitá pozícia priestorového
kontinua, potom nemožno urobiť žiadny pohyb.
Štvrtým dôkazom je tzv.
stadion. (sa mi zdá zložitý a zbytočný)
V dobách, kedy Zenón
písal svoj spis, ho pravdepodobne mieril proti pytagorejcom. Dichotómia ukazuje
nemožnosť začiatku, Achilleus neschopnosť dôjsť určitého cieľa, konca, šíp
ukazuje nemožnosť zachytiť pohyb v akomkoľvek mieste uprostred pohybu
a stadion v akomkoľvek intervale, v ktorom sa môže pohyb
odohrať.
Podobné argumenty
a dôkazy ako na pohyb sa Zenón snažil aplikovať aj na pojem zvuku. Ak
merica prosa hodená na zem vydá zvuk, musí ho vydať aj desaťtisícina zrnka.
Historický vplyv
Zenónových argumentov bol nesmierne veľký. Že obsahujú základné nedostatky, sa
stalo zrejmým až novodobým matematickým pokrokom. Zenón je muž osudného významu
pre matematiku, pre logiku aj filozofiu.
Najvyšší význam má pre
filozofiu. Bol to on, kto ukázal paradoxy, skutočné, či domnelé rozbory
v tých najbežnejších, najbanálnejších veciach, v srdci javového
sveta. Tým ale presunul ťažisko filozofie zo všeobecného problému bytia do
sféry jednotlivých vecí. Je príčinou toho, že sa filozofia obrátila od
ontológie ku fyzike, ale vo fyzike objavil nutnosť v podobe nemožnosti
a preto už fyzika po ňom nemohla byť kombinovaním všetkého možného aj
nemožného.
Empedokles
Je tou
z predsokratovských postáv, ktorá láka moderného človeka zvláštnou
blízkosťou k moderným ideálom a životným názorom. Bol kočovným
lekárom, zázračným liečiteľom, učencom a filozofom. Zomrel nepochopený,
pretože nezrozumiteľný. Bol zvedavým vedcom, kladúcim neustále otázky
a hľadajúcim odpovede astronomické, fyzikálne, fyziologické, psychologické
a iné. Aj keď konkrétna podoba jeho výkladu nás dnes neuspokojuje, otázky
videl a kládol veľmi správne. Prečo sa niektoré látky miešajú a iné
nie, ako vzniká zárodok a čím vzniká sexuálny rozdiel, čo je podstatou
dedičnosti, aký je princíp živočíšneho vývoja a iné.. V jeho
výkladoch sa uplatnila hlavne jeho bujná fantázia, ale na druhej strane sa
snažil vytvárať aj vedecké analógie, ktoré videl všade: slnko je pre neho
obrovské oko vesmíru, teda obrovská sklenená šošovka, ktorá nemá vlastné svetlo
a žiar, ale sústredí v sebe svetlo a ohnivé čiastočky
z vesmíru. Svetlo teda pochádza z týchto čiastočiek, je ich pohybom
v priestore a má konečnú rýchlosť (čo je až poznatok modernej
fyziky). Striedanie ročných období je
ako periodickosť striedania stavov živej bytosti – spánku a bdenia, hladu
a nasýtenia...
Zdalo by sa, že hranica
medzi božským a ľudským nebola u Gréka tak absolútna ako
u kresťana neskôr. Ale aj tak nemáme okrem Empedokla dôkazy, že by pocit
smrteľnosti a konečnosti bol prekonaný. K tomu, aby sa človek cítil
v rovine absolútna, je treba prežívať sa ako bytosť vládnucu, ako pána
a to Grék nedokázal nikdy. Preto je práve Empedokles tak kuriózny zjav:
jeho postava aj jeho učenie. Lebo ani človek homérsky, ani klasický, nikdy
nebol pánom, naopak už závan emancipácie mu bol neodpustiteľnou spupnosťou.
Žil zrejme v rokoch
485 – 435 pnl. Narodil sa v Akragante, vtedy veľkom meste a bol
v ňom politicky činný. Vraj v meste spolupôsobil tak, aby bolo
spravované demokraticky. Pochádzal z bohatej aristokratickej rodiny, jeho
otec zrejme zastával v meste dôležitú úradnú funkciu. V súvislosti
s politickou činnosťou ho Aristoteles označuje ako zakladateľa rétoriky.
Prechádzal z mesta
do mesta, udeľoval rady, liečil, podľa svojich žiakov robil zázraky: telo
zrejme liečil hlavne liečením duše. Cesty ho viedli po talianskych, aj gréckych
mestách, vie sa o jeho účasti na Olympijských hrách. Zdá sa, že zatiaľčo
takto pobýval v cudzine, situácia vo vlasti sa zmenila v jeho
neprospech, takže sa nemohol vrátiť domov a zomrel v pomernom
zabudnutí v cudzine. Jeho smrť bola neskôr zmenená v legendu. Vraj
v noci zmizol zo svojho lôžka a neskôr bol počutý hlas, volajúci ho do neba. Ďalšou povesťou je,
že sa vrhol do Etny, aby dokázal svoju nadľudskú povesť, ale Etna ráno vyvrhla
jeden z jeho sandálov a tak sa zistilo, čo sa v skutočnosti
stalo. Už v antike historik Timaios považoval tieto tradície za výmysly.
Pravdepodobne vo svojej
filozofii čiastočne vychádzal z pytagoreizmu, Platón zdôrazňuje vplyv
Herakleita na neho.
Filozofia
Empedokles je
problematickým a ťažko vyložiteľným filozofom. Doteraz nikomu sa
nepodarilo celkom zharmonizovať jeho výroky. Niektorí vykladači ho preto
považujú za neorganického eklektika a nie za originálneho mysliteľa. Bol
veštcom, spevákom, básnikom, štátnikom, lekárom a veril, že stelesňuje
najvyššie vtelenie duševného daimiona. Vo svojej filozofii stojí na Parmenidovi
a prekonáva jeho myšlienky.
Tak ako Pytagoras vraj videl do svojich minulých
životov a pamätal si ich, tak o sebe tvrdil aj Empedokles. S tým
zároveň vznášal svoj nárok na to, byť vyššou bytosťou, než obyčajný človek. Ako
taký mohol byť pri počiatkoch a podstatných krízach sveta, mohol byť
svedkom vzniku živých bytostí a rozpráva o nich zo skúsenosti. Tak
súvisí s jeho prvotnou myšlienkou, jedinečnou v gréckej filozofii,
nárok byť bohom. Bohovia sú pre neho nie večný, ale dlhožijúci. Pozná dva
spôsoby ako filozoficky chápať svet: zo skúsenosti zo svojich predchádzajúcich
životov, ako stále sa rozpomínajúci daimonion. Pohľad daimoniona je oproti
ľudskému čistejší, nemá však žiadny špeciálny orgán poznania, ktorý by
smrteľníkom nebol známy.
Najprv počúvaj, ktoré sú štyri korene všetkého:
Žiarivý Zeus a Héra, ktorá prináša život,
a Hádes,
konečne Nestis, ľudské, ktoré pramene slzami živí.
Nie je stále zhoda, ktoré
živly majú znázorňovať jednotlivý bohovia
Iného čosi ti poviem, že u žiadnej smrteľnej
veci
Nie je rodenia, nie je ani konca zhubnej smrti,
Ale je miešanie len a vzájomné striedanie
vecí
Zmiešaných, ale ľudia to rodením nazývať zvykli.
U smrteľných vecí
(my a veci) nie je smrti, ani vzniku – teda počiatku a konca
v absolútnom zmysle, kde počiatok, či koniec znamená nič. Všetko je len premieňanie vecí – miešanie.
Táto stálosť a večnosť náleží protikladom – ale nie sú to protiklady
v milétskom, alebo herakleitovskom slova zmysle (že chladno sa otepľuje,
vlhko schne, ..). Pre Empedokla existuje
v priamom zmysle nemenný základ zmeny, podmienka všetkého. Je to koniec
vzájomným prechodom protikladov (herakleitos, miléťania). Všetky živly
(protiklady) u neho navždy ostávajú tým, čím sú, ale „prebiehajú sebou
navzájom“. Až tu vzniká pojem jednotlivého konečného súcna, ktoré je schopné
samostatnej existencie a ako také má pevný a nemenný základ. Štyri
živly sú nositeľmi a základmi všetkých predmetných určení.
U Empedokla je protiklad medzi nemennosťou vlastného základu prírody
a tým, čo na jeho podklade vzniká a čo človek vníma na prvom mieste:
vznik a zánik. Tak ako maliari dokážu zo štyroch základných farieb
napodobniť celú rozmanitosť prírody, vytvára sa zo 4 živlov prírodná
rozmanitosť skutočná. Tak Empedokles stanovil rozdiel medzi základným
a odvodeným a objavil samotný princíp fyzikálneho základu, ktorý
nepodlieha náhodným premenám.
Miešanie v gréckom
slova zmysle znamenalo oi.: dostať sa do úzkeho styku s niekým, sexuálny
styk, boj telo na telo a iné. Pri miešaní živlov v Empedokolvom
zmysle ide teda o akúsi primitívnu chémiu. Miešanie je kombináciou svojim
výsledkom a láskou a sporom svojim priebehom a procesom. Deje sa
rozhraní v snahe o jednotu zo strany lásky a v snahe
o oddelenosť na strane sporu, sváru. Svet nie sú len veci, ľahostajné ku
svojej existencii. Vo svete je okrem nich čosi smerujúce proti tejto absolútnej
ľahostajnosti vecí, je v ňom funkcia celku, ktorú E nazýva láska. Ako
opozitum k láske existuje vo svete ešte druhý princíp a tým je spor,
nenávisť. Len týmto protikladom je možný svet, pretože len vďaka nemu dochádza
k oddeľovaniu a miešaniu. Láska je v koreňoch sveta, spor je
mimo nich, je oddelený, pretože sám je akousi hranicou medzi všetkým, zatiaľ čo
láska mostom, ktorý všetko spája.
Dvojitý je vecí smrteľných vznik aj úpadok
dvojitý:
Jeden spojením všetkého sa tvorí a zaniká
zase,
Druhý, keď vyrástol, opäť sa rozletí rozpadom
všetkého.
Toto striedanie stálé sa nikdy nemôže skončiť.
Spor je predpokladom
diela lásky, láska predpokladom diela sporu. Láska má tendenciu veci spájať,
ale ustavične proti nej pôsobí spor, ktorý má tendenciu ich rozpájať. Vzájomne
sa dopĺňajú a vytvárajú všetko miešanie. Nekonečný, vesmírny život nie je
ničím iným, než striedaním týchto dvoch, ktoré nebudú nikdy stratené
a ukončené. Obdobia harmónie ustupujú obdobiam rozrôznenia a obdobia
rôznosti zase obdobiam spájania.
Jednou z dôležitých
častí je jeho teória cestičiek. Žiadna látka nie je podľa Empedokla celkom
homogénna a bez dutín. Každá je prestúpená cestičkami, ktoré dovoľujú
prístup iným, cudzím látkam. Na veľkosti a utváraní týchto pórov záleží
najviac vlastností daných látok. Zlúčivosť a spájanie nastávajú
u látok, ktoré majú symetrické póry, tj. že hmota jednej sa hodí do
medzier druhej a naopak. Preto sa víno s vodou spája a olej
s vodou nie. Okrem toho každá vec vysiela ustavične nepatrný prúd
čiastočiek (výtok). Tieto nepatrné čiastočky sú napríklad tým, čo pes zbiera
nosom, keď sleduje stopu. Empedokles popiera možnosť prázdneho priestoru, pre
neho je všetko niečím. Na teórii pórov
a výtokov založil aj celú svoju teóriu zmyslového vnímania. Vnímanie je
vzájomné stretávanie sa rovnakého s rovnakým: teda to sme schopní vnímať,
čo sami sme, pre čo máme sami v sebe orgán. Príjemný pocit vzniká tam, kde
sa stretáva rovnaké s rovnakým, nepríjemné pri opaku (príjemné tam, kde vládne stav lásky, nepríjemné
tam, kde vládne stav sváru).
Vznik živých bytostí
Živé vzniká bezprostredne
s elementov pôsobením lásky. Celý svet je živočích, tvorený láskou
a svárom. Spočiatku sú kombinácie, ktoré vznikajú len náhodné – oko,
končatiny, ale bez usporiadania a poriadku. Až vzájomným kombinovaním
a miešaním vznikajú bytosti, ktoré sa začnú sami množiť sexualitou
a potom už druh nie je odkázaný na náhodné kombinácie a miešanie
elementov.
Vedúcim motívom celej E
mytológie je myšlienka a pocit posvätnosti života, vnútorná súnáležitosť
pod znamením lásky. Svetom prebieha nadsvetská sila, ktorá ho robí spojením,
spoločenstvom, ktorá ho povznáša nad mŕtvu ľahostajnosť čisto predmetného
bytia. Preto trestom za ľudské previnenie proti láske je uvrhnutie do sveta sváru, do „klenutej jaskyne“, kde je
svár na postupe a pre duševného diamiona je to viera v svár.
Anaxagoras
Anaxagoras bol síce vekom
starší ako Empedokles, ale jeho náuka je mladšia. Aj tak je medzi oboma
mysliteľmi rada zhôd, ktorú je možno vysvetliť len vzájomným vplyvom (nemožnosť
vzniku ničoho nového, miešanie a vylučovanie, ..). Empedokles vyšiel
z pytagorejských tradícii, Anaxagoras z pôdy iónskej fyziky. Zatiaľ
čo na Empedokla zrejme nepôsobili Zenónove paradoxy, na Anaxagorovi je jeho
kritika zjavná. Anaxagoras je čistý teoretik, na rozdiel od Empedokla, čím sa
blíži skôr ku Parmenidovi. Je takisto veľmi obtiažne vykladať jeho filozofiu
a názory na jej výklad sa rôznia. Zaujímal sa o biológiu (rastliny,
živočíchy), kozmológiu (vznik sveta a vesmír), fyziku a matematiku a iné.
Aj keď nie je všetko čo vyjadruje pre nás jasné, je zrejmé, že v určitých
veciach ide ďalej ako Empedokles. Svojou myšlienkou ducha – hýbateľa (demiurga,
ktorého však sám nikdu nenazval, ani neponímal ako božstvo) vytvoril rámec pre
celú kozmológiu klasickej gréckej filozofie. Nové obdobie začal tiež tým, že
svoju filozofiu priniesol do Atén, a s ňou aj osvietenského ducha,
ducha rozumu bez náboženských, či mýtických prímesí.
Anaxagoras, syn
Hegesibulov, sa narodil v Klazomenách. Žil približne v rokoch 500,
497 – 428 pnl. Bol pokračovateľom Anaximenovej fyziky. Na otázku aký je účel
života vraj odpovedal: „Nazerať Slnko, Mesiac a nebo“. Bol priateľom
Periklovým a inšpiroval aj známeho autora tragédii Euripida. Na Perikla
pôsobila okrem jeho náuky aj jeho povznesenosť, vyznačujúca jeho osobnosť: vraj
sa nikdy neusmieval a život bral so stoickým kľudom. Po smrti svojho
jediného syna vraj povedal: „vedel som, že mám smrteľného syna“. Niekedy pred
počiatkom peloponézskej vojny, keď slabol Periklov vplyv, bol Anaxagoras obžalovaný:
pravdepodobne z bezbožnosti. Zrejme kvôli tomu, že považoval Slnko za
rozžeravený balvan, alebo možno preto, že zosmiešňoval opatrenia, ktoré kňazi
nariadili pri príležitosti zatmenia Slnka. Rozsudok nie je jasný, niektorí
hovoria, že nikdy nebol vynesený, iní, že bol odsúdený na trest smrti a že
mu Periklov vplyv pomohol k úteku. Po tej udalosti odišiel z Atén
a usadil sa v Lampsaku, kde zomrel a na smrteľnom lôžku si vraj
vyžiadal, aby deti v školách mali k výročiu jeho smrti prázdniny.
Dôležitou udalosťou
v jeho živote bol pád veľkého aerolitu, o ktorý sa veľmi zaujímal
a v ktorom videl potvrdenie svojich astrofyzikálnych domnienok.
Zo slov prikladaných A,
hovorí prevaha chladného, povýšeného, rozumného ducha. „Nazeranie je zmysel
života, ako aj sloboda, ktorú nazeranie pôsobí.“
Priateľom, ktorí sa ho
pýtali, kde má byť uložený jeho popol, odpovedal: „Odvšadiaľ je rovnako ďaleko
do Hádu“.
Ku svojmu odsúdeniu: „Aj
oni (sudcovia), aj ja sme prírodou už dávno odsúdení.“
Muž, ktorý dokázal
zapôsobiť na vedúceho štátnika a posledného génia tragédie, mohol po
svojom odsúdení, už v exile tým, čo mu povedali: „Prišiel si
o Atény“, povedať - „Nie, oni prišli o mňa“.
Filozofia
Jednou zo základných
myšlienok jeho filozofie je tvrdenie, že všetko je obsiahnuté vo všetkom (ľudská DNA). Anaxagorov hlavný koncept
vznikol v kontakte s problémom výkladu prírody, bol prvotne pokusom
určiť celkový zmysel bytia, toho, do čoho sme postavení, čo nás obklopuje, ale
čoho sme zároveň neoddeliteľnou súčasťou.
O vznikaní a zanikaní hovoria Gréci
nesprávne, lebo žiadna vec nevzniká a nezaniká, ale zo súcich vecí sa
zmiešava a rozlučuje. A tak by správne nazývali vznikanie zmiešavaním
a zanikanie rozlučovaním.
.... preto bude všetko obyčajné meno, na čom sa
dohodli ľudia vo svojom presvedčení, že je to pravé, vznik aj zánik, bytie aj
nebytie....
Ale keď je to takto rozlúčené, nutno uznať, že
všetko nie je ani menšie ani väčšie, ale všetkého je stále rovnako.
Po kvantitatívnej stránke
nenastáva vo svete žiadna zmena. Vznik a zánik zavrhuje, obhajovať možno
len miešanie.
Pretože u malého nie je žiadne najmenšie, ale
vždy je ešte menšie (lebo nie je možné, aby súcno rozdelením zaniklo), ale tiež
u veľkého je vždy ešte niečo väčšieho. A malému je svojim množstvom
rovné, sama pre seba je však každá vec rovnako veľká aj malá.
Súcno je teda nekonečné,
apeiron, v malom aj veľkom. Nezväčšuje sa a nezmenšuje sa, ale od
vekov do vekov trvá v nekonečnosti. Nekonečný počet krokov
k nekonečne malému je rovnaký ako nekonečný počet krokov k nekonečne
veľkému. Preto každá vec, ak je deliteľná, je deliteľná do nekonečna, ale
poňatá len ako časť, môže ju celok nekonečne prevyšovať. Preto je každá vec
nekonečná, každá je nevyčerpateľným celkom, a predsa len časťou, len jedným
medzi mnohými. Každá časť má v sebe všetko, teda nekonečno.
A keďže je rovnako dielov malého aj veľkého,
je tak vo všetkom všetko, a nemôže byť žiadne odlúčené bytie, ale všetko
obsahuje podiel všetkého.
Dôvodom, prečo je všetko
vo všetkom je, že neexistuje žiadne minimum, nič, čo by mohlo obsahovať celé
univerzum v sebe, ku každému súcnu náleží univerzálnosť, celistvosť,
celkovosť. Každá jednotlivosť opakuje univerzum, univerzom je každá vec vo
svete. Každá jednotlivá vec je zrkadlom celého univerza. (tieto monadologické
myšlienky sa budú vo filozofii opakovať)
Ak je teda vo všetkom
všetko, ak je všetko nejakým spôsobom preniknuté všetkým, až do posledného
minima, tak musia byť aj protiklady v sebe navzájom obsiahnuté, a nie
od seba raz navždy odťaté.
Nie sú od seba odlúčené veci v tomto jedinom
svete ani odťaté sekerou, ani teplo od chladna, ani chlad od tepla.
Základom
a východiskom všetkého je všade to isté a vznik nie je nič iného, než
spojenie rozptýlenia obsiahnutého v pôvodnom chaose. Toto spojenie je
zároveň vydelením z jeho nerozlíšenej jednoty a preto je jeho
výsledok všade rovnaký: veci, zvieratá, ľudia. V Anaxagorovom pôvodnom
chaose je rozdelenie prevedené do nekonečne malého a zároveň vypĺňa
nekonečný priestor. V tomto chaose nastal vlastný počiatok nášho sveta.
Všetky rozlíšené, navzájom nepodobné veci museli byť obsiahnuté už
v zdanlivej nerozlišnosti pôvodného chaosu, ktorý sa skrýval
v temnote nekonečne malého (big
bang z nekonečne malého bodu).
Z prvotného chaosu
sa najprv vyčlenili vzduch a éter (oheň), ktoré obsahovali už všetky
zárodky vecí, zvierat aj ľudí.
Lebo ako by mohlo vzniknúť z nemäsa mäso,
z nevlasu vlas?
K tomu, aby
z chaosu nerozlíšených jednotlivých vecí vznikol kozmos, bolo treba, aby
sa jednotlivé semená budúcich vecí (nús) zjednotili. To ale nemohlo nastať samo
od seba, náhodou, bol k tomu potrebný princíp. Tento princíp, ktorý chápe
aj samo nekonečno, a musí byť teda sám nekonečný, je duch, chápanie,
pochopenie sveta pred svetom, aj po ňom. Duch je jednotiaca sila, ktorou sa
zárodky vzájomne zlučujú a dávajú vznik svetu ako ho poznáme. Duch musel
nájsť prostriedok, ako ukázať rovnakému cestu ku rovnakému a potom
nerovnaké skĺbiť dohromady. Tento duch je absolútna jednoduchosť, a preto
môže ovládať a poznať nekonečne komplikovaný svet vecí a javov. Preto
je duch nadsvetový, oproti kozmickosti hmoty. Duch tak stojí ku svetu
v najzákladnejšom protiklade.
Prostriedok, akým duch
zjednocuje pôvodne rozptýlené a oddelené v svetovom chaose je akýsi
vír. Odstreďovanie, rozdeľovanie látok rôznej váhy pomocou prudkého otáčavého
pohybu má rovnaký základ u Anaxagora, ako u Empedokla. Tento vírivý
pohyb nie je náhodným mechanizmom, ale uvedomelým prostriedkom, ako zo sveta
v stave chaotických semien vytvoriť svet taký, aký pozná človek, svet pre
neho účelný a zariadený, svet ktorého usporiadanie predpokladá zmysel
a účel. Medzi najrôznejšími možnosťami museli byť aj také, aby nevznikal
vždy znovu chaos, a tak začal Anaxagoras s výkladom, ktorý bol neskôr
oveľa viac rozpracovaný – s teleologickým výkladom. Chaos tu však stále
je, je stálou prítomnosťou. Avšak pohyb, ktorý duch zaviedol, nie je ľubovoľný
a náhodný, ale účelový a úmyselný: tento obraz ducha demiurga, je
novou témou filozofie. U Anaxagora tento demiurgos je stále pôsobiaci, ale
do chodu sveta nezasahujúci, ponecháva veciam samým na starosti, ako si
počínať, a sám robí len stále dokola svoj pohyb – akési preosievanie.
Tak je svet okolo nás
zároveň ustavičným poriadkom, neseným úmyslom ducha, ale aj tak v ňom
stále ostáva jadro počiatočného chaosu. Duch tak stojí pred svetom ako pred nekonečnou úlohou.
Pri vylučovaní z chaotického sa vynorujú
najprv dva protiklady, ktoré ale v sebe obsahujú semená všetkých vecí,
vzduch a éter. Vzduch je charakterizovaný vlhkosťou, hustotou
a chladom, éter opačnými vlastnosťami.
Z Anaxagorovej
kozmológie vieme, že nebeské telesá mu boli časťami zeme, buď kamenistými,
alebo hlinitými, ktoré svetovým otáčaním, boli odtrhnuté od zemskej masy
a rozžhavené v ohnivom étere. To platí o kamenistých a nie
o tých z hliny a tým zároveň vysvetľoval rozdiel medzi Slnkom
a Mesiacom. Nebesá sú plné odtrhnutých kameňov, ktoré ako meteority
dopadajú späť na zem.
Vznik organizmov sa mu
nelíši od vzniku ostatných vecí: vodou sa z oblakov dostali na Zem semená
živých bytostí a tie sa rozvíjajú až v oživené telá, pod vládou
akejsi telesnej duše. Aj rastliny sú podľa A obdarené intelektom
a inteligenciou a dušou. Táto duša pôsobí v organizmoch,
v malom, tak isto ako duch pôsobí vo veľkom. Rastliny sú akoby k zemi
vrastené zvieratá, a majú tiež svoje afekty radosti a smútku.
Zvieratá vznikajú podobne zo semien v oblakoch, spadnutých do vlhkej zeme,
skôr než sa začnú pohlavne rozmnožovať.
Anaxagoras je aj autorom
výroku o tom, že človeka nadraďuje nad zvyšok prírody to, že má ruky.
Atomistika
a teleológia: prechod k osvietenstvu
V atomistike sa
splnila jedna z veľkých tendencií prvotného gréckeho mysliteľstva –
tendencia ku objektivizácii, snaha o objektivitu na materiálnom základe.
Poukazuje k novej epoche myslenia, ktorá onedlho postaví do centra
pozornosti človeka.
Leukippos a Demokritos
So silou
a plodnosťou atomizmu nemôže žiadna predsokratovská filozofická škola
súťažiť. Demokritos bol prvý, kto splnil veľký program výkladu všetkého od
prvých princípov, od geometrie, cez kozmológiu až ku zaradeniu človeka do celej
tejto súvislosti. Prvý ucelený výklad sveta je atomisticko materialistický
systém. Filozofia však po ňom definitívne odbočila od otázky bytia (ontológie),
ku ktorej sa vrátila až oveľa neskôr.
Zakladateľmi atomizmu sú
Leukippos a Demokritos, ktorý je považovaný za jeho žiaka. Ale
o živote Leukippovom vieme tak málo, že mnohí jeho existenciu spochybňujú,
existuje dokonca názor, že Leukippos je len Demokritov pseudonym v jeho
rannom období. Aristoteles a Theofrastos však zaznamenávajú názor, že
Leukippos a Demokritos boli vo vzťahu učiteľ – žiak a tento názor je
dnes väčšinový. Ich spisy (atomistov) však boli zrejme spojené v súborné
dielo, ktoré dostalo Demokritovo autorstvo, takže pôvodné autorstvo myšlienok
je ťažké vystopovať.
Podľa niektorých správ
žil Demokritos viac ako 100 rokov, iní autori uvádzajú okolo 90. Narodil sa
v Abdére, ale je aj správa, že v Miléte. Väčšina jeho života
a spisovateľskej činnosti však zrejme pochádza z Abdéry. Jeho život
obostrela rada legiend. Podľa všetkého bol plodným autorom, ktoré z jemu
priraďovaných spisov sú však naozaj jeho, je ťažko určiť.
Čo sa jeho vzdelania
týka, má sa za to, že bol v Abdére Leukippovým žiakom,
a prostredníctvom jeho sa aj zoznámil s eleátmi, hlavne so Zenónovým
učením. Demokritova argumentácia neskôr sa opiera hlavne o Zenónovu
myšlienku, že z nerozľahlých bodov nemožno zložiť teleso, ani že
nemožno pokračujúcou deľbou dospieť k nerozľahlému (odpoveď na Zenónov
argument deľby do nekonečna). Pomerne najviac však vieme o Demokritovom
vzťahu k Anaxagorasovi, ktorý bol jeho veľkým predchodcom. Určitý čas bol
zrejme jeho žiakom v Lampsaku, ale podaktorí autori si myslia, že Demokritos
podrobil Anaxagora tvrdej kritike, pretože sa pokúšal stať sa jeho žiakom, ale
bol odmietnutý. Všeobecne sa uznáva aj
vplyv sofistu Protagorasa na Demokrita, hlavne svojim záujmom o človeka.
A okrem toho, mala rozhodne na neho vplyv aj náuka pytagorejcov.
O Demokritovi by sa
dal na základe legiend a povestí zostaviť celý román. Koncepciu tohto románu by asi ovládla myšlienka jeho kontaktu
s Východom, z ktorej si mal odniesť učenosť a aj motív mudrca
a kúzelníka znalého prírody a schopného predvídať jej deje. Podľa
tejto legendy by jeho učiteľmi boli chaldejskí mágovia, ktorých u jeho
otca zanechal Xerxes pri svojej výprave do Atén (čo by sa teda muselo stať 20
rokov pred jeho narodením). Od týchto mágov sa mal ešte ako chlapec naučiť
teológii a astrológii. Po otcovej smrti mal sa vzdať podielu na dedičstve,
vziať si len časť peňazí a vydať sa na cesty, pri ktorých sa mal dostať až
do Indie a zoznámiť sa pri tom s tamojšími jogínmi a fakírmi.
Precestoval Egypt, Babylóniu, Perziu a všade sa dostal do kontaktu
s kňazmi a ich učenosťou. Domov sa vraj vrátil chudobný a starať
sa o neho musel brat, podľa inej verzie mu pomohol slávny lekár
Hippokrates.
Ku legendám ďalej patrí,
že oslepol, bez toho, aby stratil svoj vnútorný ohľad na univerzum, alebo
dokonca, že sa sám oslepil, aby mu zmyslu nebránili v rozumovej
kontemplácii. O jeho smrti sa zachovala legenda, podľa ktorej si vybral
dobrovoľne smrť, ale ešte predtým, na žiadosť sestry, sa udržal na žive 4 dni
len vďaka vôni čerstvého chleba.
O pôvode atomistiky
hovorí Aristoteles vo svojom diele O
vzniku a zániku, pričom podľa neho postavili na začiatok všetkého
súceho niečo fyzické, prírodné, materiálne. Je isté, že v atomizme je staroiónsky základ, ale je
v ňom novým spôsobom. Až atomisti vytvorili pojem hmoty, ako niečoho čisto
fyzikálneho, ako najmenšej stavebnej zložky všetkého súcna, ktorá všetko
vykladá, ale sama nemôže byť vyložená.
Keďže je, tak ako tvrdil
Zenón, nemožné, aby telesá pozostávali iba z bodov, musia existovať určite
určité ďalej nedeliteľné telesá a veličiny. To, čo je v absolútnom
zmysle ďalej nedeliteľné, najmenšia zložka súcna, nazvali atomisti atóm. Atómy teda majú určitú veľkosť,
ale už nemajú časti na ktoré by sa dali deliť. Nemajú už v sebe medzery,
alebo v Empedoklovom slova zmysle póry, teda už nemôžu do seba nič prijať.
Oproti tomu všetky látky sú zložené z atómov a prázdna. Atómy sú
nevzniknuté a nezanikajú, pretože ich už nemožno nijako ďalej rozdeliť.
Z toho dôvodu sú aj nemenné, úplne jednoduché a homogénne. Pojem
korelujúci s pojmom hmoty, je pre atomistov prázdno. Prázdno označujú ako
nesúcno (v priamej opozícii ku Parmenidovi) a prehlasujú, že nesúcno je.
Nesúcno je to (Zenón), čo k ničomu nič nepridáva, ani od neho neuberá: ako
je to naozaj s prázdnym priestorom. Nesúcno je svojou prázdnotou priestupné
a tým umožňuje mnohosť a pohyb súcna. Tento prázdny priestor je
najoriginálnejším príspevkom atomistov ku bohatstvu filozofie. Je základom
všetkého čo je a čo sa deje. Táto schéma prázdnoty je bez hraníc,
nekonečná, čím umožňuje atomistom riešiť otázku existencie nesúcna ako
podmienky mnohosti, pohybu, zloženosti, či zjavovania sa súcna vôbec. Toto
prázdno je podmienkou existencie bezpočtu svetov. Prázdno a hmota tvoria
základný protiklad: plné – prázdne. Na základe tohto protikladu možno vyčleniť
súce ako to, ho delí od toho, čím nie je.
Naopak atóm
charakterizuje nedeliteľnosť, rozloha, vnútorná nerozlíšiteľnosť. Všetok pohyb
je možný jednak vďaka prázdnote a jednak vďaka vďaka svojej rozdielnosti:
veľké a malé, hrubé a jemné, ťažké a ľahké, .. Zákony, ktorými
sa potom tento pohyb riadi sú zákony rovnakého k rovnakému, premiešavania,
odovzdávania pohybu nárazom. Aj všetok
život je pre atomistov možný len vďaka pohybu atómov. Svet je teda riadený
určitými zákonmi – nutnosťou. Pohyblivosť, prenikanie všetkého, je to, čo
zostáva atomistom zo súcna.
Nič sa nedeje náhodne, ale všetko podľa poriadku
a pod zákonom nutnosti.
Touto nutnosťou je pomer základných prvkov ku
sebe navzájom, ktorý je presný a ktorý všetko riadi. Táto nutnosť je
príčinou rozdielov medzi všetkými vecami, pretože to, čo je, sa líši tvarom,
poriadkom, či polohou. A sa líši od N tvarom, AN od NA poriadkom,
Z sa od nich líši polohou. Atomických tvarov je nekonečný počet. Medzi
nimi sú také, ktoré sú vhodné ku vzájomnej kombinácii a také, ktoré sa ku
nej nehodia. Atómu sú hladké a drsné, guľaté, hranaté, konvexné
a konklávne. Vzájomným spájaním atómových tvarov vznikajú atómové syntézy,
v ktorých sa uplatňujú protiklady poriadku: vpredu – vzadu, a polohy:
hore – dole. Až takto je daný vznik vecí v makroskopickom zmysle. Všetky
súce veci sú zložené z najrôznejších druhov atómov. Najčistejší je oheň,
ktorý je zložený z najmenších a guľatých atómov. Zem je zložená
z veľkých atómov rôzneho druhu, voda a vzduch postupne z jemnejších
atómov.
Tak ako je atomicky
zložené priestorové, rozľahlé súcno, tak je atomicky zložený aj pohyb
a čas. Čas ako kontinuálna súvislosť všetkého diania neexistuje, existujú
len jednotlivé okamihy, ktoré zachycujú trvanie, alebo zmenu stavov atómov. To
isté platí aj o pohybe: vo svete atomickom v prísnom slova zmysle
neexistuje, zmena miesta sa uskutočňuje akýmsi skokom (tak toto fakt neviem ako dať dohromady).
Atóm sa pohybuje svojim
smerom, pokiaľ nenarazí na iný atóm, načo sa buď odrazí, alebo spojí:
z tohto pohybu sa vysvetľuje celá kozmológia. Existuje nekonečný priestor
s nekonečným počtom atómov oživených neusporiadaným vírivým pohybom. Atómy
sa rútia hlavne tam, kde sa vyskytla nejaká prázdnota, aby ju zaplnili. Týmto
pohybom ku jednému miestu vzniká veľký vír – otriasanie celej masy
v ktorej sa následkom tohto otriasania uplatňuje princíp rovnakého ku
rovnakému, a postupne sa tak formuje masa, ktorá dostáva tvar gule. Čo je
ťažké, prichádza ku stredu, ostatné ostáva vo vyšších častiach, na povrchu
gule. Tak vznikla Zem. Aj hviezdy sú rovnakej podstaty, rovnakého atomického
zloženia, ako Zem.
Vo svete teda pôsobí
jednak zákon priťahovania rovnakého ku rovnakému – priťahovanie ťažkých častí
do stredu celku a na druhej strane vytláčanie jemnejších atómov do medzier
vo veľkých telesách.
...aj živočíchy sa pridružujú k rovnakým,
holubice k holubiciam, jastrabi
k jastrabom, a u iných tvorov bez rozumu je to tak isto. Rovnako
je to aj u vecí bez duše ....
....akoby podobnosť mala v sebe niečo, čo
spôsobuje spájanie vecí.
V pravom svete nie
je tepla ani chladu, tie sú len v našom svete javov, ale iba substancie,
ich spájanie a pohyb. Demokritos usudzoval, že teplo je stavom atómov,
ktoré sa rozptyľujú a delia, chlad potom tých, ktoré sa spájajú
a zlučujú. Teleso je tým teplejšie, čím je v ňom viac prázdneho
priestoru a ten spôsobujú atómy ohňa so svojim prirodzeným prudkým pohybom
a ďalej ostré a hranaté atómy, ktoré sú schopné rozdeľovať a tým
tvoriť prázdne miesto.
Obrazom sveta, ktorý
takto atomisti dostali, je Zem ako plochý valec, ktorý sa vznáša vo vzduchu,
naklonený smerom k juhu. Obývaná časť je veľká kotlina, k čomu
dospeli zrejme tým, že hviezdy a Slnko nevychádzajú všade v rovnaký
čas.
O poriadku vládnucom
vo vesmíre nemali atomisti príliš jasné predstavy: Slnko im bolo ďalej než
hviezdy, Mesiac bližšie. Učili o nekonečnom počte svetov v nekonečnom
priestore, ktoré sa môžu navzájom trieštiť a tak zanikať.
Zoológia je priamym
pokračovaním jeho kozmogónie. Pôvodne vlhká zem je slnkom vysúšaná
a pritom v bahniskách vznikajú živočíchy. Tie, ktoré majú najviac
tepla sa stávajú vtákmi a osídlia vzduch, najzemitejšie sa stanú
pozemskými tvormi a najvodnatejšie vodnými tvormi. Človek, ktorý má
z pozemských tvorov najviac ohňa sa vystiera. Jeho život je najprv
zvierací, jeho potravou sú rastliny a plody. Útočí na neho divá zvera
a tak si zo strachu o prežitie vytvára spoločenstvá väčšie ako
rodina. Aby sa mohol dorozumieť, vytvára si aj jazyk. Postupne sa učí
a zdokonaľuje až ku dnešnému človeku. Núdza, potreba v spolupráci
s ľudskými rukami a dôvtipom hnali človeka k napodobňovaniu
prírody, až ku jej prekračovaniu.
Takisto sa Demokritos
snaží prirodzene zdôvodniť aj náboženstvo. Neskôr si človek vytvára
náboženstvo, pričom pohnútkami viery mi je úžas a obdiv. Viera
v bohov vznikla z pozorovania účelnosti a usporiadania sveta.
Bohov Demokritos
neodmieta, ale rekonštruuje predstavu o nich novými pojmami. Pre
pochopenie sveta sú zbytoční, ale snaží sa nájsť pre nich výklad.
Z explicans sa u neho stalo explicandum. O božstvách sa domnieval
Demokritos, že skutočne sú, ale nemajú vo vesmíre tú funkciu, ktorú im
pripisujú predstavy. Nie sú absolútnymi pánmi sveta, ani vesmíru. Nemajú tú
základnosť a večnosť, ktorú majú atómy. Sú tiež atomickými štruktúrami,
ale veľkými a ľahkými, usadenými v najvyšších krajinách sveta.
Demokritove božstvá sa nestarajú o drobné ľudské veci a o chod
sveta, neovládajú vesmír, ale naopak: závisia na ňom.
Dôležitou časťou jeho
prírodovedy je jeho náuka o človeku. Človek je pre Demokrita malý svet
(alebo svet v malom). Tak ako svet, aj človek je od povrchu oddelený
akousi blanou, tiež sa skladá zo živlov a teda aj najrôznejších atómov,
tak ako svet, aj on je oživený atómami ohňa. Pretože duša – oživujúci princíp –
nie je nič iného, než oheň – najjemnejší atomický živel. Prvou a dôležitou
funkciou duše je dýchanie. Spôsobuje, že ohnivé atómy sú z nášho tela
vytláčané výdychom, ale vdychom do nás vchádzajú nové a zároveň sa bráni
tomu, aby staré unikali. Pokiaľ telo je schopné dýchať žije, ak túto schopnosť
stratí, nastáva smrť. Najdôležitejšou stránkou činnosti duše je poznávanie,
chápanie. Poznávanie atomisti rozdelili na zmyslové (temné) a rozumové
(ušľachtilé). Zmyslové spočíva v tom, že vyžarovanie vychádzajúce
z vecí formuje vzduch medzi vecami a našimi zmyslami. Tak je tomu
hlavne u zraku a sluchu. Videnie vzniká odrazom, počutie akoby
roztrieštením vzduchu pohybom. Zmyslové poznanie pritom nepodáva skutočnú
povahu vecí: vníma napríklad čas, ktorý neexistuje.
Sladké a trpké, teplo a chlad spočívajú
na obvyklej mienke, práve tak ako farba vecí, v skutočnosti sú len atómy
a prázdno.
Nie, žeby zmyslovým
kvalitám nezodpovedalo nič objektívneho, ale zmyslové poznaie to mieša,
zatemňuje a nerozlišuje správne. Zmyslová kvalita nezodpovedá presne
každému atomickému tvaru, ale tomu, ktorý vo veci prevláda. Zmyslové poznanie
je teda relatívne. Podľa niektorých svojich výrokov je Demokritos skeptik, čo
sa poznávania týka:
Často som vyložil, že nemôžeme poznať aká
v skutočnosti každá vec je a nie je....
..v skutočnosti nepoznávame nič, pretože pravda
leží v hĺbke...
Myslenie pod zmyslovým
povrchom odkrýva skutočnosť vecí analyticky, oproti zmyslom však nie je
autonómnym orgánom na zmysloch nezávislým. Slúži hlavne na to, aby nedostatky
nachádzalo a vyháňalo.
Etika
V nej sa Demokritos
dotýka najrôznejších problémov: osobných aj sociálnych, svedomia, povinnosti,
šťastia, hodnoty, .. Jeho etické premýšľanie vychádza z tej istej snahy
ako atomistická teória: zo snahy zjednodušiť život, ako atomistika zjednodušila
svet. Previesť život zdanlivo zložitý, neprehľadný, nepredvídateľný, na prosté
a jednoduché základy a dať mu tým pevnosť a neotrasiteľnosť. Obracia
s apredovšetkým ku jednotlivcovi, je etikou individuálnou. Aj keď
Demokritos naznačuje, že povinnosť ku spoločnosti je najvyššia, obec je jednotlivcovi najvyššou
oporou a najvyšším záujmom, nezabúda však dodať, že spoločnosť je ľudským
vynálezom, dielom človeka individuálneho, s jeho potrebami.
Nerozumný človek si praje
príliš mnoho, praje si to, čo nemá a čo je neuskutočniteľné. Duša, ktorá
sa pohybuje vo veľkých výkyvoch nie je ani vyvážená, ani spokojná. Naproti tomu
je snahou toho, kto spoznal pravý ľudský údel, aby sa držal v stabilnej
pozícii, nepodľahol zvodom, mal kľud a spokojnosť. Ani v nešťastí
nebude kapitulovať a ani nepodľahne vábeniu šťastia, aby prekročil mieru.
Demokritos v podstate radí to isté ako Solón: neprekračovať mieru,
angažovať sa vo svete len potiaľ, pokiaľ je to nutné, v ostatnom sa však
sústrediť na vlastnú dušu. Vo vlastnej duši je totiž možné nájsť pravé pevné
zakotvenie. Demokritos uznáva fakt povinnosti a svedomia, uznáva, že
v mravnom jednaní nerozhoduje výsledok, ale úmysel, vôľa. Uznáva, že pri
konaní nás má viesť nie ohľad pred druhými, ale pred sebou samým: je treba sa
naučiť hanbiť sa viac pred sebou ako pred inými. Netreba sa vyhýbať pôžitkom
tohto sveta, ale treba si ich užívať s mierou. To najlepšie pre človeka
je, keď svoj život vedie tak, aby bol čo najviac dobrej a čo najmenej
zarmútenej mysli a to sa stane iba vtedy, keď svoje potešenie nekladie do
smrteľných vecí.
Múdry človek stojí viac
v sebe samom, než vo svete, jeho duša je obydlím blaženého boha. Je lepšie
zlé trpieť ako zlé páchať a pre nerozumných je lepšie byť ovládanými ako
ovládať.
Ďalšími pokračovateľmi
atomisticko – teleologickej tradície boli napríklad Archelaos a Diogénes
z Apolónie
Diogénes z Apolónie
Bol lekárom a jeho
náuka je viac menej biologiko antropologická. Neprijíma pôsobenie čisto
mechanických princípov vo svete – čisté miešanie a skladanie látok. Podľa
neho je všetko upravené účelne, krásne, čo najlepšie. A táto účelnosť
všetkého je vo vzťahu k chápaniu a miery. Účelnosť všetkého
predpokladá existenciu najvyššej inteligencie, ktorá musí byť obdarená
najvyšším rozumom, musí všetko poznať a všetko zahŕňať a objímať.
Stavba celého vesmíru je podľa neho prispôsobená našim orgánom a potrebám
– svetlo našim očiam, zvuk našim ušiam, noc ku spánku, hviezdy a slnko ku
meraniu času...aj živá príroda je nejako účelná k človeku. Na druhej
strane sú človeku dané orgány a ústroje, ktoré sú pre prežitie na tomto
svete najlepšie.
Hybným princípom vesmíru
je mu vzduch. Aj ľudská duša je vzdušná. Vnímanie, chápanie a ostatné
pochody v ľudskom tele vysvetľuje miešaním krvi zo vzduchom.